Krym 2010 – medzi Azovským a Čiernym morom (3)

7. deň – 30.8.2010 pondelok

Na autovakzále zisťujeme, ktorou maršrutkou sa dostaneme do Alupky ku kanátnej daróge (lanovka). Dostávame odpoveď: „Sivódnja kanátnaja daróga nerabótajet, patamú što zgórel motór, verojátno býlo mnógo ljúdej. Motór nádo remontírovať i závtra búdet rabótať“. Ihneď meníme plán. Nejdeme do Alupky a potom lanovkou na horu Aj-Petri, ale presne opačným smerom, do Alušty. Trolejbusom nám cesta trvá asi hodinu a lístok stojí 5,08 hrivny. Od autovakzála ideme pešo k moru. Na bránach domov sú ponuky ubytovania – žiľjó. Preplnená pláž nás odrádza od kúpania, tak si radšej sadáme na kávu. Alušta podobne ako Jalta je prímorské letovisko a kúpeľné mesto s množstvom atrakcií a dlhých pláži. Po krátkej prechádzke nábrežím odchádzame trolejbusom do Arteku, prezrieť si Centrálny tábor pionierskej organizácie Vladimíra Iľjiča Lenina.

Je to obrovský areál s desiatkami ubytovacích zariadení, nemocnicami, ihriskami, bazénmi, z ktorých mnohé sú v dezolátnom stave. Vysoko nad stromami sa týči obrovská socha Lenina, ktorý tu svojou prítomnosťou má udávať správny smer myšlienkám formujúcej sa pionierskej mládeže. Mládeže, z ktorej raz vyrastú uvedomelí dospelí ľudia, pripravení budovať a brániť socialistickú vlasť a čeliť hrozbám a nástrahám kapitalizmu v duchu hesla „Artekovec sivódnja – Artekovec vsigdá“, alebo „Buď pripravený – vždy pripravený“. Takmer by sme zabudli na nie tak dávne časy, „vážené súdružky a súdruhovia“, keď aj u nás väčšinu významných budov a podnikov zdobilo heslo: „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“, keď sa Husák bozkával s Brežnevom, keď sme s odhodlaním napĺňali závery x-tého zjazdu ÚV KSČ a vštepovali si ideológiu marxizmu-leninizmu, keď sme namiesto tekvicového Halloweenu povinne oslavovali s lampiónom v ruke výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

Pre tých, ktorých tieto slová zarmútili, aspoň jeden odkaz: „za socializmu nám bolo dobre – boli sme mladí“. Bŕŕŕ..., to sa netrasiem od zimy, ale pri spomienke na časy nedávno minulé. Dosť bolo voľnomyšlienkárstva, poďme to radšej všetko spláchnuť do mora. Schádzame na pláž, kde je len zopár ľudí a dvaja milicionári dohliadajúci na poriadok. Ihneď sa dávame do plaviek a skáčeme do vody. Nádherné okolité prostredie s horou Aju-Dag (Medvedia hora) len umocňuje krásny pocit z kúpania. Dostať sa do Arteku v časoch Sovietskeho zväzu bolo snom mnohých pionierov. Aj Emil vtipkuje, že konečne po dlhých rokoch sa mu ako dôchodcovi splnil jeho detský sen. Už len tak stretnúť živého Gagarina alebo Lenina.

Z Arteku sa vraciame do Jalty, odkiaľ pokračujeme do Livadii. Veľkolepý Livadijský palác z bieleho kameňa je zasadený do úbočia kopca s nádherným výhľadom na more. Obklopuje ho zelený park. V roku 1945 sa tu konala známa Jaltská konferencia (Stalin, Roosevelt, Churchill) o povojnovom usporiadaní Európy. Chodníkom schádzame dolu k moru k prístavisku lodí. Práve nám jedna loď odišla a tak ideme pešo popri pobreží späť do Jalty. Zastavujeme sa v jedálni (stolóvaja) na večeru. Dávame si slepačí vývar s rezancami, rezeň so zemiakmi a kapustový šalát. Ako príbor tu majú iba lyžičku a vidličku. Keď si pýtame nožík, dostávame odpoveď: „U nas nóža net, u nas nóža nikagdá nebýlo“. Vraj si máme zobrať dve vidličky. Ešteže máme so sebou vreckový nožík. Po večeri sa prechádzame vysvietenou promenádou, ponúkajúcou všemožné atrakcie a zábavu.

8. deň – 31.8.2010 utorok

Dnes teda ideme do Alupky a veríme, že kanátnaja daróga búdet rabótať. Maršrutkou prichádzame k údolnej stanici visutej lanovky na horu Aj-Petri a zisťujeme, že začiatok prevádzky je až o 11.00 hod. Máme ešte dve hodiny čas a tak ideme k Voroncovskému palácu poprechádzať sa nádhernými záhradami, ktoré sú v jeho okolí.

Potom sa vraciame k lanovke, kde už čaká pred pokladňou obrovský dav ľudí. Po polhodine státia na jednom mieste, dávame sa zlákať vodičom maršrutky menom Igor, ktorý nás vyvezie na horu Aj-Petri za 80 hrivien (8 €) a vraj dolu sa zvezieme lanovkou za 50 hrivien (5 €). Cesta lanovkou tam aj späť stojí spolu 100 hrivien (10 €). No čo už, budeme to mať o 30 hrivien drahšie, ale Igor nám sľubuje nezabudnuteľnú jazdu horskýmí serpentínami. Ideme po starej bachčisarajskej ceste, Igor nám dáva výklad o Krymských Tatároch, o Jalte a celom jej okolí. Cesta sa začína zužovať, začínajú serpentíny, Igor krúti volantom a neustále rozpráva ako magnetofón. Nasleduje malá prestávka a my máme možnosť si prehliadnúť najvyšší vodopád Ukrajiny Učan-Su (98 m), ktorý však „nerabótaet, net vodý“. Na tabuľke čítame: „Vodopád nachóditsja v obýčnom létnem sostojániji, vodý pačtí net“. I tak musíme zaplatiť desať hrivien, čo sa nám veľmi nepáči, pretože vodopád bez vody nie je vodopád.

„Kagdá vodá jesť, nádo platíť dvádcať grivien, bez vodý désjať“, dostávame odpoveď. Potom pokračujeme ďalej avšak o chvíľu opäť stojíme. Igor nám vysvetľuje, že za zákrutou stoja milicionári, ktorým on musí dať bakšiš. My si musíme vystúpiť, prejsť pešo okolo milicionárov a za ďalšou zákrutou nás počká a môžeme opäť nastúpiť. Tak aj bolo, ideme okolo milicionároch v čiernych okuliaroch, ktorí sedia v súkromnom BMW. Potom, ako dostali bakšiš usmievajú sa a tvária sa, akože nič sa nedeje. Všetko v zmysle ukrajinských zákonov nad ktorými vládne korupcia. Veci, pre nás ťažko pochopiteľné, pre nich úplne normálne. Za zákrutou nás čaká Igor, nastupujeme a ideme ďalej. Igor hovorí: „Nu što nadélaš, žiť nádo“. O kus ďalej absolvujeme ešte jednu takúto kontrolu, ale to už len Igor vybehne z maršrutky „vybaviť priepustku...“. Prichádzame na horu Aj-Petri k vrcholovej stanici visutej lanovky.

Dookola sú reštaurácie, kde v plechových kotloch priamo pod holým nebom vyvárajú typické jedlá Krymských Tatárov, ako sú lagman, plov, rôzne mäsovo-zeleninové guláše, na ražni sa pečú šašliky. Len ťažko odolávame výrazným, do ďaleka sa šíriacim vôňam, ktoré dráždia naše chuťové bunky. V čojchone, kde sa sedí po turecky s nohami pod sebou, obedujeme baraní šašlik. Podáva sa vynikajúce krymské víno. Popri chutnom stolovaní máme možnosť vyskúšať si jazdu na ťave, na koňoch, na oslíkoch, na štvorkolkách alebo len tak nazrieť do jurty. Množstvo stánkov ponúka suvenýri a typické krymskotatárske výrobky. Na vrchol hory Aj-Petri (1234 m) treba ešte zdolať niekoľko výškových metrov, ale ten pohľad z hora na Jaltu, more a okolie stojí zato. Lanovkou potom ideme dolu do Alupky. Sú to dve kabínky s kapacitou 40 osôb, jedna ide smerom hore druhá zase dolu.

Z Alupky ideme maršrutkou do dedinky Gaspra. Tu na strmom útese nad morom je vybudovaný malý zámoček Lástočkino gnezdo, s prekrásnym výhľadom na more a okolité skaliská. Vo vnútri je reštaurácia, ponúkajúca rybie špeciality. Hlboko pod nami tyrkýsové more búši do strmých pobrežných skál. Do Jalty by sme chceli ísť loďou, ale zisťujeme, že dnes nerabótajet kvôli veľkým vlnám na mori. Domov sa teda vraciame maršrutkou. Zvyšok dňa až do tmy trávime oddychovaním na pláži a plávaním v mori.

9. deň – 1.9.2010 streda

Posledný deň nášho pobytu na Kryme sa ideme vykúpať na masandrijskú pláž. Po malých okrúhlych kameňoch sa trochu ťažšie vstupuje do mora a ešte ťažšie vychádza, napriek tomu je to výborná masáž chodidiel. Len si na to treba zvyknúť. Nám sa to už asi nepodarí, pretože ideme na apartmán baliť ruksaky. Chceme sa ešte osprchovať od slanej morskej vody, ale Anatolij nám oznamuje: „avárija vodoprovóda, on kapút, vodý net“. Ešteže do kýblov napustil vodu a my sa môžeme s naberačkou aspoň trochu pooblievať studenou vodou a zmyť z tela morskú soľ. Lúčime sa s Anatolijom a jeho dcérou Svetou, ktorí nám želajú šťastnú cestu a aby sme v budúcom roku prišli zase.

O 13.00 hod. odchádzame najdlhšou trolejbusovou linkou na svete (86 km) č. 52 z Jalty do Simferopoľu. Cena lístka je 12,18 hrivny (1,2 €). Pred vstupom do trolejbusu kontroluje lístky dispečérka. Na tejto diaľkovej trati jazdia modernejšie trolejbusy typu Škoda 14Tr vyrábané od roku 1982. Prímestské linky obsluhujú tie najstaršie typy – Škoda 9Tr, ktoré tu rabótajut od roku 1962 a stále sú v obdivuhodnej kondícii. Trolejbus je poloprázdny, takže máme aké-také pohodlie na tejto dveapolhodinovej trase. Cesta do Alušty vedie súbežne s pobrežím cez mestečká Nikita, Gurzuf, Partenit. Popri ceste je množstvo stánkov predavačov červenej cibule, fíg a medu.

Za Aluštou začíname stúpať od pobrežia k Angarskému priesmyku v nadmorskej výške 752 metrov. Počas krátkej zastávky vodič mení opotrebované uhlíky zberačov, staré hodí len tak na cestu a pokračujeme. Nasleduje klesanie cez Perevaľnoje, Pionierskoje, až prichádzame na konečnú pred simferopolskú železničnú stanicu. Dávame si obed a sedíme pri káve. Náš vlak vychádzajúci zo Sevastopoľu, s odchodom zo Simferopoľu o 17.10 hod. má hodinové meškanie. Po osemnástej hodine konečne prichádza 22-vozový rýchlik N 28 (švidkij) do Kyjeva. Máme šťastie, opäť sme v kupé sami dvaja.

10. deň – 2.9.2010 štvrtok

Do Kyjeva, hlavného mesta Ukrajiny prichádzame načas, o 8.47 hod. Hodinové meškanie zo Simferopoľu sme počas noci skrátili na nulu. Óčeň bóľšaja ťechňika. Víta nás moderne vybavená budova železničnej stanice s prekrásnym interiérom, tak ako sa na veľkolepú európsku metropolu akou je Kyjev, skutočne patrí. Batohy si odkladáme do kámery chranénija za 14 hrivien. Kupujeme si žetónčok na metro, cena je 1,7 hrivny (0,17 €) a pohyblivými schodami schádzame hlboko do hlbín zeme. Červenou linkou sa vezieme na stanicu Teatraľna, následne prestupujeme a zelenou linkou ideme na stanicu Pečerska. Pešo potom pokračujeme ku pravoslávnemu kláštornému komplexu Kyjevsko-Pečerská Lavra (UNESCO). Vstupné do areálu je 20 hrivien (2 €).

Nachádza sa tu množstvo cirkevných budov, z ktorých najvzácnejšie sú vysoká zvonica a Uspenskij sobor z 11. stor. Súčasťou komplexu sú aj Blízke a Vzdialené jaskyne, v ktorých odpočívajú mumifikované telá ukrajinských pravoslávnych svätcov. Pred vstupom do podzemného labyrintu si kupujeme sviečku, ktorou si svietime, aby sme sa ako-tak vedeli orientovať v tme, ktorá tu vládne. V úzkych tajomných chodbách sa musíme správať ticho, aby sme nerušili mŕtve telá a veriacich pri modlidbách. Nachádzame sa totiž na najposvätnejšom mieste ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu. Po tomto „podzemnom dobrodružstve“ ideme sa posilniť chutným borščom do kláštornej jedálni. Naobedovaní prichádzame na stanicu metra Arsenaľna a červenou linkou sa presúvame na stanicu Universitet.

Neďaleko je pravoslávna katedrála sv. Vladimíra, s nástennými maľbami pripomínajúcimi krst obyvateľov Rusi vstupujúcich do Dnepru. Metrom potom ideme na Kreščatik. Hlavný bulvár Kyjeva pulzuje čulým životom. Rozsiahle námestie Nezávislosti (Majdan Nezaležnosti) skrýva v podzemí veľké nákupné stredisko Globus. Námestie sa preslávilo hlavne v roku 2004, keď sa stalo centrom demonštrácií tzv. Oranžovej revolúcie. Ulicou Michajlovska ideme k chrámu sv. Michala, ktorý má veľmi pôsobivý vzhľad, vďaka belaso modrej farbe a zlatým kupolám. Kláštor patrí ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Kyjevského patriarchátu. Presne oproti na konci ulici Vladimirska stojí katedrála sv. Sofie (UNESCO) z 11. stor. so zvonicou, ktorú dal postaviť knieža Jaroslav Múdry. Dnes je tu múzeum a platí sa vstupné.

Vraciame sa späť na Kreščatik a zastavujeme sa v Centráľnom universáľnom magazíne (ЦУM). Živo sa prenášam do roku 1987, keď som tu bol po prvý krát. V tých časoch sme nakupovali fotoapparáty, fotovspýški, ďigitáľnyje časý, elektróňiku, sčjoty i ráznyje mašíny. O kúsok ďalej je krytá tržnica Bessarabskij rynok, kde si pochutnávame na chutnej šaurme. Po návšteve sídla prezidenta Janukovyča, končíme s prehliadkou Kyjeva v obchodnom dome (univermág) Ukrajina neďaleko železničnej stanici. O 23.58 hod. odchádzame rýchlikom N 7 Dukla (švidkij) do Čopu.

11. deň – 3.9.2010 piatok

Zobúdzame sa v Ľvove, kde vlak stojí 27 minút. Pripájajú k nám ľvovské lôžko, ktoré chodí z Ľvova do Bratislavy pravidelne v utorok a piatok. Na peróne si rozcvičujeme ubolené údy po včerajšom celodennom chodení po Kyjeve a pozorujeme ženy-murárky, ako z lešenia omietajú fasádu staničnej budovy.

Ďalšiu jazdu rovinatou Ukrajinou si spríjemňujeme dojedaním posledných sardiniek a popíjaním kávy. Postupne začínajú kopce pohoria Karpaty a krajina je o niečo zaujímavejšia. Najkrajší úsek s tunelmi a viaduktami je medzi stanicami Lavočne a Svaljava. Každý tunel a viadukt stráži vojak. V Mukačeve fotíme hrad, ktorý sa vypína nad mestom. Do Čopu máme príchod o 15.36 hod. Utrácame posledné hrivny. Na cestu domov si kupujeme vodku, samozrejme nie tú najlacnejšiu so smrtiacou dávkou nebezpečných látok, ale takú tu lepšiu značky Medoff. Po pasovej a colnej kontrole zo strany ukrajinských orgánov, nastupujeme do vlaku Os 8865 s odchodom o 18.20 hod. ukrajinského času.

Vlak zastavuje priamo na hranici, kde prichádzajú slovenskí colníci a pasováci. Batohy musíme celé vyprázdniť, zaujímajú ich hlavne cigarety a alkohol. Takúto dôslednú kontrolu sme už dávno nepodstúpili, avšak obišla sa bez problémov. Šengenská hranica je z našej strany prísne strážená. Do Čiernej nad Tisou prichádzame o 18.26 hod. Hodinky si posúvame o hodinu späť. Na prestup máme iba tri minúty a o 18.29 hod. odchádzame vlakom Os 8812 do Košíc, pr. 20.10 hod. V staničnej reštaurácii na prvom poschodí završujeme našu cestu pri dobrej večeri a spomíname, ako sme tu pred desiatimi dňami obedovali ešte plní elánu na začiatku našej cesty. O 22.53 hod. odchádzame rýchlikom R 800 Poľana cez Jesenské, Zvolen a Šurany do Bratislavy.

12. deň – 4.9.2010 sobota

Lôžková úprava, ktorú sme si v kupé urobili, nám vydržala až do Bratislavy, pr. 5.51 hod. Necestovalo veľa ľudí a tak sme sa celkom pohodlne vyspali.

Záver

Ukrajina je nádherná krajina, ktorá nám poskytla nenapodobiteľné zážitky a poznatky. Veď odkiaľ sa vrátite s takými milými príhodami, ako keď vodopád „nerabótajet, pačtí vodý net“, alebo keď vám v jedálni povedia „u nas nóža net, u nas nóža nikagdá nebýlo“, či keď vás pozývajú na „rybálku ďinamítom“? Samotný Krym je zmesou národností a náboženských skupín. Zahraničných turistov sme tu veľa nestretli, ak samozrejme nepočítame Rusov.

Tých je tu dosť na každom kroku. Ich prítomnosť potvrdzuje aj množstvo áut s ruskou poznávacou značkou a charakter jednotlivých miest so všadeprítomnou sochou Lenina. Okrem množstva historických a kultúrnych pamiatok ovplýva Krymský poloostrov prekrásnou prírodou, úchvatným morským pobrežím a milými a prijemnými ľuďmi. Pre nás Slovákov je táto destinácia cenovo veľmi priaznivá, vrátane populárnej Jalty. Cesta vlakom zaberie dve noci, podobne ako do Bulharska či Grécka.

Titulná snímka: Trolejbus Škoda 9Tr na linke č. 52 Simferopoľ - Jalta dňa 30.8.2010 © František Halčák