Cesta k Ochridskému jazeru alebo Macedónsko 2007 – III. časť (10. – 16.10.2007)

Všade navôkol sú jabloňové sady, práve prebieha zber. Autobus má krátku prestávku, tak si kupujem nádherné delíciusky za 20 MKD/kg (10 Sk). Do Bitoly, druhého najväčšieho mesta Macedónska, máme príchod o 11.45 hod. Je nádherné slnečné počasie, 21°C. Idem na železničnú stanicu, ktorá je hneď vedľa autobusovej. Nechávam si batoh u výpravcu, keďže iná možnosť tu nie je, predstavujem sa ako mašinovozač (rušňovodič), Slovačka. Nema problema, všade sa stretávam s ochotou a milými ľuďmi. Staničná budova aj nástupištia sú v úbohom stave. Centrum mesta tvorí pešia zóna Marshala Tita, plná ľudí, je predsa nedeľa a tak kaviarne so sedením na ulici sú plné. Napomáha tomu aj prijemné slnečné počasie. Na konci promenády sú dve mešity, Isakova, mešita Mehmed Efendi Yeni a zvonica. Vpravo sa ide na starý bazár a bezistan (kryté trhovisko).

O 15.05 hod. odchádzam vlakom Motoren 4904 do Skopje. Vlak ťahá rušeň 661-223 MŽ, má desať vagónov, je poloprázdny. Medzi Bitolou a Prilepom prechádza vlak poľnohospodárskou úrodnou rovinou. Postupne sa začína zapĺňať a v Prilepe sa naplní na 150%, väčšinou študentmi, ktorí idú do Skopje, do škôl. Chodbička je plná, nedá sa prejsť. Začínajú hory, nasledujú mestečká Senokos, Brailovo, Bogomila, Stari Grad, Čaška, Veles. Zastávky sú bez nástupíšť, zarastené trávou, neoznačené. Do Skopje prichádzame viac ako hodinu zmeškaní, o 20.23 hod. Na stanici čakám na vlak z Thessaloník, ktorý prichádza s hodinovým meškaním. Vystupuje množstvo ľudí, vlak sa vyprázdnil. Nasleduje preprah rušňov, do čela vlaku ide 6-osí el. rušeň rumunskej výroby 461-116 МŽ aj s dvomi ležadlovými vagónmi do Belehradu. O 23.30 hod. odchádzam vlakom Hellas Expres 334 Thessaloniki – Beograd, ktorý má hodinu meškanie. V kupé som sám, ideme cez Kumanovo, na hraničnom prechode Tabanovci musím opäť vyplniť kartičku – izlez (výstup).

6. deň – 15.10.2007 pondelok.

Cestu Srbskom cez Vranje, Leskovac, Niš, Jagodinu som prespal. Zobúdzam sa až v Lapove, kde mi do kupé pristupujú dvaja Srbi. Nasleduje Mala Krsna, Jajinci, vlak sa postupne zapĺňa, blížime sa totiž k Belehradu. Ani som si neuvedomil aké máme veľké meškanie. Do Belehradu prichádzame o 11.50 hod., 268 min. zmeškaní. Pôvodne som chcel stihnúť Avalu do Viedne s odchodom o 7.52 hod. No mením plány a domov pôjdem až s Ex 340/799 o 22.05 hod. Medzitým si urobím ešte malý výlet do Nového Sadu. Idem na osmi kolosek, kde je pristavený vlak do Subotice cez Novi Sad. Vedľa stojí el. jednotka ruskej výroby 412-101 JŽ (Rižskij vagonostrojiteľnyj zavód Elektropóezd, Sdelano v CCCP) do Šidu. O 13.15 hod. odchádzam s PT 2400 (putnički) do Nového Sadu s príchodom o 14.56 hod. Pri Sremski Karlovci ide trať popri Dunaji a pred Novým Sadom je zaujímavý cestno-železničný most cez Dunaj. Vlak ide vlastne po ceste, závory sú dole, autá čakajú pred mostom. Vlak prejde, otvoria sa závory a nasledujú autá. V Novom Sade nemám veľa času a tak len krátko odbehnem do mesta. V samoobsluhe si kupujem domov na pamiatku Manastirku – rakija od šljiva (slivovica). Na etikete čítam, že Šljivovica-prepečenica je srbsko nacionalno piče. Zdravo Srbija! Vraciam sa na stanicu, kde si fotím odstavený rušeň 441-709 JŽ Bo'Bo' Rade Končar, Zagreb-Jugoslavia. Zrazu z budovy vyjde chlapík a hovorí: „Slikať zabranjeno“(fotiť zakázané). „Oprostite“ (prepáčte) odpovedám. „Odkuda ste?“ pýta sa. „Slovačka, mašinovoď (rušňovodič)“ odpovedám. Podáva mi ruku a hovorí, že on chodí do Bratislavy, v Bernolákove má známych. Keď mu poviem, že ja pochádzam z Bernolákova, zrazu sme kamaráti na život a na smrť. Odteraz môžem fotiť čo chcem, aj náčelníka polície.

O 15.47 hod. má ísť vlak Brz 543 do Belehradu, ale mešká 45 min. Má tri vagóny, usádzam sa v poslednom, aby som si mohol vyfotiť trať za nami a cestno-železničný most cez Dunaj. Do Belehradu prichádzame o 18.10 hod., 58 min. zmeškaní. V Srbsku a Macedónsku tuším všetky vlaky meškajú. Na stanici si obzerám Ex 813 Belehrad – Bar s odchodom o 22.10 hod.. Vagóny majú označenie Željeznica Crne Gore a. d. Podgorica. Vedľa stojí ďalší vlak do Baru Ex 9611 s odchodom o 23.10 hod. O 22.05 hod. odchádzam vlakom Ex 340/799 Beograd do Budapešti. Vlak je prázdny, v kupé si robím lôžkovú úpravu. Juhoslovanský vagón kúri veľmi intenzívne, je v ňom hrozne teplo.

7. deň – 16.10.2007 utorok.

Do Budapest-Keleti pu. máme príchod načas o 5.03 hod. Prestupujem na EC 174, Budapest-Keleti pu. – Hamburg Altona, ktorý odchádza o 5.50 hod. a do Bratislavy hl. st. prichádzam o 8.22 hod.

ZÁVER

Macedónsko, podobne ako aj Čierna Hora boli z republík bývalej Juhoslávie (SFRJ –Socialistička Federativna Republika Jugoslavia) najmenej rozvinutými krajinami. Najväčší rozmach malo za čias Filipa II. a Alexandra Velikého (Macedónskeho) v 9. stor. pred n. l., ale to je už veľmi vzdialená história. Macedónci sa živia hlavne poľnohospodárstvom. Je tu dosť veľká nezamestnanosť. Z platu okolo 150-300 € sa žije ťažko, pričom ceny v obchodoch sú skoro ako u nás. Aj tak som stretol, či už tu alebo v Srbsku, samých milých a prijemných ľudí. Rečová bariéra takmer žiadna, píše sa latinkou aj azbukou. Čo sa týka železníc, tie sú v dosť zlom stave. Rozdelenie Juhoslávie, vojna v rokoch 1992-95, letecké útoky NATO v roku 1999 spôsobili nemalé hospodárske škody. Meškanie vlakov je tu akousi samozrejmosťou, štandardom. Či je to dané tými ich jednokoľajkami, neviem, skôr však asi tou ich balkánskou náturou. Švajčiarska presnosť a dôslednosť je pre nich jednou veľkou neznámou. A čistota a poriadok to je kapitola sama osebe. Fajčí sa všade. Vagóny po príchode do cieľovej stanice vyzerajú znútra ako jedno smetisko. Odpadky sa povaľujú v koľajisku, pri trati, v uliciach. Ale to je hendikep aj mnohých iných južanských národov. Aj napriek týmto nedostatkom som sa tu cítil bezpečne a prijemne. Veľmi rád sa do týchto krajín ešte vrátim.