S ČD Net Lidl po Morave a Čechách (2)

10 a pol v hrkálke

EN 476 „Metropol“ bol dovezený s 3 minútovým náskokom do Břeclavi jedinou polomáčanou Gorilou, ktorá sobotňajšiu službu ukončila práve tu. Súpravu EN 406 „Chopin“ s prevažujúcimi rakúskymi vozňami od Viedne pre zmenu priviezol akýsi červený Taurus, avšak podľa pozície stredného reflektora a len jedných dverí na boku rušňa jeho jednoduchšia verzia 1116. Ten bol vystriedaný nablýskanou 380-kou bližšie neurčeného inventárneho čísla. Tieto informácie som už nezisťoval, lebo vonku začal fúkať nepríjemný SZ- vietor a môj WLAB vozeň č. 379 z Banskej Bystrice do Chebu bol radený na konci súpravy, takže som si ani nevšimol, aký rušeň nás po Pardubice ťahal.

Pravidelný odchod vlaku 00:23 nastal včas a ja som zaujal miesto v druhej „kajute“ od konca vozňa, kde mi bolo pridelené spodné lôžko č. 51. Po Pardubice nado mnou cestoval istý pán zhruba v mojom veku, ktorý však podľa svojich slov nemohol vo vlaku ani oka zažmúriť. V prípade tohto vozňa som sa mu ani nečudoval. Ešteže ja som bol tak unavený, že mi ani veľmi neprekážali výrazné rázy od podvozku (bohužiaľ, takmer pod naším kupé) pri každom koľajovom styku a na všetkých výmenách prechádzaných rýchlosťou vyššou než ca. 100 km/h. V podstate som tak bol prinútený takmer celú cestu do Karlovych Varov znášať pocity podobné tým, na ktoré sú obyvatelia Japonska či okolia San Fransisca odmalička zvyknutí. Nechápem, ako môžu byť vozne v takomto stave schválené pre režim RIC 160.

V Pardubiciach som zaregistroval vystupovanie môjho spolucestujúceho, tak som v polospánku zabezpečil seba i svoje cennosti trojnásobným uzamknutím oddielových dverí. Od kmeňovej súpravy bol náš vozeň v tejto stanici odvesený a ja som na rozdiel od „legendárnych“ posunov vozňa č. 13 v Žiline od vlaku R 707 (na R 443) zaregistroval len jedno drobné šklbnutie, čo malo blahodarné účinky na regeneráciu môjho organizmu počas tejto cestovateľskej noci. Už ako R 718 sme sa pobrali do Prahy, odkiaľ sa môj vozeň pre zmenu prevážal v súprave R 606 „Ohře“, opäť ako posledný v poradí.

Prvá zmienka z tohto dňa však bola výsostne negatívna, keďže som sa nezobudil „prirodzenou cestou“, ale na krik troch malých detí, ktoré sa evidentne nevedeli dočkať Ústí nad Labem. Keby vykrikovali kdesi krátko pred Ústím, tak by som nenamietal, pretože túto trať už poznám. No hurhaj sa začal už v stanici Praha-Holešovice, takže som bol ukrátený o drahocennú hodinu spánku! Čo už, povedal som si. Nech majú deti radosť a ja pohľad na strmé svahy a druhú traťovú koľaj I./IV. tranzitného koridoru. Aspoň som využil služby sympatického stewarda a dal si ranný proviant v zložení vynikajúce Cappuccino + croissant za celkom priaznivú cenu (údajne akciovú) 1,70 €.

V Ústí nad Labem hl. n. som sa konečne ocitol v čele vlaku (v 1. vozni ako to mám rád), avšak moje kupé bolo na od rušňa vzdialenejšej strane vozňa, takže do sýtosti som si zvuky Esa 363.126 nevychutnal. Stihol som si aspoň dokumentačne odfotiť náš pôvodný zelenožltý Patriot 162.019 a „Ohře“ sa nezadržateľne začala rútiť juhozápadným smerom.

Samotná trať bola v dosť neutešenom stave, pričom na krátkom trojkoľajnom úseku medzi stanicami Bílina a Most sme šli „zlatou strednou cestou“. Neskôr som sa zahľadel do fyzickej mapy ČR, kde ma prekvapili biele plochy po JV- okraji trate, čo dávalo tušiť akúsi antropogénnu činnosť. Nemýlil som sa a v okolí Mostu a Chomutova sa ukázali obrovské lomy, v ktorých sa ťaží hnedé uhlie (bohužiaľ nezadokumentované). To však nebolo nič v porovnaní s tým, čo ma čakalo v Kadani-Prunéřove. Prvýkrát v živote som mimo Czech Raildays videl Ponorku, konkrétne 184.503, aj keď na moje sklamanie „neživú“ so stiahnutými zberačmi.

Karlovy Vary – mesto plné kontrastov

Po bezmála desaťapolhodinovej jazde sa môj vozeň napokon dotrmácal do svetoznámeho kúpeľného mesta Karlovy Vary. Hneď po vystúpení som ale tento pocit nemal, keďže ma doslova omráčila zanedbaná železničná stanica (tzv. horní nádraží). Už už som si myslel, že som neskoro vystúpil – kdesi v Sokolove, no naozaj som sa ocitol v Karlovych Varoch.

Prvotný šok zo stanice svojou úrovňou nie nepodobnej tej v Trenčíne (ba tam ešte majú viacero krytých nástupíšť vrátane podchodov) bol po krátkej chôdzi pomedzi rovnako zdevastované okolie stanice vystriedaný krajšími pohľadmi na približujúce sa centrum mesta a pešiu zónu. Predtým som však ešte stihol zazrieť ca. 3 km dlhú spojovaciu jednokoľajnú trať medzi stanicami K. Vary Dolní nádraží a Karlovy Vary (oficiálne bez prídomku), ktorá slúži regionálnej doprave zo smeru Johanngeorgenstadt (SRN) a Merklín. Obďaleč som zazrel mestskú tržnicu, v ktorej sa nachádzal otvorený istý obchodný dom holandskej proveniencie. Horšie, že verejné WC umiestnené pri vchode do obchodu (očividne nespravované obchodným domom) bolo prázdne a uzamknuté, čo bolo v mojom prípade dosť kontraproduktívne, keďže som mal pred sebou vyše dvojhodinový pobyt v meste.

Neďaleko tržnice som stihol nakúpiť Lázeňské oplatky a trojúhelníky v počte 4 balenia (pozor, nekupujte škoricové!), ktoré po mojom návrate domov zožali taký úspech, že mi na ochutnávku ostala už len jedna škoricová oblátka... Potom mi už nič nebránilo v „romantickej prechádzke“ zákutiami kúpeľného mesta v osamelej spoločnosti, ktorú však smerom k samotným kúpeľom dopĺňalo čoraz väčšie množstvo turistov najrôznejšieho pôvodu. Bezkonkurenčne najviac bolo ruských oligarchov, ktorí zrejme ani len netušia, že cez mesto vedie niekoľko železničných tratí, inak by tie stanice zrejme vyzerali inak. Prítomnosť „bratov Rusov“ bola evidentná aj podľa nápisov v azbuke a prekrásneho pravoslávneho kostola sv. Petra a Pavla.

Po ceste k 15. Hadímu pramenu s teplotou vody 30º C som konečne natrafil na „antikorové“ verejné WC za poplatok, ktoré som samozrejme neváhal využiť. Po vykonaní týchto neodkladných povinností som sa napokon mohol venovať nasávaniu kúpeľnej atmosféry. Jedine pekné počasie akoby si dalo párdňovú odmlku. Vzal som si na seba síce outdoorovú bundu, spodky, rukavice aj zimnú čiapku, no aj ten chýbajúci šál by sa bol zišiel. Najvyššia denná teplota totiž za celú nedeľu neprekročila 3º C a do toho sa ešte pridal nepríjemný „severozápaďák“ spolu s občasnými snehánkami.

Samotné centrum mesta bolo krásne, najmä čo sa týka architektúry. Ale to už by som sa priveľa rozpisoval. Poďme teda naspäť k nami všetkými tak vrúcne milovanej železnici. Dolní nádraží malo o poznanie inú úroveň než to horné a v o to krajšej symbióze s ním harmonizovali moderné nemecké motorové jednotky od Siemensu – RegioSprinter radu 642 spoločnosti Vogtlandbahn a Desiro radu 654 spoločnosti Erzgebirgsbahn patriacej pod prevádzkovateľa regionálnych liniek DB RegioNetz spadajúceho pod štátnu DB.

Richtung Eger

Popri návrate na zdecimovanú „hlavnú stanicu“ som si bol overiť funkčnosť tamojšieho nadchodu pre peších, ale ani z jeho prehnitých drevených dosiek som dobrý pocit nemal. Až neskôr v R 608 „Svatava“ do Chebu v podaní 362.068 som sa zoznámil s istým Petrom z Přerova, ktorý mi situáciu ohľadom „hlavnej karlovarskej stanice“ ozrejmil. Podobne ako v prípade Dolního nádraží sa nákladná rekonštrukcia odkladá zatiaľ na dobu neurčitú, najmä kvôli sporom súkromného investora s tamojšou radnicou o pozemky pod budovou staníc. Také významné (krajské) mesto ako Karlovy Vary by si však nielen podľa môjho názoru vyžadovalo rekonštrukciu železničnej stanice v čo najdohľadnejšej dobe. Snáď sa teda pri vystúpení z rýchlika pri svojej ďalšej návšteve tohto inak príjemného mesta dočkám pre zmenu pozitívneho šoku.

V predmetnom rýchliku sa už medzičasom rozvinula družná debata medzi mnou a spolucestujúcimi vo vyššom strednom veku, ktorí na svoj nedeľný výlet taktiež využívali Lidlenky. Úplne iný obraz v porovnaní s Karlovymi Varmi ponúkla železničná stanica v Sokolove, ktorá by tej prv spomenutej mohla byť pokojne vzorom. Po krátkej jazde kľukatou traťou ma Cheb očakával v znamení snehánok a zamračenej oblohy, čo mi však nebránilo v prehliadke stanice v štýle socialistického realizmu a jej okolia. Zaujalo najmä nemecké Desiro, v ktorého interiéri som sa po prvýkrát vo svojom živote stretol s automatom na nákup cestovných lístkov (len som ho hlupák zabudol odfotiť). Ktovie ako by takéto „zlepšováky“ vyzerali vo východnejších končinách...

Takmer hodinový pobyt v Chebe som využil na krátku exkurziu do centra mesta vzdialeného len niekoľko minúť pešo od stanice. Už pár metrov od stanice moje cyklistické srdce (ale až po železnici) poskočilo pri pohľade na novučičké cyklotrasy a tak som sa s úsmevom na trati pobral k pešej zóne lemovanej farebnými domčekmi, ktorých fasády pri prechodne vyjasnenej oblohe nádherne vynikli. Rekonštrukcia centrálnej mestskej zóny prebehla v roku 2011, čo vrátane mestských dejín v troch jazykoch dokumentovala aj krycia kanalizačná mriežka tiahnuca sa celou dĺžkou pešej zóny v jej strede. Skutočne originálne aj pronávštevnícky orientované riešenie, s akým som sa dovtedy nikde inde nestretol. Keďže čas sa postupne krátil, pri ceste späť som sa zastavil v miestnom diskonte, kde som si kúpil minerálku a rožky k maminým rezňom. Očarujúca (ba čo viac – mimoriadne atraktívna!) vedúca obchodu ázijského pôvodu ma však svojím upreným pohľadom natoľko pomiatla, že som jej omylom pri kase podal eurá, ktoré by aj bola prijala, ale ja som sa radšej chcel zbaviť drobných Kč.

Optimalizovanou traťou do Plzne a Prahy

Po príchode na stanicu ma na 1. koľaji už netrpezlivo očakával pristavený R 761, k zlosti opäť s „dehumusovanými“ B-čkami v štýle Najbrt, kde ma na prekúrenej chodbičke posledného vozňa vítali dokonca LED- žiarivky (alebo im podobné) a v kupé nefunkčné el. zásuvky pre použitie 4 el. zariadení naraz. Ja uprednostňujem funkčnosť pred počtom... Po opustení Chebu som sa samozrejme s pracovným hárkom podujal preskúmať stav celej súpravy a zapísať č. HDV, na čo sa v BDbmsee ozval vlakvedúci: „Vy tady něco zjišťujete, pane? Já o tom musím vědět jako první v téhle soupravě.“ Situáciu som mu s perom Vlaky.net patrične ozrejmil a on so súcitným úsmevom odkývol aj na moju otázku, či sa môžem chvíľu zdržať v Aee, kde nebolo vidieť ani živú dušu, no o to krajšie vynikal spev 362.109, ktorý potenciál svojej max. rýchlosti na celej trati nevyužil ani raz.

Prednedávnom optimalizované úseky trate z Chebu do Plzne dodávali jazde vlaku punc komfortu, navyše prírodné scenérie dobre pozorovateľné aj zo vstupnej chodbičky posledného vozňa boli spestrením môjho rozhovoru s Petrom, s ktorým som pocestoval až do Prahy hl. n. Najmä úchvatné zárezy a štvoraké rýchlostníky (klasické súpravy – spodné hranaté rýchlostníky/údajne vybrané klasické súpravy – horné hranaté rýchlostníky/súpravy so zníženou priechodnosťou – okrúhle rýchlostníky/naklápacie súpravy – vertikálne rýchlostníky) stoja za pozretie priloženého videa. Keď som už pri rýchlostníkoch, tak rozdiely medzi max. povolenou rýchlosťou pre klasické súpravy a naklápacie súpravy boli miestami značné. Tesne pred Plzňou boli max. povolené rýchlosti 110 vs. 150 km/h, takže výhody Pendolina sú tu značné, aj keď je škoda riedkej frekvencie zachádzania tejto súpravy do týchto končín (1 pár vlakov za týždeň – v soboty do F. Lázní a späť). 

Béčkom až na doraz

...špalková. Dav ľudí zhromaždených pred informačnými tabuľami na pražskom Wilsonovom nádraží sa začal hýbať až po ohlásení koľaje, na ktorú bol pristavený práve môj vlak. Dal sa očakávať poriadny nápor cestujúcich, tak som sa s Petrom (ktorý si taktiež chcel užiť 160 km/h) poponáhľal na 4. nástupište. Na konci eskalátora som zastihol zazrieť 151.008 v čele vlaku, no horší pohľad bol na koniec súpravy, ktorému dominovali 3 najbrtizované Béčka! Škoda, že sa nepodarilo vyhrabať aspoň nejaké tie Bmee aké boli aj v strede našej 11- vozňovej súpravy. S Petrom som sa teda musel rozlúčiť, avšak nedalo mi prejsť si celú súpravu od začiatku, čo sa mi aj oplatilo, keďže som na vlastnej koži pocítil kvality výrobku ŽOS Vrútky – čerstvo zrekonštruovaného vozňa WRmee (pre časový stres odfotený len zvnútra – na nerozoznanie od starších WR). Ďalších pár vozňov bolo poriadne preplnených, čím sa len potvrdila pravdivosť existencie tzv. fenoménu extrémneho vozňa, keďže mnohí ľudia sú leniví prejsť do jedného či druhého konca súpravy a získať tak isté voľné miesto na sedenie. Ja som však lenivý nebol a pomedzi cestujúcich stojacich v uličkách som sa pobral do „vytúženého“ Béčka na chvoste vlaku, kde bolo samozrejme prázdnych celých 6 kupé.

Zatiaľ čo som si vyvetral unavené chodidlá, súprava začala naberať rýchlosť. Začudovať som sa musel nad tým, že napriek obmedzenej max. rýchlosti 140 km/h a údajným jazdným časom stanoveným pre rýchlosť 160 km/h sme nemali žiadne meškanie, a to rozjazdy zo staníc neboli nijak dramatické. Tomu ako sa veci v skutočnosti majú, nechávam priestor do diskusie erudovanejším prispievateľom tohto portálu.

V ďalších staniciach sa už stihli zaplniť aj posledné vozne a ku mne si napokon prisadol jeden spolucestujúci. Bol som teda opätovne nútený nasadiť si na moje pačmagy obuv a pobral som sa na zadné „stanovište“ vychutnávať si svist koľajníc. Tieto „romantické chvíľky“ a priori muselo skôr či neskôr niečo narušiť. Tentoraz to boli dvaja šarvanci, ktorí šli spoločne na záchod, čo mi bolo hneď dosť podozrivé. Namiesto očakávaných zvukov som však zacítil pach marihuany, za čo som feťákov po opustení bunky WC vykarhal a oni sa ešte k tomu tvárili akoby sa nič nestalo. Problém bol v tom, že okno na WC bolo zacelené a tým aj vetranie znemožnené. Takémuto konaniu cestujúcich sa ani nemožno čudovať, keď pokuta za fajčenie vo vlakoch ČD je 100 Kč!!! Navrhoval by som sprísniť pokuty aspoň na 100 € a ako dôkazový materiál pre usvedčenie páchateľa by mal postačiť cigaretový dym (alebo pach iných tabakových výrobkov) a nie zaregistrovaná zapálená cigareta v ruke, inak zostanú kontrolóri aj naďalej bezzubí a na posmech nielen slušným ľuďom ctiacich si platné právne predpisy.

Po tomto incidente sa pomaly začalo stmievať, čo vo mne začalo vyvolávať pochybnosti o tom, či stihnem uvidieť niečo z vytúženého úseku Česká Třebová – Zábřeh na Moravě. Dostatočná západná zemepisná dĺžka však našťastie aj počas pokročilého šera umožnila vychutnať si krásy tohto úseku plného tunelov a rýchlych oblúkov. Z uprených pohľadov na trať a žiariace návestidlá ma dokázal vytrhnúť jedine mobilbar (ako sa sem cez toľkých ľudí dostal?), ktorý prišiel (vrátane čašníka a stevardky z 1. triedy) ako na zavolanie, keďže ma už skutočne premáhala nežiaduca únava (ešte ma dnes čaká vyše 40 km šoférovania). Dal som si kávu za omračujúcu sumu 1,60 € (pripomínam raňajšie Cappuccino s croissantom spolu za 1,70 €). Potešil som sa najskôr množstvu vody, ktoré do termopohárika s objemom ca. 3 dl pritieklo, no porcia kávy bola taká biedna, že som si tie peniaze mohol radšej ušetriť. Každopádne, mobilbar sa atmosfére reštauračného vozňa nikdy nevyrovná.

Konečná

V Hranicích na Moravě som sa po 301 km dlhej ceste rozlúčil s „hutníckou“ súpravou, pričom ma ešte stihla prekvapiť jedna záležitosť, a to centrálne zatváranie dverí aj na vozňoch typu B. Už už som chcel nadávať naničhodníkom, ktorí na to pri vystupovaní zabudli. Vyše polhodinový prestoj v stanici som nedokázal využiť zmysluplnejšie, než bezcieľnym orbitom po stanici čakajúc na Os 3219, ktorý sa nakoniec so škripotom presne o 21:45 dovalil z Přerova.

Jazda v Panťáku svojím hrkotajúcim prejavom pripomínala tú nočnú vo WLAB, takže o pokojnom závere dvojdňového železničného šialenstva nemohlo byť ani reči. Napadlo mi len to, že aj trať z Hraníc na Moravě po Vsetín by potrebovala rekonštrukciu ako soľ, pretože ani na najrovnejších úsekoch sa traťová rýchlosť nevyšplhala nad 85 km/h. Po Horní Lideč sa vlak postupne vyprázdnil a v konečnej stanici – zastávke Střelná sme zo súpravy vystupovali už len traja, čím sa moje jazdy vlakom pre tento víkend skončili.

„So slzami v očiach“ som sa rozlúčil s Panťákom 460.081+460.082, ktorý sa zakrátko stratil v tme ako posledný osobný vlak do Horního Lidča. Odobral som sa teda k autu, ktoré bez ujmy vydržalo advekciu arktického vzduchu od severu. Námrazu na sklách som však rozhodne nečakal, takže aj škrabka sa po dlhšom čase trochu „pretiahla“. Horšia bola skutočnosť, že s výnimkou počiatočného úseku po koniec obce som takmer po Púchov (25 km) išiel dolu kopcom, takže motor sa zahrial až kdesi pred Zariečim a dovtedy mi bola poriadna zima. Domov som však došiel bezpečne, dal môjmu psíkovi dobrú noc a s hlavou plnou fantastických zážitkov z aktívne stráveného víkendu som zaspal ako v bavlnke.

Dovoľte mi napokon na tomto mieste uviesť tabuľku s prehľadom absolvovaných trás a ďalšími podrobnosťami (kliknite do náhľadu!):

Na záver by som sa opäť chcel poďakovať obchodnému reťazcu LIDL, že nielen ja som mohol aj napriek mojej preferencii iných obchodných reťazcov využiť túto super ponuku. Kvitujem aj to, že nákup lístkov nie je limitovaný občianstvom zákazníka. To isté platí aj pre České dráhy, ktoré sú ochotné spolupracovať so súkromným sektorom pri takej „monopolizovanej záležitosti“ akou železničná doprava v našich končinách stále bezpochyby je. Verím, že akcie podobného ducha za podobné ceny sa budú opakovať aj naďalej.

Tirulná snímka: VT 12 Vogtlandbahn ako Os 20970 smer Zwickau Hbf. v žst. Cheb © Róbert Žilka