Hmlisté predvianočné cestovanie anglické

Trampoty s týmto výletom začali už týždeň pred cestou, 14.12.2006. V rámci večernej prechádzky sme zašli na železničnú stanicu zabezpečiť si ten výhodný lístok prepísaných sedem dní vopred. Teta ma však poučila, že CV7 lístkov je obmedzený počet na každý vlak, takže musím vedieť, ktorým spojom chcem tam a ktorým späť. To som samozrejme ešte nevedel, tak som vybehol „z predajne“ do haly pre cestovný poriadok a konzultáciu s krajšou a lepšou polovičkou. Dohodli sme sa, vybrali spoj, vrátili sa späť. Už tam „naša“ teta nebola, ale pri inom pulte bola iná slečna. Vysypali sme na ňu čo chceme a ona len smutnými očami vysvetlila, že „toto je prepážka pre lístky na dnes a predpredaj je už zatvorený, skúste zajtra medzi tou a tou hodinou alebo cez telefón alebo cez net; I´m sorry for that“. Tak som sa zmohol len na „that´s all right“. A rozmýšľal som ako je možné, že firma (GNER), ktorá myslí na veci ako „mobility assistant“ (človek v uniforme na el. vozíku na prepravu batožiny a ľudí menej pohyblivých medzi perónmi a halou), nemyslí na to, že niekto si chce kúpiť predpredajový lístok aj mimo predpredajových hodín... A tiež na to, prečo mi v ich automatoch neberie žiadnu kartu, ani slovenskú ani anglickú, ani Electron, ani Visa ani Mastercard (podľa nálepiek by mali fungovať všetky)...

Tak sme si tie lístky zaobstarali z pohodlia domova cez internet. Prebehlo to bez problémov, ibaže na 21. alebo 22. decembra - na kedy sme výlet plánovali - bol CV7 dostupný iba na 10:30 (a neskôr) tam a na 20:33 a neskôr späť - to je dosť na figu keď sa o 15:30 stmieva a o 16:00 zatvárajú všetky atrakcie, čo má človek na pláne.

Ďalší problém objavil nasledujúci deň, keď odborový zväz RMT oznámil, že chystá štrajk sprievodcov počas vianočno-novoročného obdobia. Dôvod: platy (ako inak). Central Trains sa bránili, že ponúkli dosť: nezávisle od času, na ktorý bude musieť sprievodca do služby nastúpiť 24.12. alebo 31.12., bude mať zaplatený celý deň, so všetkými možnými príplatkami vrátane špeciálneho vianočného, suma sumárum minimálne 220 libier za deň. Pozn.: priemerný plat sprievodcu je 21000 ročne za 4-dňový týždeň.

Pre nás to znamenalo iba toľko, že možno nikam nepôjdeme. Ale vyjasnilo sa na ďalší deň: ak štrajk, tak len 24.12. a 31.12 - to tu nie sú štátne sviatky, iba obyčajné pracovné alebo víkendové dni. 25.12. a 26.12. sú štátne sviatky a to 25. vlaky nechodia vôbec; 26. iba veeeeeľmi obmedzene.
Keď lístky prišli poštou, v pondelok myslím, bolo jasné, že na výlet sa ide. Tešenie sa však vydržalo len do nasledujúceho pondelka: na britské ostrovy zasadla hmla. Najprv bola hustá len ráno a večer, ale v stredu sa v plnej sile udržala celý deň a priniesla vianočným cestujúcim zrušené lety, meškajúce autobusy a podobné radôstky. A k tomu predpoveď, že do konca týždňa sa to asi nezmení. Super. Aspoň vieme kde žijeme.
V súlade s predpoveďou bol štvrtkové ráno mliečne. Ani len náznak vánku čo by lístkami pohol, ani slnko nebojovalo, takže myšlienky typu „možno sa to rozíde“ sme cestou na stanicu rýchlo zavrhovali.

Iba trikrát v živote som zažil kontrolu lístkov pred vstupom na perón, z toho 2x v Peterborough. Ešteže majú kontrolóri také pekné uniformy a vyštikujú také pekné javorové listy; nestíham sa zamýšľať prečo to robia. Náš vlak 10:30 Norwich - Liverpool Lime St. prišiel aj napriek hmle načas; z jedného konca vlaku na druhý pobehol sprievodca pomôcť starším dámam s batožinou, naložili sme sa a fičíme. Stanica v Peterborough je dosť natiahnutá v smere trate; väčšina budov v jej okolí už nemá so železnicou nič spoločné, ale stále je čo obzerať. Odstavené rušne r.66 rôznych dopravcov, dokonca nákladisko kde pravidelne nakladajú vozne štrkom, či snehové pluhy (rád by som vedel kedy ich naposledy použili a či vôbec). Chvíľu uháňame po päťkoľajnej trati: pôvodné dve koľaje East Coast Main Line plus jedna spolu a ďalšie dve naľavo (na západ) od nich oddelené pásom zelene. Za poslednými domami jednokoľajka odbáča prudko vpravo na severovýchod, do Spaldingu a ďalej cez Sleaford do Lincolnu. Štvorica elektrifikovaných koľají pokračuje rovno na severozápad; asi po 5km sa z nej odpája dvojkoľajka západným smerom do Stamfordu - do ozaj pekného mesta s ešte krajším zámkom Burghley House kde sa natáčalo zopár známych filmov (napr. Pýcha a predsudok, Da Vinciho kód). Rýchlosť, odhadujem tak 100 - 120km/h; teším sa kedy nás bude niečo obiehať keďže na väčšine ECML je povolených 125mph (201km/h). Netrvalo to dlho - strieborno-zelená 4-vozňová jednotka r.222 spoločnosti Hull Trains nás len tak ofrnkla - zjavne využívala max. trať. rýchlosť. To sme už na dlhom priamom úseku s miernym stúpaním, kde sa konajú rôzne skúšobné jazdy rýchlosťami až 225km/h.

Najzaujímavejším miestom je míľnik 90 ¼: pamätník tu pripomína 3. júl 1938, keď lokomotíva č. 4468 „Mallard“ r. A4 so šiestimi osobnými a jedným meracím vozňom dosiahla rýchlosť 203km/h - dodnes neprekonaný rekord parných rušňov. Čo na tom, že na trati v tom čase bola povolená max. rýchlosť iba 90mph (145km/h) a že po príchode do Peterborough Mallardovi zistili prehriate ojničné ložisko a na konečnú londýnsku King´s Cross došla ako studený príprah - rekord je rekord. Ja som toto pamätné miesto, vzhľadom na rýchlosť nášho vlaku, hmlu a nevedomosť kde to presne je, nemal šancu odfotiť, ale môžem sa pochváliť, že som tade šiel. V oboch smeroch. Ako to tam vyzerá si môžete pozrieť tu.

Úzkym miestom na tejto trati je Stoke Tunnel, asi kilometer dlhý a iba dvojkoľajný. A asi sa v ňom vlaky nemôžu ani stretať ani obiehať, pretože hodnú chvíľu stojíme na Stoj!, kým nás neobehne rýchlik GNER na sever a ďalšiu chvíľu kým neprehrmí ďalšia čierno-červená súprava na juh. Až potom vchádzame do tunela. Do Granthamu prichádzame načas a odchádzame po viadukte stáčajúcom sa na západ, kým ECML pokračuje na sever. Hneď je jasné, že sme na lokálke, hoci dvojkoľajnej - rýchlosť poklesla, aj sa viac natriasame (stále však podstatne menej ako v slovenskom vlaku). Hmla hustne, ale aj tak vidím anglické kopce - po slovensky zvlnenú rovinu. Vznášame sa nad zvlnený terén pomocou viaduktu - nie je veľmi vysoký, ale kravy pod ním veľmi nevidno. „Hmla jak h....o“, musím si po slovensky uľaviť. Vynára sa z nej ďalší viadukt a blíži sa k nám - už vidím, že nesie nepoužívanú trať. Pripája sa na náš, koľaj odseknutá, zvršok ponechaný, a takto na spoločnej mostovke prekračujeme rieku Trent. Zrušené a nepoužívané trate sú v Anglicku úplne bežné, spolu so zrušenými a nepoužívanými stanicami ako je Netherfield, ktorým práve prechádzame. Takisto bežné sú zrušené čerpacie stanice ako táto naľavo a sklady či továrenské haly prestavané na obytné bloky ako tieto po našej pravici a ľavici. Sme v Nottinghame.

Nadchod majú fakt historický, až sa bojím, že sa niektorá z tých dubových dosiek prelomí a ja odskúšam pevnosť strechy vozňa alebo tvrdosť zvršku.  Stanicou len tak prebehneme a ideme hľadať toho Robina Hooda a Mariannu.

Výlet sa vydaril: po dlhšom čase sme boli v anglickom meste, čo sa nám páčilo, a nemyslím, že by to bolo preto, že hmla obmedzovala viditeľnosť na 20 metrov. Na hrad sme sa dostali zadarmo, lebo vrátnik na nás kričal „no bežte, aj tak je hmla a za hodinu zatvárame a ešte aj tie Vianoce...“. Do Galeries of Justice budeme musieť ísť ešte raz, keďže som pre stav „ľahkého psychického rozrušenia“ vynechal poslednú atrakciu - komentovanú popravu obesením.

Železničnou zaujímavosťou Nottinghamu je električka - Nottingham Express Transit. Zaujímavá je svojou staronovosťou: tak ako iné anglické mestá, aj Nottingham mal svoju konskú mestskú dráhu, ktorú na prelome 19. a 20. stor. nahradili elektrickou a ktorú neskôr nahradili trolejbusmi a ešte neskôr autobusmi. Posledná nottinghamská električka odviezla cestujúcich v r.1937. Po 50 rokoch sa ale začalo myslieť na obnovenie električkovej dopravy a po ďalších 16 rokoch sa to podarilo - v r.2004 začali v Nottinghame cestujúcich opäť voziť električky. Zatiaľ je trať len jedna: má 14km, z toho asi 30% na ceste a 70% na samostatnom zvršku, vedie zo železničnej stanice na severné predmestie Hucknall. Do budúcna sa počíta s jej predĺžením - prekročí koľajisko žel. stanice a povedie na juh, do Cliftonu. Ďalšia linka by mala vyraziť juhozápadným smerom do Totonu. Momentálne na dvojkoľajnej trati s rozchodom 1435mm a napájaním 750V= premáva rýchlosťou 80km/h pätnásť päťčlánkových električiek Bombardier Incentro.

Jediným spôsobom ako stráviť poslednú hodinu pred odchodom vlaku je poflakovať sa po stanici. Tá nottinghamská stojí vlastne priamo nad koľajiskom a svoju terajšiu podobu získala v r.1904 výraznou prestavbou pôvodnej Midland Railway Station. Tá prestavba stála 1 milión libier, ale už by asi trebalo ďalší milión, najmä na tie nadchody. Tie fajansové obklady by mohli nechať, vyzerajú fajn.

Najväčším osobným žel. dopravcom a správcom stanice je spol. Midland Mainline, ktorá prevádzkuje 8-vozňové jednotky r. 222 (Bombardier Meridian) a vlaky HST (súpravy vozňov Mk.3 s dvoma dieselovými rušňami r. 43 na koncoch) medzi londýnskou stanicou St.Pancras a Nottinghamom, Sheffieldom a Derby. Niektoré spoje pokračujú do Leedsu a Burtonu.

Vyzbrojený pevnou rukou a ministatívom vyrážam poflakovať sa po stanici a fotiť, čo sa dá. Ale už po troch záberoch na mňa kričia „čierne huby v krikľavých vestách“, že tu sa fotiť nesmie. Zdá sa mi hlúpe kričať na nich naspäť, že prečo by sa nemohlo, tak zaliezame do čakárne. Spoločnosť nám robí tlupa britských puberťákov, tak to po chvíli vzdávame a ideme čakať do odporne vlhkej veľmi studenej tmy. Foťák už nevyťahujem, tak nefotím ani cisternový vlak EWS ani podivný osobný vlak pozostávajúci z dvoch 4-vozňových jednotiek 158 v strede s dvoma 3-vozňovými Turbostarmi na koncoch.

Tri minúty po pravidelnom odchode nášho vlaku stále stojíme na peróne a z rozhlasu sa ozve, že náš „2033 service do Cambridge bude meškať pre problémy na západnom konci stanice“. Po chvíli rovnaké hlásenie pre iný vlak, tak zaliezame späť do čakárne; aspoň je tam teplejšie. O 21:03 sme sa konečne dočkali: vlaku, ospravedlnenie (asi 3-násobného) aj vysvetlenia - na trati bol nejaký predmet a tak vlaky stáli pred vchodom do stanice kým zamestnanci trať neočistili.

Na jedinej zastávke cestou späť, v Granthame, sa po vystúpení a nastúpení cestujúcich a chvíli nečinnosti z vlakového rozhlasu ozve: „niekto z cestujúcich čo nastúpili tuto v Granthame si na nástupišti zabudol tašku... vianočný darček alebo čo to je“. A už niekto beží, berie výpravcovi z rúk tašku a nastupuje znova. Toto zdržanie ale nikomu nevadilo, všetci sa usmievali.

Pri vystupovaní v Peterborough som sa veľmi neusmieval. Bolo mi jasné, že čosi na mňa lezie, a poriadne. A nebolo to len zdanie, lebo ešte stále sedím doma, nos nevystrkujem, pijem len prevarenú vodu a ťukám do klávesnice... Fotiek mám málo, tá hmla bola ozaj preukrutná, tak pripájam zopár z leta.