Z histórie pozemnej lanovej dráhy

Roku 1865 postavili na neďalekej Starolesnianskej poľane prvú turistickú chatku, ktorej názov dodnes pripomína svojho zakladateľa a veľkého propagátora turistiky vo Vysokých Tatrách, Jána Juraja Rainera.

Na Kancli (kde dnes stojí Bilíkova chata) začal spišskosobotský komposesorát roku 1883 s výstavbou Studenopotockých kúpeľov. V čase najväčšieho rozkvetu pozostávali z dvoch hotelov a kúpeľného domu. Z Hrebienka sa stalo známe turistické centrum. Roku 1884 ho spojili so Starým Smokovcom aj vozovou cestou.

Po otvorení smokoveckého Grandhotela roku 1904 nastal veľký rozvoj zimných športov a Hrebienok potreboval nové dopravné spojenie. Prvú licenciu na výstavbu pozemnej lanovej dráhy získali Popradčania Krirger a Matejka, ktorí sa po zhodnotení svojich možností zriekli koncesie v prospech ujpešťskej a.s. Phoebus, ktorá súčasne stavala trať elektrickej železnice medzi Popradom a Starým Smokovcom. Je pozoruhodné, že výstavbu lanovky preferovali pred dokončením železničných prípojok do Tatranskej Lomnice a na Štrbské Pleso. (Tie sprevádzkovali v rokoch 1911 a 1912.) Technologické zariadenie pozemnej lanovky dodala rakúska firma Union A. G. z Viedne. V hornej staničnej budove bol elektromotor, ktorý prevíjal oceľové lano, na koncoch ktorého boli ukotvené dva otvorené, kyvadlovo premávajúce vozne. Uprostred jednokoľajovej trate sa vagóny míňali na Abtovej výhybni.

Prví cestujúci sa vyviezli zo Starého Smokovca na Hrebienok 21. decembra 1908. Najstaršie otvorené vozne s drevenými lavicami prepravili 45 cestujúcich a dosahovali rýchlosť 2,5 metra za sekundu. Cestovné lístky predával sprievodca vo vagónoch počas jazdy. Údolná stanica mala podľa pôvodného zámeru stáť pri stanici Tatranskej elektrickej železnice. Postavili ju však na mieste, kde stojí aj dnešná budova, aby sa vyhli zástavbe a križovatke s Cestou slobody. Hornú stanicu tvorila jednoduchá prízemná budova bez čakárne, so zastrešeným nástupišťom. K nej pristavili reštauračný a kaviarenský kiosk, ktorý neskôr rozšírili o turistickú nocľaháreň so šiestimi hosťovskými izbami. Po prvej svetovej vojne sa majiteľkou pozemnej lanovky stala pražská Legiobanka. Tá otvorila pri hornej stanici roku 1928 nový Športhotel, dnešný Horský hotel Hrebienok.

Pôvodný pohonný motor trikrát vymieňali (vždy za výkonnejší), až napokon novšie, kryté vozne premávali rýchlosťou 4,5 metra za sekundu. Roku 1967, pred Majstrovstvami sveta 1970 v klasických lyžiarskych disciplínach, zahájili pracovníci bratislavského Železničného staviteľstva rozsiahlu rekonštrukciu, pri ktorej dostala lanovka novú trať a nové staničné budovy s čakárňami pre 250 cestujúcich. Elektrický pohonný agregát dodala firma Ward-Leonard. Od 12. februára 1970 medzi Starým Smokovcom a Hrebienkom premávajú vozne talianskej firmy Ceretti & Tanfani z Milána. Dosahujú rýchlosť 5 m/s. Výrobcom stanovená prepravná kapacita je 128 cestujúcich, v posledných rokoch ju prevádzkovateľ znížili na 100, pre zvýšenie ich pohodlia.

Hrebienok sa v lete i v zime teší veľkej návštevnosti. Poskytuje príjemné prostredie pre oddychový pobyt aj pre šport. V zime sa mení na lyžiarsky areál a prístupová cesta na sánkarskú dráhu. Preto niet pochýb, že dnes už takmer štyridsaťročná lanovka potrebuje modernejšiu a výkonnejšiu nástupkyňu.

Príspevok uverejnený so súhlasom Tatranských lanových dráh.

Text a foto: