Z archívov čiernej kroniky - VIII. časť: V mene zákona, vzdajte sa!

Pondelok ráno, 13. decembra 1965, vkročilo východné Slovensko do pracovného týždňa znepokojúcou správou. Médiá upozorňovali občanov na tragédiu, ktorá sa odohrala vo vojenskom útvare Michalovce. Dvaja vojaci základnej služby, Viliam a Alfonz, utiekli z vojenskej služby so samopalmi a veľkým množstvom nábojov, a na svojom úteku zastrelili majora, otca štyroch detí. Napriek tomu, že po nich okamžite vyhlásili celoštátne pátranie, akoby sa pod nimi zľahla zem – a ľudí sa zmocnili obavy. Obaja sa ukrývali takmer štyri dni, snáď s úmyslom vyčkať kým sa situácia trochu upokojí, až sa rozhodli pre útek za hranice ČSSR – do Rakúska.

Na štvrtý deň sa vydali na cestu západným smerom. Na presun si vybrali rýchlik R 35 idúci z Košíc cez Žilinu do Prahy a večer 16. decembra, už pod rúškom tmy, do neho pristúpili v stanici Kysak. Napriek presvedčeniu, že sú dostatočne nenápadní, sa im osudným stal už prvý kontakt so železničiarmi. Vonkajší výpravca si totiž plnil svoje povinnosti ďaleko nad rámec svojich povinností a v dopravnej kancelárii ohlásil, že videl do rýchlika nastupovať dvoch podozrivých vojakov. Keďže sa predpokladal možný súvis len s tri dni starými udalosťami, bol potrebný obozretný postup.

Zatiaľ, kým vlak uháňal k Margecanom, operátorka výpravcu oznámila toto podozrenie na útvar Ozbrojenej ochrany železníc (OOŽ) Margecany. Veliteľ útvaru ihneď nariadil vyslanie hliadky na uvedený rýchlik, ale dozorný tamojšieho útvaru OOŽ mal v tej chvíli okrem seba k dispozícii iba jedného člena v službe. Ďalší dvaja príslušníci mali už ukončenú službu a nachádzali sa pri svojich vlakoch, ktorými mali odcestovať domov. V takejto vážnej situácii však išla únava po celodennej práci bokom. Na požiadanie zotrvali v službe a všetci spoločne prebrali ďalší postup.

Po príchode vlaku R 35 do stanice Margecany sledovali po oboch stranách súpravy, či z vlaku nevystúpia spomenutí vojaci. Keďže sa tak nestalo, bolo nepochybné, že nebezpeční zbehovia sa stále nachádzajú vo vlaku. Štvorčlenná hliadka teda nastúpila do vlaku a hneď po odchode zo stanice začali vo dvojiciach kontrolovať súpravu rýchlika zároveň spredu aj od konca.

Vlak podrobne prehliadali, kontrolovali postupne každé kupé, WC, umyvárky, avšak vojakov vo vozňoch prvej a druhej triedy nenašli. Zostávalo nakoniec už len prekontrolovať zvyšné dva lôžkové vozne. Prvý bol „čistý“, ale WC kabínka druhého z nich bola zamknutá. Porekadlo o tom, že hľadanú vec nájdeme až úplne na koniec sa potvrdilo, ale výsledok sa napokon dostavil a to bolo v tejto chvíli hlavné.

Rozostavili sa obozretne okolo dvier a zabúchali na ne s výzvou, ak je niekto vnútri, nech otvorí kvôli kontrole cestovných lístkov. Po chvíli zistili podľa hluku, že v záchode skutočne niekto je, ibaže na výzvu nereaguje. Na základe toho odomkli dvere služobným kľúčom a výzvu zopakovali.

Ako prvý vyšiel von vojak Viliam, ktorý bol požiadaný o predloženie cestovného lístka a dokladu totožnosti. Menovaný najprv otrčil iba akési ošúchané papiere, ktoré sa ukázali byť  telegramom o narodení dieťaťa jeho manželke. Až na opakovanú a dôraznú výzvu predložil aj svoju vojenskú knižku. Veliteľ hliadky na základe toho jednoznačne zistil, že skutočne majú „tú česť“ s hľadanou osobou. Toto zistenie naznačil dohodnutým znamením ostatným členom hliadky.

V tej chvíli vyšiel zo záchodu aj druhý vojak, ktorého tiež vyzvali aby sa legitimoval. Ten takisto chtiac-nechtiac musel vytiahnuť svoju vojenskú knižku, ktorá ho usvedčila rovnako ako jeho kamaráta. Po zistení totožnosti teda hliadka vyzvala vojakov v mene zákona, aby sa otočili ku stene vozňa a dali ruky nad hlavu. Viliam, aby viac neznásoboval svoje problémy, sa výzve podvolil, avšak Alfonz vystupňoval drámu, keď uchopil svoj samopal a snažil sa ho namieriť na najbližšieho člena hliadky. Ten však schytil samopal za hlaveň, nacvičeným chmatom ju namieril smerom do stropu a následne mu celú zbraň vytrhol.

Po nasadení pút si mohli konečne všetci vydýchnuť a nasledovala osobná prehliadka, pri ktorej u vojakov zadržali okrem vecí bežnej potreby dva samopaly vzor 58, 1 200 nábojov a dýky. Celá akcia bola ukončená asi o 18.30 h v čase, keď sa rýchlik blížil k zastávke Chrasť nad Hornádom. Zvyšok cesty po Spišskú Novú Ves už hliadka vojakov iba strážila po zastavení v Spišskej Novej Vsi ich v putách odovzdali na miestne OO VB.

Za úspešne vykonaný zákrok a prejavenú iniciatívu dostali všetci štyria príslušníci OOŽ Margecany peňažnú odmenu, pochvalu a zároveň boli mimoriadne povýšení o jeden hodnostný stupeň.

Na záver len malá úvaha. Je ťažké hodnotiť danú dobu, keď sa mnohí snažili vymaniť spod vojenskej služby alebo celkovo spod komunistického režimu. Dostupné materiály síce nehovoria o konkrétnom motíve týchto vojakov, ale so spôsobom aký zvolili, sa dá len ťažko súhlasiť. Každopádne príslušníci OOŽ ukázali svoju profesionálnu zručnosť a potrebnú dávku odvahy.

Lit.:

• spisový materiál
• časopis Železničář 1966 / str. 50

Foto: ilustračné, Ing. Peter Oravec