Vlakom na Schneeberg

Je to pohorie s najvyšším vrchom Klosterwappen (2075 m). Patrí do Norických Álp, ktoré sú tvorené tvrdými kryštalickými horninami. Je to najvyššie pohorie Dolného Rakúska, vysoko sa vypína nad rovinou a aj samotný názov hovorí že sa na niektorých miestach dokáže sneh udržať aj po celý rok. Aby turisti „nemuseli vypustiť dušu“ pri ceste na vrchol, môžu využiť ozubnicovú železnicu, ktorá ich vyvezie z údolnej stanice Puchberg am Schneeberg (577m) až ku hotelu Berghaus Hochschneeberg do výšky 1795 metrov.

Trať je dlhá 9,85 km, nachádza sa tam niekoľko zastávok: Schneebergdörfl, Hengsttal, Hauslitzattel, Hengsthütte, Ternitzerhütte, Baumgartner. Niektoré slúžia aj ako výhybne, na niektorých sa dá dozbrojiť voda (napr. Baumgartner). Na zastávke (vlastne je to výhybňa ale v Rakúsku to nazývajú zastávka) Baumgartner je možné si kúpiť „Buchtl“ – typické buchty za 2,80 EUR. Vlak tu stojí asi päť minút, takže je na to dosť času.

Technické údaje trate:   Prevádzková dĺžka trate: 9,85 km Stavebná dĺžka trate: 10km Celkový počet pražcov: 11 000 Prevýšenie: 1 219 m Rozchod: 1 000 mm Ozubnicový systém: Abt Maximálne stúpanie: 197 promile (cca 20%) Výhybne na trati: 3 Tunely: 2 Dĺžka tunelov: 177m a 202 m Umiestnenie prvého tunela: km 8,532 – 8,709 Umiestnenie druhého tunela: km 8,886 – 9,088	História trate v skratke:   1872: Prvé plány na výstavbu 1.6.1897: Otvorenie prvej časti trate    (Puchberg – Baumgartner) 25.9.1895: Otvorenie trate v celej dĺžke    (Puchberg – Bergstation Hochschneeberg) 28.6.1898: Otvorenie hotelov na vrchu Schneeberg
Technické údaje parnej lokomotívy:   Počet: 6 Rad: B1n2zt Rok výroby: 1896 až 1900 Výrobca: Krauss & Co (München/Linz) Priemer valcov: 320 mm Zdvih piesta: 600 mm Tlak pary: 14 bar Roštová plocha: 0,9 m2 Výhrevná plocha kotla: 39,8 m2 Zásoba vody: 1 200 kg Zásoba uhlia: 700 kg Celková hmotnosť zakúreného rušňa: 18 t Celková dĺžka cez spriahadlá: 5,5 m Výkon: 147 kW (200 PS) Max. povolená rýchlosť: 12 km.h-1	Technické údaje „Salamander Triebwagen“:   Celková dĺžka: 30,416 m Celková hmotnosť: 41,25 t Hmotnosť samotného rušňa: 15,25 t Výkon motora: 544 kW Max. otáčky motora: 1800 ot.min-1 Max. povolená rýchlosť: 15 km.h-1 Miest na sedenie celkom: 119   (Pozn.: jednotka je zložená z rušňa, vozňa a riadiaceho vozňa)
Informácie boli čerpané zo stránky www.schneebergbahn.at

 

Takže by som mohol konečne prejsť k samotnej organizácii zájazdu. Ten sme už dlho plánovali no nikdy naňho nevyšiel čas. Až teraz... Opatril som sa teda lístkami (mamičku stál City Star dobrých 1100 korún a mňa Sommericket len 599,- Sk. A to sa ešte môžem voziť po celom Rakúsku zadarmo až do konca prázdnin). Bohužiaľ, znovu som sa presvedčil o tom, že aj „teta“ v pokladni sa môže pomýliť. Zistil som to však až vo vlaku, keď som sa z lístka dozvedel (je totiž na meno), že som sa narodil 5.7. 2008. Našťastie Rakúšania si toho moc nevšímajú...

Po kúpe lístkov nasledovali ďalšie vybavovačky, ktoré sme, našťastie, zvládli. V sobotu ráno o 6:05 sme teda nasadli do autobusu MHD, aby sme o 7:00 (milujem našu MHD) mohli vyraziť z Hlavnej stanice v Bratislave smer Wien. Cesta ubiehala rýchlo (teda na rakúskom území) a vo Viedni vlak zastavil na minútu presne. Na Südbahnhofe stál už pristavený priamy vlak do Puchbergu, ktorým sme však ísť nemohli, nakoľko mamička mala lístok cez Baden a on išiel cez Ebenfurth. Ale nevadí, k dispozícii boli vlaky kategórie R (nie rýchlik, ale Regional), ktoré jazdia do Wr. Neustadt každú polhodinu a sú tvorené klasickými dvojposchodovými vozňami City Shuttle.

Za normálnych okolností chodia až z Hohenau, resp. z Břeclavi (alebo z iných smerov), ale kvôli rekonštrukcii trate medzi Südbahnhofom a Meidlingom je treba na Südbf. prestúpiť. Napriek stavebným prácam vlak nenabral ani minútové meškanie a bolo tomu tak až po Wr. Neustadt. Tam bolo treba počkať na náš spoj z Viedne cez 30 minút, takže by sme to kľudne stihli aj ďalším (a medzi nimi išli ešte dva), ale ja som volil radšej dlhší pobyt v Neustadte... A stálo to za to... Pofotiť v Rakúsku prázdnu stanicu sa len tak niekomu nepodarí...:-)

Náš vlak EZ 6451 došiel tiež načas. Čakal však na priamy vozeň z Budapešti, preto sme sa pohli asi 6 minút zmeškaní. Celá trať Wiener Neustadt – Puchberg (nazývaná aj Puchberger Bahn) je veľmi zaujímavá. Traťová rýchlosť sa pohybuje okolo 80 km.h-1, avšak je tam množstvo pomalých jázd, niektoré len 10 km.h-1. A keďže vlak meškal, rušňovodič sa to snažil dobehnúť (aj sa mu to podarilo) a tak tá jazda podľa toho aj vyzerala... Mal som čo robiť, aby som urobil dobrú fotku.

Po príchode do Puchbergu hurá kúpiť lístky na zubačku. Mali sme ich zarezervované dopredu, tak sa išlo vlastne naisto. O jedenástej išiel beznádejne vypredaný vlak hore, tak bolo rozumné počkať kým odíde a kasa sa vyprázdni. A bolo tomu aj tak. V pokladni sedela mladá brigádnička, ktorá nechápala čo chceme. Dvakrát nám skoro vydala zlý lístok až kým som jej nevysvetlil nemecko-anglicko-francúzsky, aký lístok to vlastne chcem a že ho mám už dobrý týždeň rezervovaný.

Až potom konečne pochopila... Vybavení lístkami sme sa mohli konečne ísť popozerať po meste, vlak nám išiel až 15:30. Pri stanici je múzeum ozubnicovej železnice, tak naše prvé kroky smerovali práve tam. V dverách nás privítal pán, ktorý nás náramne potešil, keď povedal, že sa žiadne vstupné nevyberá... Napriek tomu nám celé múzeum poukazoval a ešte aj pustil film na DVD, takže hodný čas sme strávili práve tam. Ale aj tak sme mali v Puchbergu ešte dosť voľného času...

Spočiatku som sa aj hneval sám na seba, že prečo som kupoval lístky až na posledný vlak, neskôr sa to ukázalo ako veľmi dobré. Okrem nás totiž nikto necestoval (akurát na zast. Baumgartner nastúpil jeden starší pán), takže som mohol „pendlovať“ medzi oknami a fotiť, čo by som si pri 100% obsadenosti nemohol dovoliť. A naozaj niektoré výhľady boli úchvatné. Počas hodiny som stihol vyfotiť asi tretinu pamäti karty.

Celá jazda bola veľmi zaujímavá. Vlak pochopiteľne nejde rýchlo, takže človek si jazdu dokonale vychutná.Po odchode z Puchbergu vlak ihneď stúpa, najprv nezalesneným údolím. Za zastávkou Schneebergdörfl vojde do lesa a za stáleho stúpania dôjde až na zastávku Hengsttal, ktorú väčšinou prejde bez zastavenia. V tomto štádiu cesty väčšinou človek moc výhľadov nezažije, ale občas sa stromy „rozostúpia“.

Prvú výhybňu Hauslitzattel vlak prejde tiež väčšinou bez zastavenia, ale na 2. výhybni Hengsthütte už nastúpi alebo vystúpi viac ľudí. Nachádza sa tu chata, a dosť významná, pretože v zime jazdia vlaky iba sem. My však pokračujeme a čím ďalej od Puchbergu, tým viac výhľadov sa naskytuje. Zastávku Ternitzerhütte tiež prejdeme bez zastavenia, ale pred výhybňou Baumgartner už vlakový rozhlas hlási päťminútový pobyt kvôli križovaniu.

Vystupujeme teda a kupujeme legendárne buchty „Buchtl“ za 2,80 Eur, ktoré nie je možné nikde inde kúpiť, len tu. Ja samozrejme všetko zdokumentujem foťákom. Keď prišiel vlak zhora, nastúpil k nám jeden starší pán a náš vlak sa znova pohol. Práve nás čakal najstrmší a najkrajší úsek celej trate. Les už začínal rednúť, takže sa môj foťák nezastavil. Po prekonaní prvého z tunelov sa zráz „presunul“ na pravú stranu vlaku, dovtedy bol totiž vľavo. Keď som sa pozrel dolu bol som veľmi prekvapený, pretože výhybňa Baumgartner, na ktorej vlak pred chvíľou stál bola už len nepatrná „bodka“ dole pod nami. Za druhým tunelom sa zráz pekne „vrátil“ doľava a o dve minútky sme už zastavovali na hornej stanici Bergstation Hochschneeberg, kde na náš vlak už netrpezlivo čakali masy turistov, ktorí sa chceli zviezť dole.

Po príchode hore mohlo nasledovať ubytovanie. To prebehlo bez najmenších problémov, aj keď brigádnička v pokladni nám zabudla pridať ešte jeden doklad pre majiteľa hotela. Dúfajme, že si nezrovnalosť telefonicky vybavil a nedoplácal na nás. Ako v správnom hoteli, celkom obstojne sa tu dohodnete aj keď sa moc nekamarátite s cudzími jazykmi, takže ja som už moju „nemčinu“ používať nemusel. Po bezproblémovom ubytovaní sme sa ešte vydali na „obhliadku“ okolia. Pred hotelom sú umiestnené smerové tabuľky, z ktorých sme sa dozvedeli, že asi 15 minút pešo odtiaľ sa nachádza chata Damböckhaus. Naše kroky smerovali teda práve tam. Veľmi nás prekvapilo, že v týchto nadmorských výškach niekto chová kravičky, ale im očividne tráva chutila. Niektoré z nich sa spokojne prechádzali po snehových poliach... Žiaľ, boli ďaleko tak sú na fotke ťažko rozoznateľné.

Keďže sa už zvečerievalo, vrátili sme sa radšej naspäť do nášho hotela. Majiteľ nás hneď v dverách privítal ponukou na chutnú večeru. A taká ponuka sa, samozrejme, neodmieta. Večera nás veľmi príjemne prekvapila. Cena nebola až tak závratne vyššia ako u nás, ale tá porcia bola naozaj veľká. Navyše sme sa ešte rozhodli ochutnať špecialitu – Schneeberg Krapfen (Schneebergské šišky). Nie sú to šišky také, aké ich poznáme. Je to koláč (vlastne koláčisko), kde sa, samozrejme, nešetrí ani džemom, ani krémom a šľahačkou, takže tých 5,5 Eur je tiež dobrá cena. A po večeri už nič iné nezostávalo, len sa pokochať prekrásnym výhľadom z okna a odobrať na spánok. I keď bolo ešte zavčasu, zaspal som okamžite. Zobudiť ma nedokázala ani nočná búrka...

Ráno sa preberiem, vyleziem z postele a pozriem von oknom. Pri pohľade na teplomer som skoro odpadol. Ukazoval 8 stupňov. Ja som mal našťastie aj teplé veci, ale keď som uvidel turistov čo z vlaku vystúpili... Nechcel by som byť na ich mieste... Niektorí mali len sandále, krátke nohavice a tričko a v tej zime sa im toho moc nechcelo tak sa hneď vrátili tým istým vlakom naspäť, takže bol nezvyčajne plný. My sme mali lístok až na 12:00, aby som si stihol vyfotiť prichádzajúci nostalgický parný vlak.

Meškal niekoľko minút a, veru, nebolo mi všetko jedno, stáť tam v tom silnom vetre a čakať. Ale zvládol som to, a oplatilo sa... Až potom som zistil že som porušil hneď niekoľko zákazov (napr. zákaz chodiť mimo chodníka), ale našťastie tam nikoho, kto by to kontroloval nebolo... Toto ma vlastne celý čas prekvapovalo, že tam bola napr. vo dne v noci otvorená kaplnka, nikto ju nestrážil a napriek tomu ju ani nevykradli, ani nepoškodili. No čo, iný kraj, iný mrav...

Nasledovala jazda dolu do doliny, počas nej som priamo úmerne s klesajúcou nadmorskou výškou dával zo seba dole svetre. A pri križovaní som sa len s úsmevom pozeral na nič netušiacich turistov, ktorí si spokojne sedeli vo vykúrenej súprave oblečení, ako keby bolo hore 30 stupňov... Po príchode do Puchbergu som sa pozrel do môjho Fahrplanu, ktorý mi „povedal“, že najbližší vlak smer Wr. Neustadt ide až o jeden a pol hodinu. Ten, čo mal ísť o polhodinu nemal v nedeľu jazdiť. O to väčšie bolo moje prekvapenie keď ten vlak prišiel.

No čo, rakúske poznámky v cestovnom poriadku sú niekedy tak písané, že človek ťažko pochopí, kedy ten vlak vlastne ide. Koneckoncov sme sa tejto skutočnosti veľmi potešili. Vo Wr. Neustadte sme tentokrát prestúpili na vlak EC 536 Jacques Lemans. Napriek tomu že išiel až z Villachu prišiel presne a presne aj odišiel. Vo Viedni potom nezostávalo nič iné len prestúpiť na vlak smer Bratislava. Na Südbahnhofe som si stihol ešte vyfotiť Pendolíno a už sa išlo na Bratislavu.

Dúfam, že sa moja reportáž niekomu zapáči. Zároveň sa vopred ospravedlňujem za prípadné nedostatky, ktoré sa tu môžu vyskytnúť a budem rád, ak ma na ne niekto upozorní. A ešte sa ospravedlňujem za zníženú kvalitu niektorých fotiek, nakoľko nie som profesionál, nemám ani profesionálnu techniku a ani podmienky na fotenie neboli vždy ideálne. Napriek tomu verím, že sa niekto na základe mojej reportáže rozhodne toto naozaj mimoriadne krásne miesto (s milými a ochotnými ľuďmi) navštíviť...

Titulná snímka: Nostalgický parný vlak stúpa na poslednom úseku pred konečnou, 13.7.2008 © Peter Žídek