Tunel v obkľúčení zelene

Spolu s deťmi som vybehol na teleso bývalej trate a začal som fotografovať to, čo ešte zostalo. Obyvatelia neďalekého domčeka na bývalej zastávke na mňa zazerali a tak som sa snažil zbytočne ich neprovokovať. Radšej som sa vybral smerom opačným, kde sa za niekoľkými oblúkmi nachádzal cieľ môjho záujmu. Postupne ako sme sa vzďaľovali od budovy zastávky, kde pravdepodobne sídli firma „Romademont“ alebo tak nejako podobne, som spoznával technologické postupy práce jej zamestnancov. Tí sa bez spolupráce so ŽSR, riadiac sa len vlastným obohatením, podieľajú na likvidácii toho, čo z trate Rimavská Sobota – Poltár ešte zostalo.

Postup je asi takýto:

1. najprv sa vymontujú a odvezú vrtule. To je najjednoduchšie.
2. keď už je celý koľajnicový pás uvoľnený možno vytiahnuť podkladnice a speňažiť ich.
3. nasledujú samotné koľajnicové pásy. Či sa odvážajú celé alebo ich delia na menšie kúsky sa mi zistiť nepodarilo. Komunikovať s hovorcom firmy som sa radšej nepokúšal.
4. následne sú vyberajú z koľajového lôžka aj podvaly a pripravujú sa na odvoz. Ich využite je najmä v zimných mesiacoch. 

Tento technologický postup sa uplatňuje najprv na úseky trate v blízkosti sídla firmy a postupne ako sa trať stáva „vyťaženou“ pracovníci postupujú ďalej a ďalej. Prednosť majú tiež úseky s ľahkým prístupom, napr. tunel.

Samotné teleso trate medzi mostom ponad štátnu cestu a tunelom je už z veľkej miery zarastené náletovými drevinami, ktoré ho v niektorých úsekoch robia takmer nepriechodným. Len vďaka „pracovníkom“ vyššie zmienenej firmy sú na ňom vychodené úzke chodníčky, umožňujúce postup. Inak by sme museli mať so sebou aj mačetu alebo sekeru. Lenže aj dobrovoľní rozoberatelia trate sú dosť leniví a tak v husto zarastených úsekoch, koľaje nechýbajú. Len ich nie je vidieť. Dovolím si však tvrdiť, že po zlikvidovaní tých prístupnejších, sa chytia sekery a začnú porast odstraňovať, aby sa dostali k tomu, čo ich najviac zaujíma.

Najprístupnejším miestom, kde nič nerastie je samozrejme tunel. Tam teda koľajnice už nenájdete. My sme tam videli už iba jeden asi desaťmetrový kus, ktorý už ale nebol upevnený na podvaloch, čiže vlastne pripravený na odvoz. Pred portálmi tunelov už tiež rastie celkom pekný les. Preto predierajúc sa húštinami si ani nevšimnete, že ste už celkom blízko, len sa tu zrazu pred vami objaví diera. V tuneli je sucho, ideálne pracovné podmienky. Je zrejme, že tunel toho, na rozdiel od trate samotnej, ešte dosť vydrží a bude nám tak ešte veľmi dlho pripomínať, že aj v týchto miestach viedla kedysi železničná trať.

Titulná snímka: Portál zakrytý vegetáciou © štb