Spomienky na leto (Semmering a Zell am See)

Prvý pobyt trval týždeň a absolvoval som ho ako povinnú jazdu s rodičmi. Potom však v mojej hlave vznikla myšlienka zopakovať si tento pobyt, avšak tento krát už s kamarátmi. Po tom ako sme sa dohodli na termíne cesty, nasledovala siahodlhá diskusia o tom, ktorou cestou sa pôjde. Ja som bol zástancom najrýchlejšej cesty (severná diaľnica smerom na Linz a Salzburg) nakoľko pobyt piatich ľudí v preplnenej Fábii sa mi nezdal moc lákavý. Bol som však sám. Zbytok našej výpravy sa rozhodol, že pôjdeme po lokálnych cestách, aby sme si pozreli väčšiu časť krajiny a spravili si aj zopár zastávok. Napokon sme dospeli ku kompromisnému riešeniu, s ktorým sme boli všetci maximálne spokojní. A to, že pôjdeme síce južnou trasou (zväčša po rýchlostných cestách) ale so zástavkou v Semmeringu, čo sa nám ako železničným fanúšikom veľmi pozdávalo a neskôr sa toto rozhodnutie ukázalo ako najlepšie možné.

Semmering

Dovolím si teraz zhrnúť pár stručných faktov o Semmeringskej trati:

• Celková dĺžka trate je 41 kilometrov, pričom prevýšenie je 460 metrov
• Postavená bola v rokoch 1848 až 1854
• Nachádza sa tu 14 tunelov, 16 viaduktov a viac ako 100 kamenných a 11 železných mostov
• 60% dĺžky trate má stúpanie v rozmedzí 20 – 25 ‰
• V roku 1998 bola Semmeringská trať zaradená do svetového dedičstva UNESCO

Musím povedať že to bol fakt úžasný zážitok. Trvalo nám síce pomerne dosť času kým sme sa zorientovali, ale napokon sme našli tú správnu cestu. Počas nej sme „navštívili“ celkovo 3 viadukty, nakoľko sme sa nechceli priveľmi vzdiaľovať od diaľničnej prípojky na Semmering. V poradí v akom sú fotené sú to:

• Adlitzgraben viadukt s dĺžkou 151 metrov, 8 oblúkmi a výškou 24 metrov nad údolím.
• Krauselklause viadukt s troma spodnými a 5 vrchnými oblúkmi (je to najmenší dvojúrovňový viadukt)
• Kalte Rinne viadukt s dĺžkou 177 metrov, 5 spodnými a 10 vrchnými oblúkmi

Posledný menovaný bol rozhodne najmonumentálnejší. Najviac zarážajúce pre mňa bolo, vidieť pri každom tuneli, každom viadukte malé upravené miestečko na relax v podobe kúska dokonale pokosenej trávy a lavičky. K dokonalosti je toto dovedené v prípade posledného viaduktu, kde je na protiľahlom kopci vyklčovaný les tak, aby bol umožnený nerušený výhľad na viadukt a jeho krásne okolie (máme sa ešte čo učiť). Vyšplhať sa na každý jeden viadukt bolo síce občas namáhavé (hlavne pre zle zvolené minimalistické oblečenie a vysokú koncentráciu drevnatých porastov v okolí, následkom čoho ma zdobili početné škrabance), ale rozhodne to stálo za to. Naviac, pri každom jednom som mal to šťastie, že som zachytil prechádzajúci vlak.

Po ukončení návštevy Semmeringu sme pokračovali ďalej, až do cieľa našej cesty, do Zell am See.

Zell am See

Toto malebné a preslávené letovisko, ktoré vytvára momentálne spolu so smutne známym  letoviskom Kaprun (požiar podzemnej lanovky) vychýrenú rekreačnú oblasť, ktorá ako jedna z mála v Európe ponúka možnosť celoročného lyžovania. Je však zaujímavá aj z pohľadu záujmu o železničnú dopravu, nakoľko tu prechádza hlavná trať spájajúca Salzburg s Innsbruckom, ale aj lokálna úzkorozchodná železnička „Pinzgau Bahn“. Táto 54 kilometrov dlhá trať, s rozchodom 760 mm bola otvorená v roku 1898. Ešte dodnes na nej môžeme zazrieť parnú lokomotívku 399.01 ktorá bola postavená v roku 1908. Momentálne jazdí počas letnej sezóny pravidelne aj s cestujúcimi, nám však nebolo dopriate pri tejto návšteve zviesť sa po tejto trati. Navštívili sme len servisné depo v Zell am See, kde bola síce cez špinavé okno relatívne dobre vidieť, optika môjho fotoaparátu však protestovala. Po ceste k depu nám pred očami presvišťal EC Mozart s Taurusom v „reklamnom“ nátere vzdávajúcom poklonu tomuto velikánovi klasickej hudby.  Od roku 1986 premávajú na trati motorové vozne ranu 5090, ktoré dostávajú tiež jednotný náter ÖBB spolu s novým logom. Do budúcnosti sa plánuje s nákupom moderných nízkopodlažných vozidiel. Viac info nájdete na : www.pinzgaubahn.at.

Počas prechádzky k tomuto depu sa nad nami prehnala dosť silná búrka, pred ktorou sme sa ukryli (ako inak) na zástavke tejto železničky, v tesnom susedstve hlavnej trate. Počas nej sme mali možnosť vidieť peknú promenádu najmodernejších vozidiel rakúskych železníc. Pripájam aj zopár fotografií.

Naše ďalšie potulky, ktoré pokračovali až nasledujúci deň nás zaviedli na železničnú stanicu v Zell am See. Musím uznať že na mne zanechala pozitívny dojem. Pekne upravené okolie, 100% bezbariérovosť, moderná prístavba k historickej budove, a celková atmosféra stanice bola neporovnateľná s ktoroukoľvek stanicou na Slovensku. Podchod bez jedinej známky vandalizmu, obložený drevom a sklenenými výkladmi s materiálmi propagujúcimi danú oblasť a samotné ÖBB, bola proste radosť sa po nej prejsť. Fotky dokladujú relatívne čulý ruch. Intenzita prevádzky vlakov, a to hlavne kategórie SPR je tu dosť vysoká, odchádzali v priemere každých 30 minút. Na tabuli vlakov som videl asi najkratší rýchlik v mojom živote, bol radený len z dvoch vozňov (foto v prílohe).

Celkovo je trať v Zell am See citlivo zakomponovaná do okolitého prostredia, leží medzi rušnou jazernou promenádou a historickým centrom mesta. Každých pár metrov je mimoúrovňový prechod pre peších a cyklistov, nájde sa však aj zopár úrovňových krížení. Keďže som z Trenčína, kam sa už začína približovať koridorizácia, mal som možnosť priameho porovnania. Moderné súpravy, jazdiace po moderných koľajach sú takmer nehlučné, o žiadnom „rozdelení mesta“ tak ako to je proklamované odporcami u nás, nemôže byť ani reč. Čo je však zaujímavé, cestná doprava je vyvedená mimo mesto, tunelovým obchvatom o dĺžke viac ako 5 kilometrov. V ňom je postavená križovatka, na ktorej sa dá odbočiť do samotného mesta. Počas pobytu v Zell am See sme sa vybrali aj na výlet do Kaprunu, ktorý bol predzvesťou fantastickej lyžovačky.  Túžba zalyžovať si v lete zlákala aj mňa (ako zarytého odporcu všetkých zimných športov – následok traumy po tom ako som si ešte počas strednej školy zlomil na lyžiarskom výcviku nohu). Systém lanových dráh na Kitzsteinhorne v Kaprune, ktorý postavili ako náhradu za tragicky známu podzemnú lanovku sa Vám pokúsim priblížiť v ďalšej reportáži. 

Návšteva Rakúska počas minulého leta patrila k najkrajším cestovateľským zážitkom v mojom živote a zanechala vo mne mnoho nezabudnuteľných spomienok. Trošku ma však aj poznačila tým, že teraz Rakúsko beriem ako vzor. Nie však ako niečo čo sa nedá, alebo nemôže dosiahnuť. Slovensko ako krajina má mnoho krás a veľký potenciál na rozvoj a to aj v oblasti nám blízkej železničnej dopravy.

Do nového roku nám preto všetkým prajem aby bol tento potenciál využitý čo najlepšie a mnoho krásnych železničných zážitkov k tomu.