Zubačkou na krátku návštevu jarnej tatranskej prírody..

V jedno slnečné popoludnie sa tento plán stal skutočnosťou a ja som sa posadil do osobného vlaku smer Štrba. V Štrbe nasledoval prestup na zubačku a o chvíľku som sa už viezol na Štrbské Pleso.

Cestou v takmer prázdnej zubačke som z otvoreného okna v jarnom vánku sledoval pomaly sa prebúdzajúcu prírodu. Zatiaľ čo v južných nížinatých častiach krajiny sa pomaly začína s kosením, tu sa prvé trsy mladej trávičky len predierali cez žltohnedú pováľanú trávu z minulého roku, občas pokrytú ešte snehom.

 Keďže na Štrbskom Plese som mal času asi len tri hodiny, zvolil som smer trasy na Jamské pleso.

Po krátkej zástavke pri Štrbskom plese som vykročil po červeno značenom chodníku tatranskej magistrály miestami hustým smrekovým lesom, miestami vetrovou a lykožrútovou kalamitou poškodenými čistinami, na ktorých však už vďaka práci lesných odborníkov sa pomaly vracia život a verme, že o pár rokov sa aj tu budeme prechádzať mladým zdravým lesom. Tatry v tomto čase majú svoje zvláštne čaro.

Hoci tu stále platí zimná uzávera, ktorá neumožňuje z dôvodu ochrany prírody pohyb turistov vo vybraných lokalitách, a aj otvorené chodníky sú mnohokrát rozmočené, alebo ešte pod snehom, napriek tomu umožnia každému návštevníkovi oddýchnuť si a zabudnúť na každodenné povinnosti a kochať sa krásnou prírodou. A možno ako je v lete chodník na Jamské pleso plný turistov idúcich na Kriváň alebo späť, či vracajúcich sa z Furkotskej doliny, v tomto čase tu nestretneme nikoho aj dve hodiny..

 Po krátkom zastavení na Jamskom plese a hľadaní najlepších fotografických uhlov či prírodných motívov som sa vybral na cestu späť. Čakanie pri prestupe v Štrbe som využil na preskúmanie zákutí železničnej stanice, cesta do Mikuláša už ubehla aj vďaka miernej únave rýchlo.

 Touto reportážou by som sa chcel s Vami podeliť o niekoľko fotiek, ktoré sa mi podarilo urobiť a možno aj ponúknuť spôsob, ako občas cez rušný pracovný týždeň možno na povinnosti zabudnúť..