Bleskový report z jarných Tatier 2

V priebehu týždňa v Tatrách a podhorí opakovane vytrvale snežilo a v menšom meradle sa zopakovala závejová esej spred troch rokov. Doprava na hlavnej trati 180, tatranskej električke a zubačke prebiehala, ak nerátame problémy so snežným pluhom TEŽ, bez väčších problémov. Nakoľko tentoraz fotenie muselo ustúpiť pracovným povinnostiam, podarilo sa dokumentačne zachytiť iba zopár fragmentov, aj to zakaždým už len podvečer a po západe slnka.

S víkendom prišlo do Tatier okrem m@ja aj citeľné oteplenie, nuž za snehovými vláčikmi sme sa museli vydať lyžmo do vyšších a úzkorozchodnejších polôh.
Vďaka dobrej organizácii a šotoposile z hlavnej slovenskej dediny sa materiálu nazbieralo o poznanie viac ako pri predchádzajúcej upútavke, jednomyseľne sme sa teda zhodli, že by bola škoda nepodeliť sa oň na tomto mieste aj s ostatnými čitateľmi.
 
Teraz už rýchle esá odovzdávajú slovo o skutočne posledných záchvevoch tohotoročnej zimy kamarátovi z Bratislavy:

Ehm, no ďakujem za slovo... ;-)
Ako už predomnou spomenul Tomáš, na dolniakoch je už jar takmer v plnom prúde, na tohtoročný sneh môžeme už len spomínať z fotiek a tak pozvanie na stretnutie s kamarátmi a s poslednými zvyškami snehu som nemohol nechať len tak. Možno som oteplenie doviezol so sebou z juhu, pretože pomaly prichádzajúcu jar je už cítiť aj pod tatranskými štítmi, a tak o možnosti straty aktuálnosti tejto aktuality z prípadného čakania v poradovníku netreba ani diskutovať.
Aby sme čitateľov neunavovali zbytočnými riadkami, ponúkneme radšej viacvypovediacu fotodokumentáciu. 

Azda len v krátkosti; na hlavnej štreke cez Štrbu snehu už riadne do víkendu ubudlo, avšak s pribúdajúcimi metrami zubačkovej trate a tým priamo úmerne so stúpajúcou nadmorskou výškou je snehu stále dosť. Na Štrbskom Plese človek vystúpi zo zubačky akoby o mesiac dozadu, doprostred zimy, kde kopy snehu naznačujú, že tu snáď zastal čas. Aj na počte cestujúcich na zubačke to vyzerá podobne, akurát v opačnej úmere. S každoročným ubúdaním počtu vlakov, klesá aj záujem cestujúcich o tento spôsob dopravy, veď o jazde vlakov v časovom slede na zubačke môžeme dnes už iba snívať. A veď niet sa čo diviť, revízora sme za celý deň od Štrby po Pleso nestretli ani raz. 

Neostáva nám než dúfať, tak ako sme určite potešili tlupu fotografov vystrčenú z okna zubačky, ktorú sme hodný kus cesty prenasledovali lyžmo popri trati, že urobíme radosť všetkým niekoľkými skromnými zábermi.