Chili a Para. Myanmar, 2009. I.diel

V Myanmare vládne neustála revolúcia. Od konca 19. storočia sa tu menia politické režimy ako na dennom poriadku. Posledná verzia je nejaká polokomunistická vojenská hunta s pomerne silnou opozíciou z tábora emigrantov.

Hotel bol blízko stredu veľkomesta Yangonu (takto sa volá aktuálne preslávené pristavné - bývalé hlavné - mesto Rangoon). Hlavné mesto Myanmaru v súčasnosti  je Naypyidaw.

Yangon je naďalej najväčším mestom 50 miliónovej krajiny. Podľa informácií tu žije cca 4 mil. ľudí. Napriek tomu tu ani z ďaleka nie je taký chaos, ako je tomu v iných ázijských mestách.

Ulica v Rangoone

Hlavné nádražie

Na stanici je rušno. Obrovská koloniálna budova s ázijskou architektúrou, vo vnútri dodnes vo veľmi zachovalom stave, nás zavedie na prelom 19.- 20. storočia. Nachádzajú sa tu pokladne anglického vzoru, balkón a veľké lustre na vysokom strope.
Prvá koľaj, zrejme vyhradená pre luxusnejšie vlaky (tie najluxusnejšie sú tzv. Čínske vlaky), je oddelená  od tých čakajúcich mrežami prechodmi, kde každého skontrolujú, či má cestovné doklady v poriadku. Na naše veľké prekvapenie nás pustili cez brány bez papierov – stačilo ukázať kamery, a ukázať na vlak, že chceme fotografovať.
Iný svet, iný mrav.

Okrem prvého nástupišťa sú tu aj ďalšie ostrovné nástupišťa odkiaľ odchádzajú miestne a prímestské vlaky.

Štátne železnice majú t.č. cca 5000 km trati a 28 000 zamestnancov. Od r. 1951 sú majetkom štátu. Rozchod je kupodivu 1000 mm, čo je dosť zaujímavé, vzhľadom na to, že železnicu stavali v období anglickej kolónie a všetky ostatné rozmery, miery, jednotky a technické vybavenie sú dodnes anglické.
Železnice Myanmaru nemajú žiadne spojenie s okolitými železnicami. Jediné spojenie existovalo počas II. svetovej vojny, keď Japonci pomocou vojnových zajatcov postavili trať smrti cez tzv. Priesmyk troch pagod z Thajska (viď: http://www.vlaky.net/servis/sprava.asp?lang=1&id=521).

Trať však ešte počas vojny bola spojencami rozbombardovaná  (most cez rieku Kwai) a prakticky nikdy nebola v prevádzke. Dnes v Myanmare nenájdeme žiadne zvyšky trate, okrem pomníku v meste Thanbyusayat , kde kedysi začínala trať do Thajska.

Existujú plány na spojenie železníc s Čínou, avšak zatiaľ z toho nič nebolo zrealizované.

V polovici minulého storočia vybudovali cca 46km dlhú okružnú trať okolo Rangoon-u, kadiaľ chodia hlavné prímestské vlaky. Trať je vlastne uzavretý kruh, napriek tomu však len niekoľko vlakov chodí dookola, ostatné jazdia v polhodinovom intervale po východnej časti kruhu.

Na hlavnej stanici je veľmi rušno. Na nadchode k nástupištiam sedia ľudia na zemi, v jednoduchých stánkoch predávajú rôzne občerstvenie a aj mnísi majú svoj kútik. Nadchod je spojený schodmi so susedným rušným cestným nadjazdom, ktorý spája druhú najrušnejšiu ulicu v meste.

Vlaky v Yangone

Celá stanica je vybavená elektrickým zabezpečovacím zariadením s veľmi zaujímavými návestidlami, ktoré kopírujú vzhľad niekdajších mechanických návestidiel s rôznymi šikmými ramenami. Na naše veľké prekvapenie návestidlá majú aj malé bočné opakovače, na ktorých z boku návestidla tiež vidieť návestný znak. Aj výmeny sú centrálne ovladané motormi.

fotka 4. Návestidlo

Vedľa prekrásnej budove je jedna príšerná administratívna budova (v štýle socreal), ktorá tak zničí spolu s nadjazdom možnosť peknej fotografie zo strany koľajiska. Z budovy riadia aj prevádzku stanice.

V prevádzke sú motorové lokomotívy a súpravy rôzneho veku a pôvodu. Najviac je asi Alsthom v originále a v kópii – údajne už aj vo vlastných dielniach vyrobili kópiu týchto lokomotív.

Moderné veľké diesle sú z Číny, vidieť na nich francúzsky pôvod a majú rovnaký pojazd Bo´Bo´Bo´. Menšie diesle sú od Kawasaki.

Rýchlik s modernou lokomotívou

Vagóny sú veľmi rôznorodé. Nájdeme tu škálu od luxusnejších lôžkových vagónov po otvorené nákladné vagóny s plachtou proti slnku, ktoré sa používajú na osobnú prepravu. 

Osobné vagóny

Vzhľadom na rozlohu krajiny, cestovanie vlakom je časovo pomerne náročné. Jednotlivé vlaky  dosahujú svoje ciele až za 2-3 dni. Veľakrát nie je možné zvládnuť denne  viac ako 300 km. Smerom na sever od Yangonu, prvých 5-600 km je úplna rovina (výškový rozdiel medzi Yangonom a takmer 700 km vzdialenom Mandalayom je len 74m), potom však nasledujú veľké stúpania a najbližšia stanica Pyin Oo Lwin je síce len 60km vzdialená, avšak o 1000 m vyššie.

Pyin Oo Lwin

Vlaky dodnes prekonávajú výškový rozdiel pomocou úvraťov a mostov. V tejto krajine je druhý najdlhší most sveta - viadukt Gogteik neďaleko mesta Pyin Oo Lwin.

Vzhľadom na naše časové obmedzenia, žiaľ, presun vlakom na dlhšiu vzdialenosť neprichádzal do úvahy, veď cieľom našej cesty bol Namtu, asi 1000 km od Yangonu. Železnica však končí v meste Lashio, asi 60 km od Namtu.

Preto sa pozrieme na vlaky v hlavnom meste a okolí. V meste je ešte jeden menší železničný okruh spojujúci centrálnu stanicu s prístavom. Táto trať prechádza mestskými ulicami, avšak je už niekoľko rokov mimo prevádzky a ani pružnosť terajšej moci nám nedala žiadnu šancu vlakom prejsť po tých svetoznámych koľajniciach.

Mestskú dopravu zabezpečujú cca 60 ročné autobusy.

Pre nás z neznámych dôvodov sa stali výdobytky predchádzajúcich generácii v Rangoone ostro kontrolovaným tajomstvom a tak sme nemohli vidieť údajne ešte pojazdné parné lokomotívy v novom areáli gen. riaditeľstva železníc. V depe sme tiež nedostali súhlas na fotografovanie, takže sme si len mohli pozrieť depo a jeho tajomstvá.

Preto sme sa vrátili späť na stanicu a do jeho okolia a niekoľko hodín sledovali čulý železničný ruch.

Yangon je obrovské mesto a dodnes veľmi dobre vidieť rozdelenie podľa pôvodu obyvateľstva.

Mesto založili ešte niekedy v 6. storočí a do konca 18. storočia bolo len malým rybárskym mestečkom okolo Schwedagon pagody.

Schwedagon pagoda

Britskí kolonizátori vo vojne v r. 1824-26 obsadili mesto. To však v roku 1841 vyhorelo a počas novej vojny v roku 1852 obsadili Briti aj tzv. Lower Burma, priľahlé okolia mesta. Až vtedy začali budovať významný svetový prístav. Vojny ani vtedy ešte neskončili a v tretej vojne Briti v r. 1885 obsadili značnú časť Burmy.

Železnicu začali stavať v roku 1877 a The Irrawaddy Valley State Railway spoločnosť spojila Rangoon s mestom Pyay na vzdialenosť 163 miľ.
Ďalšie trate rástli pomerne rýchlo a z veľkého mesta viedli dve trate, jedna na severovýchod a druhá severozápad.

Zo severovýchodnej vetvy neskôr postavili trať na juh a neskôr v meste Mandalay vznikli ďalšie vetvy na sever a na západ.

Burma získala samostatnosť v roku 1948 a železnicu začali obnovať. Posledná politická zmena v r. 1962 zastavila túto iniciatívu. Od tej doby železnice trochu chátrajú. Na jednej strane vidieť pomerne moderné vozidlá a trate s pružným upevnením koľajníc, na druhej strane niektoré trate sú prakticky ešte v pôvodnom stave s klincovanými koľajnicami.

Hlavná stupa Shwedagon pagody

A vozidlová technika je veľmi rôznorodá. Na moderných osobných vozoch sú moderné centrálne automatické spriahla, na druhej strane na nákladných vozoch a na staršich osobných vagónoch je veľmi netypická nesymetrická spojka, takže vozidlá majú rôzne spojky na oboch koncoch. Na lokomotívach je tá spojka trochu upravená, aby sa miernym násilím dalo spojiť aj nevhodne otočený voz – pravdepodobne len k najbližšiemu trianglu, kde sa vozidlo otočí.

Spriahadlo

Okružná dráha v Rangoone má dĺžku cca 46 km a má 39 staníc. Celý okruh trvá asi 3 hodiny.  Jazdia 2-5 vozové vzdušné motorové jednotky väčšinou bez skiel v oknách. Denne údajne prepravia 150000 platiacich cestujúcich – neviem, či ľudia, čo visia zvonku na vlaku tiež patria medzi evidovaných.
 
Trakčné vozidla sú Alsthom, Krupp, Kawasaki, Insein (dielne štátnych železnic), čínske a indické.

Prímestská súprava

Aj ich stav je podobný ostatným železniciam v tejto oblasti. Niektoré sú úplne moderné a v dobrom stave, ostatné sú udržované tak, ako to podmienky dovolia. Žiaľ tie sú stále horšie a horšie vzhľadom na nedostatok devíz na nákup potrebných dielcov a techniky.

Na druhej strane vidieť neuveriteľnú snahu zachovať, čo možno najviac z minulosti. Dokonca údajne prevádzkujú nostalgicku parnú súpravu, žiaľ, výhradne pre masový turizmus, takže pre nich nejaká odborná železničná expedícia nie je atraktívnym partnerom…

Zbytok času sme strávili prehliadkou mesta, prekrásnych pagod a nevyhnutným nákupom na ďalšiu cestu, veď nikto presne nevedel, čo nás čaká ďaleko v horách.

Na uliciach Rangoonu

Na presun do Namtu po rôznych rokovaniach sme nakoniec získali lietadlo až do Lashio a odtiaľ sme pokračovali autobusom do Namtu. Cesta bola veľmi zaujimavá. Prekrásne letušky na palube nás zabávali počas dvojhodinového letu. V Lashio čakali na nás superčisté a udržované autobusy do Namtu.
60 km sme zvládli v pohode za necelých 5 hodin. Do toho času samozrejme ešte neratám dobu na vynikajúci obed, kde v jednej uličnej reštaurácii, neohlásene, nás bleskovo obslúžili chutným obedom, ktorého zvyšky niektorí naši priatelia ešte aj niekoľko dni žúvali medzi zubami.....

Na ceste sme sa zastavili v mestečku Nashai, čo bude vlastne aj cieľom našej expedície. Sem sme chceli docestovať po niekoľkých dňoch vlakom Burma Mines Railway. Potiaľto je trať ako-tak pojazdná, zbytok je už mimo prevádzky. Džungľa si vzala späť, čo stavitelia železníc pred sto rokmi sa snažili jej vziať.

Technická porucha na cestách

Na koľajisku na veľkých plachtách obyvatelia sušili úrodu a hlavne červené ostré papriky, chili, čo nás budú sprevádzať počas celého pobytu. Pri stanici (kam už vlak 4 roky nechodí) je aj malý supermarket – obchod s rozličným tovarom – a výber je neuveriteľný. Už aj z týchto dôvodov som dal politickú charakteristiku krajiny do úvodzoviek, veď prebytok tovaru bolo vidieť všade (nie veľmi typické na totalitné režimy), dokonca najmodernejšie veci sú vo výkladoch a aj ceny sú na bežnej svetovej úrovni.

Školstvo je tiež výborne organizované – deti sú v uniformách, nevidieť veľmi ani žobrákov a cestovanie je tiež pomerne lacné aj pre cudzinca. Najdrahší lístok na priloženej tabuli nedosahuje v prepočte 10 amerických dolárov. Na tabuli sú diaľkové vlaky normálnej a vyššej kategórie.

Tabuľka s cenami

V meste Nashai, ako všade inde, je niekoľko pagod, nemocnica a samozrejme aj škola. Popri supermarkete je aj veľké trhovisko.
Ľudia nielen na vidieku nosia tzv. longhi, to je akási sukňa rovnako pre mužov ako aj ženy – ihneď aj dvaja mladí príslušníci našej expedície sa rozhodli pre tento vzdušný kroj. Teraz už  len rozmer cudzincov ich odlíšil od domorodcov.

O ďalšej časti našej expedícii bude reč v ďalších pokračovaniach.