Z archívov čiernej kroniky - X. časť: Výlet do Anglicka

Pod problematikou, spomenutou v úvode článku, sú myslené stretnutia cestných vozidiel s vlakmi na železničných priecestiach. Bohužiaľ, ide o častý jav rozšírený po celom svete. Za rozvojom motorizmu zrejme akosi zaostáva aj rozvoj vodičov, ktorí ľahkovážne a nepozorne pristupujú k tejto zodpovednej činnosti. Aj na stránkach VLAKY.NET sme neustále svedkami takýchto udalostí, či už prostredníctvom krátkych správ alebo celých reportáží.

 

 

Stará múdrosť hovorí, že na priecestí obvykle víťazí vlak, avšak problém má mnoho tvárí a v inom svetle sa začne ukazovať najmä ak porovnáme navzájom rôzne druhy železníc. Inými slovami povedané – stupeň ohrozenia vlaku je úmerný rozchodu koľajníc, po ktorých sa pohybuje. Logicky, počnúc od 1520 a 1435 mm, pri ktorých zrážka s osobným automobilom predstavuje fatálne následky práve pre osádku auta, cez 1000 a 760 mm, kde dodávkový automobil predstavuje pre vlak už dosť vážnu hrozbu, až po ... roztomilých 380 mm.

 

Práve takýto rozchod, podľa anglických mier 15 palcov, je vpísaný do života súkromnej turistickej železničky Romney, Hythe & Dymchurch Railway (RH&DR) na juhovýchodnom pobreží Anglického kráľovstva. Prevádzka na nej bola otvorená už v júli 1927 a odvtedy prevádzkuje zmenšené vláčiky, ktoré sú svojimi rozmermi jednou tretinou ich veľkých vzorov. Trasa železničky vedie v súčasnosti z Hythe do Dungeness a je dlhá 13,5 míľ (21,5 km). V majetku železnice je celkovo 13 rušňov, z toho 2 motorové a 11 parných, vyrobených v rokoch 1925 až 1937! Prevádzku, ktorá funguje prakticky nepretržite po celý rok, s výnimkou januára, zabezpečujú stáli zamestnanci spolu s brigádnikmi. Niet divu, že táto práca na romantickej železničke, akomsi krížencovi medzi modelovou a normálnou (zabezpečuje totiž riadnu prepravu osôb z bodu A do bodu B), sa im poväčšinou stala životným koníčkom. Viac informácií o tejto zaujímavej železničke môžete nájsť na jej stránke: http://www.rhdr.org.uk/

 

 

 

V histórii RH&DR sa pochopiteľne vyskytli mnohé zmeny a významné udalosti, vrátane tých negatívnych, o ktorých sa, z pochopiteľných dôvodov, na uvedenej webovej stránke príliš nehovorí. My sa bližšie pozrieme na sériu troch vážnych nehôd, ktoré zasiahli do jej prevádzky krátko po sebe, v rokoch 2003 až 2005.

 

Prvá z udalostí má pri svojom vzniku zapísanú nedeľu, 3. augusta 2003. Na obed, tesne pred pol dvanástou miestneho času sa pri stanici Dymchurch, na priecestí cesty Burmarsch Road stretol osobný vlak s osobným automobilom Ford Escort. Nehoda sa stala na jednom zo štyroch priecestí, ktoré nie sú vybavené závorami, ale iba výstražným svetelným zariadením. Vodička auta nepostrehla, že toto zariadenie je v činnosti a rýchlosťou asi 50 km/h vošla s autom tesne pred idúci vláčik. V ňom v tej chvíli cestovalo približne šesťdesiat cestujúcich a na jeho čele usilovne pracoval parný rušeň č. 5 „Hercules“, vyrobený v roku 1927 firmou Davey Paxman & Co.

 

Rušňovodič, 31-ročný Kevin Crouch z Mottighamu (juhovýchodná časť Londýna), nemohol pre krátkosť času zareagovať a hoci sa vodička po spozorovaní nebezpečenstva pokúšala uniknúť prudkým pridaním plynu, rušeň narazil do zadnej časti osobného auta. Keďže sa vláčik pred priecestím pohyboval najvyššou povolenou rýchlosťou 25 km/h, vzájomná kolízia vozidiel prekročila fyzikálne možnosti úzkeho rozchodu. Auto sa nárazom otočilo do protismeru a zároveň došlo k vykoľajeniu a prevráteniu rušňa. Okrem rušňa sa vykoľajil aj prvý vozeň súpravy. Neopatrnosť mladej, 23-ročnej vodičky je o to zarážajúcejšia, že viezla v aute svoje 13-mesačné dieťa.

 

Podľa dostupných informácií mala namierené na gril párty do domu svojich svokrovcov. Svedkovia nehody vypovedali, že vodička vystúpila z poškodeného auta sama, bez cudzej pomoci, a previnilo priznala svoju vinu: „Hneď vybrala svojho synčeka z detskej sedačky na zadnom sedadle a držiac ho v náručí opakovala stále dookola – Je mi to ľúto“. Neskôr pred políciou potvrdila, že nezbadala výstražné svetlá na priecestí: „Nepamätám sa, že by som ich videla blikať. Neviem, či to mohlo spôsobiť slnko alebo niečo iné,“ dodala. Obaja boli prevezení do nemocnice v Ashforde, no vyviazli z nehody len s ľahkými poraneniami. Cestujúci vo vlaku vystupovali z vlaku takisto prakticky bez zranení, len asi dvadsiati utrpeli menšie rezné rany, modriny a šok.

 

 

 

To najhoršie si za všetkých odpykával rušňovodič, ktorý zostal uväznený na stanovišti prevráteného rušňa. Hasiči okamžite po príchode na miesto nehody začali s prácami na jeho vyslobodení. Napriek ich snahe, ešte počas záchranných prác zomrel. Parný rušeň č. 5 „Hercules“ musel byť po nehode vyradený z prevádzky a odoslaný do závodu Crowhurst Engineering v Hythe, kde prebehla jeho generálna oprava. Do prevádzky sa v plnej kráse vrátil v máji 2005 v novom – červenom nátere.

 

Generálny riaditeľ RH&DR, Danny Martin, ktorý v tej chvíli ešte nemohol tušiť, že o dva roky neskôr podobná udalosť zasiahne priamo jeho osobu, novinárom povedal: „Všetci na železničke sme zostali z tejto udalosti šokovaní. Stratili sme jedného z našich rušňovodičov. Sme malá spoločnosť, dohromady máme 60 pracovníkov, takže sa všetci navzájom dobre poznáme. Kevin u nás pracoval hlavne počas letných sezón, ale zvykol vypomáhať aj mimo nich ako brigádnik. Napriek jeho nízkemu veku bol skúseným pracovníkom; mimoriadne šikovným a zanieteným vo svojej práci.“ O tom, že si pamiatku mŕtveho rušňovodiča uctili vo všetkej vážnosti, svedčí pomník, ktorý bol postavený z finančnej zbierky, a dokonca aj internetová stránka http://www.kevincrouch.co.uk/

 

V kontraste s tým musíme pre úplnosť spomenúť, že mladá vodička bola obvinená z neopatrnej jazdy a z celého prípadu si napokon odniesla iba pokutu 500 libier a zákaz riadiť motorové vozidlá na jeden rok.

 

Opäť v nedeľu, 7. novembra 2004, okolo 13.30 h miestneho času nasledoval ďalší vážny incident, keď sa vláčik vykoľajil po nabehnutí na mohutnú dosku. Drevo ležalo na koľajniciach za neprehľadnou zákrutou, preto ho rušňovodič zbadal neskoro a nestihol už včas zastaviť. Po nabehnutí sa rušeň vykoľajil jednou osou. Pri tejto nehode sa síce nikto nezranil, ale ľahko mohla skončiť vážnymi následkami. Keďže nedošlo k vážnejšiemu poškodeniu rušňa, nasledoval prvok, ktorý na bežnej železnici sotva kedy uvidíme, ale na RH&DR bol ľahko uskutočniteľný – rušňovodič požiadal cestujúcich o pomoc a spoločnými silami rušeň nakoľajili. Vlak potom mohol pokračovať v ceste. Bolo začaté vyšetrovanie proti neznámemu páchateľovi.

 

  

 

Do tretice prišiel 10. júl 2005, zvláštnou zhodou okolností opäť nedeľa, a Šťastena sa znova odvrátila od turistického vláčika. Poobede, o 18.20 h miestneho času, došlo k ďalšiemu nešťastiu na železničnom priecestí pri Dungeness. Predchádzajúca nehoda z roku 2003 nepriniesla potrebnú nápravu. Štyri kritické priecestia zostali naďalej bez závor napriek tomu, že rušňovodiči opakovane upozorňovali na bezohľadné správanie sa vodičov na týchto miestach a z toho plynúce opakované ohrozenie vlaku. Aby sme ale nekrivdili všetkým vodičom, sčasti je to spôsobené ich neskúsenosťou v kombinácii s atypickým druhom železničného priecestia (najmä u „cezpoľných“ návštevníkov).

 

Situácia spred dvoch rokov sa takmer navlas zopakovala. Osobný vláčik sa zrazil s osobným automobilom typu Vauxhal idúcim po ceste Battery Road, ktorého vodič nerešpektoval výstražné svetelné zariadenie. Parný rušeň sa po náraze vykoľajil, prevrátil a opäť pod sebou uväznil svojho „majstra“. Osud a náhoda si však kruto zahrali svoju škodoradostnú hru, pretože tým „majstrom“, ktorý ako hrdina zostával so svojim rušňom v dobrom i v zlom, bola jediná rušňovodička RH&DR, Suzannne Martin – zhodou okolností manželka generálneho riaditeľa tejto železničky! Suzanne bola jednou z najoddanejších členov personálu železnice a asi nikoho neprekvapí, že so svojim manželom, budúcim generálnym riaditeľom, sa stretli ako tínedžeri práve na tejto železničke, ktorej neskôr zasvätili celý život.

 

Z množstva cestujúcich, ktorí sa v tom čase vo vlaku nachádzali, nikto neutrpel zranenie. Tí potom, spolu s ľuďmi z okolia, ktorí začuli hluk zrážky a zbehli na miesto nehody, sa pri rušni snažili pomôcť rušňovodičke. Tej však už nebolo pomoci. Miestny obyvateľ Willie Richardson situáciu opisoval takto: „Počuli sme náraz a tak sme pribehli ku priecestiu. Moja nevesta pomáhala cestujúcim vystupovať z vozňov a ja som zatiaľ išiel k rušňu pozrieť či môžem nejako pomôcť. Ale všade bolo plno horúcej pary, takže sa nedalo k stroju celkom priblížiť k stroju. Bola príliš horúca.“

 

 

Nehodu opäť spôsobil mladý, tentokrát iba 22-ročný vodič Richard Isted. Po nehode bol zadržaný, avšak hneď nasledujúci deň prepustený na slobodu s obvinením z bezohľadnej jazdy. Kto z Vás skúsi hádať aký trest čakal pre zmenu tohoto previnilca? Pokuta 565 libier, 150 hodín nútených verejnoprospešných prác a do vodičského preukazu (bodový systém) mu pribudlo deväť bodov.

 

Vedenie železničky po nehode začalo konať a pustilo sa do realizácie projektu montáže závor na spomínané frekventované a nebezpečné priecestia. Investícia do trojice závor na priecestiach Botolph's Bridge, Battery Road a Burmash Road si vyžiadala celkové náklady asi 270 000 libier. Práce začali v roku 2006 a snáď môžeme predpokladať, že v súčasnosti sú už zdarne ukončené. Nezostáva teda iné, len veriť, že splnia svoj účel a pomôžu chrániť životy i vzácne miniatúrne rušne, ktorých zničenie by znamenalo nevyčísliteľnú stratu pre železničnú históriu.