Aktuálne pod tatranským lanom

Doprial som si teda takú menšiu tatranskú vychádzku spojenú aj s obhliadnutím oných pekelných, tvarovo aj funkčne rôznorodých vozítiek, pri ceste ktorýmkoľvek z nich zakaždým pasažieri zverujú svoje životy zvitku pramienkov oceľových drôtov. Počas môjho okružného pochodu zo Starého Smokovca cez Hrebienok, Zámkovského chatu, Skalnaté pleso a Štart do Tatranskej Lomnice som sporadicky, vtedy ešte bez ďalšieho zámeru venčil fotokresliacu krabičku plnú jednotiek a núl.

Obrázkov na karte pribúdalo a v podstate až ku koncu výletu mi prebehlo mysľou, že by nebolo možno od veci podeliť sa o ne aj s členmi VLAKY.NET Klubu; najmä s tými, ktorí merajú k naším čečaným žulovým kamienkom nejaký ten kus poriadnej štreky. Aj napriek tomu, že dostatok podkladov na vyčerpávajúci odborný článoček o tatranských lanovkách by sa v mojom archíve nepochybne našiel, pričom vždy mám nutkanie týrať čitateľa odbornými a suchými informáciami, nateraz som si dal po prstoch a skúsil dačo vyplodiť v úplne novom slohovom štýle, ktorý som pracovne nazval "chronologizovaná lyrizovaná technokracia". Dúfam, že sa raz dostane aj do tém maturitných písomiek. :-D

Všetkých kritikov navyše vopred upozorňujem, že vznik fotomateriálu bol podriadený spomínanej turistickej prechádzke, nešlo o žiadnu cielenú fotoakciu, preto ani takto vzniknutá reportáž si nemôže nárokovať na kvalitu, akú by od nej niektorí naši umelci očakávali.

Zo Smokovca som vyrazil pred poludním a moje prvé kroky viedli k novým pozemným vozítkam s nadpozemským designom. Po zbežnej obhliadke cenníka nasledovala pochôdzka pozdĺž zrekonštruovaného traťového telesa. Na Abtovej výhybni som okrem nových kladiek zaregistroval väčšiu zmenu spočívajúcu v úprave a skrátení prestupových koľajníc vďaka širšiemu bezokolesníkovému kolesu použitému u nových vozňov.

S ohľadom na žalostne malé množstvo snehovej pokrývky pre jej neadhéznych šúchačov nie je zjazdná lyžiarska ani sánkarská dráha, čo je zároveň varovaním pre všetkých zimychtivých kolegov, ktorí si v najbližších dňoch plánujú výlet za bielymi radovánkami do týchto miest. Dôsledkom toho je, na zimnú sezónu, poriedšia premávka na pozemnej lanovej dráhe, v priemere s niekoľkými desiatkami cestujúcich vo vozni.

Keďže nalešteným bimbadlám pozemnej lanovky sa už na našej stránke dostalo vo viacerých reportážach mediálnej slávy a pozornosti zadosť, nemám záujem nikoho ďalej trápiť nekonečnými variáciami pohľadov na ladné krivky opluhovaného tatranského pendolína. Snáď dušu čitateľa, obzvlášť tú technokratickú, viac poteší pohľad na poháňacie lanáče v strojovni hornej stanice na Hrebienku.

Dopúšťam sa vedomého prehrešku, keď odbočím od témy tatranskej dopravy, ale ono to možno až taký prehrešok nebude, ak uvážime, čomu tá doprava vlastne slúži. Netajím sa totiž veľkým lesníckym rozčarovaním a sklamaním, a síce že v Tatrách pribúdajú stále nové a nové kalamitiská spôsobené jednak víchricami a potom desiatkami ohnísk lykožrúta smrekového.

Jedna aj druhá pliaga pritom postupne ničí a nenávratne napadá (okrem medializovanej Tichej a Kôprovej doliny) aj ďalšiu, doposiaľ neporušenú prírodu, trebárs aj od Hrebienka ďalej smerom na poľanu Kamzík a Zámkovského chatu. Dovolím si teda priložiť dva alarmujúce dokumentačné snímky, jeden zobrazuje to, čo v doline napáchali stále častejšie veterné smršte, druhý zachytáva smršť lykožrútovú v podobe preriedeného a schnúceho porastu nad Hrebienkom (Hrebienok na snímke vľavo).

Na Skalnatom Plese vo výške 1751 m.n.m. už zima kraľuje naplno. Žezlo z rúk však už zrejme definitívne pustila kráľovná našich lanoviek, visutá lanovka postavená chrudimskou spoločnosťou Františka Wiesnera v 1937-mom roku. Vozeň č.1 visutej starenky mĺkvo odpočíva v hornej stanici tzv. 1. poháňacieho úseku na Skalnatom plese.

Druhý poháňací úsek Skalnaté Pleso - Lomnický štít mal šťastia rozhodne viac, keďže bol koncom 80-tych rokov minulého storočia komplexne rekonštruovaný švajčiarskou firmou Von Roll. Určitú logickú nadväznosť druhého poháňacieho úseku prezradzovalo aj číselné označenie vozňa - "3", keďže vozne 1 a 2 kyvadlovo jazdili v prvom poháňacom úseku. Kabína po prelakovaní už toto "inventárne číslo" nenesie.

Zaujímavý pohľad na vozeň visutej lanovky vracajúci sa z Lomnického štítu "ponad" sedačkovú lanovku do Lomnického sedla v obkolesení roztrúsených lyžiarov.

Cestou dole, ako správny antistaničný šotouš, popri "štreke" som sa realizoval pri expozícii originálnych "traťoviek"; konkrétne vozňov kabínkovej lanovky. Na nasledujúcich dvoch snímkach v "plnej rýchlosti" pózujú povyše podpery č.18 s panorámou Belanských tatier...

Pri troške šoto-dôvtipu nebolo ťažké vdýchnuť život aj zosnulej visutej lanovke. Stačilo nájsť správne miesto a už sa dopravné lano susednej kabínkovej lanovky aj s vozňom č.70 ocitlo v klznici stožiara visutej dráhy.

Opustená podpera č.7 bola (a ešte aj je) so svojími 37 metrami najvyššou na visutej lanovej dráhe.

Výstavbu medzistanice visutej lanovky na Štarte, v podstate ako "pasívneho prvku", si vynútili technologické limity vtedajšej doby, projekt veľkokapacitnej lanovky, ktorá mala nahradiť pôvodnú visutú lanovku, s ňou už nepočítal. Táto totiž plnila iba úlohu dĺžkového rozdelenia a napínania nosných lán 1. poháňacieho úseku, pričom ťažné a príťažné lano stanicou prebiehalo. Dnes sú jej mohutné lanáče domovom drobných spevavcov.

Víchrica kosila znova aj v okolí Tatranskej Lomnice. Ďalšie čerstvo padnuté stromy "skrášľujú" okolie zjazdovky a kabínkovej lanovej dráhy medzi Štartom a Tatranskou Lomnicou.

To mohutný stožiar visutej lanovky uprostred mesačnej krajiny po kalamite v novembri 2004 získaval podvečer na bizarnosti.

Aj po viac ako troch rokoch sa stále ťažko zvyká na novú panorámu rovnako aj dolného úseku kabínkovej lanovky.

Šťastie sa na mňa usmialo, keď sa mi s panorámou Lomnického štítu podarilo zachytiť na trati výnimočné "križovanie" dvoch nákladných vozňov kabínkovej lanovky slúžiacich na vývoz nákladov a predovšetkým zásobovanie reštaurácií na Skalnatom Plese, Lomnickom štíte aj blízkej Skalnatej chaty. V pozadí stanica kabínkovej, vpravo od nej visutej lanovky na Skalnatom plese. Vľavo poniže od staníc lanovky je na snímke vidieť aj objekt Skalnatej chaty.

Tam, kde pre mnohých výlet do venca tatranských veľhôr po šesť desaťročí začínal, ten môj končí. Údolná stanica visutej lanovky v Tatranskej Lomnici spustla ako zámok šípkovej Ruženky.

Aj do vjazdového kanála vozňa č.1 poslala veterná smršť svoj sarkastický pozdrav...

Interiér chátrajúcej kabíny č.2...

...a opustené schody nástupišťa, po ktorých tisícky ľudí s malou dušičkou stúpali v ústrety dobrodružným cestám tam hore.

Mohutná budova Grand hotela Praha pamätá detský plač aj labutiu pieseň visutej lanovky. Vľavo podpera č.1.

Na záver symbolicky návrat k vláčikom. Asociácia železnica - lanovka. Nie len spojenie na fotke, nie len prienik v technickej terminológii a ponímaní ale predovšetkým spomienka na dlhé desaťročia, kedy Tatranské lanové dráhy boli skutočne súčasťou železníc.

Múdre príslovie vraví, že ak nepríde Mohamed k hore, musí... ale veď každý vie iste vetu dokončiť. Hnevalo ma, že za vláčikmi tohto roku ešte akosi nedorazila zima, tak som vyhľadal "vláčiky" také, ktoré vo vysnívanej zime denne veselo jazdia. Prvoradý zámer tejto mierne trafenej reportáže bolo čitateľovi ponúknuť odreagovanie, aktuálne pohľady na súčasný stav tatranskej dopravy a tak trochu aj inšpiráciu úplne nového štýlu fotenia, dovolím si povedať, stále železničných objektov.

Akosi pozvoľna však prešla do vážnejšieho, melancholického a sentimentálneho záveru. Uvedomujem si, že možno článok pri zbežnom rýchlom prečítaní môže pôsobiť trošku nekoncepčne a rôznorodo no nehodlal som ho napokon nijak zmeniť. Išlo o moje emotívne zachytenie jedného všedného dňa; dňa, ktorý symbolizuje kolobeh života - jeho zrod a zánik. Ten deň a výlet napokon skutočne a nenásilne začal pri mladučkej pozemnej lanovke a pri umierajúcej visutej starenke skončil.