Noc múzeí, alebo ako sme skoro zodrali parný rušeň a dataprojektor

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ráno sa ukazovalo viac ako chladné. Po chvíľke rozhodovania medzi bicyklom, vlakom a autom som sa rozhodol využiť gumokolesového tátoša.  Nie, že by som takýto druh prepravy preferoval, ale na balkóne mi už dlhšiu dobu strašil starý písací stôl a jeho posledné využitie som videl ako potravu pre kotol parného rušňa.

 

 

 

Po ploche MDC sa už potulovalo 20 – 30 nadšencov z radov návštevníkov. Súprava prvého vlaku na hlavnú stanicu práve odchádzala. Uhranka už netrpezlivo odfukovala a čakala na prvých vozenia sa chtivých. Modelári otvorili brány a vpustili prvých záujemcov.

 

 

To už sa z Hlavnej stanice vracala súprava so záujemcami o depozitár na Východnej stanici. Ako šibnutím prútika sa priestranstvo koľajisko zaplnilo oteckami so synmi, mamičkami a dcérenkami. Uhranka, Varšava, dreziny, či už šliapacie, alebo motorové rozvážali záujemcov po celom MDC.

 

 

Čas bežal ako bláznivý. Pomaly som začal baliť svoje fidlátka a presunul som sa do Múzea dopravy, kde som mal dohodnuté premietanie filmov. Trocha s malou dušičkou som za sebou ťahal kufor s dataprojektorom, počítačom, predĺžovačkami a kompletným archívom dvd. Hlavou mi behali obavy o tom, či táto akcia bude mať svojich divákov. O 15 tej bolo v múzeu pár desiatok návštevníkov. Určite o poznanie viac ako býva v bežnú sobotu. Cítiť, že sa voľačo deje.

 

 

Na moje prijemne prekvapenie v hale „A“ bolo už nachystané improvizované kino. Stôl a stoličky pre divákov. Iba pár minút trvalo inštalovanie a spustenie celého sakramentu. Skoro okamžite sa „kino“ zaplnilo do posledného miestečka. Moje obavy veru neboli na mieste. Filmy z dielne Vlaky.net striedali filmy zo súťaže Railfilm 2006 a do toho som vsúval aj filmy z môjho súkromného archívu.

 

 

Zrazu sa kino na chvíľku skoro vyprázdnilo. To dorazil parný vlak z Východného. Dav sa presunul na hranu nástupišťa haly „A“. Uhranka horko ťažko zvládala množstvá záujemcov. Ako pribúdali hodiny, tak sa múzeum stále viac a viac zapĺňalo. Okolo 21 hodiny návštevnosť kulminovala. Ja som sa venoval svojej „práci“ a časom som začal počúvať aj divákov, ktorí si na moju radosť najviac želali reprízovať film o železničnej trati z Mlyniek po Telgárt. Keď dobre rátam, tak tento film sa premietal minimálne 5 krát. Po 23 hodine nápor ustal a pomaly som začal baliť „kino“.

 

 

S poslednými záujemcami som okolo pólnoci dorazil domov aj s kuframi a dobrým pocitom. Myslím si, že takéto akcie by sa mali v múzeu dopravy opakovať častejšie.