Od Dunaja k Tatrám

Po zvyčajných vítacích formalitách vyvstala otázka: „Čo ďalej?“ Stačila krátka porada a vyrazili sme po diaľnici povedľa trate smerom do Považskej Bystrice. Večne upchané cesty mesta už pretína diaľnica, ktorá sa vypína nad mestom a je tesne pred otvorením. Ozaj impozantné dielo. Prefrkli sme popod estakádu, okolo ktorej sa hemžili robotníci. Minuli sme železničnú stanicu Považská Bystrica a uháňali k Milochovu. Nielen, že bolo škaredé počasie, ale sme aj tesne prepásli rýchlik, ktorý ťahal momentálne asi najsledovanejší Peršing 363.133 so svojim zbrusu novým reklamným náterom. Čo už narobíme? Možno nabudúce budeme mať viac šťastia. Naskočili sme do auta a prešli ešte nejaký kilometer – dva a zakotvili na brehu Nosickej priehrady. Shalomek nažhavil fotoaparát, ja zas kameru. Hmmm, statív ostal doma. Netrvalo dlho a už aj sme použili našu techniku. V rýchlom slede prehrmeli okolo nás tri rýchliky vedené rušňami 150.205 (ČD), 362.007 (ZSSK Slovensko) a 150.222 (ČD). Kameru som po chvíľke odložil. Bez statívu to nemalo ktovieaký zmysel. Tak som trochu konkuroval Shalomkovi, bohužiaľ neúspešne.

150.205 pri zastávke Milochov. © Milan Vojtek

Video, prechod vlaku okolo zastávky Milochov © Ivan Wlachovský

Neostávalo nám nič iné ako opäť nasadnúť do auta a posunúť sa ďalej. Kde sa vzal, tu sa vzal, pred Považskou Bystricou manipulačný vlak bežal. Vyskákali sme z auta a už bol náš 751.191 (ZSSK Cargo).

751. 191 vchádza do ŽST Považská Bystrica © Milan Vojtek

Pokračovali sme ďalej s veľkými fotoplánmi. Najprv nás pohltila zápcha pod Strečnom a potom zas pre istotu začalo liať. Pršalo a pršalo. Zrazu už nebolo kam sa ponáhľať. Zastavili sme sa pred Ružomberkom na obed. Posadili sme sa na terasu salaša. Na šlaktrafenie bolo, že na železničnej trati sa striedal jeden vlak za druhým. Tak sme s plnými ústami sledovali dianie pod nami.

Prestalo pršať a dokonca aj kde tu sa mraky potrhali. S nádejami sme sa priblížili k Liptovskej Mare. Na fotenie sme si vybrali Bešeňovské oblúky. Miestami popŕchalo, to nás nerozhádzalo. Akurát môj notebook dostal pršiplášť. Pekne nám súkal polohy vlakov a tak sme sa mohli pripraviť. Opäť som vzal do ruky kameru a natočil nejaký ten šotík. Oplatilo sa. V priebehu pol hodiny prešlo okolo nás päť vlakov. Štyri osobné s rušňami 163.119 (ZSSK Slovensko), 162.002 (ZSSK Slovensko), 362.009 (ZSSK Slovensko) a 350.xxx (ZSSK Slovensko). Jeden nákladný manipulák ZSSK Cargo s dvojicou rušňov 183.026 a 742.056.

Bešeňovské oblúky. © Milan Vojtek

Video, Bešeňovské oblúky. © Ivan Wlachovský

Ďalším našim cieľom bolo sedlo Besník na železničnej trati ŽSR Margecany – Červená Skala. Pri pohľade na hodinky som stratil akúkoľvek nádej, že R810 Dolehronec stihneme. Shakomek však bol iného názoru. Šliapol na plyn a pasoval sa so serpentínami horského prechodu Pusté pole. Teda, nie, že by som bol nejaká mäkota, ale môj žalúdok naplnený cesnačkou, zemiakovými plackami s bryndzou a čiernym pivom hlásil, že sa obed pýta von. Ticho som zápasil s kinetózou a Shalomek so serpentínami. Smola. Pred nami sa objavil predlhý cisternový kamión. Viac menej zhasli všetky nádeje. Chýbali nám dve minúty. V heroickom zápase s von sa tlačiacim obedom, som z posledných síl zaslal sms na polohu vlaku. Zázrak. Dolehronec meškal z Dobšinskej Ľadovej Jaskyne 3 minúty. Vedeli sme, že máme k dobru iba niekoľko sekúnd. Našťastie voľná cesta pred nami, prudká zatáčka k prameňu rieky Hron, skok do kufra k fotoaparátom a R810 Dolehronec už vykúkal z tunela Besník. Naštartovať kameru už nebola najmenšia šanca.

R 810 Horehronec pri prameni rieky Hron. © Ivan Wlachovský

Naivne som si myslel, že je po všetkom. Shalomek už aj naskakoval do svojho modrého diabla a vydal sa prenasledovať Dolehronca. Kinetóza, nekinetóza, keď som nechcel ostať iba v tričku pri prameni Hrona naskočil som aj ja. Mimoriadne riňavá (myslím, že tento východniarsky výraz charakterizuje presne stav vonkajšieho vzhľadu rušňa ťahajúceho R810) 754.004 ťahala napodiv ako besná, rozhodnutá dobehnúť malé meškanie. Shalomek v šotouškom záchvate spustil okienko na aute a vyzýval ma fotiť. Aj som sa snažil, ale akosi furt sa mi podarilo odfotiť akurát jeho ukazujúci prst. Vlastne som bol rád, že som ho neobhodil obedom. Tesne pred Červenou Skalou sa nám podarilo najpomalší rýchlik na Slovensku predbehnúť a zaujať strategické miesto za železničnou stanicou. Tento krát sme mali trochu  viac času. Dolehronec so svojou riňavou mašinkou preklepotal okolo nás. Zakývali sme mu a už sa aj stratil niekde smerom k ŽST Heľpa.

R 810 Horehronec odchádza z Červenej Skaly. © Milan Vojtek

V kútiku duše sa už moja kinetóza potešila, že je koniec. Chyba lávky. Čakala nás ešte, našťastie už menej besná jazda späť. Posledné svetlo sme sa rozhodli nasúkať do fotoaparátov opäť na druhej strane hôr, medzi ŽST Svit a ŽST Poprad – Tatry. Podmienky nič moc. Protisvetlo a Tatry viac menej zahádzané. Postáli sme, pofotili.... Kinetóza odišla.

Gorila za Popradom. © Milan Vojtek

 Tatranská idylka. © Ivan Wlachovský

Nastal čas presunúť sa na Štrbské Pleso. Pozvoľným tempom sme dorazili na Štrbské Pleso akurát včas, aby sme sa stretli s ďalšími adminmi VLAKY.NET. Veď zajtra nás čaká narodeninová jazda. To však už patrí do iného článočku.

 Prichádza zubačka a v nej Igi a Mirec. © Ivan Wlachovský