Cesta na Ďaleký východ

Tam sa aj pre túto vec niektorí nadchli, ale ostalo len pri tom, pretože si nemohli dovoliť na taký dlhý čas odísť od rodiny a ani nechceli. A tak som svoj sen zatiaľ na čas pustil z hlavy. Až v roku 2002, keď som začal pracovať na žst. Bratislava-hl., sa situácia trošku zmenila, lebo som sa tu zoznámil s niektorými staršími kolegami, ktorí už mali krížom-krážom precestovanú takmer celú Európu a boli aj v Rusku, Afrike či na Blízkom východe. A tu mi svitla nádej, že niektorí z nich by sa snáď dali nahovoriť aj na výlet do Vladivostoku. Keď som im to prvýkrát nadhodil, len prevracali oči - nedivte sa, nie je to sranda vypadnúť na 30 dní z domu... Ale napokon mi po čase jedna scestovaná kolegyňa sľúbila, že so mnou pôjde a tak som pomaly začal presne plánovať. V roku 2005 sa nám hlavne pre finančné „suchoty“ nakoniec akciu nepodarilo uskutočniť, ale v roku 2006 už našťastie áno. A tak som sa rozhodol, že Vám tento náš výlet predstavím aj na VLAKY.NET. Dúfam, že pri čítaní nezaspíte od nudy...

Najväčší problém je vybaviť si víza do Ruska. Chcú kadejaké potvrdenia a pod. nezmysly, ale dá sa to „obísť“. Najprv sme si vybavili lístky OSŽD, kde sa na rozdiel od klasickej Fip-ky vypisuje presná trasa tam aj späť (ale nemusia byť obidve rovnaké). Naše lístky zneli takto: z Čopu cez Kyjev – Moskva – Perm – Irkutsk - Chabarovsk do Vladivostoku. A späť z Vladivostoku cez Ussurijsk - Harbin(Čína) – Zabajkalsk – Čita – Irkutsk – Novosibirsk – Moskva - Kyjev do Čopu. Následne sme si vybavili na Čínskej ambasáde víza do tejto krajiny, síce sa tam na mňa dívali ako na „pacienta“, že prečo tam chcem ísť vlakom 9 dní, keď tam môžem byť lietadlom za 15 hodín, ale víza mi dali našťastie bez problémov (netreba na to nič, len platný pas a cest. lístok/letenku a vyplniť žiadanku a potom zaplatiť asi 1300,-Sk za vízum. Víza boli o 7dní (dá sa aj o deň, ale za dvojnásobok, ak si dobre pamätám). Potom som šiel na Ruskú ambasádu vybaviť tranzitné vízum. Mal som šťastie, bol tam taký normálny Rus, a tak to bolo bez problémov, pretože ak máte vízum cieľovej krajiny a cest.lístok, tak aj Rusi dajú víza bez problémov, teda aspoň mne dali. Ale kolegyňa zaspala a tak tam šla o dva dni a bol tam nejaký byrokratický tupec a tak nepochodila a plán odchodu sme mierne posunuli. Na ďalší krát však už vízum vybavila a tak sme si vydýchli a začali „pomaly baliť“.

K tomu sme mali vybavené ešte aj Fip-ky na MÁV, pretože sme chceli ušetriť. Z Bratislavy do Moskvy jazdí lôžko len cez Bielorusko (a tam by bolo treba ďalšie tranzitné vízum, a to sa nám platiť už nechcelo) a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme do Budapešti a odtiaľ priamym vozňom do Moskvy. Doma, t.j. v Bratislave-hl.st. sme si zakúpili „len“  lístky Budapešť-Moskva (za 21euro,asi 820,-Sk) a Moskva-Vladivostok (za 80euro,čo bolo 3150,-SK). Viac sme nepovažovali za potrebné, pretože sme nevedeli, že čo a ako bude ďalej (pri spiatočnej ceste), a nechceli sme sa pripraviť o čakanie v rade na ruskej stanici... Treba si dať ale pozor na to, že vlak z Moskvy neodchádza každý deň, ale iba obdeň (každý druhý deň). Na cestu do „pešti“ sme mali 2 možnosti: 1. bol EC 278 „vojak Švejk“ a druhá R 943 cez Rajku a Gyór. Zvolili sme cestu cez Rajku, a tým aj o hodinu neskorší príchod do Maďarskej metropoly - okolo 16h. Vlak odchádzal z B-keleti o 18,20 a tak sme sa zatiaľ „pofľakovali“  okolo stanice a skočili sme sa najesť do blízkej reštaurácie a z hygienicko-dezinfekčných dôvodov sme si na cestu kúpili aspoň malú fľašku vodky (len 0,2l, veď načo väčšiu - nebudeme predsa nosiť drevo do hory...). Náš vlak bol zložený asi z 5 spacích vozňov(rôzne kurzy Belehrad-Moskva, Budapešť-Moskva a pod.) a 7 „sedačiek“. Na hranici v žst. Záhony vozne 2. aj 1.triedy odvesili a do Čopu pokračovali len lôžka a služ.vozeň (podobný nášmu BDs). 

V Čope nasledovalo previazanie podvozkov a colná a pasová kontrola. To všetko okolo 2-3h ráno, keď sa zrovna človeku chce najviac spať. Všetko prebehlo viac-menej bez problémov, akurát ukrajinskí policajti krútili hlavami, že ako niekto môže ísť vlakom až do Číny... Nuž, každý sme nejaký, takže... Ráno som sa zobudil okolo 10h a Ľvov bol za nami. Inak krajina na Ukrajine po prekonaní Karpát je dosť nudná, aspoň na hlavnej trati smerom na Kyjev: v podstate rovina a čo je pre mňa zarážajúce, je tam dvojkoľajná hlavná trať aj s autoblokom a rýchlosť málokedy presiahla 70 či 80 km/h. V podstate vyhliadková jazda... Večer okolo 19 hod. sme dorazili do Kyjeva a odtiaľ nás ťahala na ruskú hranicu „laminátka“ stroj typu ČS-4.

Na hranicu, do žst. Konotop, sme dorazili okolo polnoci a nastal prvý problém: ukrajinec bol asi málo platený a tak na nás vyrukoval s tým, že kde máme ukrajinské víza... Hneď sme boli prebratí a vysvetlili sme mu, že na Ukrajinu sú predsa zrušené. On nám aj naďalej chcel „vtĺkať kliny do hlavy“, že vízum je bezplatné ale že sme si ho mali vybaviť, a že je to problém, a že nás musí dať do zápisu a podobné „kraviny“... Pomaly sa mi začal „otvárať nožík vo vrecku“, ale objavil sa jeho kolega a tak ten prvý vidiac, že už na nás nestihne zarobiť, nám vrátil pasy a povedal, že teda urobí výnimku a pustí nás ďalej... My sme si však mysleli svoje... Po daľších troch hodinách sme dorazili do ruského Brjanska, kde prebehla kontrola bez problémov a tak sme si mohli ešte asi 6 hodín po Moskvu pospať. Keď sme sa zobudili, za oknami bolo nejaké veľké mesto... Letmým pohľadom na hodinky som sa ešte uistil, že do Moskvy prídeme asi o hodinu, takže bolo dosť času sa v kľude najesť a zbaliť... - lenže chyba, nevedel som, že pri prechode hranice UŽ/RŽD sa hodinky opäť posúvajú a tak som bol nemilo prekvapený, keď som zistil, že už sme v Moskve a ja som musel hladný vystúpiť na kyjevskej stanici... Nasledovalo klasické menenie USD na ruble a potom presun metrom  na stanicu Moskva - Jaroslavskaja, odkiaľ nám išiel po 21 hod. vlak do Vladivostoku. Aby som nezabudol, tak kurz bol 1rubel = 1,10 Sk.

Nechcem sa tu rozpisovať o ceste metrom, lebo v Moskve je metro naozaj špecifické... Veď posúďte sami: niekde sa križujú aj 3linky naraz, ale každá stanica sa pritom volá inak!!! A tak v tom má našinec naozaj pekný chaos. Inak pre orientáciu po hociktorej krajine doporučujem príručku Lonely planet - je fakt dobrá a nám na našej ceste veľmi dobre poslúžila.A o doprave po Moskve a iné typy a rady na cestovanie po Rusku  si môžete prečítať na tejto adrese: http:// slavomirhorak.euweb.cz/sns-vlaky.htm . Ale poďme ďalej. Takže metro v Moskve má jednu velikú výhodu, a to že všetky železničné stanice sú na jednej linke! Akurát si už nepamätám, že na akej... Lístok na 1 cestu metrom stál 15 rubľov, ale dá sa kúpiť napr. aj na 5 ciest naraz (5 x 15 = 75 rubľov). Nevšimli sme si na lístkoch ale žiadne časové obmedzenie a ani sme nestretli nijakého revízora či čosi podobné. Po príchode na jaroslavskú žst. sme si nechali „bágle“ v úschove (ceny asi ako u nás) a len tak na ľahko sme išli „okuknúť“ ruskú metropolu. Najprv sme zamierili na Červené námestie, kde sme chceli zhliadnuť vodcu svetového proletariátu V.I.Lenina, ale mali sme smolu, lebo dotyčný pán „úraduje“ len od 10 hod. do 13 hod. (a v pondelok je mauzóleum zatvorené). Ale prekvapila nás rada, aká tam bola, hádam aj 100m !!! Tak sme sa pobrali ďalej, pozreli sme si najstarší obchodný dom v Moskve, známy „Gum“, ktorý je na Červenom námestí, rovno oproti Leninovi a potom sme si ako správni „západní“ turisti dali obed neďaleko Kremľa a zvolili sme šašlik (inak je tam blízko aj McDonald, a ceny sa mi dokonca zdali nižšie ako v tom našom). Po dobrom obede sme sa vydali na prechádzku popri rieke Moskve, kde nás prekvapil aj dážď a tak sme sa schovali do blízkej reštaurácie, ktorá bola urobená z lode(a nebola veru jediná). My sme „zapadli“ do nejakej orientálnej, kde bolo veľmi príjemne, ale pre istotu sme si dali len čaj. Potom sme pokračovali k prvej stanici metra a na žst.Jaroslavská, kde sme vyzdvihli veci z úschovy a čakali na náš vlak, ktorý pristavili asi 30min. pred odchodom. Ešte odbočím a poviem,že vlaky v Rusku sa delia na rôzne kategórie (tak ako u nás na : EC.IC,R,Zr,Os) tak v Rusku je to zase napr. „firemnyj pojezd“ - čo je najvyššia kategória a patrí tam aj vlak č. 2 „Rossija“ ktorým sme išli aj my. Je to teda parádny vlak, to Vám poviem... V 1.triede boli 2 lôžka a dokonca aj televízor! Síce neviem či na Sibíri niečo chytili, ale aj tak nás to dosť prekvapilo. My sme mali 2.triedu, kde boli 4 lôžka(2 hore a 2 dolu) my sme našťastie mali tie dve horné, a 2 dolné mala jedna Ruska čo cestovala s dvomi malými deťmi k babke do Chabarovska (išli z Petrohradu...-čiže cez celé Rusko, t.j. 8 dní). Ešte sme sa ani nestačili poriadne uložiť a už prišiel sprievodca a rozdával nám všetkým večeru (!!) čo nás prekvapilo ale aj potešilo. Nakoniec sme zistili, že v cene nášho lístka boli aj raňajky aj obed - 7x!  Proste paráda! Raňajky boli 7x rovnaké a síce: vákuovo balená saláma, sušienky, a čaj. Na obed bolo vždy niečo varené, napr. ryba+zemiaky a príloha červená kapusta, kuracie mäso + ryža a pod. A bolo to aj celkom chutné.

Cesta ubiehala v pohode, priemerná rýchlosť bola vyššia ako na Ukrajine,myslím že okolo 90km/h. A keďže náš vlak bol najvyššej kategórie tak všade nestál, len vo väčších mestách, cca. asi každé 4 hodiny. Z Moskvy nás najprv ťahala dvojdielna „škodovácka“ ČS-7 a po asi dvoch dňoch ju vystriedala „rakaňa“ radu ČS-2 (u nás je to 182).

Doprava Ex a R vlakov bola zaujímavá, lebo asi každé dva dni sa menil stroj čo nás ťahal, vychádzalo to zhruba po 2000 km. Inak celá magistrála je dvojkoľajná, elektrifikovaná a aj s autoblokom po celej trase. Nákladné vlaky mali dĺžku od 60 do 100 vozňov, ale najčastejšie sa pohybovali okolo 80 vozňov. Vozili samozrejme všetko: uhlie, drevo, kontajnery,cisterny a iné. Najviac prevažovali uhláky ložené železnou rudou a cisterny s rôznym obsahom. Čo ma prekvapilo, to bol fakt, že na Sibíri nie sú ani tak ihličnany ale 95% stromov čo bolo z vlaku vidieť boli brezy a dosť často boli popri trati močiare, ale aj napriek tomu mi cesta nepripadala jednotvárna, aj keď musím priznať, že som prečítal aj také články v časopise nad ktorými doma ohŕňam nos... Po dvoch dňoch sme dorazili do Novossibirska, údajne hlavného mesta Sibíra /podľa miestnych/, kde trať pred stanicou po veľmi dlhom moste prekonáva jeden zo sibírskych veľtokov-rieku  Ob.

Vo väčšine staníc po ceste sa nakladalo sibírske drevo. Zaujímavým spestrením pobytov na každej stanici boli ruské bábušky, ktoré sa cestujúcim snažili vždy čo-to predať a vylepšiť tak svoju zrejme nie najlepšiu finančnú situáciu... Ale dobré bolo, že sa s nimi dalo vcelku v pohode zjednávať.Predávali všeličo možné: ryby, rôznu zeleninu, chlieb, zmrzlinu aj cigarety a všeličo iné... V niektorých staniciach napr. aj hotové jedlá /komplet obed: maso+zemiaky+obloha/ a to celé len za  40 rubľov!

V stanici Ilavskaja mali napr. veľmi dobré vaflové trubičky plnené karamelom. Mňam... Na piaty deň ráno pripadla cesta okolo legendárneho jazera Bajkal, preto som si privstal aby som ho videl ako prvý. Trať z Irkutska do Sludjanky vedie cez hory vcelku náročným stúpaním, a potom asi po 3 hodinách zase klesá k Bajkalu, na ktorý je fascinujúci pohlaď z vlaku asi hodinu, kým vlak „nezíde“ z hôr do žst.Sludjanka. Potom trať pokračuje asi 3 hodiny po brehu jazera. Vedel som, že sme na Sibíri, ale aj tak ma prekvapilo, keď sme išli okolo, že tam je ešte na niektorých miestach aj 100 m od brehu ľad! A to sme išli okolo 31.mája!  Večer sme dorazili do Ulan-Ude, čo je hlavné mesto buriatskej autonómnej republiky. Ale pre väčšinu cestovateľov je zaujímavejšie určite to, že odtiaľto  odbočuje trať do Nauški a Ulanbátaru-čiže do Mongolska. Samozrejme, dá sa dostať tadiaľto až do Pekingu.

Avšak my sme pokračovali ďalej na východ. Myslím, že som sa ešte nezmienilo tom, že aj V Rusku a aj na Ukrajine bolo zaujímavé to, že železničné mosty neboli stavané tak ako u nás/klasický most pre 2koľaje/, ale každá koľaj mala svoju vlastnú mostnú konštrukciu, a naviac boli tieto mosty od seba vzdialené min. 10m.