Cesta na Ďaleký východ (III. časť - záver)

Ona stále splietala len Moskvu a že vlak ide o 3 dni, potom sme ju začuli hovoriť niečo o vlaku zajtra ráno, ale keď sme sa jej na to spýtali, tak zrazu tvrdila, že taký nechodí... Následne na to sme to skúšali v pokladni, kde tiež čo-to vedeli po anglicky ale zase len:  „Moskva a o 3 dni“... Začínali sme mať toho „nad hlavu“, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme do mesta a skúsime šťastie tam. Ale hneď pred stanicou nás odchytil miestny taxikár a  tvrdil, že  nám pomôže, že vie kde nás má odviesť a tak podobne... Tak sme nastúpili a on nás odviezol do mesta k veľkému hotelu. Dali sme mu za to posledných asi 10 juanov, čo som mal vo vrecku a skúšali sme sa tam na recepcii dohovoriť, ale neúspešne.

Pomaly ma zase začala chytať panika, že čo teraz ďalej. Ale po chvíli ma to prešlo a tak sme sa rozhodli, že sa popozeráme po meste a hádam niekoho stretneme kto nám poradí. A tak sme pomaly blúdili ulicami a pred ďalším hotelom sme našli zaparkovaný ruský autobus ktorý mal smerovú tabulu Zabajkalsk-Manzhouli a späť. Hneď sme zbystrili pozornosť a začali hľadať šoféra alebo niekoho iného kto by nám povedal, že ako sa do toho autobusu dá dostať a kde je stanica. Lenže nikoho sme nenašli a tak sme pokračovali ďalej po meste až sme narazila na jedného Rusa, ktorý nám vravel, že na hranicu je to asi 7 km a keď sme sa ho pýtali, že či nás pustia aj pešo, tak tvrdil, že to nie je problém.  Hneď sme mali lepšiu náladu a tak sme sa rozhodli, že máme síce na chrbte batohy ťažké asi 20 kg, ale že za ten deň to pomaly prejdeme, a tak sme vyrazili (čo sa neskôr ukázalo ako veľká chyba...).

Rus nám aj ukázal smer kadiaľ máme ísť a povedal, že to je hlavná cesta a vedie až na hranicu. A tak sme pomaly išli, cesta našťastie bola dosť široká, a tak nás okolo prechádzajúce autá neohrozovali. Okolo 13 hod. sme si spravili prestávku, a po „výdatnom“ obede (chlieb, konzerva, rajčina) sme pokračovali v ceste. Išli sme pomaly, lebo s takou záťažou sa ani moc rýchlo ísť nedá a ani sa nám nechcelo, ale mali sme pocit, že už sme prešli  7 km, a colnica ani nebola na obzore... Po ďalšej asi pol hodine sme na pravej strane cesty zbadali čulý stavebný ruch a z veľkého „bilbórdu“ sme vydedukovali, že sa tam stavia nejaké asi obchodné centrum v podobe matriošky (viď foto). Po ďalšej asi pol hodine sme prišli na križovatku a nevedeli sme kam ďalej, ale keďže vpravo boli nejaké budovy vzdialené necelý kilometer, tak sme sa rozhodli, že to skúsime a šli sme teda doprava. Mali sme šťastie, lebo sme prišli na hranicu, asi po 4 či 5 hod. pešej chôdze. Keď sme chceli ale prejsť hranicu tak nás Číňan zastavil a po dohode s kolegom nám povedali, že máme smolu, že peších cez tento prechod nepúšťajú... Najprv som myslel, že ma tam hneď „klepne“ a začal adresovať na policajtov nejaké nadávky... Kolegyňa ma ale začala rýchlo upokojovať, so slovami: „buď ticho, nevieme, či nám náhodou nerozumejú a ešte nás tu zabásnu“... Keďže to bol logický argument a skončiť v čínskom „lochu“ som naozaj nechcel, tak som nadával už len „v duchu“. Ale čo teraz?!? Ako prejdeme hranice?!?

Po chvíli sa tam objavil ten autobus, ktorý sme videli zamknutý v meste pred hotelom a tak sme sa šoféra pýtali, že či nás nevezme, ale dozvedeli sme sa, že vraj nejaká kontrola prebieha už v meste a že on má presný zoznam a nemôže nás zobrať... Toto sme sa dozvedeli aj od ďalšieho šoféra, keď prišiel onedlho ešte jeden autobus, a keďže pešo nás odmietali pustiť, tak onedlho sme sa stali terčom záujmu miestnych „vexlákov“, ktorí sa nám ponúkali, že nás zoberú do svojho auta a prejdú s nami cez colnicu do Ruska, ale chceli za to nehorázne sumy, okolo 1000 Sk na osobu, čo sme odmietli, a navrhli sme mu, že mu dáme 20euro (asi 800Sk) za obidvoch, čo zase nechceli oni. A tak sme hútali, že čo ďalej... Ďalší Číňan nám zase ponúkol, že nás odvezie späť do mesta a že môžeme prespať v jeho hoteli a že na ďalší deň nás odvezie k autobusu, ktorý ide do Ruska. Po chvíli rozhodovania sme to nakoniec odmietli, a tak nám nechal vizitku, že keby sme sa nedostali do večera cez hranice, vraj mu máme zavolať a on pre nás príde a zoberie nás do mesta, do hotela. To sme si nechali ako poslednú možnosť a asi hodinu sme skúšali presviedčať prichádzajúce autá, aby nás previezli, ale nepochodili sme. Potom sa tam objavil prázdny ruský autobus, a tak sme skúšali presvedčiť vodiča, že nech nám pomôže, že my sme Slováci a keď sa za nás prihovoril ešte jeden chlapík čo tam pracoval, tak šofér nakoniec prisvedčil a my sme nastúpili. Určite si viete predstaviť, akí sme boli radi, že konečne sedíme v autobuse a dostaneme sa preč z Číny. Na colnici sme museli tak ako vždy vyplniť nejaké tlačivá a Číňania od nás ešte chceli, aby sme zaplatili nejaký „výstupný poplatok“ 10 juanov za 1 osobu. A tu nastal problém, lebo žiadne juany sme už nemali... Čo teraz?!? Chcel som to zaplatiť v rubľoch alebo eurách, ale to nešlo. Ale našťastie nám „dvacku“ požičal šofér a tak sme sa cez čínsku kontrolu nakoniec dostali veľmi rýchlo. Rusi ale boli pri kontrole dôslednejší a tak sme tam stáli asi 2 hodiny, kým sme prišli na rad. Keďže nášho šoféra tam už poznali, tak nás policajti mierne uprednostnili a asi o 20 min. sme už sedeli v autobuse a uháňali do vnútrozemia.

Bol som veľmi rád, že sme nešli pešo, lebo z hranice do Zabajkalsku to bolo ešte 8 km. V Rusku bol zase asi o 2 či 3 hod. iný čas ako v Číne, a tak sme prišli okolo 20 hod. na stanicu v Zabajkalsku. Šofér nám ešte povedal, že toto nie je dobré mesto, že nech si kúpime lístky na vlak a rýchlo odídeme preč. My sme ale boli ešte opojení z toho, že sa nakoniec dostali cez „čiaru“ a tak sme to nejako prepočuli, čo bola „osudná“ chyba. Ešte treba dodať, že normálny linkový autobus stál 230 rubľov na osobu a chodil niekoľkokrát za deň, ale nás to vyšlo „len“ na 200 rubľov na osobu. A to boli posledné ruble ktoré som mal. Vybrali sme sa teda na žst. zistiť, že kedy nám ide vlak do Čity. Ten odchádzal asi o 20min. a keďže sme nemali kúpené lôžka/lehátka a nemali sme ani ruble, tak sme sa rozhodli, že tu prespíme a na ďalší deň budeme pokračovať v ceste.

Na tejto stanici, tak ako vo väčšine v Rusku boli aj „komnaty oddycha“- čiže niečo ako ubytovňa/hotel, ale patrilo to myslím RŽD. Chceli sme tam prenocovať, nebol by problém, voľné mali, ale vraj oni nemôžu brať eurá (ani doláre). Tak sme sa tú pani snažili presvedčiť, že nech nás nechá vyspať a že ráno v banke zameníme a zaplatíme. To ona odmietla a nechcela sa s nami viac baviť, ale poradila nám, že kúsok ďalej je hotel, že nech to skúsime tam. Hotel bol skutočne asi len 5 min. od žst. a tak sme ho rýchlo našli, ale tam sme pochodili rovnako: vraj oni eurá  brať nemôžu a tak sme mali smolu.

Vybrali sme sa teda popozerať po meste, že či nenájdeme ešte nejaký iný hotel alebo ubytovňu. Medzitým sa už ale zotmelo a na hlavnej ulici, kde mali osvetlenie asi len každých 100 m sa to stalo... Normálne nás prepadli... Skočili na nás nejakí štyria „hajzli“... Do mňa sotili zozadu a letel som k zemi, pričom sa mi batoh skĺzol z chrbta a skončil za mnou(doteraz nechápem, ako mi spadol z chrbta...). Ja som sa na zemi pomaly zviechal a šteloval sa do obrannej pozície v domnení, že sa chcú biť (počul som, že kolegyňa sa medzitým oháňa taškou čo mala v ruke, aby ich zahnala...). Ale keď videli, že Majka je na nich asi veľké „sústo“ a že sa tak ľahko nedá, zobrali môj batoh a začali utekať...- ja som nelenil, rozbehol som sa za nimi, ale v tmavých uličkách sa mi tí „smradi“ stratili... Tak som sa vrátil späť, pričom po ceste sa z mojich úst rinula záplava tu nepublikovatelných slov. Ale mne bolo vtedy úplne jedno, že ma všetci počujú, lebo práve som prišiel o všetky svoje veci!!

A čo teraz...?!? Bolo mi do plaču... Všetky veci boli v preč... spacák, oblečenie, zásoby jedla, foťák a aj nafotené filmy (tak dúfam, že už Vám je všetkým jasné, prečo nie je viac fotiek, všetky foto sú z Majkinho digitálu, a preto sú také, aké sú...). Ostalo mi len to, čo som mal na sebe a v ľadvinke (pas, a nejaké peniaze, a lístok). Následne sme sa vrátili na stanicu, kde sme zistili, že nie je zamknutá a tak sme si sadli do čakárne a rozjímali čo ďalej... Na návrh, že poďme teda hneď domov som sa len kyslo pousmial, lebo do Moskvy to bolo 7 dní cesty... Onedlho sa tam objavil nejaký zamestnanec RŽD a ten nám zamenil eurá na ruble a tak sme sa nakoniec dostali aj do postelí v „komnate oddycha“. Stálo to okolo 380 rublov na osobu. Ráno sme sa okolo 10 hod. zobudili na čulý ruch pod oknami, to práve pasováci kontrolovali vlak do Manzhouli... Následne sme zistili, že poobede sa vracia naspäť, a z toho mi bolo jasné, že keby s nami tí „šikmí smradi“ boli včera komunikovali, boli by sme sa v Manzhouli vyspali v hoteli a na tento ďalší deň by sme sa pekne v pohode vlakom previezli cez hranice... Keď som si toto všetko uvedomil, bolo mi z toho pekne na nič... Veď keby nám povedali, že vlak pôjde na ďalší deň, neboli by sme absolvovali peší pochod k „čiare“ a ani by nás nikto neprepadol a neokradol... Na druhú stranu, zase som mohol byť rád, že som prišiel „len“ o veci (asi za 10.000Sk) a nie aj o „krk“...

Po raňajkách sme zašli k policajtom to nahlásiť a tí nám povedali, že ak to nahlásime, tak tam budeme musieť ostať ešte možno aj 3-4 dni, kým sa to neprešetrí, a to ma už fakt dojalo a povedal som im, že ja v takejto „hnusnej diere“ nebudem ani sekundu navyše a odišli sme preč. Na stanici sme si kúpili lístky do Čity a napriek všetkému  som sa vrátil ešte aj na miesto nočného „incidentu“- stopy na okraji cesty boli ešte zreteľne viditeľné – ale nič sme samozrejme nenašli. Najviac ma mrzelo, že som prišiel aj o nové hodinky, ktoré som si kúpil vo Vladivostoku, a pretože mi bol remienok veľký a na ruke mi skákali a znervózňovali ma, tak som ich nechal v krabičke a uložil do batohu... Po ceste naspäť sme sa stavili ešte na trhu a doplnili sme si zásoby. Vlak odchádzal večer po 20 hod. – je to totiž jediný vlak čo ide za deň do Čity – ráno príde a večer sa vracia späť (okrem toho 2x za týždeň pokračuje jeho prvá časť do Manzhouli, a ešte tadiaľto prechádza 1x týždenne vlak Moskva – Peking, a 2x denne ide nejaký osobák do asi 50 km vzdialeného mesta Borzija, alebo tak nejako sa to volá...).

Pomaly sme čakali na večer a sledovali stanicu. Okolo 15 hod. sa vrátil vlak z Manzhouli a po nutnej kontrole bola táto časť zaradená späť na začiatok súpravy a tým bol vlak hotový - mal spolu 20 vozňov. Onedlho potom prišiel dvojvozňový (!!) osobák v čele so „sergejom“ radu M62.

Urobili sme teda pár fotiek na stanici a pomaly sme sa asi hodinu pred odchodom „naložili“ do vlaku. Opäť sme mali miesta v 4-miestnom lôžku, kde bol s nami ešte jeden Rus. Vlak sa pomaly pohol a pri pohľade na zmenšujúce sa mesto sa mi drali do očí slzy, lebo peniaze nám dochádzali a výplata na účte bude najskôr za 4dni... – a ja som navyše prišiel aj o kartu do bankomatu (lebo druhé doklady: režijka, OP, vodičák, a karta poistenca a aj bankomatová boli v batohu...). A domov to bolo 8 dní... A čo teraz?!? Bolo nám jasné, že ak si nenecháme poslať „prachy“, tak že neprídeme ani po Moskvu. A tak sme cez SMS oznámili našu situáciu domov a nechali si poslať na Majkin účet nejaké peniaze. Bolo nám jasné, že z účtu budeme môcť vyberať najskôr tak o 2-3 dni a tak musíme dovtedy vydržať s tým, čo máme u seba.

Cesta ubiehala pomaly (rýchlosť bola len okolo 50km/h) a kým slnko zapadlo sme sledovali popri trati stavebné práce z ktorých bolo zrejmé, že Rusi tu k hranici budujú druhú koľaj.

Ráno okolo 7 hod. sme dorazili do Čity a chceli sme chytiť najbližší vlak k Bajkalu, teda do Sludanky. Mali sme šťastie a tak sa nám podarilo chytiť hneď prvý vlak ktorý odchádzal o 9,30, a to sme ešte 10 min. pred odchodom stáli pri pokladni, behom cez nadchod a potom cez celé nástupište sme to nakoniec stihli. Cestou sme mali dlhšiu zastávku v Ulan-Ude, kde sa rodiny lúčili so svojimi synmi-vojakmi, ktorí nastupovali na vlak do Nauški a zrejme išli strážiť na mongolskú hranicu... Skúšali sme aj „podojiť“ bankomat, ale bol pokazený.

Navečer sa trať privinula k Bajkalu a nielen my, ale aj celý vagón sledoval západ slnka nad horami, ktoré ho obklopovali, až kým celkom nezapadlo. Po 23 hod. miestneho času sme vystúpili v Sludanke už za tmy a zdvorilo sme odmietli taxikára, ktorý nás chcel odviesť do dediny,. V pokladni sme sa spýtali, či majú voľnú izbu, lebo sme videli, že aj tu sú „komnaty oddycha“. Mali sme šťastie, lebo pokladníčka prisvedčila, že je voľné a tak už o chvíľu sme sa „skladali“ na izbe. A musím povedať, že toto bol najlacnejší a aj najlepší nocľah aký sme za celý čas zohnali, lebo mali tam aj bojler a tým pádom aj teplú vodu, čo sme s radosťou uvítali a patrične využili, a táto noclažňa bola nová už na prvý pohľad (kolega ktorý tam bol pred rokom potvrdil, že vtedy tam nič také nebolo), všetko pekné a čisté. Navyše sa to účtovalo veľmi výhodne pre turistov, lebo nám počítali iba hodiny, ktoré tam strávime, čiže: od polnoci do 12 hod. sme platili asi 9.80 rubľa na hodinu a plus 50 rubľov za posteľné prádlo, čo bolo spolu asi 170 rubľov na osobu. A aby som nezabudol, tak počas čakania na vlak v Zabajkalsku sme vymysleli plán, že keď už sme tu, tak sa stavíme ešte na pár dní pri Bajkale, veď možno sa sem už nikdy nedostaneme, tak to teraz treba patrične využiť. A ja aj napriek tomu, že budem musieť vydržať niekoľko dní len v tom, čo mám na sebe, som súhlasil.

Vstávali sme okolo 11 hod. a po raňajko-obede v staničnom bufete za tuším 32 rubľov(!) sme si kúpili lístky na Os vlak do žst. Port Bajkal. Skúsili sme niečo vytiahnuť aj z bankomatu, a tentoraz nám dal 3000 rubľov, a to sme hneď vedeli, že pár dní pri Bajkale prežijeme v pohode a nebudeme hladovať. Vlak odchádzal o 13 hod. a tak sme ešte zaskočili do niekoľkých obchodíkov, čo boli na stanici a kúpili si zásoby a ja aj nejakú-tú žiletku...

Vlak bol tvorený z nejakého služobného vozňa - aspoň sme si to mysleli, a náš omyl sa po ceste ukázal – a z dvoch vozňov. Ktoré predtým slúžili ako lehátka (typ „plackartnij“) a štvrtý vozeň bola klasická hnedá „Zetka“, kde si nastúpili niekoľkí domorodci. Bolo už asi 11. mája, ale bolo dosť sychravo a vo vlaku sa nekúrilo a tak tam bolo dosť chladno. V prvej či druhej žst. sme križovali „kapitalistický“ vlak (bol to vlak zostavený z niekoľkých historických vozňov z ktorých sa usmievali zahraniční turisti, a ťahali ho dva parné rušne - viď foto). Postupne počas jazdy sa začalo vyčasovať a už nebola ani taká zima, vlak zastavoval každých asi 30 min. a mi sme zakaždým vybehli s vagónu a kochali sa okolím a vtedy sme zistili, že ten prvý vozeň nie je služobný, ale bol to „magazin“- čiže potraviny(!!!) a keď vlak zastavil, tak domorodci sa postavili do radu k dverám a kúpili si to, čo potrebovali. To preto, že žiadna cesta tam nikde nebola, trať vedie po brehu jazera a za traťou sú hneď vysoké hory a na každej zast. bolo len okolo 10 domčekov a tak tam nebol nijaký obchod a potraviny sa dovážali vlakom!!!

Táto trať bola pôvodná trať Transsibírskej magistrály ale okolo 1950 postavili na rieke Angare v Irkutsku priehradu a tak sa časť trate z Irkutska do Port Bajkalu ocitla pod vodou a preto vybudovali novú trať, resp. preložku cez hory a tým pádom sa skrátila Transsibírska magistrála z pôvodných 9288 km „iba“ na 9259km (čiže o 29km je teraz kratšia). A z tejto trate ostala vlastne len asi 90 km dlhá jednokoľajná „lokálka“, lebo druhá koľaj bola časom demontovaná. Vlaky na tejto trati jazdia asi každý druhý deň, a aj to niekedy len v noci. V sezóne ale idú vlaky myslím aj asi 2x denne(ale len v niektoré dni, viď adresu: www.poezda.net). Cesta po tejto trati je veľmi pekná (neustále ide po brehu jazera, asi 2 a niekde až 10m nad hladinou), je tu okolo 20 tunelov, zárezy, mosty, a keďže vlak ide po celej trati priemernou rýchlosťou asi len okolo 20-30 km/h, je to skutočná vyhliadková jazda v dĺžke asi 8 hodín, ale stojí to za to! Po ceste sme v jednej stanici križovali ešte protiidúci osobák, ktorý tiež ťahala „tamara“ čiže stroj radu Tem-2 (avšak tento vlak nebol tvorený z klasických vozňov, ale motorový rušeň ťahal po tejto trati „pantograf“!).

Večer okolo 20 hod. sme dorazili do Port Bajkalu, kde mali pekne zrenovovanú staničnú budovu. Teraz v nej sídli aj nejaké múzeum, ale bolo už zatvorené, a tak sme začali zháňať loď, ktorá by nás previezla  na druhý breh rieky Angary (cca. 1km) lebo sme chceli ísť do Listvjanky, kde sme vedeli, že by mal sídliť katolícky farár zo Slovenska. Lenže loď išla až na druhý deň ráno o 7,30 hod. a tak sme museli prenocovať tu. Opäť sme ale mali šťastie, lebo pani čo nám povedala, že loď ide až zajtra nám hneď na to ponúkla nocľah a chcela 150 rubľov na osobu, čo sme hneď bez váhania zobrali. A keďže boli pri stanici otvorené hneď tri(!) obchodíky (pričom dedina nebola moc veľká), tak sme si kúpili čo sme potrebovali a šli sme ešte na krátku prechádzku ku koncu trate. Po večeri ktorou bola praženica a iné dobroty zakúpené v miestnych obchodíkoch, som sa ešte trochu „poľudštil“ žiletkou a šli sme spať.

Ráno sme vstávali o 6 hod. a po raňajkách sme sa vydali do prístavu, ktorý bol vzdialený asi len 200 m. Spolu s ďalšími asi 6 domorodcami sme sa nalodili a o 7,30 sa loď „Babuškin“ vydala na svoju každodennú krátku plavbu na opačný breh rieky. Prekvapila nás trochu suma, ktorú od nás pýtali na lodi - asi 25 rubľov za 6 minút plavby sa mi zdalo moc. Po vylodení sa domorodci pobrali na práve prichádzajúci autobus do Irkutska a my sme peši pokračovali po ceste do neďalekej Listvjanky. Po ceste sme objavili nový hotel a tak som sa šiel spýtať na ceny (vraj 2000 rubľov pre 2 osoby na noc), a potom sme pokračovali ďalej. Napravo od cesty bol Bajkal a na opačnej strane bola cesta lemovaná domčekmi, ktoré na prvý pohľad vyzerali akoby sme boli vo Vlkolínci, a väčšina z nich bola pekne upravená a všetky vyzerali, že sú aj  obývané. Na začiatku dediny bola aj nejaká turistická ubytovňa, kde podľa nášho sprievodcu mali byť nízke ceny za nocľah (v skutočnosti to bolo asi 350 rubľov/noc/osoba).

A tak sme pokračovali ďalej. Takmer na každom druhom dome sme videli tabule ponúkajúce ubytovanie, a tak sme na niektorých skúšali šťastie a spytovali sme sa, že „za koľko“- ceny sa pohybovali okolo 150-200 rubľov, čo bolo prijateľné, ale chceli sme nájsť niečo „extra“ a tak sme všetky ponuky odmietali a pokračovali ďalej. Jeden domorodec nás zaskočil ponukou že za „500“, a keď sme sa spytovali, že prečo pýta tak moc, odôvodnil to slovami, že on má aj bojler - a tým pádom aj teplú vodu... To bolo síce vcelku lákavé, ale cena bola moc vysoká a tak sme nakoniec odbočili doľava, kde mal byť na konci ulice hotel. Po asi 20 min. chôdze do kopca sme ho aj skutočne našli, ale bol v rekonštrukcii, a tak sme sa pomaly vracali späť a zbadali sme na jednom dome tabuľu, ktorá ponúkala na obhliadku „pravé mongolské jurty“ za 20 rubľov a nocľah v nich asi za 400 rubľov. Avšak na zvonenie sa nikto nehlásil a už keď sme chceli odísť, prišla z domu oproti nejaká babka a tá nám ponúkla nocľah za 150 rubľov/noc/osobu. Po zhliadnutí ňou ponúkaných priestorov sme neváhali a ponuku prijali. Bývala v malom domčeku a zadnú izbu príležitostne prenajímala. Boli tam 2 postele, umývadlo, stôl, stoličky, a aj radiátor, ktorý sme využili hlavne v noci. Počasie v tento deň a aj nasledujúcich dvoch dňoch nám prialo, bolo nádherné jarné počasie, slnko svietilo, na oblohe po celý čas ani mráčik, a bolo okolo 25 stupňov. Proste pohodička, pohoda. Zložili sme si veci a pobrali sme sa na obhliadku celej dediny. Listvjanka je vraj rekreačná oblasť a bolo to aj vidieť, boli tam aj nejaké moderné a ešte novotou voňajúce hotely a penzióny, v prístave bol trh (rôzne suveníry, ryby, a iné...). Samotný prístav nebol moc veľký, kotvilo tam niekoľko menších výletných aj rybárskych lodí. Taktiež tam bola informačná kancelária pre turistov a nejaké obchody a reštaurácie. Keďže do Irkutska je to odtiaľto len asi 60 km po ceste, tak aj súkromníci ktorí vozili ľudí mikrobusmi do mesta nemali o zákazníkov núdzu.

Na konci dediny bol nedostavaný asi 4-poschodový hotel, a pod ním sa rozprestierala pláž, na ktorej bolo mnoho výletníkov, ktorý si robili piknik a pod. V časopise Lidé a země, ktorý som si po ceste vo vlaku prečítal, sa v článku o Bajkale písalo, že: „kto raz toto jazero uvidí, bude ešte k nemu chcieť vrátiť“...  Nechcel som tomu moc veriť, ale musím sa priznať, že na mňa Bajkal naozaj urobil veľmi veľký dojem! Nechcem aby to vyznelo ako lacná reklama, ale bol som aj v Portugalsku, Turecku, Rakúsku či Švajčiarsku (a to nielen raz), ale tak krásne ako pri Bajkale – to veru nebolo asi nikde... A rád by som sa tam ešte niekedy vrátil! Asi by sa zišlo napísať aj pár slov o jazere: takže Bajkal je najhlbšie jazero na svete (hĺbka okolo 1600 m), a je to aj najväčšia zásobáreň pitnej vody. Keďže leží na Sibíri, tak voda v ňom je v lete zohriata max. na 5 stupňov (čiže kúpať sa v nej naozaj nedá) a je čistá. Okrem toho tam žije vraj veľa rýb – hlavne vraj „Omuľ“ – čo je ryba ktorá žije len tu. My sme tu spali 2 noci a medzitým sme spoznali celú dedinu a aj jej najbližšie okolie. Neďaleko za dedinou je na kopci aj hvezdáreň a na ďalšom kopci je rozhľadňa – železná veža vysoká asi 30 metrov. Je z nej fascinujúci výhľad na jazero a celé okolie. Aj keď cez deň bolo príjemne teplo, tak akonáhle sme z bočnej uličky zišli dolu k jazeru, bolo nám chladno, lebo celý čas pri vode fúkal studený vietor.

Neďaleko prístaviska, kde každé ráno „parkuje“ loď „Babuškin“, je aj múzeum (ak sa dobre pamätám, tak asi nejaké prírodovedné..?) a poza múzeum vedie cesta do lesov až k sedačkovej lanovke, ktorou sme sa vyviezli na vrchol (za 50 rubľov na osobu). Na vrchole bol malý bufet, ale asi nebola ešte sezóna, lebo tam okrem nás boli asi len 3 ďalší návštevníci. Bolo evidentné, že lanovka sa využíva hlavne v zime na lyžovačku, a teraz v lete ju pre zmenu využívali turisti a aj cyklisti, ktorí sa hore vyviezli aj s bicyklami a dolu išli už na svojich dvojkolesových „tátošoch“.  Taktiež tu na vrchole bolo miesto, odkiaľ sme mali parádny výhľad na okolie a Port Bajkal. Keď sme sa dostatočne pokochali výhľadom, zišli sme pešo dolu a pobrali sme sa pomaly „domov“.

Dva dni prešli ako voda a tak na tretí deň sme sa vybrali na autobus do Irkutska s tým, že snáď sa nám podarí vymeniť lístky (ktoré sme mali až na piatok) a už dnes odídeme do Moskvy. Mikrobus odchádzal okolo obeda, ani nie za hodinku sme boli na autobusovej stanici v Irkutsku (platili sme spolu asi okolo 120 rubľov, aj s batožinou). Následne sme sa premiestnili električkou na železničnú stanicu a skúšali sme vymeniť lístky. Mali sme šťastie, podarilo sa nám ich vymeniť, a dostali sme lístky na vlak čo išiel do Moskvy asi za 3 hodiny (a neplatili sme ani žiadne poplatky za výmenu). Tak sme si za posledné peniaze čo nám ešte zostali zašli na obed  oproti stanici (za 30rubľov!) a dokúpili sme nejaké zásoby (chleba, vodu a pod.) a potom sme už čakali na vlak. Odišli sme okolo 15 hod. a čakala nás asi 5-dňová cesta do Moskvy. Ja som väčšinou sledoval pomaly ubiehajúcu krajinu, a Majka čítala knihy čo mala so sebou. Neskôr som sa aj ja začítal do knihy Úžasná zeměplocha (od T. Pratcheta) a keď som ju dočítal, zistil som, že už svitá... No a zase sa potvrdilo, že od dobrej knihy sa človek len veľmi ťažko odtrhne... Do Moskvy boli asi dva dni a my sme mali spolu už asi len 200 rubľov a začínalo to byť vážne... Našťastie na ďalší deň sa nám v bankomate na stanici Kirov podarilo vybrať peniaze, čo značilo, že máme už výplatu na účte a tak sme to aj náležite oslávili nákupom rôznych dobrôt v staničnom bufete.

Na ďalší deň večer sme prišli do mesta Vladimir, ktoré je údajne najstaršie mesto v Rusku a preteká tade aj rieka Volga, ktorú sme prekonali opäť po dlhom moste pred stanicou. Na ďalší deň okolo 5 hod. ráno sme boli v Moskve. Po vystúpení a raňajkách v bufete na stanici sme sa presunuli metrom na kyjevskú žst.,  kde sme si dali veci do úschovy a chceli sme si kúpiť lístky na vlak „Tisa“, ktorý odchádzal večer do Užhorodu(priame vozne Budapešť, Belehrad...) a popozerať si ešte mesto. Pokladníčky boli ale maximálne neochotné a tvárili sa, že také lístky sa dajú kúpiť len v medzinárodnej pokladni, ktorá mala byť v inej časti stanice, a tak sme sa ju vybrali hľadať. Keď sme ju našli, tak nám povedali, že ju otvárajú až okolo obeda, a tak sme sa zatiaľ vybrali na Červené námestie, kde sme chceli (hlavne ja) vidieť Lenina. Ten má otvorené od 10 hod. do 13 hod. (okrem pondelka) a keďže bolo ešte len 9 hod., tak sme sa išli pozrieť na ulicu „stary Arbat“, ktorá je odtiaľ vzdialená asi 10 – 15 min. pešo. Je to taká malebná ulička, kde okrem rôznych obchodov so suvenírmi sú aj rôzni umelci - hlavne maliari, ktorí predávali svoje diela a robili portréty na počkanie. Taktiež tu majú aj „chodník slávy“ na ktorom mali svoju hviezdu napr. Jackie Chan a iní známi herci. Na konci ulice bol aj MacDonald.

Pomaly sme sa vracali naspäť a zažili sme menší šok, lebo už pár minút po desiatej bola rada na Lenina dlhá asi 50 m! Rýchlo sme sa teda zaradili aj my a asi po hodine sme prišli na radu. Službukonajúci policajti každého najprv „prehnali“ cez detektor kovov a kto zapípal, musel ukázať vrecká a kto mal u seba niečo, čo sa im nepáčilo, musel si to nechať v neďalekej úschovni (hlavne foťáky a pod.). Potom ako sme boli opäť zoradení sme sa vydali k mauzóleu a pozreli si „večne živého“ Lenina a následne aj „pomník“ pri Kremeľskom múre, kde boli mená ako: Chruščov, Andropov, Gagarin... A Keďže sme mali ešte platné lístky do historického múzea, tak sme sa vybrali na jeho návštevu. Vnútri bolo veľa obrazov a iných relikvií od počiatku sveta až po súčasnosť a tak nám prehliadka zabrala asi 2 hodiny. Potom sme sa vrátili na Kyjevskú stanicu a skúšali sme si zaobstarať lístky na večerný vlak do Čopu (späť sme chceli ísť cez Čiernu n.T. a Košice). Po vysvetlení našej požiadavky vedúcej smeny nám bolo konečne vyhovené a o niekoľko minút sme mali lístky na nami požadovaný vlak (lôžko stálo asi 370 rubľov/osobu).

Potom sme sa vybrali ešte na obhliadku známej televíznej veže Ostankino, ale keď sme k nej konečne dorazili, sklamane sme zistili, že už na ňu turistov nepúšťajú (vedeli sme, že vo výške 334 m.n.m je reštaurácia a chceli sme sa pokochať pohľadom na Moskvu z vtáčej perspektívy). Inak celá veža má údajne 534 m.n.m. Čo nás ale prekvapilo, bolo to, že tu mali vlak na magnetickom vankúši! A keďže zastávka bola neďaleko, tak sme sa ním previezli na obidve konečné stanice (dalo sa to na 1 lístok za 50 rubľov na osobu). Vlak mal trať dlhú asi 5-6 km a bolo tam asi 6 zastávok. Najvyššia rýchlosť akou sa pohyboval bola 40 km/h, a ak si dobre pamätám, bol aj klimatizovaný a zložený asi zo 5 či 6 častí. Bohužiaľ sa mi ho nepodarilo vyfotiť. Potom sme sa pobrali na stanicu a v čakárni sledovali nejaký zápas MS vo futbale. Asi polhodinu pred odchodom sme nastúpili do vlaku a zistili sme, že máme opäť dve horné lôžka a dolné mala nejaká matka s dcérou, čo cestovali do Užhorodu. V noci na hraniciach sme zažili šok, lebo ruský „pasovák“ nám povedal, že víza nám neplatia a vysadí nás... Hneď som mal po nálade, ale keď sa vrátil a vysvetlili sme mu, že ideme z Číny vlakom a preto sme to nestihli, tak mával rukou a nechal nás pokračovať v ceste (až v Rusku sme sa od amerických turistov dozvedeli, že ak máme tranzitné víza, tak musíme cez Rusko precestovať bezpodmienečne za 10dní, inak nám víza prepadnú) a my sme prišli na hranice na 11.deň o 2h ráno – takže sme to moc „neprešvihli“... Ale o 3hodiny neskôr pri kontrole na Ukrajinskej strane sme skoro obidvaja „skolabovali“ – zase mal službu ten „odkundes“, ktorý chcel od nás úplatok pri ceste tam. Keď nás zbadal, len sa začal škeriť a povedal, že teraz nás už dá do zápisu a podobné blbosti. Nám však už bolo všetko jedno, len nech sme už z hranice preč. Nakoniec to bolo v pohode a okolo 9 hod. sme dorazili do Kyjeva, kde sme počas polhodinovej prestávky kúpili v stanici ešte nejaké suveníry a pochúťky a cesta pomaly ubiehala slnečným jarným dňom až do Ľvova, kde sme prišli okolo 19 hod. a tu nám pridali na koniec vlaku ešte kurz č. 404 (Ľvov – Košice - Wien). Následne sme zaľahli s cieľom ešte do 2 hod. ráno si trochu pospať. V Čope sme vystúpili a zistili, že asi za hodinu nám ide vlak do Čiernej n.T. a tak sme čakali v miestnej čakárni, kým otvoria colnicu a pustia nás cez kontrolu k vlaku. To sa onedlho stalo, a tak sme už o chvíľu sedeli v našom „BDs-ku“ v čele s „peršingom“ radu 163. Po príchode do Čiernej nás „pasováci“ vidiac, že nezapadáme medzi miestnych „pašerákov“ uprednostnili a tak sme chytili prvý vlak do Košíc, kde sme dorazili okolo 5,30 hod. Majka následne pokračovala domov s R 804 a ja s R 602. Vlak šiel načas a tak som bol už krátko po 11 hod. doma.

Na záver treba asi ešte dodať, že celá cesta s vízami, lístkami a tým čo som počas výletu minul, bolo cca. 25.000,-Sk, ale boli sme z domu preč 27 dní a veru sme na sebe nešetrili. Tým chcem povedať, že všade sme ochutnávali miestne špeciality a dopriali sme si všetko, čo na čo sme mali chuť - veď nebudeme predsa na sebe šetriť na dovolenke, že!?!