Potulky po rumunskom Banáte (časť I.)

Cesta do Rumunska

V piatok večer som nasadol v Bratislave do (po Nové Zámky) plného EC 172 a krátko po desiatej som vystupoval v Budapešti. Do odchodu R 347 Dacia zostávala hodinka. Chvíľku mi trvalo nájsť medzinárodnú pokladňu, ale o 20 minút som už držal lístok v ruke (spiatočný Budapešť – Arad, 7344 HUF + 3 EUR miestenka). O vlak bol veľký záujem, ale bol povinne miestenkový, takže o miesto som sa nebál. Vozeň CFR bol pekne zmodernizovaný, s klimatizáciou a šiestimi miestami v kupé. Cestovala so mnou rodinka s malými deťmi, takže som si relatívne kľudne pospal bez strachu o batožinu. Kontroly na hraniciach prebehli úplne bez problémov a ráno o 4:40 som vystupoval v Arade. Staničná budova momentálne prechádza rekonštrukciou, vnútrajšok však už je hotový. Hneď som našiel zmenáreň, ktorá je otvorená nonstop a zamenil eurá za rumunské lei (kurz 3,15). Následne som kúpil lístok na tren personal do Timişoary (46 km, 3,2 RON; 1 RON je niečo vyše 10 Sk). Vlak odchádzal o pol šiestej, dovtedy som si na nástupišti prezeral okoloidúce vozidlá, mnohé už naozaj historické – ešte z 30. rokov minulého storočia. V Temešvári, tak ako vo väčšine rumunských miest, je autobusová stanica ďaleko od železničnej – tentoraz to bolo peši asi 20 minút. V okienku spoločnosti Autotim som si kúpil lístok do mestečka Moldova Nouâ (Nová Moldava) za 15 lei, čo sa nakoniec ukázalo ako dobrý krok, lebo to slúžilo aj ako miestenka – väčšina z tých, čo kupovala u vodiča, stála. Z Temešváru som videl málo – mesto (a aj železničná stanica) mali stále taký „komunistický“ nádych a nijako ma nenadchli. Cesta do Novej Moldavy trvala 3,5 hodiny, kde som mal opäť hodinku času a následne som 2 hodiny cestoval minibusom (bielou dodávkou IVECO) do cieľa mojej cesty – dedinky Eibenthal (Eibentál, Tisové údolí). Žije v nej vo veľkej väčšine česká komunita, leží v nadmorskej výške cez 400 m a 6 km od Dunaja, ktorým prechádza rumunsko-srbská hranica. Obec sa nachádza v krásnom prostredí, vtesnaná do úzkej doliny.

 
Eibenthal

Aj tu železničkám odzvonilo

Eibenthal bol odjakživa banícku dedinou. Stále je možné vidieť množstvo opustených vchodov do baní. Najväčšie ložiská antracitu sa nachádzali v susednej osade Baia Nouâ (Nové Doly, Ujbánye). V roku 1907 bola spustená prevádzka úzkorozchodnej železničky, ktorá prepravovala uhlie k Dunaju. V smere od rieky prekonávala systémom dômyselných oblúkov veľký výškový rozdiel a takisto umne kopírovala svahovitý terén vysoko nad dedinou. Celkovo na úseku 8 km zdolala až 400 výškových metrov. V roku 1971 však bola jej prevádzka zastavená. Po vybudovaní obrovskej priehrady Železné vráta sa totiž zdvihla hladina rieky o niekoľko desiatok metrov, čo znamenalo zaplavenie (a následné premiestnenie) mnohých obcí na pobreží a zároveň to bol koniec aj pre železničku. Postavila sa nová cesta, malý prístav a uhlie odvtedy k Dunaju vozili kamióny. Parné lokomotívy a väčšina vagónov putovala do šrotu a trať sa postupne rozoberala. Dnes je takmer nemožné nájsť niečo z nej na pôvodnom mieste (snáď v okolí baní), ale napr. koľajnice prežívajú ako súčasti mostov, plotov, zábradlí či dokonca studne. Nakoniec zavreli aj baňu. Robotníci tu pracovali ešte so strojmi z medzivojnového obdobia vo veľmi zlých bezpečnostných podmienkach a asi bolo len otázkou času, kedy sa stane nešťastie. Pred rokom tu zasypalo dvoch baníkov a úrady rozhodli o uzavretí baní. Všetci muži z okolia prišli o prácu...

 
Rám vagóna na uhlie (nosnosť až 10 t)

Veľmi málo sa dá zistiť o banskej úzkokoľajnej železničke vedúcej z Kozly (Cozla) do Siriny pri českej obci Bigâr (Bígr). Postavená mala byť koncom 19. storočia a zrušená v druhej polovici 60. rokov. Následne ju upravili na cestu.

Aj tretia železnička sa nedožila dneška. V údolí krasovej riečky Berzasca bola ešte v roku 1990 funkčná sieť lesnej úzkorozchodnej železnice, ktorou sa až spod úbočia najvyššieho kopca oblasti Svinecea Mare (1225 m) dopravovalo drevo dole k Dunaju. Silné povodne na niekoľkých miestach strhli trať a rozhodlo sa, že sa už neobnoví. Postupne bola rozobratá – až na zopár úsekov v jej posledných častiach. Drsní jedinci si môžu trať prejsť. Cesta vedie po násype, prakticky je to však hromada kameňov a na nich prales žihľavy, bodliakov, ostružiny, všade popadané stromy a rozvetvené kry – takmer nepriestupné. O dĺžke železničky svedčí aj fakt, že na vrch Svinecea Mare sa príde až po dvoch dňoch putovania.

Príbeh má však aj šťastný koniec. Ceste do šrotu unikli dve lokomotívy vyrobené firmou Orenstein&Koppel, Berlin a jedna od Magyar Király Allámvasútak Gépgyára. O&K 764.211 (vyr. 1910) stála do roku 1994 odstavená v obci Berzáska (Berzasca), potom ju previezli do múzea vidieka v Bukurešti. Nakoniec bola zrenovovaná a dnes premáva na tratiach spoločnosti Câile Ferate Forestal Viseu de Sus ako jediná prevádzkyschopná lesná parná lokomotíva Orenstein&Koppel v Rumunsku. O&K 764.243 čaká na opravu v rakúskom Feldbachu. No a tretia – 763.106 z roku 1907 slúži ako nefunkčný pamätník v bukureštskom železničnom múzeu.

 
764.211 vo Viseu de Sus (zdroj: http://homepage.swissonline.ch/schmalspur/main.htm)

Aj na severe Banátu, z druhej strany pohoria je čo obdivovať. Známa je jedna z najstarších rumunských tratí Oraviţa – Anina, dnes najpomalšia v krajine. Odvážlivci sa môžu vybrať po stopách zrušenej úzkokoľajky Anina – Reşita. No a v Reşite stojí za pozretie múzeum parných lokomotív.

Orşova

Prvé dva dni som strávil pri Dunaji – výlety po ľavom brehu skutočne stály zato. V utorok som vyšiel na obľúbený kopec Známana. Nádherná, miestami divoká a nedotknutá príroda, ľudoprázdno – to bolo typické pre všetky túry v horách. Chcel som však spoznať aj tunajšie mestá (a železnicu). Ako prvým bola Orşova (Oršava).

Orşova sa rozprestiera okolo zátoky na Dunaji. Vďaka miestnej klíme má človek pocit, že je pri mori. Najstaršia časť mesta padla tiež za obeť výstavbe priehrady. Dnes má necelých 13 000 obyvateľov. Neexistuje tu mestská doprava, možno použiť jeden z mnohých taxíkov alebo minibus premávajúci medzi železničnou stanicou a centrom (1,5 RON). Cez Orşovu vedie železničná magistrála 900 Timişoara – Bucureşti. Železničná stanica má 3 nástupištia pre osobnú dopravu a 4 koľaje pre nákladnú. Okrem toho tu je vidieť ešte zopár vlečiek (napr. do prístavu). Polovicu spojov tvoria rýchliky a IC vlaky (tie tú nezastavujú).

 
Tren Rapid č. 692 v Orşove (21,6 MB)

Väčšina osobných vlakov tu začína/končí smerom na Caransebeş alebo Craiovu. Až tretina všetkých vlakov tu prejde v čase od 22:00 do 5:00. Budova stanice je vzhľadom na počet spojení obrovská – typická monumentálna budova predošlého režimu. K dispozícii sú jedna pokladňa, stánok s občerstvením, reštaurácia, záchody (v štýle diera v podlahe) a viaceré veľké čakárne. Všade je veľmi čisto. V Orşove si možno pozrieť pravoslávny kláštor sv. Anny, moderný katolícky kostol, umelý ostrov v zátoke či poprechádzať sa po nábreží s mnohými kaviarničkami.

 
Moderný katolícky kostol v Orşove

V druhej časti sa pozrieme do miest Drobeta Turnu Severin, Bâile Herculane, na priehradu Železné vráta a dlhú cestu domov.