Leto 2010, sny a železnice

Pôvodne som mal plán uskutočniť svoj sen precestovať všetky existujúce železničné trate na Slovensku naplánovaný na ešte dlhšie obdobie, ale vzhľadom na rozloženie akcií (ktoré uskutočňovali rôzne železničné kluby navzájom takmer výlučne nezáväzne) na rôzne dátumy, navyše s pohodlnými prestávkami medzi nimi (mnou sledované akcie sa nekonali napr. každý víkend za sebou, takže mi zostal čas aj na iné záležitosti), avizované zdražovanie cestovného v budúcom roku (mnou neprecestované trate sa nachádzali výlučne na strede a juhovýchode Slovenska, t.j. pre „západniara“ dosť od ruky) a neustále snahy o znižovanie výkonov na železniciach (čo ak sa žiaľ vždy podarí zrealizovať, sa prejaví predovšetkým v týchto častiach krajiny) výdatne podporované krízou a povodňami, sa mi podarilo uskutočniť tieto výlety už v roku 2010.

Navyše akcie naplánované (až na jednu výnimku) vždy na jeden deň víkendu (sobotu) mi umožnili nečerpať dovolenku (čo malo priaznivý dopad na výkony v práci...). Celý plán na rok 2010 sa začal rodiť po zverejnení akcií na ŽSR v uvedený rok (samozrejme po zverejnení na VLAKY.NET). Naplánované akcie sa mi konečne nekryli so súkromnými ani pracovnými akciami. Prvou mojou železničnou akciou v roku 2010 sa stala trať Lučenec – Veľký Krtíš konaná koncom apríla.

Lučenec – Veľký Krtíš

Usporiadal ju Klub historickej techniky Zvolen v spolupráci so ŽSR, MDC ŽSR, VLAKY.NET, Railtrains.sk, Veterany.eu, regionálnymi kultúrno-spoločenskými organizáciami, miestnymi samosprávami v regióne Poiplia a klubmi z Maďarska. Hlavným cieľom boli Slovensko-Maďarské dni konané v meste Szeczény. V tejto trase sa zo Zvolena vydal zvláštny vlak v zložení M 131.1 s prípojným vozňom, ktorý mal v stanici Nógrádszakál prípoj na motorový osobný vlak v zložení Bzmot + dva prípojné vozne + Bzmot vedený pod hlavičkou MÁV Nosztalgia (H-Start) zo stanice Balassagyarmat cez Szeczény a Nógrádszakál do stanice Veľký Krtíš.

Mojou snahou bolo cestovať zo Zvolena cez Lučenec a Nógrádszakál do Veľkého Krtíša, musel som preto prestúpiť v stanici Nógrádszakál na vlak zo Szeczény. Problém bol v tom, že kým som nebol v stanici Nógrádszakál osobne, nemal som istotu, či vlak najmä na maďarskej strane vôbec pôjde. S istotou sa nevedeli vyjadriť ani na ŽSR, ani u KHT. Obával som sa tiež situácie, že zo zvolenského vlaku vystúpim a vlak do Veľkého Krtíša nakoniec nepôjde. Zvolenský vlak odišiel do Szeczény, nakoľko maďarský vlak meškal a tak križovanie presunuli do stanice Szeczény. Podobne som mal obavy, či zvolenský vlak cestou späť počká vlak z Veľkého Krtíša. Potom by som mal problém vrátiť sa na Slovensko, nakoľko pravidelné osobné vlaky do Lučenca nejazdia a zvolenský obrnený vlak vedený rušňom T 466.0, ktorý sa mal do Zvolena vracať večer, bol vedený ako neverejný.

Našťastie okrem meškania sa akcia vydarila a spokojne som sa nie len ja vrátil podvečer do Zvolena po absolvovaní celej naplánovanej jazdy. Musím však uznať, že najväčším problémom bolo zaplatenie cestovného v maďarskom vlaku medzi stanicou Nógrádszakál a Veľkým Krtíšom, pretože sprievodca si myslel, že sa len pýtam na cestu (maďarsky žiaľ neviem). Anglicky sa mi to podarilo vyriešiť až pred nastúpením do zvolenského vlaku cestou naspäť, takže LTT (len tak tak)...

Zaujímavosťou tejto akcie bola okrem možnosti samotného zvezenia sa po trati bez pravidelnej osobnej dopravy možnosť krátkej návštevy vlečky Bane Dolina v Malých Stracinách. Bezpečnostná služba mala problém s návalom „fotičov“ rútiacich sa do koľajiska vlečky, ale všetko sa podarilo vysvetliť.

Ďalej je vhodné uviesť, že ani takáto jazda zameraná pre fotografov, železničných cestovateľov, ale aj pre rodiny s deťmi a pamätníkmi, ktorí sa len pre pripomienku alebo v rámci výletu rozhodli pre jazdu mimoriadnym vlakom, nemusí byť nutne uskutočnená historickou súpravou starou najmenej 50 rokov (podobne to bolo aj na ďalšej akcii spomenutej neskôr).

Motorové vozne Bzmot, ktoré sú obdobou radu 810 ŽSR a ČD, predstavujú pre mnohých ešte stále súčasný dopravný prostriedok, než historické vozidlo. Súprava však ponúkla relatívne pohodlné cestovanie a vzhľadom na vlastnenie maďarskou spoločnosťou MÁV H-Start tiež niečo nezvyčajné vo Veľkom Krtíši (pritom by to mohlo byť aj bežné v súvislosti s priamymi spojmi do Szecsény a ďalej...).

Poprad – Spišská Belá horné nádražie

Internetový magazín VLAKY.NET oslávil v máji 2010 svoje 6. narodeniny. Stalo sa tak na trati medzi Popradom a Spišskou Belou, horným nádražím. Pokojne to môžem napísať, že organizátori narodeninových akcií VLAKY.NET už tradične dokázali skombinovať jazdu po zaujímavej trati, zaujímavé vozidlá a aj možnosť podiskutovať osobne medzi ľuďmi, ktorí zvyčajne celý rok komunikujú len prostredníctvom techniky (čiže najmä počítačom).

Trať Spišská Belá odbočka – Spišská Belá horné nádražie opäť ožila aj pre osobnú dopravu, ktorá by možno zaujímavo obohatila ponuku cestovných kancelárií zabezpečujúcich pobyty v Tatrách, aj keď napríklad iba v letnej sezóne. Odstavená súprava v Belej počas prestávky na iné akcie v podobe návštev miestnych pamiatok, občerstvenia v blízkej reštaurácii alebo návštevy kúpeľov by napríklad vôbec neprekážala prevádzke na trati Poprad – Plaveč. Škoda, na takéto niečo sa zrejme peniaze nenájdu alebo je problém niekde inde...

Rožňava – Dobšiná

Klub historických koľajových vozidiel z Košíc pripravil jazdu z Košíc cez Rožňavu do Dobšinej s ďalšou jazdou medzi Dobšinou a Betliarom na sobotu 10. 7. Akcia bola zameraná na rodiny s deťmi, pre ktoré bol pripravený aj program mimo železnice (návšteva pamätnej izby Juraja Hronca v Gočove, prehliadka kaštieľa a ľadovne vo Vlachove, zábavno-kultúrny program v Dobšinej...), ale na svoje si prišli aj záujemcovia o železnice, pretože jazda sa konala na trati už bez pravidelnej osobnej dopravy.

Vlečka vo Vlachove (do závodu Kovostroj Dobšiná) nebola na programe, ale personál Magdy mi ochotne zastavil na nákladisku, tak som sa po nej prešiel aspoň po vlastných. Určite sa mi to oplatilo, pretože tak nenásilne zakomponovanú koľaj v zelenej prírode uprostred ešte nie veľmi scivilizovaných hôr (rozumej chaty, cesty a iné podobné umelé stavby) by som na Slovensku len ťažko hľadal.

Za pohľad stálo aj niekoľko manipulačných úzkorozchodných železničiek v objektoch píl v Dobšinej aj Vlachove. Napriek tomu, že ich aj veľa železničných fanúšikov takmer nevníma, predsa len ide o časť železníc ako dopravného prostriedku určeného na presun vecí alebo osôb. Práve manipulačné úzkorozchodné železnice na pílach sú už veľa rokov tichým pomocníkom pri každodennej práci človeka.

Akcia priniesla nie len možnosť opätovne sa previezť po trati Rožňava – Dobšiná (za vzbudenia pozornosti miestneho obyvateľstva), ale ukázala aj možnosť „integrovanej dopravy“, keď po príchode vlaku do Dobšinej bol pristavený autobus, ktorý odviezol cestujúcich až na námestie v Dobšinej. Keď sa chce, tak to ide. Žiaľ, administratíva a najmä nepochopenie niektorých administratívnych pracovníkov bude ešte dlho prekážkou toho, čo tak na Švajčiarsku obdivujeme...

Moldava nad Bodvou – Medzev

Okrem skromnej nákladnej dopravy (prevažne tvoriacej dopravu dreva) ožíva občasnou osobnou dopravou (najmä vďaka KHKV z Košíc) aj trať Moldava nad Bodvou – Medzev. Stalo sa tak aj 14. augusta v roku 2010.

Mimoriadny osobný vlak privítala v stanici Medzev aj skupinka miestnych obyvateľov vrátane predstaviteľov samosprávy. Tu už bolo viac cítiť blízkosť Košíc a železiarní, kam vedú priame autobusové linky zabezpečujúce nepretržité dopravné spojenie s miestami práce, škôl a zábavy (každodenné autobusové spoje k striedaniu zmien v železiarňach a pod.), aj keď naobedovať sa v sobotu problém bol (takmer všade „NEVARÍME!“).

Pre mňa bola zaujímavá aj možnosť navštívenia Lucia Bane, kam do sedemdesiatych rokov viedla železnica z Počkaja (koľaje vytrhané začiatkom deväťdesiatych rokov). Priamo po telese som to v lete a po rannej trojhodinovej búrke neriskoval – teleso bolo zarastené náletovými drevinami a kríkmi. Baňu Luciu som dosiahol po ceste, kde som stretával hubárov z okolia, aj z Košíc.

Samotnú osadu Baňa Lucia tvorí niekoľko jednotných domov z čias, keď ešte baňa fungovala a prosperovala. Z náhodného rozhovoru s miestnymi usadlíkmi som sa dozvedel, že v čase fungovania bane dolina nebola hladovou dolinou, ale že tu bola taká miestna komunita so všetkým potrebným vybavením (vrátane spoločenských priestorov, kde „to žilo“). Niečo podobné som počúval od pamätníkov bývajúcich pri chemickej továrni neďaleko Horných Orešian o časoch, keď fungovala nie len továreň, ale aj úzkorozchodná železnica Horné Orešany – Smolenice – Dobrá Voda.

Záver na Východe

Ďalšie dve akcie spolu súviseli. Pôvodne som ich chcel nechať na budúci rok (t.j. 2011), už pri akcii Moldava nad Bodvou – Medzev sa však niečo šuškalo o možnej jazde na trati Vranov nad Topľou – Trebišov ešte v roku 2010. Po zverejnení akcie na trati Breznička – Katarínska Huta už nebolo nad čím rozmýšľať (ale bolo, čas a financie, ale keď sa chce...).

Breznička – Katarínska Huta

Takmer zabudnutá trať, žijúca už vlastne len pre skláreň v Katarínskej Hute, priniesla aspoň nakrátko nádej pre tunajší ťažko skúšaný región. O tom, že železnicu a osobné vlaky tu mali a ešte majú radi, svedčil program pripravený samosprávou obce Cinobaňa a tiež návštevníci z okolia, z ktorých sa niektorí aj previezli vlakom aspoň do Brezničky (súprava sa navyše bola „otočiť“ v Brezničke).

O zvýšenie atraktívnosti programu sa postarala aj adhézia, výkon motorového vozňa, záťaž a pomalá jazda v stúpaní pred Katarínskou Hutou – do stanice vlak zostavený z motorového vozňa 810 a dvoch prípojných vozňov 011 vchádzal metódou Per-Partes (teda po častiach). Ale väčšine cestujúcim to nevadilo a vznikol tak ďalší dôvod na fotonámet...

Bola to druhá akcia, na ktorej prítomnosť ešte nie historického vozidla nespôsobila neúspech akcie – súprava, ktorá mala pôvodne pozostávať iba z motorového a jedného prípojného vozňa, bola posilnená o druhý prípojný vozeň. Miestny cestujúci prakticky ani rozdiel oproti bežným vozidlám nespoznali. A napriek tomu sa vlaku tešili. Aj pre laickú verejnosť tak nemusí byť absencia parného rušňa na mimoriadnom vlaku negatívom (nie, že by som bol proti parným rušňom, ale vysvetlenie je v závere článku).

Vranov nad Topľou – Sečovce – Trebišov

Táto akcia, ktorá bola kompromisom medzi jazdou pre fotografov, laických cestovateľov a objednávkou miestnej samosprávy (Sečovce), ukázala opäť výhody železničnej dopravy a možnosti spolupráce samospráv, železníc a dobrovoľných klubov železničných nadšencov. Najviac som však vnímal radosť detí v podstate z obyčajnej jazdy vlakom dokonca v nie práve najlepšom počasí (počas príchodu vlaku z Trebišova do Sečoviec pred záverečnou jazdou do Trebišova už mrholilo). Organizátori tak môžu byť určite spokojní – keby mala súprava o vozeň viac, určite by sa našiel stále dostatok cestujúcich...

Z pohľadu železničných tratí, po ktorých musela súprava prejsť (Košice – Prešov – Vranov nad Topľou a Trebišov – Výh. Červený Dvor – Košice), aby sa na trať medzi Vranovom a Trebišovom dostala, bolo zaujímavých viacero miest, kde sa mohla „Magda“ zvečniť. Počasie však tentoraz nebolo práve najlepšie, stále však bolo možné sledovať meniacu sa krajinu, križovanie s inými vlakmi, ale aj vlečky napojené na prechádzané trate.

Pri návrate do Košíc som si uvedomil, že redukcia vlakov (či už osobných alebo aj nákladných), je pre podobné akcie vlastne výhodou. Je podstatne ľahšie nájsť pre mimoriadne vlaky voľné trasy a tiež pružnejšie reagovať na prípadné meškania. Ale pokiaľ by sa jazdilo na všetkých tratiach Slovenska, nebol by dôvod zavádzať takéto mimoriadne vlaky. Je to paradox stavu, v akom železničná doprava na Slovensku je...

Železničné akcie a ich vplyv na verejnosť

Podstatná väčšina uvedených akcií priniesla pre cezpoľných cestujúcich zaujímavý pohľad do kútov Slovenska, ktoré žijú úplne iným životom, než je ten v Bratislave, prípadne v iných veľkých mestách. Takéto akcie, kde je železničným vozidlom takmer výlučne historické vozidlo, majú z istého pohľadu aj negatívny vplyv na železnice. Železnica sa totiž prezentuje síce ako niečo romantické, ale aj ako niečo historické, akoby boli iba pripomienkou minulosti. Je pravdou, že parný rušeň ešte dlho zostane symbolom železnice pre laickú verejnosť, pre ďalšie generácie ľudí je však potrebné vytvoriť pre železnicu imidž stále moderného dopravného prostriedku schopného relatívne rýchlo zvládnuť aj hromadné nápory cestujúcich na krátke aj dlhé vzdialenosti (cestovanie na sviatky, púte, futbalové zápasy...).

Ten „podvedomý“ pocit z cestovania vlakom nie je dobré podceňovať. Keďže na mnohých tratiach už osobné vlaky vôbec nepremávajú, resp. premávajú len veľmi obmedzene, cestuje nimi čoraz viac menšia skupina obyvateľstva. Niektoré regióny so spádovými mestami sú úplne bez osobnej železničnej dopravy (Veľký Krtíš, Krupina, Svidník, Stropkov...). Tento jav môže spôsobiť, že ďalšie generácie mladých ľudí budú poznať železničnú dopravu už iba z rozprávania, možno občas z večerných správ (aj to prevažne v negatívnom kontexte pri častých nehodách na priecestiach, akoby za zrážku mohol vlak...) alebo len ako prekážku na pokojnej ceste automobilom (t.j. opäť na železničných priecestiach).

Niečo ako záver a poďakovanie

V socializme pracujúcim vysvetľovali, že peniaze sa raz prestanú používať a pracujúci ľudia budú pracovať zadarmo a tovaru si zoberú, len koľko budú potrebovať pre svoj život podľa zásluh... Síce sa takéto myšlienky zrejme nepodarí v blízkej dobe uskutočniť (hlbšie rozoberanie tejto témy nechám na iných a na inom mieste...), predsa len niečo z toho sa na Slovensku podarilo uskutočniť už v súčasnosti. Niektorí ľudia dokážu pracovať zadarmo a plácou im je dokonca iba radosť iných ľudí! Ako inak opísať aktivity ľudí združených v rôznych železničiarskych kluboch, akými sú napr. Klub historických koľajových vozidiel z Hanisky pri  Košiciach, Klub historickej techniky zo Zvolena alebo Občianske združenie ČANGO, ale aj samotné VLAKY.NET a ďalšie kluby, ktoré fungujú najmä vďaka zastrešeniu alebo výraznej podpory Múzejno-dokumentačného centra ŽSR?

Predstavujú ich ľudia, ktorí vo svojom voľnom čase dokážu obetovať svoj čas, schopnosti, zručnosť, um a tiež nemalé finančné prostriedky z vlastných peňaženiek na kúsok radosti detí, dospelých a „veľkých detí“... Azda najviac som to pozoroval v Sečovciach, kde výskanie detí v motorovom vlaku z Vranova bolo tak výrazné, že som si do toho času vôbec neuvedomil, ako významne môže pôsobiť na ľudské bytosti jazda v podstate obyčajného technického prostriedku na dopravu osôb – vlaku. Železnice dokázali zo všetkých druhov suchozemských dopravných prostriedkov, ktoré doteraz človek vymyslel, skĺbiť rýchlosť, pohodlnosť, romantiku, efektívnosť, bezpečnosť, ekológiu a masovosť do jedného technického vynálezu použiteľného takmer za každých podmienok počas celého roka a na každodenné použitie za všetkými cieľmi ľudí.

Aj keď posledné roky dostávajú tvrdú ranu najmä od automobilov, zaťaženie životného prostredia exhalátmi, preťaženie ciest, zápchy, zrazené osoby, hluk, stresy a sprievodné javy v podobe zväčšujúceho sa podielu betónu nie len v mestách, ale aj rozmáhajúceho sa individualizmu (ľudia pri cestovaní autami sa izolujú na jednotlivcov alebo málopočetné skupinky, takže sa vytráca náhodné stretávanie rôznych ľudí pri cestách hromadnými dopravnými prostriedkami...), dávajú denne jasné dôkazy, že uprednostňovanie individuálnej automobilovej dopravy nie je ten najlepší smer, ktorým by sa malo ľudstvo uberať.

Ekonomické záležitosti niektorých ľudí však budú zrejme ešte dlho zastierať tieto negatíva závojom pohodlnosti a rýchlosti pre jednotlivcov vyžadujúcich dopravu v priestore a čase. Preto by som chcel týmto príspevkom poďakovať usporiadateľom nie len za uvedené akcie, ale aj za ich snahu a ochotu splniť niektorým ľuďom svoje sny, vytvoriť úsmev a ťažko zabudnuteľné radostné zážitky najmä u detí, ako aj propagovať dopravný prostriedok, ktorý má stále svoju opodstatnenú budúcnosť! 

Odkazy:

1. Múzejno - dokumentačné centrum Bratislava
2. Klub historickej techniky pri RD Zvolen
3. Klub historických koľajových vozidiel pri Rušňovom depe Haniska pri Košiciach
4. Railpage.net
5. Kalendár železničnej nostalgie ŽSR 2011 

Titulná snímka: Nedeľa začala pri Ťahanovskom tuneli hmlou© Ing. Marko Engler