Cesta na Ďaleký východ (II. časť)

Ale poďme ďalej... Náš vlak, keďže to bol vlak č.2, tak mal aj svojho vlastného údržbára, ktorý kontroloval a opravoval všetko čo bolo treba a hneď na mieste /nie ako u nás, že keď vozeň prestane v Kysaku kúriť, tak min. po Žilinu s tým nikto nič neurobí.../. Navyše cez deň hrala hudba, aj keď niektoré pesničky boli strašné, ale vtedy sme rozhlas v kupé radšej na chvíľu vypli. Ale vcelku bolo o nás dobre postarané, napr. aj sprievodkyňa každý deň zapla vysávač a vyluxovala koberec aj na chodbe a aj v každom kupé.

A za poplatok, tuším to bolo 50 rubľov, sa dal nabiť aj mobil /inak bola zástrčka vypnutá cez istič, ktorý ovládala sprievodkyňa zo svojho „kumbálu“. A pre tých, ktorí by chceli po Rusku cestovať dodávam, že si treba dať pozor na aký vlak nastúpite. Lebo „firemnyj pojezd“ je na určitú vzdialenosť aj niekoľkokrát drahší ako „obyčajný“ rýchlik, a navyše ako sme zistili od spolucestujúcich, tak vlak č.2/1 „Rossija“ je niečo ako „výkladná skriňa“ RŽD a je preto aj veľmi drahý.

Napr. aj niektorí cestujúci v našom vozni sa priznali, že keby neboli zamestnancami RŽD, tak by si proste tento vlak dovoliť nemohli. Neskôr sme zistili, že jednosmerný lístok na náš vlak v našom vozni by stál skoro 12.000 rubľov /ale pri kúpe na Slovensku je to asi o 50% menej!, lebo bola na to akciová cena, ale neviem, či ešte je, treba sa opýtať na stanici/.

Prekvapilo ma aj to, že spolucestujúci Rusi, keď sa dozvedeli že sme Slováci, tak hneď sa zmenili a nazývali nás „bratmi“ a „sestrami“ a mňa doslova „zatiahli“ do svojho kupé a začali nalievať, ako inak vodku... Keďže som nebol najedený, tak po niekoľkých pohárikoch sa mi začala krútiť hlava a začal som uvažovať, ako z „tohto vlaku čo najskôr vystúpiť“. Keďže  „bratia Rusi“ ma nechceli pustiť, tak to so mnou nevyzeralo najlepšie. Ale nakoniec som sa pod nejakou zámienkou (tuším to bolo WC) vymanil z ich „bratského zovretia“ a pre istotu som sa „zabarikádoval“ do nášho kupé, to preto, že som netúžil byť ožratý ako oni... Nasledujúci deň, keď vystupovali, tak ma „zvozili“, že nič nevydržím...

Ďalší stroj ktorý nás ťahal, bola nejaká červená lokomotíva ruskej výroby a hranatých tvarov /rad ani typ som nepostrehol/. Ako štvrtá v poradí sa na čele vlaku potom ukázala klasická ruská dvojdielna lokomotíva typu  VL-10 a na posledný úsek cesty sa opäť na čelo vrátil „červený stroj“ RŽD /takého typu ako bol ten tretí/. Na siedmy deň večer sme prišli do Chabarovska, kde vlak pred mestom prekonáva ďalší sibírsky veľtok a síce rieku Amur, ktorá tečie z Číny a ktorú Číňania nazývajú riekou „Čierneho draka“ /neviem prečo, ale voda v Amure bola naozaj veľmi tmavá - skoro čierna/. Most ponad túto rieku bol naozaj fascinujúci, a dlhý hádam aj 1 km /alebo aj viac..?!?/. V tejto stanici nás opustila ruská rodinka, ktorú na žst. čakali niekoľkí príbuzní a nastúpili k nám do kupé dvaja chlapíci, z čoho sme moc veľkú radosť nemali, lebo nevyzerali moc prívetivo, ale našťastie boli v pohode.

Na záver cesty sme ešte zvolili rozlúčku s vlakom v reštauračnom vozni, kde sme si dali pre istotu len kolu. Nie preto, že by sme nemali na jedlo, ani preto, že by bolo moc drahé, ale nemali sme na jedlo chuť. Ceny neboli astronomické, prirovnal by som ich k štandardu daného vlaku /keďže vlak  bol  najdrahší v sieti RŽD, asi také niečo ako u nás IC vlak - najrýchlejší, najpohodlnejší, a aj najdrahší.../. Tak napr. tá kola stála 32 rubľov za 0,5l fľašku, čo síce nie je najmenej, ale v Non-stope u nás je to asi rovnako drahé. Napr. polievka stála okolo 100rubľov za 0,5l, ale dala sa kúpiť aj polovičná. Hlavné jedlá boli tak okolo 200 rubľov.

Po návšteve „reštauráku“ sme išli spať. Aha, ešte som zabudol spomenúť, že so spaním sme mali „menšie“ problémy. Niežeby bol vlak málo pohodlný, alebo hlučný, to ani náhodou, ale problémy nám robil časový posun, ktorý sa zväčšoval takmer každým dňom! A na konci cesty vo Vladivostoku /vlastne už v Chabarovsku/ bol časový posun oproti domovu až 9 hodín. Čiže u nás na Slovensku bolo 10 hod. večer a vo Vladivostoku bolo vtedy práve 7 hod. ráno, ale už  ďalšieho dňa! A to sa nám potom nechcelo večer spať a ráno zase vstávať, a trvalo hodnú chvíľu, kým sme si ako-tak zvykli. A ešte na jednu vec som zabudol. V tomto vlaku sa dá za poplatok 50 rubľov aj osprchovať! Čo sme samozrejme aj párkrát využili. Sprcha sa urobila veľmi jednoducho z miestnosti WC, kde sa vymenil kohútik na vodu v umývadle za sprchovú hadicu a sprcha bola hotová!!! Veľmi jednoduché, praktické a účelné - holt, bratia Rusi...

Na deviaty deň ráno nás privítal Vladivostok nepríjemným jesenným počasím /hmla, chladno, nízka oblačnosť/, z čoho sme veľkú radosť nemali. Ale mali sme zase šťatie a hneď sme zohnali nocľah u jednej pani, ktorá „odchytávala“ turistov na žst. Ponúkala na prenájom jednu izbu vo svojom byte /síce skromnú, ale nám to stačilo/, kde boli postele, skriňa, stolík, stoličky, zrkadlo, varič, rýchlovarná kanvica a k dispozícii bola samozrejme aj kúpelňa s WC či ich vlastná chladnička. Najväčšou výhodou ale bolo, že to bolo 5 minút od stanice a okno sme mali s výhľadom na stanicu a prístav /byt bol na 4.poschodí/. Zaujímavosťou je, že v Rusku nemajú teplú vodu. Fakt. Teda majú, ale len v období, keď sa byty vykurujú, mimo sezóny si musia vodu na kúpanie ohrievať na šporáku, pokial nemajú bojler. A ten má veru málokto!

Keďže bola sobota ráno, resp. Doobedie, 10 hod., tak sme si zložili veci a išli sme trochu „okuknúť“ mesto. Hneď pred žst. je aj začiatok trate električiek a to hneď niekoľkých liniek, a tak sme si šli vyskúšať pohodlie ruskej električky... O pohodlí by som ale moc nehovoril, lebo električky /skoro všetky/ mali netesné dvere a hrkotali tak, že človek nepočul ani vlastné myšlienky... A takmer všetky boli „archaické“ a u nás by ich snáď už pred 30 rokmi vyradili ako staré...

Patrilo by sa niečo napísať aj o meste, takže poďme na to: Vladivostok je veľmi dôležitý oceánsky prístav, je to asi 600-tisícové mesto, ktoré leží na siedmych sopkách a tak sme museli chodiť hore-dolu /z kopca na kopec/. Neďaleko stanice je v prístave odstavená vojenská  loď „krasnyj Vympel“ a takmer oproti nej je na brehu na pomníku ponorka z 2.svetovej vojny, ktoré sa obidve dajú navštíviť a prehliadnuť /prehliadka ponorky bola za 50rubľov/.  Na opačnom konci mesta bolo napr. Oceánium /čiže ZOO pre morské a iné vodné potvorky, vstupné bolo okolo100 rubľov/. A v celom meste bolo veľmi veľa múzeí a sôch rôznych hrdinov /tak ako aj v iných mestách bývalého ZSSR/ či už z histórie mesta alebo krajiny. Mali tu aj tzv. „funikulér“ /aspoň tak to miestni nazývali/. V podstate to je pozemná lanová dráha, ktorá bola dlhá asi 400 m, ktorej služby sme tiež niekoľkokrát využili /5rubľov za 1jazdu/. Taktiež lístok na električku stál 5 rubľov a nebol vôbec časovo obmedzený, čo sme s radosťou uvítali a previezli sme sa na niekoľko konečných staníc. Patrilo sa poslať aj pozdrav domov, čo sme tiež urobili a pohľadnica stála, pozemnou cestou, iba 13,5 rubľa.

Na tretí deň sme si išli ráno kúpiť lístky do Harbinu, a aj z Irkutska do Moskvy aby sme mali tzv. „nejaké to eso v rukáve“. Plán bol taký, že po príchode do Harbinu si kúpime vnútroštátne lístky do Shanghajguanu, kde sme si chceli pozrieť čínsky múr,  a odtiaľ potom zase späť cez Harbin a Čitu do Sludjanky-kde sme chceli stráviť niekoľko dní pri Bajkale. Po kúpe lístkov sme si urobili exkurziu loďou okolo Vladivostoku. Bolo to niečo ako „miestna lodná MHD“. Lístok stál 40 rubľov a asi 1,5 hodiny sme sa povozili po okolí. Loď mala 2 zastávky na priľahlých ostrovčekoch /vlastne to nebola loď, ale trajekt a bol aj patrične vyťažený autami rôznych značiek a druhov/. A na tento tretí deň nám aj konečne vyšlo slnko, tak bol z toho celkom pekný jarný deň. Na večeru sme si zašli do podniku, ktorý pripomínal Ľudovú jedáleň v Žiline na Masarykovej ulici, a bol takmer oproti stanici (asi 3 min. cesty). Potom sme ešte chvíľu strávili čakaním na žst., kde nás chcel obťažovať nejaký miestny asociál, ale službukonajúca policajná hliadka ho okamžite „spacifikovala“ a vidiac, že sme cudzinci, tak sa nám ešte aj po anglicky ospravedlnila /inak treba dodať, že Rusi nemali problémy hovoriť s nami anglicky, takže vždy sme sa v pohode dohovorili, aj keď nie je na škodu vedieť aj rusky/.

Okolo 23 hod. sme sa naložili do nášho vozňa, smer Harbin. Bolo to klasické lôžko so štyrmi posteľami v kupé. Po niekoľkých hodinách vlak prišiel do žst. Ussurijsk, kde nás odstavili asi na 3 hodiny a okolo ôsmej sme po spojení s vozňom „2.triedy“ a kurzom Chabarovsk - Harbin pokračovali smerom k čínskej hranici, kde sme dorazili asi pred obedom. Na hranici nás všetkých vyhnali z vlaku a museli sme si zobrať aj všetky veci so sebou! Potom nabehli do vozňa ozbrojení policajti a pasováci so psami a prekutrali celý vozeň od kolies až po strechu. Nás a aj všetkých cestujúcich medzitým nahnali do čakárne. Všetci sme tam šli, ale nikto nevedel, že čo bude ďalej a to nám na nálade nepridalo. Onedlho sa tam objavil nejaký Číňan, tiež cestujúci z nášho vozňa a vravel, že to je v pohode, že on tadiaľto často cestuje, a že máme čakať, vraj policajti nás budú potom volať. Akurát nepovedal, že koľko to bude trvať, kým nás zavolajú... Medzitým sa nám podarilo zistiť, že vlak pokračuje ďalej o 16 hod., čas pomaly plynul a ja som už besnel od nudy, čakať tak dlho na jednom mieste to fakt nie je nič pre mňa... Avšak onedlho prišiel vlak z Číny, a policajti začali kontrolovať najprv ľudí z tohto vlaku. To trvalo asi do 15,30 hod. Potom nás zavolali všetkých naraz dolu a postupne nás začali aj všetkých kontrolovať. Hodiny ukazovali 16 hod. ale „náš“ Číňan nás ubezpečoval, že to je v pohode, že vlak počká, že je to tak vždy. My a ešte štyria Španieli a traja „amíci“, keďže sme boli cudzinci, tak nás kontrolovali hádam ešte podrobnejšie ako miestnych pašerákov, a my sme nad tým len krútili hlavami. Veď nič iné sme ani robiť nemohli. Nakoniec o 16,45 som ako posledný vybehol z colnice a skočil do vlaku a konečne sme sa pohli - smer Harbin...

Trať viedla náročným stúpaním cez hory a po pár kilometroch sme stretli v nejakej výhybni ďalší vlak do Ruska. Potom sme z vlaku sledovali ostnaté drôty a pri nich čínskych vojakov so psami ( ktorí sa tvárili, že svoj „socialistický raj“ ubránia aj keby ako bolo...) A asi po 20 min. sme prišli do veľkej stanice, prvej na čínskom území - žst. Suifenhe. Tu zase nasledovala kontrola čínskymi orgánmi, a bola oveľa rýchlejšia a kratšia ako tá ruská. Následne nás sprievodkyne opäť „vyhodili“ všetkých z vagóna. Po informácii, že medzi Ruskom a Čínou je tu rozdiel 3 hod. a vlak pôjde ďalej až o 21h nás vyhnali do mesta a oni si taktiež zašli na nákupy. Bolo asi 16 hod., a tak sme sa vybrali do mesta na obhliadku. Mesto mi nepripadalo ničím zvláštne (okrem nápisov v čínštine), odhadom malo asi 60.000 obyvateľov. Domorodci vidiac, že sme cudzinci, tak na každom kroku nás prenasledovali a snažili sa nám niečo predať (ovocie, zelenina, suveníry a pod.). Pobavil nás jeden predavač, ktorý nás otravoval hádam aj 1 km, len aby nám predal aspoň jeden košík s jahodami. Najprv chcel za to asi 1 kg balenie 100 čínskych juanov (1 juan=3,50Sk), čo sme samozrejme odmietli a vysmiali sme ho. Ale nedal pokoj a tak nakoniec asi po 10 min. „boja“ sme to od neho kúpili asi za 20 juanov, s čím nebol očividne spokojný a tak nám po čínsky vynadal a potom rýchlo zmizol... Ale jahody boli dobré. Inak v Číne je priemerný zárobok vraj okolo 4000 Sk, takže na naše pomery je tam vcelku lacno, ale treba si dať pozor, lebo číňania sa snažia klamať ako sa len dá ( napr. na trhu sa tváril že už nám vydal, a tak chcel na nás zarobiť a pod.). Na námestí bolo v podvečer nejaké tanečné vystúpenie a tak sme sa tam hodnú chvíľu zdržali a obdivovali miestnych umelcov.

Ale keďže čas pokročil a začalo sa aj pomaly stmievať, tak sme sa vybrali na stanicu. Aby som nezabudol, tak v tomto meste sme nemali problém dohovoriť sa po rusky (zrejme preto, že to bolo pohraničné mesto). Z tejto stanice mal náš vlak už asi 15 vozňov a ťahali ho dva rušne. Zaujímavosťou bolo, že za rušňami bol radený vozeň s vykurovacím agregátom, ktorý bol pravdepodobne aj celú noc v činnosti, pretože zima nám veru nebola.

Ráno sme sa zobudili a sprievodkyňa nám oznámila, že za hodinku sme na konečnej - v Harbine. Kým sme sa najedli a zbalili tak už  sme aj boli v „cieli“. Po vystúpení nám hodnú chvíľu trvalo, kým sme našli v tejto veľkej stanici východ a dostali sa z nej von. Bolo ráno a tak sa všetci náhlili zrejme do práce a na stanici panoval čulý ruch (nie ako v Bratislave - hl.st.). Snažili sme sa tam zorientovať a kým sa nám to podarilo, prešla asi hodina. Chceli sme si kúpiť lístky do Šanghajguanu ale pri pokladni nám vôbec nerozumeli - ani rusky ani anglicky a po nemecky už vôbec nie... Pomaly sme začali prepadať panike (nedivte sa nám), a tak sme skúšali oslovovať všetkých, koho sme stretli. Oslovili sme asi 200 ľudí a nič!!! Nikto nám nerozumel, už som si začínal pomaly myslieť, že sa odtiaľ ani nedostaneme, nerozumeli nám ani policajti, každý na nás kukal „ako teľa na nové vráta“. Potom sme sa našťastie asi po dvoch hodinách dopracovali k pokladni, kde bola mladá číňanka a tá našťastie vedela po anglicky - neviete si predstaviť, aká to bola pre nás úľava, že nám konečne niekto rozumie!

Keďže ani s ňou nebola „ľahké dorozumievanie“, a nikto iný nám tam nerozumel, tak sme sa zľakli a na čínsky múr sme sa vykašľali a chceli sme ísť radšej čím skôr preč. Späť k bratom Rusom. A tak sme chceli, nech nám dá lehátko/lôžko na vlak k ruskej hranici. To ona odmietla, vraj náš lístok OSŽD platí až na vlak čo ide priamo Peking - Moskva a ona nám na neho chcela dať lístok až do Moskvy (to sme zase my odmietli, lebo sme sa chceli staviť ešte pri Bajkale) a navyše ten vlak išiel až v nedeľu (a bola streda!!!). Tak sme sa rozhodli, že si po hranicu (žst. Manzhouli) teda kúpime celý lístok, jeden stál asi 216 juanov (okolo 800Sk). Samozrejme, že sme toľko peňazí už nemali a tak sme šli hľadať zmenáreň, a nastal ďalší problém: žiadnu sme nenašli, ani v meste, a ani na žst. Nakoniec sme našli jednu v nejakom luxusnom hoteli, ale tam nás odbili, že oni menia len hotelovým hosťom... A čo teraz?!? Našťastie sa tam zjavil miestny „vekslák“ a ten nám nakoniec zamenil a tak sme si konečne mohli kúpiť lístky. Keď sme ich mali konečne v rukách, tak sme si naozaj vydýchli. Veď kým sme ich vybavili, trvalo to „len“ 5 hodín... Potom sme si dali veci do úschovy a vybrali sme sa na obhliadku mesta. Avšak počasie nám opäť neprialo, zmokli sme, a tak sme sa pomaly vracali na stanicu. Zastavili sme sa ešte na trhu, kde predávali pečené kačky a iné „potvory“. Bol čas obeda, a tak som sa rozhodol to skúsiť a kúpil som si kúsok kačky (ale možno že to bolo niečo celkom iné, ale bolo to stehno). A tak uvažujúc o „vtáčej chrípke“ som sa schuti najedol. Asi to bola kačka (aspoň tak to chutilo) a keďže teraz toto tu píšem, tak asi bola aj nezávadná... A aby som nezabudol, tak to stehno stálo na naše asi 16 Sk...

Potom sme sa pomaly vrátili na stanicu, kde sme objavili internetovú herňu a tak sme nadviazali „spojenie s domovom“ a pomaly čakali na večer. Vlak odchádzal okolo 21 hod., a tak sme sa vybrali ešte na trh, ktorý bol hneď pred stanicou. Navečer sme stretli aj už spomínaných Španielov, ktorí tiež s úžasom vraveli, že toto ešte nezažili, aby nikto nevedel ani rusky, ani anglicky... Ale mali šťastie, lebo sa ich ujal ten Číňan čo prišiel tiež s nami vlakom a poukazoval im mesto a kúpil lístky. Zrejme sa im ale nevenoval zadarmo, ale to sme sa už nedozvedeli, lebo oni išli na vlak do Pekingu. Večer sme čakali na náš vlak a to bolo zaujímavé, že v Číne mali rozdelené čakárne na „VIP“=1.trieda a „tie druhé“= pre obyčajných ľudí. V tých VIP boli aj niečo ako stewardi (a aj nejaké nápoje zdarma) a v tých obyčajných -kde sme boli v jednej z nich aj my- len jedna tlstá stará číňanka s megafónom, ktorá tam dozerala akože „na poriadok“.

Keď prišiel vlak tak otvorili dvere na čakárni a všetci sa začali hrnúť k vlaku -bol to teda pekný chaos. Našťastie sme našli náš vozeň v pohode a rýchlo sme nastúpili, lebo sa zase rozpršalo. Našli sme si naše miesta a pomaly zaľahli, ale ešte pred tým ako sa nám podarilo zaspať prišiel sprievodca a od každého si vypýtal lístok a založil si ho do svojho albumu(fakt to bol album, skoro taký ako mám aj ja na známky) a dal mu namiesto toho nejakú kartičku. Ráno potom každého ako budil, tak zase vymieňal kartičky za lístky. Na konečnú do žst. Manzhouli- sme dorazili okolo 9 hod. ráno za vcelku príjemného polojasného počasia. Po ceste čo som sledoval asi hodinu pred cieľom sme išli cez nejakú polopúšť po jednokoľajnej trati na čele s nejakým „dieslom“(bol to „šesťkolák) a takmer v každej žst. sme križovali nákladný vlak ktorý šiel do vnútrozemia a mal minimálne 60 vozňov. Zo siedmych vlakov bolo až 6 čisto cisternových! Pokračovanie nabudúce...