S ČD Net Lidl po Morave a Čechách (1)

Poďakovanie za Lidlenky

Plán jazdy

Keďže na sobotu 8. apríla sme sa na „spoločnú spanilú chlapskú jazdu“ prihlásili traja, bolo nutné nájsť nejaký kompromis, na ktoré trate sa teda pôjdeme pozrieť. Marekove severočeské chúťky boli bohužiaľ prehlasované atraktívnym plánom Ota, ktorý doň implementoval jazdu po legendárnej peáži cez Głuchołazy a aj mne bolo pohodlnejšie cestovať na Moravu než kamsi do Liberca. Ten si spolu s ďalšími traťami necháme napríklad na InterRail ČD. Čo ty na to, Marek?

Chlapci mali v pláne stráviť vo vlakoch len jeden deň, zatiaľ čo ja som neváhal využiť oba dni víkendu, čím som musel viac prešpekulovať plány jázd a vhodne ich zakomponovať tak, aby som efektívne využil čas jazdy a prestoje. Keďže v ČR som nikdy dovtedy nebol západnejšie než v Prahe (teraz opomínam Ústí nad Labem), voľba jednoznačne padla na Karlovy Vary, tak aby som sa previezol nielen po trati cez Most a Chomutov, ale aj po nedávno optimalizovanej trati z Chebu do Plzne. Pre pobyt v Karlovych Varoch som uvažoval s dobou minimálne 2 hodiny, čo sa neskôr ukázalo ako nedostatočné, no aj tak mi to znemožnilo návrat do Považskej Bystrice vlakom ešte v nedeľu, pretože posledný vlak z Prahy do Žiliny cez Horní Lideč odchádzal z Prahy už o 15:17, čo bolo nemysliteľne skoro, tak ako aj príchod do Považskej Bystrice krátko po 20. hodine. Voľba tak padla na neskoršie spojenie z Prahy a maximálne využitie časových možností vrátane jázd osobnými vlakmi. Z posledného medzištátneho vlaku do môjho rodiska sa tak stal posledný osobáčik do Střelnej sťaby pohraničnej stanice. Odtiaľ som musel použiť štvorkolesového „exhalátora“ priamych emisií, ktorým som sa dopravil až domov.

S kamarátmi okolo Jeseníkov

Keď kamoši nastupovali na ranný Os 4680 v Galante s odchodom 04:15 do Bratislavy, ja som sa v posteli prehadzoval na druhý bok. Len tesne načatá druhá polovica mojej zvyčajnej doby prázdninového spánku však bola o 04:40 narušená pípaním budíčka, ktorý samozrejme viac naštval môjho brata než mňa. Rýchla ranná hygiena, výdatné raňajky plné bielkovín a stopových prvkov a hladko naštartované auto boli priam ideálnym začiatkom dlho očakávaného dňa. Milujem aktívne strávené prázdniny, tak ako tieto. Čo tam po spánku...

Do Střelnej ma čakalo zašoférovať si na vyše 40 km dlhej trase. Cesty boli prevažne mokré a ranné šero taktiež neprialo svižnej jazde. Medzištátna cestná komunikácia 1. triedy od Púchova po hraničný priechod Strelenka – Střelná volá po obnove tak ako trať 1. kategórie zo Zlatoviec po Trenčiansku Teplú. Užitočné informácie od spolužiačky bývajúcej v Střelnej (taktiež ďakujem) mi pomohli pri odparkovaní auta pred tamojším supermarketom a rýchlom nájdení železničnej zastávky priamo na zlome nivelety trate tesne za Střelenským tunelom.

Mojím prvým spojom tohto dňa bol paradoxne Os 3262 spol. ZSSK z Púchova do Horního Lidča, ktorý zo Střelnej odchádzal o 06:13. Do Horního Lidča to boli 4 km a vlak v podaní 813/913.018 „Kristínka“ premával načas. Ako sa na sobotné skoré ráno patrilo, vlak bol zaplnený len 4 cestujúcimi.

V Hornom Lidči som si krátko po našom príchode v osobnej pokladni vymenil „Lidlenky“ za „úvěřové cestovné ČD-net“ a vybral sa v ústrety ďalšiemu spoju R 622 „Bečva“ s odchodom o 06:31. Priam nostalgická súprava v čele s Banánom 150.203 sa výraznejšie naplnila už vo Vsetíne a V. Meziříčí (viac v priloženej tabuľke na konci článku). Ku mne si v Hranicích na Moravě prisadli tri mladé konverzáciechtivé dámy. Nuž, škoda, že som do tej Prahy nešiel priamo tak ako ony. Možno by z toho niečo bolo. Moja cesta týmto vlakom sa ale podľa fixného plánu skončila už o stanicu ďalej. V Lipníku nad Bečvou som mal 6 minút na prestup na Os 3306 ťahaný poľskou mašinou EU07-516 vo farbách PKP-InterCity. V mojom prvom vozni (Bt) na počudovanie fungovalo aj WC s umývadlom, vodou a mydlom, čo som samozrejme neodolal využiť.

„Copak to fotíš, vole?!“

Po vystúpení v Přerove som neváhal zdokumentovať dianie v stanici aktuálne podliehajúcej rozsiahlej rekonštrukcii. Objektív môjho fotoaparátu však najviac potešil prichádzajúci Ex 560 „Šohaj“. To sa však nedalo povedať o rušňovodičovi nablýskanej 380.019, ktorý ma podráždený a so slovami „Co pak si to fotíš?! No nefoť to! Foť si mašinky, ne strojvedoucí!“ tak znechutil, že do Přerova asi tak skoro fotiť nepôjdem. Aspoň nie na stanicu. Ja by som bol hrdý, keby som sa mohol ukázať na takomto stroji. Neskôr mi bolo odporučené, aby som takémuto „ujovi“ pri fotení povedal, nech teda z tej mašiny uhne, keď tam má tie vonkajšie kamery, namiesto toho aby zavadzal vo dverách.

Po tomto incidente som už nedočkavo očakával svojich súputníkov na tento deň, ktorí sa doviezli na Ex 533 „Rastislav“ v čele s ďalšou 380-kou, tentoraz s inventárnym číslom 016. Po zastavení súpravy a spoznaní Ota opadli aj prvotné Marekove obavy o to, ako sa my dvaja budeme celou cestou titulovať. Pred príchodom nášho prvého spoločného spoja R 803 som sa ešte stihol zoznámiť s riadiacim vozňom Bfhpvee „Syseľ“ a zvečniť si niekoľko odstavených strojov.

22 km dlhú trasu po Olomouc hl. n. sme prežili bez väčšej ujmy na zdraví, avšak so značnou dávkou šťavnatých vyjadrení istého mierne podguráženého spolucestujúceho (pripomínam, bolo 9 hodín ráno) v našom kupé, ktorý sa pomerne expresívne vyjadroval o obyvateľoch hlavného mesta ČR. Popritom ako sme si s Marekom na naše tlačené poznámkové hárky zapisovali údaje o HDV, meškaní a radení vlaku, spomenutý pán konštatoval: „Tak teda viděl jsem už spoustu bláznovství, ale tohle ještě ne.“ 140 km/h v tomto vlaku sme dosiahli za pomoci novo „najbrtizovanej“ 362.070 (ktorú v tento deň ešte stretnem) určenej zrejme pre Push&Pull – prevádzku, keďže len na jednom čele mala displej s údajmi o cieľovej stanici vlaku. Nechýbali jej ani kamery po oboch bokoch karosérie, avšak nie tak harmonicky zakomponované ako v prípade 380-ky.

V Olomouci nasledoval ostrý prestup na 5 minút zmeškaný R 901 „Praděd“, ktorého v Zábřehu na Moravě čakal preprah na nezávislú trakciu. Vlaková 362.174 tak bola nahradená klepotajúcou (nemyslím zvuk motora, ale plochy na jednom z kolies) 754.065 v zelenosivom nátere. Podľa dostupných informácií jazdia na ramene po Jeseník 4 kusy Brejlovcov, avšak len jediný radu 754, ostatné modernizované 750.7. Mali sme teda „šťastie“.

Súprava bola zostavená len zo 4 vozňov a vybrali sme si (sorry, Oto vybral) BDs, do ktorého sa v Horní Lipové narvala asi 20-členná skupinka detí a ich tútorov, ktorá zabraňovala nášmu obliehaniu okien po oboch stranách vozňa. Napriek tomu vďaka prekrásnym pohľadom cesta ubiehala rýchlo, tak ako klesala aj teplota vzduchu, čo bolo poznať aj podľa množstva snehových múld v tienistých miestach pozdĺž trate. Súprava postupne spomalila až na 30 km/h akoby sa snažila sklonovníky prepísať na rýchlostníky. Brejlovec sa skutočne potrápil, kým sa mu podarilo vyštverať na vrchol trate – zastávku Ramzová. Tu som si všimol aj ďalšieho kamaráta Romana zo Žiliny, ktorý však v Jeseníku plánoval pobudnúť trochu dlhšie než naše 3 minúty – vo Vlastivědném múzeu. Pozdravujem týmto aj jeho.

„Peážny“ vlak

V Jeseníku sa hromada ľudí ponáhľala do značne poddimenzovanej „súpravy“, len ja som sa hrnul smerom ku zhlaviu, aby som si zvečnil Šukafon s Brejlovcom bok po boku. Tri minútky na fotenie a prestup postačili a miesto v 810-ke som si našťastie našiel, aj keď sila aprílového Slnka znásobená „termálnym dvojsklom“ bola už vďaka pokročilej predpoludňajšej hodine značná.

V Mikuloviciach vystúpili 2/3 cestujúcich a tak sme si mohli dovoliť urobiť pohodlie. Väčšina zostávajúcich cestujúcich bola evidentne vlakovými fanúšikmi a zrejme aj z tohto dôvodu hrozí doprave na tejto trati v roku 2014 zánik. Z Jeseníka cez peáž do Krnova bolo okamžite rozpoznateľné miesto, kde sa končí trať v správe SŽDC a kde začína správa PKP PLK a naopak. V rozpadajúcej sa ŽST Głuchołazy plnej mechanických návestidiel sme sa stretli s protiidúcim R 1182 v podaní Quatra. Po úvrati sme sa bok po boku vydali smerom na „české“ zhlavie, kde sa naše cesty rozišli iným smerom, avšak obom do rovnakej krajiny.

Rozlúčka s kamarátmi

V Krnove – konečnej stanici nášho „peážneho“ vlaku som sa s kamarátmi rozlúčil, keďže títo ďalej pokračovali moravsko-valašskými traťami, ktoré som už párkrát prebrázdil. Ja som sa vybral po krásnej lesnej trati z Krnova cez Bruntál a Valšov do Olomouce cez takmer nedotknutú krajinu. Tu sa už začalo zmrákať a aj vietor začínal byť nepríjemný. To však v takom komfortnom vozidle akým bolo Quatro 843.028 vôbec neprekážalo. Keďže mám rád zvuk motora (v tomto prípade 2 pomerne hlučných), namiesto polomáčaného riadiaceho vozňa ABfbrdtn „Evička“ som si vybral už spomínaný „push faktor“ súpravy vlaku R 1126. Prekvapila len slabá obsadenosť súpravy (variovala medzi 20 a 40%), čo trefne skomentoval aj vlakvedúci: „teď kolem oběda máme útlum“.

Po Hanácku

Olomouc ma už vítala úplne zamračenou oblohou, ktorá neveštila nič dobré. Preto som sa pokúšal vo vyše 2-hodinovom prestoji určenom na prehliadku mesta nájsť nejaké traťové úseky, ktoré by som mohol preskúmať, avšak príliš dlhé váhanie nad príliš veľkým množstvom možností som nakoniec zavrhol a vybral som sa predsa do centra mesta. Pritom som po prvýkrát v ČR využil ponuku MHD, a síce MHD Olomouc. Tamojšie jednodielne nízkopodlažné električky s dramatickou akceleráciou sa mi veľmi pozdávali, tak ako aj kvalitná koľajová infraštruktúra (v porovnaní s Bratislavou priepastný rozdiel). Hodinový obyčajný lístok navyše potešil aj na slovenské pomery priaznivou cenou 14 Kč (ca. 0,60 €).

Samotné centrum mesta je veľmi atraktívne a niektorými svojimi architektonickými dielami (a aj počasím) mi nakrátko spôsobilo deja vu z minuloročnej návštevy Krakowa. Čoskoro totiž začal padať slabý dážď, ktorý ukončil dlhotrvajúcu periódu suchého počasia trvajúcu bezmála od prvej polovice marca. Môj žalúdok si taktiež začal pýtať svoje a tak som sa usalašil v jednej príjemnej reštaurácii, kde som si dal výdatnú „Hanácku česnečku“. Obďaleč som natrafil na jeden voči LIDL-u konkurenčný obchodný reťazec, v ktorom som doplnil zásoby tekutín a vitamíny v duchu hesla „1 banán denne“. Späť na stanicu som sa pobral taktiež električkou, avšak inou trasou a v podaní staršieho typu vozidla, ktorý však bol veľmi poctivo udržiavaný.

Čas do odchodu môjho Os 14037 do Senice na Hané sa blížil len pomaly a tak som si vychutnával príjemnú atmosféru hlavnej stanice, kde som si konečne zaobstaral Jízdní řád 2011/2012 a novú kľúčenku na krk podľa farebnej schémy Najbrt. Okrem Banána 151.001 vo farebnom šate som si z rôznych uhlov zvečnil aj dnes už „použité“ Eso 362.070, ktoré nostalgicky „parkovalo“ na 3. nástupišti rovno pri vodnom žeriave. Odchod vlaku sa už blížil a ja som sa pobral k Regionove 814.037, ktorá bola po celej trase vyťažená ca. na 5%. Zaujímavosťou vlaku bolo 5-násobné zastavenie v rôznych zastávkach a staniciach na území mesta Olomouc, čo dávalo tušiť mestský charakter tohto spojenia.

Neplánovaná zmena plánu

V Senici na Hané ma už čakala ďalšia RegioNova 814.008 ako Os 14083 do Prostějova hl. n., ktorá bola od Kostelca na Hané obsadená takmer na tretinu. V Prostějove som mal mať pôvodne takmer hodinový prestoj, ale keďže takáto doba nepostačuje na prehliadku mesta, rozhodol som sa ad hoc zmeniť plán a využiť túto časovú medzeru na obojsmerné prevetranie jednokoľajnej elektrifikovanej trate do Olomouce pomocou R 935 v čele s 362.019 v nátere ČEZ a naspäť až po Brno hl. n. na R 1402 v čele s najbrtizovanou 362.116. Svižná jazda rýchlosťami blízko 100 km/h bola poznačená nezadržateľným stmievaním, ktoré však spestrila družná debata s vlakvedúcim v R 1402, ktorý ma čo-to poučil o slovenských horách a českých cyklotrasách, ktoré stoja za navštívenie. Minimálne tie, ktoré boli postavené na telese zrušených železničných tratí, ako napr. Nezamyslice – Morkovice. Verím, že podobný osud čaká aj u nás zrušené trate.

Metropola Moravy

V Brne ma už z celodenného behania po vlakoch a staniciach začala premáhať únava, a tak som si prezrel len niektoré časti stanice, ktorá už úpenlivo volá po „gruntownym remoncie“ (nemohol som si na tomto mieste nespomenúť na stanicu Warszawa Wschodnia pred rekonštrukciou). Pri observovaní stanice som však postrehol s akým rešpektom (alebo dešpektom?) na mňa pozerajú niektorí ľudia. Až neskôr mi došlo, že podobný pocit, že niečo nie je v poriadku, som mal aj v Olomouci. Celý deň som totiž v rukách držal podložku s poznámkovým hárkom (a mapami), v rukách pero a na krku fotoaparát. Nebyť toho fotoaparátu a oholenej brady, je jasné, koho by som v slovenskom železničnom prostredí okamžite pripomínal.

Predposledným spojom Bielej soboty bol Os 4637, resp. linka S3 systému IDOS Brno. Plecháč so štvoritou Honneckerovou pomstou na háku si to po moju konečnú – Šakvice – solídne valil a tam som prestúpil na Os 4665 do Břeclavi v podaní 809.358, čo je de facto 810-ka prispôsobená systému specifický způsob odbavení cestujících (analogický voči nášmu samoobslužnému výpravnému systému) vrátane výmeny okien za polospúšťacie. Len si predstavte ten pohľad: 809-ka „letiaca“ po trati, na ktorej sa čoskoro možno bude jazdiť rýchlosťou 200 km/h. Tento splašený motorový vozeň bol po Zaječí (konečná Os 4637), kde pristúpilo zhruba 30 cestujúcich, vyťažený asi len 5 ľuďmi, ktorým sa zrejme nechcelo riskovať cestovanie na stojáka po prestupe v Zaječí. Cestu snaživo „spríjemňovali“ silne spoločensky unavení výrastkovia, ktorí div že nevystúpili za jazdy cez okná.

Železničná brána do Českej republiky

V Břeclavi sa všetci rozpŕchli najrôznejšími smermi a mne do príchodu Metropola zostávalo vyše 90 minút, ktoré som sa rozhodol využiť na prechádzku nočnými uličkami mestečka. Prázdne ulice a všeobjímajúce ticho ma navnadili na prežitie pokojnej noci v lôžkovom vozni a informačné tabule na konci pešej zóny prezradili niečo o Lednicko-valtickom areáli, kam sa určite prídem čoskoro na bicykli pozrieť.

Na železničnej stanici po mojom návrate už pomaly „hustla“ atmosféra, keďže policajti a staničná ochranka mali plné ruky práce s miestnymi výtržníkmi, čoho dôkazom boli aj čerstvé kvapky krvi na schodoch vedúcich do budovy stanice. Fotografovať som sa neodvážil, ale rád som využil služby tamojších sociálnych zariadení, ktoré sú svojou úrovňou od tých bratislavských na míle vzdialené, za čo som aj pochválil tamojšiu „hajzeltetu“.

Je rozdiel zaplatiť 8 Kč za krásne, voňavé a najmä čisté WC, a neosobne zaplatiť za použitie zasratých WC vo „veľkolepej“ Bratislave. Pani službukonajúca bola prekvapená, o čom to rozprávam, keďže jej niekto údajne narozprával, že by si mali brať v Břeclavi z Bratislavy príklad. Samozrejme, z tohto omylu som ju rýchlo vyviedol.

Titulná snímka: 151.001 na čele Ex 149 v stanici Olomouc hl. n. © Róbert Žilka