Do Stupavy vlakom (II. časť)

Pozorujem ruch na stanici. Ľudia na nástupištiach čakajú na „svoj“ vlak, iní nastupujú, staničný rozhlas čosi hlási, len ja to nevnímam. Páči sa mi táto atmosféra zakaždým, keď sem zavítam. Kedysi som cestoval minimálne raz mesačne do Bardejova. To boli ešte zlaté časy socialistické. Za rýchlik som zaplatil 75 Kčs. Do Púchova rýchliky vozili väčšinou dva „Okuliarniky“. V Púchove preprah na „Bobinu“ nulku alebo jednotku. Z Kysaku do Prešova „Panťákom“ a do Bardejova „Malinou“ (alebo „Heligónom“ alebo „Kredencom“ alebo „Dunihlavom“ alebo...). Zdá sa mi, že to bolo romantickejšie ako dnes. Ech, zlaté časy ČSD! Na preťažených tratiach hrmel vlak za vlakom. Srdce dnešných fanúšikov by iste riadne plesalo. Aj do Stupavy sa jazdilo. Vlakom. Cha! Veď aj my tam teraz ideme. Vlakom.

Horalky miznú nenávratne (nie som si tým celkom istý) v mojich útrobách, čo ma vracia do reality. Prebieham na prvé nástupište. Už je najvyšší čas. Nastupujeme, kontrolujeme sa, či sme všetci. Sme? Ale kdeže! Jeden „akcionár“ ešte okupuje bufet. Čakáme len na neho. Vidieť jeho nervózne pohyby. Čo tá bufetárka toľko robí? No, konečne! „Akcionár“ už beží s plnými rukami požívatin. Ktovie, či ostalo ešte niečo v bufete. Možno bufetárka už nemá čo predávať a bufet zatvorí. Sme všetci a vlak sa pohýna. Najbližší cieľ Devínska Nová Ves.

Prechádzame Lamačským zhlavím, prešmykneme sa cez tunel, objavuje sa Brnianska ulica, gumokolesová čerpacia stanica ÖMV. Predtým tu bol Aral. Na opačnej strane oproti Aral-u ktosi načmáral nápis na protihlukovú stenu „Aral klame“ (Keby len Aral!?). Možno preto je tu dnes ÖMV. Prechádzame nad Limbovou ulicou, o chvíľu duníme na Červenom moste, míňame zastávku Bratislava-Železná studienka, vchádzame do stanice Bratislava-Lamač a vlak ide veselšie, pretože ide z kopca. „Plošinová“ úzka zostava Miro, kamilk, koko, Dodo, Tomáš družne debatí (No o čom asi?) a cesta ubieha až príliš rýchlo. V širšej zostave sa členovia menia. Vstanú, prídu, postoja, odídu, sadnú si, a tak dokola. Ani sa nenazdávame a vchádzame do Devínskej Novej Vsi.

Vlak zastavuje a hrnieme sa von. Treba pofotovať tieto historické okamihy. Na stanici sa nachádza sedem alebo osem rušňov (okrem „Karkulky“). Dva „Čmeliaky“, jeden „Kocúr“ tri alebo štyri „Laminátky“ 230 i 240. Možno to niekto „zaknihoval“. Najväčšiu pozornosť budí „Herkules“. Fotujeme jedna radosť. Na oplátku náš vlak fotuje rušňovodič z ktoréhosi rušňa. Fotovanie prerušuje Jjuro. Nastupovať! Ide sa ďalej. V odbočke Devínske Jazero odbočujeme (veď čože iné môžeme na odbočke robiť) z hlavnej trate a zastavujeme na krajnej koľaji. Bližšia k hlavnej trati je neprejazdná. Ako ináč, vždy keď vlak zastaví, „akcionári“ prejdú z kľudového stavu do akcie. Aj teraz vyskakujeme na železničnú pôdu. Všetci to nestíhajú. Organizátori nás „ženú“ späť. Už aj odchádzame. Akurát si vyzdvihneme kľúče od stupavských výmen.

Tak. A dobrodružstvo začína. Teraz sa nebudeme potkýnať o podvaly, o kamene, teraz sa nebudeme namáhať a potiť, teraz nebudeme mať v teniskách herbáre ako vlani (ale malo to svoje čaro). Do Stupavy ideme osobným vlakom! Míňame odchodové návestidlo, poslednú výmenu, posunové (či ako sa to nazýva) návestidlo, aj priecestie je za nami a začíname stúpať. Teraz som si spomenul. Kdesi v týchto miestach sme vlani objavili pár topánok. Neviem, či to na koľaj niekto dal z recesie alebo ho prešiel stupavský vlak a ostali po ňom len topánky. A možno ktosi od radosti nie z kože, ale z topánok vyskočil...

Prekonávame prvý oblúk a trať 110 ostáva pod nami. Ukazujú sa prvé rekreačné chatky, chajdy, domčeky, kôlne, komory a ďalšie rozličnosti, nevyhnutné k rekreácii. Som zvedavý, či tá žltá Renoltka 8 v rely úprave je na mieste. Je tam. A je nablýskaná ako na autosalóne. Zdá sa mi, že tou Renoltkou ani nehýbu. Asi to majú ako pomník a akurát leštia karosériu. Aj vykrývač stojí. Všetko je zatiaľ OK. Vchádzame medzi stromy, objavujeme sa na čistinke, odkiaľ som vlani odfotil EC 134 Vyšehrad s „Gorilou“ na čele.

A sme pri chatke, kde sa vlani opaľovala jedna samica hore bez. Hehe! Stojí vedľa svojho samca. Tuším vlani vyzerala lepšie. Ale, čo sa to so samcom deje? Ústa má akosi vykrivené. Ach, áno! Usmieva sa. Vlani, keď sme išli okolo, mu do smiechu nebolo. Jeho samica hore bez, neznámy na trati s foťákom... Bol v strehu. Okrem nich tam postávajú aj iné, rekreujúce sa, postavy. S údivom sa škeria na vlak ako na nejaký prízrak. Mimochodom, tento obraz nás sprevádza, až kým neopúšťame chatovú oblasť. Chlapík, čo okopáva záhradku zrazu vytiahne foťák a hrá sa na fotovača. Kamilk oznamuje, že to nie je jediný. Konštatujeme, že v tejto rekreačnej zóne tí, čo sa rýpu v záhradkách, bežne majú pri sebe nejaký ten digitál. Hľa, kam len tie vymoženosti digitálnej techniky nepreniknú!? Mali by začať vyrábať záhradkárske náčinie aj s digifoťákmi. Potom prestane platiť porekadlo, ak Pán Boh chce, aj motyka vystrelí, ale bude nové, ak rekreačný záhradkár chce, aj motyka odfotí. Digitálne, samozrejme.

Blížime sa k jedinej ľavotočivej zákrute. Teraz ma napadlo. Keď pôjdeme späť, bude pravotočivá. Ako sa to len všetko mení... Zrazu zastavujeme. Čo nás záhradkári prepadli, či bizóny tiahnu? Vystrkujem nos a za ním aj oči a čo vidím! Záhradkárov nikde, bizóny v Amerike, len kopa konárov nám zahatala cestu. Žeby to za rok vyrástlo? „Karkulkoví“ chlapci zátarasu odstraňujú. Kým som sa spamätal, ideme ďalej.

Na moste nad diaľnicou D1 hľadím na gumokolesový „koridor“ a hemženie gumokolesových krabíc ani nevnímam. Za mostom klesáme a sme v Stupave. „Karkulka“ trúbi ostošesť, dáva o nás vedieť, aby nejaký stupavčan odvyknutý od vlakov neskončil so zmenenými tvarmi tela pod našimi kolesami. Vzbudzujeme pozornosť, ale nie až takú veľkú, aby sa pohli davy. Ešte kúsok a vchádzme do stanice Stupava. Sláva, cieľ sme dosiahli!

Stomfa! No konečne! Vystupujeme. Pôjde to ťažko. Hans dovliekol víno a vypili sme viac ako bolo vhodné. Točí sa mi hlava a počujem akési dunenie. Nemal som toľko chľastať. Ale keď to Hansove víno je také dobré! A nalieval každú chvíľu. No, nepi! Hans pozerá z okna a tlstý Helmut hlasno odfukuje. Presne ako rušeň, čo nás ťahá. V rámci momentálnych možností rozmýšľam, ako Helmuta dostaneme von, aby si neublížil. Najlepšie bude, keď ho vykopneme. Sadlo, čo má na sebe, ho určite ochráni. Pri predstave, že padne na zem a bude sa ďalej odrážať ako lopta, sa zarehocem. Klaus a Franz na môj rehot ožijú a pátrajú, čo sa deje. To sme dopadli! Dnes netrafíme ani mamuta, nieto ešte diviaka. Ktovie, či sa vráti. Minule ho Hans netrafil a sviňa jedna ušla. Otváram dvere a zrazu sa ocitám vedľa vlaku, kupodivu na nohách. Bohuslav nás už čaká, idem sa s ním zvítať. Pozeráme, ako sa Helmut snaží dostať z vlaku. Pripomína mi toho tučného diviaka. Aj ksicht má taký. Ale je vynikajúci strelec. Tomu by diviak neušiel. Zrazu mizne v útrobách vagóna a objavuje sa Klaus. Podarí sa mu vystúpiť a za ním sa opäť zjavuje Helmut. Klaus naťahuje k nemu ruky, že mu pomôže. Helmut opatrne položil nohu na stupačku. Ledva sa prepcháva cez dvere. Kabát sa mu zachytáva a padá na Klausa, ktorého pochováva pod sebou. Zdá sa, akoby ho zatlačil do zeme. Utekáme k nim. Helmut funí ako ten diviak, ktorého ideme skoliť, alebo ako parný rušeň, ktorý mám za chrbtom. Ale Helmut aspoň nedymí. Síce občas mu nejaký ten neviditeľný dym ujde, ale ten aspoň neštípe oči. Akurát tak čuchové bunky. S vypätím všetkých síl staviame Helmuta na nohy. Klaus má vypúlené oči, akoby mal veľké črevné tlaky, a nechápe, čo sa stalo. Pozerám, či ho Helmut nerozpučil, a či nemá vonku vnútornosti, ale žiadne nevidím. Tak určite má dolámané minimálne štyri rebrá, ak nie všetky kosti. Ohmatávam ho. Ale no, fuj! Čo si o mne myslíte?! Opravujem. Skúmam, či je celý. Našťastie je. Asi to Helmutove sadlo zabránilo najhoršiemu. Klaus vstáva a z huby sa mu valia nereprodukovateľné slová, neklamný znak, že je v poriadku. Len tie oči má stále vypúlené. Asi sa veľmi zľakol. Možno má aj v gatiach... Tak toto skúmať nebudem. Sedíme v koči a opúšťame Stomfu. Ani za svet si neviem spomenúť, ako sme sa sem dostali. Hor sa teda na toho diviaka, sviňu jednu!

Zhoda prvých troch viet v predchádzajúcom a nasledujúcom odstavci je čiste náhodná. Dej a osoby účinkujúce v predchádzajúcom odstavci sú fiktívne a snažia sa privodiť atmosféru devätnásteho storočia, ktorá pravdepodobne zavládla v stanici Stomfa (Stupava) po príchode vlaku. Stupavské panstvo pozývalo na poľovačky do okolia Stupavy spriatelenú šľachtu, ktorá často prichádzala v bujarej nálade. Dokonca nechali vybudovať odbočku z Marcheggu do Devínskeho Jazera, pretože sa im nechcelo prestupovať v Devínskej Novej Vsi. Chcel som o stupavskej trati napísať aj nejaké fakty. Nakoniec som si to rozmyslel. Všetko, čo som o tejto trati zistil a našiel, zhrnul Clean do svojho diskusného príspevku k môjmu predvlaňajšiemu „pešoreportu“.

Stupavská železnica

Výstavba železničnej trate Devínske Jazero – Stupava patrí medzi posledné projekty, zrealizované spoločnosťou štátnych železníc (StEG) na Slovensku, uvádzané pod súhrnným názvom Miestne železnice v údolí Moravy, ich výstavbu teda financoval uhorský štát. V roku 1890 obdržala StEG ministerským nariadením č. 22290/90.IV.10 koncesiu na trate Dévény Újfalu (Theben Neudorf, Devínska Nová Ves) – Kutti (Kúty) – Szakolcza (Skalica), Dévenytó (Devínske Jazero) – Stomfa-Mászt (Stupava Mást, Stupava) a súčasne aj na spojovací oblúk medzi Marcheggom a Devínskym Jazerom, o ktorom dnes už dnes len málokto vie, a o ktorom sa traduje zaujímavá história.
Práce na stavbách uvedených tratí sa začali už v roku 1889 a na rozdiel od tratí Devínska Nová Ves – Skalica a Devínske Jazero – Stupava, kde otvorili prevádzku dňa 27. októbra 1891, na spojovacej trati Marchegg – Devínske Jazero sa začalo jazdiť neskôr, dňa 11. februára 1892.

Devínske Jazero kedysi bolo železničnou stanicou, ktorej význam klesol po zdvojkoľajnení trate do Břeclavi (1921). V roku 1927 bola znesená vlečka do štrkovne, súčasne s prvými výhybkami. V 30. rokoch bolo koľajisko ďalej redukované, až v roku 1935 zostala iba traťová dvojkoľajka s odbočkou do Stupavy (do Stupavy je od mája 1979 zastavená osobná doprava).

Niektoré pramene uvádzajú, že panstvo zo Stupavy, kam chodili na poľovačky väčšinou diplomati z Viedne a Pešti a mnoho spriatelenej šľachty, aby nemuseli ísť až do Devínskej Novej Vsi (v smere od Viedne, Gänserndorfu a Marcheggu) a tam prestupovať, pretože vraj boli často v povznesenej nálade, nechali vybudovať z Marcheggu odbočku trate priamo do Devínskeho jazera, kde sa táto odbočka napojila na trať Devínska Nová Ves – Kúty – Skalica. Cez rieku Moravu bolo pre túto traťovú spojku nutné vybudovať paralelne s už existujúcim mostom (traťový úsek Marchegg – Devínska Nová Ves) ešte jeden most. Došlo k tak vytvoreniu železničného trianglu Marchefgg – Devínska Nová Ves – Devínske Jazero. Zvyšky vysokého násypu neskôr zrušenej trate bolo možné pozorovať ešte za prvej republiky, postupne ako zdroj stavebného materiálu mizli, ale ich základy a spodná časť ostali ešte po druhej svetovej vojne. V blízkosti sa nachádza niekoľko malých bunkrov z predvojnového opevnenia, jeden z nich leží dokonca priamo na tomto telese zrušenej spojky.

V uhorskom cestovnom poriadku bola táto spojovacia trať označená ako Dévenytó (Devínske Jazero) – Marchegg (tam sa normálne a bežne na Viedeň prestupovalo) a mala číselné označenie ako trať č. 543. Podľa tohoto cestovného poriadku z roku 1911 pravidelne premával vlak do Viedne s odchodom z Devínskeho Jazera o 11,18 hod a o 13,25 hod bol vo Viedni. Spoj z Viedne odchádzal o 12,05 hod a o 13,58 hod bol v Devínskom Jazere. Okrem tohoto spoja jazdil do Viedne ešte jeden, takže obyvatelia mali s Viedňou spojenie dva krát za deň.

Panstvo, keď potrebovalo ísť do Viedne, sa samozrejme neriadilo týmto cestovným poriadkom, keď už si dali špeciálne vybudovať odbočku z Devínskeho Jazera. Mali vlastnú súpravu a jazdili, ako sa im to hodilo a ako potrebovali. Preprava na „hlavnej“ trati bola vtedy ešte slabá, takže stupavská súprava nikde nezavadzala. Samozrejme okrem panstva mohli na tejto trati prepravovať aj nákladný tovar. Károlyovci ako diplomatická rodina s množstvom už spomínaných hostí, najmä na poľovačkách, túto trať potrebovali a určite sa im vyplácala.

A ešte niekoľko zaujímavostí z histórie stupavskej stanice: je potrebné spomenúť i jej poštové služby, pretože stupavská železničná stanica mala jedno privilégium. Na stanici bola umiestnená osobitná poštová schránka pre vlakovú poštu a zásielky do nej vhadzované sa pečiatkovali zvláštnou podlhovastou pečiatkou v rámčeku s názvom stanice STOMFA. Pred odchodom vlaku ich sprievodca vybral a opečiatkoval vedľa známky, v Devínskom Jazere ich odovzdal do vlakovej pošty, ktorá sa nachádzala vo vlaku zo Skalice do Bratislavy a tam opečiatkovali známky ich pečiatkou SZAKOLCZA – POSZONY 173 (alebo 174) a odovzdali k ďalšej preprave.

Takéto osobitné schránky sa umiestňovali na všetkých staniciach, situovaných ďaleko od centra mesta a centrálnej pošty, podmienkou však bola väčšia frekvencia. Okrem toho telegrafista stupavskej železničnej stanice musel prijímať riadne poštové zásielky i telegramy a balíky, peňažné listy a poukážky i doporučené listy. Dialo sa tak na základe dohody medzi uhorskou poštovou a železničnou správou. Zásielky tu opečiatkovali svojou telegrafickou pečiatkou.

Po zriadení Česko-Slovenskej republiky v roku 1919 bola zriadená tzv. úhrnná preprava poštová na trati Devínske Jazero – Stupava už s vlastnou poštovou pečiatkou. Vo vlaku bol poverený zamestnanec, mal k dispozícii jedno kupé a v tomto poštu prepravoval. Pečiatka tejto prepravy je uschovaná v Dokumentačnom stredisku spojov v Bratislave. Takto mali Stupavčania zaistenú rýchlu dopravu poštových zásielok i po odchode riadnej pošty. Využívali ju najmä turisti, ktorí sa vlakom vracali domov, na stanici napísali pozdravy a pohľadnice vhodili do tam sa nachádzajúcej schránky.

Stupavská stanička slúžila donedávna aj ako nakladacia stanica pre dobytok. Na stanici bola umiestnená veľká veterinárna kniha, kde zverolekár, ktorý nakládku kontroloval, zapisoval zdravotné údaje o nakladanom dobytku. I keď ide o malú staničku, históriu má bohatú.

Medzi ďalšie zaujímavosti stupavskej trate patrí aj železničný jednokoľajný most v km 4,97 s rozpätiami 14,45 + 28,9 + 14,45 m.
(voľne spracované podľa časopisov a výstrižkov z novín)

Ale nikde som nenašiel, aké rušne sem chodili, aké vozne. Zo Stupavy šli rušne tendrom napred alebo sa otáčali na točni alebo tam chodili tendrovky? Existovali tendrovky v tom čase? To sú otázky, na ktoré by som veľmi rád poznal odpovede.

Stupava! No konečne! Vystupujeme. Ide to rýchlo. Tlačí nás čas. Okamžite sa premiestňujeme na to jediné najlepšie fotomiesto a fotujeme a fotujeme... Posun, odpájanie, obiehanie, nabiehanie, pripájanie, seba, koľaje, výhybky, budovy, skrátka, všetko, čo sa hýbe aj nehýbe. Zabudol som ... a filmujeme a filmujeme...

Ale patrí sa ísť aj na trať. Tak nastupujeme a odchádzame. Cestou „Karkulka“ vytrubuje pred priecestiami, aby sme nebodaj niekomu neprešli cez otlaky alebo po krku. Našťastie sa tak nestalo a za diaľnicou zastavujeme pri malej trávnatej čistinke. Scenár je rovnaký ako na všetkých fotomiestach. Len moje obavy sa začali napĺňať. Keď nás zastavili konáre na trati a otvoril som dvere, okamžite vleteli dnu komáre. S malým počtom sme si hravo poradili. No, to bude radosti pri fotovaní. V Stupave sme sa s touto krvilačnou háveďou nestretli. Ale pozdĺž trate medzi stromami...

Vlak cúva, my sa pripravujeme na fotomieste a zopár komárov už zaútočilo. Zatiaľ bez nejakej veľkej šance. Fotomiesto bolo parádne, žiadne rušivé alebo moderné prvky. Len historický vlak, historická trať, stromy v pozadí, tráva v popredí, no proste paráda. Myslím si, že toto fotomiesto je najlepšie zo všetkých. Ďalšie dve fotomiesta sú v rekreačnej oblasti, ale to už nie je až tak ono. Len tie komáre! Jedného sploštím, ďalších desať na mňa sadá a aspoň sedem do mňa vráža svoje hnusné sosáky. Viac sa oháňam ako fotujem. Pozerám sa na fotoskupinu, nie je na tom o nič lepšie. Tiež sa bráni pred nenacucanými, pišťavými, neodbytnými, otravnými smradmi, pričom nepoužíva fotoslovník. V tom sa vhodné výrazy na danú situáciu nevyskytujú. Fotoslovník aplikuje na mňa, pretože v snahe dostať sa do fotoskupiny nepredvídavo vliezam do fotozáberu.

Posledné zábery, posledné cvaknutia. So štípancami a zaplnenými fotokartami a filmami sa vraciame späť do Stupavy. Vlastne, cúvame. Ešte chvíľu uspokojujeme svoje fotovášne, nasadáme a odchádzame. Akosi mi je clivo. Onedlho všetko skončí, rozídeme sa domov a ostanú nám spomienky na krásnu akciu. A, samozrejme, kopa fotozáberov. Snáď s týmito myšlienkami nie som sám...

„Karkulka“ akosi ťažko dýcha. Dúfam, že nebudeme musieť tlačiť. Šťastne sa dostávame do Devínskeho Jazera. Máme trochu času, ktorý využívame, ako ináč na fotovanie. Už to nie je organizovaná fotoskupina. Akosi sme unavení. Ale asi viac smutní. Tuším čakáme na nejaký pravidelný vlak. Už sa na to nepamätám. Veď to bolo vlani. Nasadáme, odchádzame. „Karkulka“ naozaj ťažko dýcha. Tlačím ju očami aj myšlienkami. Zatiaľ ide. Pred Lamačom nás predbieha osobný vlak z Marcheggu. Za Železnou Studienkou „Karkulka“ ožíva. Ideme z kopca. A je tu hlavná stanica. Väčšina „akcionárov“ vystupuje, ostatní máme konečnú na „Rendezi“. Aj sem sme šťastne dorazili, lúčime sa. S Tomášom nasadáme do našej gumokolesovej krabice a o chvíľu nás víta náš Biologický Budík Benny. Div si chvost neukrúti.

Všetko má svoj koniec. Aj debrecínska klobása. A sluší sa aj poďakovať. Juro, S@fino, ufo, Johny, vám patrí vďaka za vynikajúci nápad a jeho spáchanie. Vďaka patrí aj spolupáchateľom, chlapcom z Klubu priateľov histórie železničnej dopravy. Vďaka im patrí za to, že nás bezpečne odviezli aj priviezli. A vďaka im patrí aj za starostlivosť o všetky mašinky aj nemašinky zo sveta železničného, za všetok voľný čas tomu venovaný. Nie, „akcionári“, nezabudol som. Aj nám patrí vďaka. Za to, že sme sa v nevídanom množstve akcie zúčastnili. Za to, že sa nikomu nič nestalo, že sme bez úhony prešli celou tou nádherou. Aj za to, že si uchováme spomienky na to, čo sme spolu prežili. Fotky sa stratia, výpočtová technika zlyhá, cédéčka sa nebudú dať prečítať... Spomienky, tie ostanú. Predsa len ešte čosi. Musím prepísať úvodný odstavec. Pôvodný je už neplatný...