Kamenár má 10 rokov

V utorok 1. februára na železničnej stanici vo Veľkej Ide čierna noc len s veľkým sebazaprením odovzdávala svoju moc nadchádzajúcemu ránu. Podobne aj mnohí železničiari, pre ktorých sa niekoľkoročná čierna mora stala v to ráno tvrdou realitou, nevedeli prežuť nezvyčajné divadlo. A celkom najradšej by hádam tento deň vyškrtli zo svojej pamäti, aj keď premiéra sa zásluhou hlavných aktérov na oboch stranách odohrávala bez verejnosti.
V staničnom koľajisku už zavčas rána postával rušeň, ktorému okrem strieborného čísla 770 511-4 svietilo na čele a bokoch logo VSŽ. A sťaby len akýmsi nedopatrením mu konkurovala tabuľka označujúca „prechod na ŽSR“. Kto nechcel uveriť vlastným očiam, mohol nazrieť trebárs aj do zošitového cestovného poriadku. V ňom sa už vlak jazdiaci v grafikone pod číslom 51 190 vynímal pod novým prívlastkom ako vlak neverejnej dopravy.
Rušňovodič Peter Hudák, ešte pred štyrmi rokmi železničiar, no dnes sa hrdo hlásiaci do širokej rodiny košických hutníkov, trpezlivo a po očku pozoroval nielen dlhý chvost nákladných vozňov, ktorý sa tiahol za mašinou, ale aj svojich bývalých kolegov. Niektorí z nich vo svižnom tempe, iní so zjavnou nechuťou, ešte naposledy kontrolovali ohláseného narušiteľa výsostného teritória ŽSR, ktorý sa donedávna mohol preháňať tak nanajvýš po vlečkách VSŽ.
„Časy sa však menia,“ pomyslel si nejeden železničiar nostalgicky, keď o 7.00 hod. vyletela do vzduchu zelená výpravka v rukách výpravcu Mariána Kuchtu. Ako na povel sa pod kolesami cudzieho monštra rozbehol oceľový pás koľajníc, ktorý ho za 33 minút spoľahlivo priviedol do 23 kilometrov vzdialenej Turne nad Bodvou. A keď oceľovému tátošovi naložili na chrbát vápenec, vydal sa na spiatočnú cestu.

Tak sa 1. februára stalo skutočnosťou to, čo Zákon o dráhach umožňuje cudzím subjektom už niekoľko rokov. Teda používať dopravnú cestu železnice za úhradu. Preto tri páry vlakov spoločnosti VSŽ Oceľ budú odteraz premávať denne na trati Veľká Ida – Turňa nad Bodvou. Železiari tvrdia, že takto ročne ušetria nielen 15 mil. Sk, ale predovšetkým si udržia zamestnanosť na prevádzke (doteraz vnútrozávodnej) železničnej dopravy.
Železničiari majú naopak hlavu v smútku, lebo doteraz im z prepravy vápenca z Turne nad Bodvou do VSŽ plynuli ročné tržby vo výške 70 mil. Sk. Teraz však môžu počítať nanajvýš s úhradou za používanie dopravnej cesty vo výške asi 25 mil. Sk ročne. Cena za železničnú cestu je totiž regulovaná. A najhoršie je pre nich to, že príklad z VSŽ nemusí byť ojedinelý.

autor: Desana Mertinková

Kamenár za toto obdobie doviezol množstvo ton vápenca pre pece. Na jeho vozbe sa na  začiatku podieľali staré známe Čmeliaky T 669.5.

Tie po čase vystriedali modernizované 774.

Prevážaný substrát sa vozí vo vozňoch Eas a Faccs. Prvé z nich pred pár rokmi v mierke TT začala vyrábať i firma TILLIG. Sú potlačené logom súčasného majiteľa železiarní.

Samotnú obsluhu vlečky vo Včelároch v súčasnosti vykonáva záloha VSH TRANS. Tá po naložení vozňov v lome vytiahne loženú súpravu do žst. Turňa nad Bodvou a naspäť berie privezenú prázdnu súpravu pod násypky v lome.
V súčasnom GVD je zavedený jeden pravidelný pár vlakov a dva páry vlakov podľa potreby.