Železničná púť do Mariazell

Našu jazdu sme začiatkom septembra začali z Wien Westbanhof. Išlo o „historische reise mit dampf“- prípadne takto podobne nazvanú jazdu. Do St.Pölten sme dorazili za pomoci ICE3, ktorý ale nemal možnosť predviesť svoje možnosti, pretože rakúske železnice majú začiatok svojho koridoru odhadom 3km pred St.Pölten smerom od Viedne. Na tomto kúsku sa lokfuehrer posnažil a z priemerných 100km/h predviedol aspoň prezentačných 147km/h, viac to nešlo. V každom prípade to bolo presvedčivé tiché zvezenie a ak by som musel do konca života cestovať už len týmto vlakom, dajako sa s tým vyrovnám.

Prestúpili sme do nášho úzkorozchodného salonwagen-u na konci vlaku. Jeho interiér je pojatý v duchu mierne strohej kaviarne, s mierne umakartovými stolčekmi, ale je to pohodlné, stoličky si možno ťahať, kam treba. Najlepšie miesta u veľkého zadného okna sa nám síce neušli, ale rozhľad je aj tak úplný, z okien sa dá pohodlne fotiť a kompetentný pracovník prinesie, čo si objednáte. Prvá časť je jazda rovnou traťou rovnou krajinou do stanice Ober Grafendorf, kde sa má prepriahať naša elektrická 1099 za parnú trakciu.

Keď sa však po takmer celú dobu pobytu nič nekoná, snažíme sa zistiť u kompetentného pracovníka, v čom je problém a dozvedáme sa, že problém je dlhodobejší a Dampflok je in Servis. O tomto detaile síce v propagačných materiáloch pozabudli informovať, našťastie je stále a dosť na čo aj tak pozerať. Miestne 1099 sú naprosto seriózna náhrada. Pochádzajú z r.1911, majú dva trojosové podvozky s pohonom ojnicami, 420kW a skvelé, zrejme mierne poddimenzované olejové chladenie. Po chvíli jazdy sa dostatočne zahrejú, vlastne skoro hneď a od strechy sa im efektne parí.

Počítam, že u každej inej lokomotívy by to mohol byť problém, tieto stroje takto fungujú už skoro 100 rokov, čím sa stávajú najstaršie úzkorozchodné lokomotívy na striedavý prúd na svete. Ich momentálny skoro moderný vzhľad pochádza z rekonštrukcie 1959-62. Po opustení roviny je trať až do Mariazellu striktne horská a vyslovene na pozeranie. 760mm rozchod umožňuje patrične kopírovať terén, to ale neznamená, že ubudne mostov a tunelov, naopak, všetkého je dosť.

Naša 1099.02 ťahá bez zaváhania všetky stúpania aj oblúky, s patričným dymovým efektom od strechy a výstražným pískaním. Po príjazde do Mariazellu sa zorientujeme, akým spôsobom sa dostaneme k ďalšiemu nášmu cieľu, električke Mariazell-Erlaufsee. Za „normálnym“ 760mm koľajiskom sa nachádzajú na tejto stanici menšinové koľaje normálneho rozchodu, kvôli oploteniu sa k nim dostávame značnou okľukou.

Označenie električka je tu dosť sporné, jedná sa hlavne o parnú prevádzku. Je to súčasne aj múzeum električiek, malý úsek trate je zatrolejovaný. Nepodarilo sa mi zistiť nič o histórii tejto ťažko povedať mestskej dráhy, čiže si môžem nanajvýš domýšľať podľa vzhľadu a stavu. Spája stanicu Mariazell s blízkym jazerom, vzdialeným asi 3km, evidentne rekreačnou oblasťou už odpradávna.

Na konečnú dole pri jazere nás priviezla v mohutnom, hlučnom štýle naozajstná parná mestsky-pouličná lokomotíva 4814 „Hellbrunn“ fy. Krauss von Linz z r. 1902, dosahujúc pri tom rýchlosti do 20km/h. Nutná prestávka na dozbrojenie stačí na krátku prechádzku po okolí. Pri jazere je v duchu pomníku vystavený vozeň električky, starý odhadom 60 rokov, ale bez popisu, takže si domýšľam, že tu jazdil v ére elektriny. Okolie jazera je pekné, ale chcelo by to krajšie počasie, tak sa vraciame najbližším spojom, ktorý už má nazbrojené, a tvrdo vyrážame.

Tentokrát je to jazda do svahu a naša mestská lokomotíva má čo robiť. Rýchlosť plynule klesá až pod rýchlosť chodca, vyzerá to na manuálnu pomoc prítomných cestujúcich, nakoniec to ale Hellbrunn zvláda a doručí nás všetkých späť do Mariazellskej stanice. Tu sa pýtame na múzeum električiek, ako jediní, a z posádky lokomotívy nám pridelia miestneho teenagera, ktorý má kľúče od depa.

Vzhľadom na spomínanú neúspešnosť pri zisťovaní údajov o múzeu si opäť môžem iba domýšľať, či je depo pôvodná stavba, alebo je postavené pre múzeum. Zo strany od stanice má jedny vráta, čo by mohla byť pôvodná časť, z druhej strany má šesť koľají, čo mi pre trojkilometrovú trať bez výhybne príde trochu naddimenzované.

Aj pôsobí dajako zachovalo. Rozhodne nás vnútri prekvapila veľkosť zbierky mestských koľajových vozidiel, akú v okresnom mestečku v horách rozhodne nečakáte. Odhadujem to na 30ks rôznych električiek, hlavne viedenských. Keď si uvedomíme rozchod miestnej trate, je jasné, že ani jedna sa sem nedostala po svojich, musela byť privezená.

Pre nás hlavný exponát je ale jednoznačne lokomotíva P.O.H.É.V. Eg5, ktorá jazdila na trati Bratislava - št.hranica (- Wien), vzorne reparovaná, stav asi ako po vyrobení. Dodatočne potom som sa síce dopátral odkazu, že tento stroj tu možno vidieť, na mieste to ale bolo značné prekvapenie. Myslel som, že také nič už dávno neexistuje. Trochu zle sa fotí na mieste, kde je postavená, ani objektív 10mm moc nepomôže.

Celá expozícia nepôsobí dojmom múzea, alebo zbierky, skôr sa jedná o depozit, do ktorého sa možno dostať na opýtanie. Rozhodne je na čo pozerať, vnútri aj po okolí. Pre jazdy vonku je na trati odhadom 100m zatrolejovanej trate, videl som aj zásobu ďalších stožiarov, zrejme sú ambície na rozšírenie. Jedna zmienka z internetu spomína aj zámer predĺžiť trať od stanice na druhú stranu do centra mesta.

V okolí depa a nástupnej zastávky je na miestne pomery pomerne husté koľajisko pre potreby jednej súpravy, možno vidieť točňu a množstvo odstavených vozidiel v rôznom stupni rozkladu. Nikomu nevadilo naše ponevieranie sa po areáli, preventívne sme radšej patrične mávali aparátmi, aby sme boli jasní na prvý pohľad. Pred spiatočnou cestou sme si narýchlo stihli prezrieť centrum mesta okolo katedrály. Je naozaj pútnické, tématika sa prejavuje hlavne v stánkoch a obchodoch na námestí- neexistuje druh, rozmer, farba čohokoľvek s náboženskou tématikou, čo by tu nemali. A je pekné.

Spiatočná cesta prebehla skoro rovnako, len opačne, preto mám fotku čela rútiacej sa lokomotívy z malej vzdialenosti, po obehnutí vlaku sme ju mali rovno pred panoramatickým salonwagenom. Vzhľadom na počasie sa z okna moc fotiť už nedalo, tak sme sa viac zamerali na možnosť objednať si pivo a nechali sa odviezť nádhernou krajinou späť.