Železničná stanica Svätý Jur

 

 

V máji budú tomu dva roky, čo som si jedného „aprílového“ dňa v máji urobil výlet do Svätého Jura. Nikdy by som tam nešiel, nebyť šumov o „skoridorizovaní“ (hrozné slovo) jurskej stanice. Rozhodol som sa okamžite. Bolo ôsmeho mája poobede, mal som zopár hodín času, počasie ako v apríli, konšteláciu hviezd priaznivú, batérie môjho kompaktu nabité, kartu prázdnu, tak som sadol do svojho gumokolesového „žihadla“ a odviezol svoj ctený zadok do Svätého Jura. Na železničnú stanicu, samozrejme.

Počasie mi zatiaľ praje, ale každú chvíľu nejaký mrak zakrýva slnko. Fučí ostošesť a miestami aj ostodesať. Času nemám nazvyš, tak sa hneď púšťam do práce, teda do fotenia. Okrem toho som si zaumienil nakresliť schému koľajiska aj s príslušenstvom. Stanica je ľudoprázdna, všade vládne pokoj. Idylku narúša len vietor, ktorý mi hučí okolo uší.

Chvíľu sa mocem v priestore oblúkov. Vravím si, patrí sa začať od zhlavia. Tak sa tam presúvam a začína môj vyše trojhodinový „maratón“. Tesne pred račianskym zhlavím končí skoridorizovaná trať. Moderné betónové podvaly striedajú drevené. Pred prvou koľajovou spojkou medzi koľajami vytŕča „okále“ trpaslíčie návestidlo pre posun a o kúsok ďalej druhé. Za koľajovými spojkami vpravo je budova stavadla so zaplechovanými oknami a tesne pred ňou ďalšie dve trpaslíčie návestidlá. Sociálne zariadenie je otvorené, sociálny otvor zakrýva kúsok dosky a hrubá preglejka. Predpokladám, že doska s preglejkou sú asociálne. V hlavnej miestnosti je klasický neporiadok, charakteristický pre opustené stavby. Svoje podpisy tu zanechali aj sprejeri.

Slnko zatiaľ svieti, tak postupujem ďalej. Vietor mi chce vytrhnúť písací-kresliaci blok. Nedarí sa mu. Za stavadlom je už vlastné zhlavie. Zadky mi otŕčajú päťsvetelné odchodové návestidlá. Všetky sú rovnaké, len šiesta koľaj má „posunové“. „Zvečňujem“ jediný sklonovník, ktorý som objavil. Žiaľ, len zo strany račianskeho zhlavia. Prázdna stanica sa zaplnila zopár cestujúcimi. Neklamný znak, že pôjde nejaký vlak. Aj ide. Nefotím. Som blízko a nechce sa mi kvôli tomu premiestňovať.

Staničný bufet je zatvorený, čakáreň otvorená. Vchádzam, cvakám. Akýsi ujo sa krčí na lavici. Chcem ho napchať na kartu môjho foťáka. Pre mňa žiadny problém, len jemu sa to nepozdáva. Rešpektujem ho. Je mu lepšie tam, kde je. Odchádzam. Ešte obieham výpravnú budovu, zábery z ulice sa tiež zídu. Prehodím pár slov s výpravcom a idem ďalej. Vlastne chcem ísť. Tmavý mrak ma núti ukryť sa. Vlastne ani nie ten mrak, ale veľké kvapky dažďa z mraku. Dúfam, že tu nebudem dlho tvrdnúť. Ani som to nedomyslel, tých desať kvapiek, čo padlo, vysušil vietor. Paráda.

Nakladacia rampa je opustená takisto, ako koľaje. Kúsok za rampou je budova so skladovými priestormi. Je ukončená malou nakladacou rampou. Ktovie, čo tu nakladali a vykladali. Pri skladoch sa baví niekoľko členov miestnej mládeže. Na stenách aj dverách skladu vidno „otlačky“ duše sprejerov.

Ešte kúsok a som na pezinskom zhlaví. Budova stavadla je v podobnom stave ako na račianskom zhlaví. Priecestie za koľajovými spojkami je zabezpečené závorami. Za priecestím vidno skoridorizovanú trať. Možno povedať, že odchodové návestidlá (päťsvetelné) sú tu zrkadlovo otočené (oproti račianskemu zhlaviu). Túto zrkadlovitosť narúša odchodové návestidlo pre druhú koľaj (štvorsvetelné) a dve posunové trpaslíčie návestidlá pred priecestím. Tieto „hľadia“ do stanice. Zaujme ma potôčik, ktorý je „spacifikovaný“ v umelom koryte. Prečo? Študoval som aj úpravu vodných tokov. Zopár vlakov fičí okolo, niektoré sa mi darí „odkompaktovať“ (Aké slová ešte nevymyslím!?). Pozerám na hodinky. Je najvyšší čas opustiť „jurský park“ a ísť domov za povinnosťami.

Ešte pár slov k schéme, na ktorej som chcel zachytiť všetko, čo som zakreslil do bloku. Keďže ide o líniový objekt dlhý okolo kilometra a veľkosť obrázkov v reportoch je obmedzená, rozdelil som schému na štyri časti. Značky staničných „zariadení“ (návestidlá, stĺpy, osvetlenie) sa vám možno budú zdať malé, ale myslím si, že sa dajú rozoznať. Nechcel som, aby boli neúmerne veľké. „Trpaslíčie“ návestidlá boli všetky dvojsvetelné (modrá-biela) a v schéme majú bledomodrú farbu a stožiarové posunové sú trochu do fialova. Odchodové návestidlá sú červené. Strechy budov som vytieňoval podľa výšky, najnižšia časť strechy je najtmavšia a najvyššia najbledšia.

Tak! Za krátke tri hodiny som odfotil a nakreslil, čo sa dalo, čo som vedel. Snažil som sa zachytiť čo najviac. Či sa to podarilo, posúďte.