Vlakom do Paríža

Navyše sa mi podarilo vypátrať ďalšiu zaujímavosť, a síce úzkokoľajku v Gennevilliers, nachádzajúcu sa na parížskom predmestí. Nakoľko termíny prehliadok priestorov metra sú len raz do mesiaca, vybral som si predĺžený víkend 8.5.2009 – 10.5.2009 aj preto, že moja veľmi dobrá kamarátka Barborka z Bratislavy bola práve v tomto termíne v Paríži. A ešte na dôvažok, moja spolužiačka, ktorá so mnou študovala vo Francúzsku, chcela tiež navštíviť Paríž. Okrem toho pozná v Paríži veľmi dobrý hotel za prijateľnú cenu - takmer v centre, takže výlet bol vopred odsúdený na úspech.

Nakoľko som „odborník“ na dopravu, je logické, že som sa o ňu postaral ja. Podarilo sa mi zakúpiť lacné lístky len za 2x30€ viazané na Kartu 12-25, čo je na francúzske pomery naozaj lacné. Veď bežná cena pre úsek Vannes – Paríž (asi 500 km!) je 70€ až 80€ - jednosmerne.

Keď bolo teda už všetko vybavené, mohlo sa ísť. V piatok 8.5.2009 o 7:40 sme sa stretli s Dominikou na stanici a 7:50 sme už odchádzali smer Paríž. Tie tri a pol hodiny vo vysokorýchlostnom TGV ubehli rýchlo, napriek (z môjho hľadiska) nie príliš šťastne riešenému interiéru, kde si človek pripadá ako v lietadle, či autobuse: málo miesta na sedenie, na batožinu... No výhodou je rýchlosť a veru tak rýchlo by sme v cieli klasickým vlakom neboli. Po príchode na konečnú zostávalo už len predrať sa davmi ľudí k pokladni miestneho dopravného podniku (RATP), vystáť si dvadsaťminútovú „frontu“ na lístky na MHD, kde sme si zakúpili tri krát sieťový mládežnícky celodenný „Ticket jeunes week-end“, platný iba cez víkendy a sviatky v tarifných zónach 1-3 pre mladých za naozaj smiešnych 3,20€. Potom bolo treba len „skočiť“ na hotel, zložiť si veci a vybrať sa do mesta. Tam sa naše kroky rozdelili, ďalej som pokračoval sám.

Pôvodný plán bol stretnúť sa s kamarátkou Barborkou v modernej štvrti La Défense. Vybral som sa teda na električku číslo 3, avšak zostal som zhrozený: premávala v neidentifikovateľnom intervale, elektronické transparenty si ukazovali, čo chceli. V čase, keď podľa displeja mala prísť električka, neprišlo nič a v čase, keď preplnená električka došla, systém ukazoval príchod o 6 minút... Našťastie, vykúpením bol Barborkin telefonát, že stretnutie sa presúva na Montmartre. Záchrana! Išiel som teda na metro číslo 13 s prestupom na „dvojku“. Hore na Motmartri bolo ešte chvíľku času, tak som sa previezol Montmartrobusom, ktorý môžem každému vrelo odporučiť. Potom už nasledovalo stretnutie s Barborkou a na najbližších pár hodín sa musel „vzdať svojej dopravy“. Večer sme ukončili plavbou po Seine s prekrásnym západom slnka nad riekou.

Druhý deň – v sobotu - ma budík kruto zobudil už o 7:30 ráno. O 9:00 som mal totiž dohodnutú prehliadku priestorov metra s odborným výkladom, ktorá ma zamestnala na celé dopoludnie. Začali sme na stanici Châtelet, pokračovali smer Gare d’Austerlitz, prešli si linku 7bis a skončili v priestoroch stanice St. Martin zrušenej v r. 1939. V časti, kde boli pokladne, je dnes sídlo organizácie starajúcej sa o históriu parížskej MHD. Ďalej, za veľkými dverami, nasleduje zdevastovaná chodba k nástupišťu, čo je možné vidieť aj z vlaku (medzi stanicami Strasbourg – St. Denis a République na linke 8). Sprievodca nám cestou poukazoval rôzne technické zaujímavosti, napríklad: mali sme možnosť nazrieť do 70 rokov nepoužívanej výťahovej šachty. Nejdem sa však o celej akcii rozpisovať podrobnejšie, zabralo by to veľa priestoru a informácie by aj tak možno nemali želanú výpovednú hodnotu – treba to proste zažiť.

Poobede som už „upaľoval“ za Barborkou na Champs Elysées, nasledoval potom Louvre, Tuilerijské záhrady... Všetci ľutovali, že som ich dopoludnia nemohol sprevádzať po meste, lebo večer sa už pobrali domov do Bratislavy. Čakala ich strastiplná niekoľkohodinová cesta autobusom, ktorú som im teda vôbec nezávidel. V uliciach Paríža som ešte strávil nejaký čas a vrátil sa naspäť na hotel.

Posledný deň pobytu už nebolo potrebné tak zavčasu vstávať - kľudne stačilo odlepiť sa z postele o deviatej. Na rozdiel od predošlého dňa sme si mohli vychutnať skvelé a bohaté švédske raňajky. Hotel som opustil zhruba o pol jedenástej s cieľom naposledy nadýchať sa parížskej atmosféry (a aj smogu). A to priamo pod Eifelovou vežou! Odtiaľ som už zamieril prímestským vlakom linky RER C (jazdí v 15 min intervale) na (v úvode spomínané) predmestie Gennevilliers so zaujímavou úzkokoľajkou. Najskôr teda zopár údajov o nej....

Ďalej sa tu nachádza celkom 28 výhybiek. Pri stavbe boli použité koľajnice s hmotnosťou 26 a 36 kg/m. Za stanicou Ferme je aj malá „replika“ našej Telgártskej slučky, vlak špirálovito a pomaly prekonáva veľké stúpanie, aby sa dostal na most ponad cestu. Je to vhodné miesto na fotenie, najmä vďaka množstvu oblúkov ... Takže bez náhlenia fotíte z rôznych uhlov, výsledkom čoho môže byť množstvo dobrých záberov. Zaujímavé je aj depo, ktoré som však pre nedostatok času vyfotil len z diaľky.

Slovo na záver:

Tu už by vlastne mala celá reportáž končiť, ale dovolím si maličký komentár k francúzskej doprave, ktorý by nemohol vyjsť ako samostatná aktualita, ale zase by rýchlo zapadol v diskusnom fóre. Do „Šesťuholníka“ som docestoval v septembri minulého roka. Vzhľadom k vyspelosti krajiny som očakával ideálny systém verejnej dopravy, zvlášť po niektorých negatívnych skúsenostiach so systémom slovenským. Mal som predstavu, že autobusy jazdia takmer stopercentne spoľahlivo a v hustých intervaloch, že vlaky jazdia takmer vždy načas, že v prípade meškania prípoje čakajú, atď... Realita bola odlišná: Práve možno vďaka vyspelosti majú rodiny viac áut, ktoré aj hojne využívajú.

A možno tento fakt viedol k porušeniu niektorých spojov, lebo neboli využité. MHD premáva teda s intervalmi a spoľahlivosťou podobnými tej našej, regionálna autobusová doprava je jedna veľká bieda (spravidla dva spoje denne, v nedeľu spravidla nič, cca polovica nemá dokonca zabezpečenú dopravnú obslužnosť vôbec). Vlaková doprava je silne orientovaná na drahé a mne nepohodlné TGV (málo miesta pre nohy, nedostatok priestoru pre batožiny, namiesto reštauračného vozňa len predražený bistrovozeň, atď.). Takéto cestovanie je síce výhodné z hľadiska rýchlosti, ale z hľadiska pohodlia si tu človek moc neužije. A, žiaľ, SNCF neponúka takmer žiadne alternatívy cestovania k TGV, navyše aj samotné TGV sú príliš „parížcentrické“(pri cestovaní krajinou je treba skoro vždy prestupovať v Paríži, z čoho plynú problémy pri presune medzi stanicami, atď.). Na druhej strane však v prípade meškania vlaku sa postupuje naprosto profesionálne: cestujúci dostane svoje peniaze späť, pri väčšom meškaní má nárok na občerstvenie, samozrejmosťou je aj odvoz taxíkom na hotel a zaplatenie hotela na úkor spoločnosti.

V otázke regionálnej dopravy narážame zasa na problém neexistencie taktového grafikonu, neprípojovosti, či v okolí veľkých miest aj problém kvality súprav. Takisto nočné vlaky boli z veľkej časti porušené. Ako najlepší príklad pre nás „východniarov“ je skrátenie EN 468/469 Orient Express po Štrasburg. Vďaka tomu som síce v Paríži o dve hodiny skôr, ale musím prestupovať a lístok sa mi dvojnásobne predraží. Navyše, SNCF nepozná sociálne zľavy tak, ako ich poznáme my (dieťa, študent, dôchodca...). Ak chce napríklad dieťa mať zľavu, musí si každoročne zakúpiť preukážku v hodnote 70€, ale zľava tiež závisí od vlaku, či dňa. Naproti tomu však existujú dohody medzi dopravcami a regiónmi, kedy ľudia dochádzajúci do škôl a do zamestnania majú na danom úseku zľavu až 75% a rozdiel je doplatený z pokladnice regiónu.

Ak si možno myslíte, že môj názor sa odlišuje od názoru väčšiny, môže to byť pravda. Mojím cieľom bolo totiž vysloviť názor na systém verejnej dopravy nie z pohľadu občasného cestujúceho (resp. turistu), „FIP-kára“, ale z pohľadu pravidelného platiaceho cestujúceho. Nakoľko som hodne cestoval, mal som možnosť spoznať a zažiť skutočnosti, ktoré bežný turista nespozná a nezažije, prípadne sa na ne pozerá z iného uhla pohľadu.

Titulná snímka: Vlak ťahaný parným rušňom, Chemins de fer des Chanteraines, 10.5.2009, © Peter Žídek