Slovenský raj

Išli sme tam s cieľom navštíviť príbuzných, nadýchať sa zdravého vzduchu a pozrieť si krásnu zasneženú krajinu. Cestovali sme autom. V kútiku duše som dúfal, že sa mi podarí nafotiť aj niečo so železničnou tematikou. Celé moje fotenie vlakov a staníc počas tohto pobytu bolo viac menej náhodné.

Už prvý záber rýchlika R 821 Horehronec na zastávke Dedinky bol náhodný. Keď sme v prvý deň nášho výletu v utorok 19.2. 2013 dorazili na Dobšinský kopec, bolo krátko pred poludním. Samozrejme, že sme už neodbočili na Dobšinskú Mašu, ale zviezli sme sa trochu nižšie k železničnej zastávke Dedinky. Na ceste pred zastávkou sa parkovať nedalo, zašli sme teda nižšie, za podjazd a zaparkovali sme na prístupovej cestičke k zastávke. Veľa času som nemal, tak som sa ponáhľal k nástupišťu. Prešiel som cez koľaj a postavil sa do vysokej snehovej bariéry vedľa trate. Počasie nebolo na fotenie ideálne. Zamračené, nízka oblačnosť až hmlisto. Ale odfotil som to tak ako sa dalo. Rýchlik mal v čele 757 008-8.  

 Tu som bol veľmi prekvapený, že z rýchlika nikto nevystúpil, ani nikto na rýchlik nenastúpil. 

Krátko pred príchodom rýchlika na nástupišti nečaká žiaden cestujúci. Ja si pamätám na staré časy, keď tu v zime zastavil rýchlik, nabral meškanie aj niekoľko minút len kvôli tomu, že vystupovalo veľa cestujúcich s objemnou batožinou a s lyžami.
Na druhý deň sme sa vybrali autom do Stratenej. Chceli sme si pozrieť zasneženú dedinu a urobiť si krátku pešiu prechádzku k Stratenskej píle. Tu som už cielene navrhol vyraziť tak, aby sme do Stratenej došli pred desiatou hodinou a mohol by som si tak odfotiť vlak 7775. Stalo sa. V Stratenej sme si na motoráčik chvíľu počkali. Ani tu nikto na vlak nečakal. 

Z vlaku vystúpila jedna žena. Z môjho pohľadu do prázdneho motorového vozňa to vyzeralo tak, že pricestovala sama a ďalej už vláčik pokračoval bez cestujúcich. Vlak tvoril motorový vozeň 812 025-5. Po odchode vlaku sme sa prešli po dedine až k cestnému tunelu. Potom sme sa presunuli na cestu vedúcu k Stratenskej píle. Lesná cesta bola vyčistená od snehu, nakoľko lesy zvážajú drevo. Kráčalo sa nám dobre. V duchu som začal uvažovať, že na Stratenskej píle by som zašiel po brehu končiacej sa priehradnej nádrže po turistickom chodníku niekoľko stovák metrov a pomocou teleobjektívu by som odfotil R 821 Horehronec.  Po príchode na Stratenskú pílu však moje nádeje zhasli. Turistický chodník zo Stratenskej píly na Dedinky, z ktorého som chcel fotiť, vôbec nebol prešliapaný. Ani jediná stopa tam nebola. Výška snehu meter, takže zabárať sa v takom snehu viac ako pol kilometra sa mi nechcelo. Ani sa nedalo. Pokračovali sme teda peši lesnou cestou k rázcestiu Veľkého a Malého Zajfu. Tu sme si urobili niekoľko záberov a vrátili sme sa späť do Stratenej k autu. Domov (teda k mojej sestre na Dobšinskú Mašu) ísť bolo ešte skoro, tak sme sa rozhodli, že sa autom presunieme do neďalekej Dobšinskej Ľadovej Jaskyne. Priznám sa, že túto zachádzku zo Stratenej do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne som mojej rodine navrhol kvôli osobnému vlaku 7774, ktorý som tam chcel fotiť a samozrejme tiež kvôli tamojšej železničnej stanici. Rodina súhlasila. V minulosti mali v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni blízko autobusovej zastávky malý umelý gejzír, ktorý nechali striekať aj v zime a keď zamrzol, vytvoril pekný ľadový výtvor. A bolo tomu tak aj teraz. 

Odfotili sme to, pokochali sa zasneženou krajinou a pobrali sa k železničnej stanici.  Nešli sme prístupovou cestou k stanici, ale popod železničný podjazd cestou vedúcou k chatám, ktoré ležia na svahoch naproti stanici. Túto cestu sme zvolili preto, aby sme mohli ísť okolo vchodového zhlavia stanice a mohol som tak vidieť a fotiť i tento pohľad na stanicou. 

Pred stanicou bol vyšliapaný chodník na nástupištia, takže nebol problém sa dostať na stanicu. Počkali sme si na motoráčik. Tvoril ho zase motorový vozeň 812 025-5. Ani tu na vlak nečakal žiaden cestujúci. Z vlaku vystúpil jeden chlap. Po odchode vlaku sme sa pobrali k autu a tým sa náš dnešný výlet skončil. 
Tretí deň nášho pobytu v Slovenskom raji bol naším posledným dňom. Na výlety sme mali už iba pol dňa. Vybrali sme sa autom do Mlyniek, kde sme si chceli pozrieť lyžiarsky areál Gugel a pozrieť si tam hrad postavený zo snehu. Počasie bolo veľmi zlé. Zase nízka oblačnosť, sneženie. Nie práve najlepšie na fotenie. Bola s nami i moja sestra. Keď sme uvideli, že ten hrad je postavený vysoko na lyžiarskom svahu, rozhodli sa ženy, že tam nepolezú. Presunuli sme sa teda na Dedinky k hotelu Priehrada, trochu sa poprechádzali, pozreli si ako sa tu lyžujú ľudia. Bolo tu veľmi málo ľudí. Na to, že snehové podmienky sú výborné, na to že sú prázdniny, bol takmer prázdny lyžiarsky svah. Prázdne bolo i parkovisko. Návštevnosť nízka. Odviezol som rodinu na Dobšinskú Mašu. Keďže bolo krátko pred poludním, vrátil som sa sám autom na Mlynky na stanicu, že si počkám na Horehronec. Času som mal dosť, tak som vyliezol aj na kopec na lyžiarsky svah a odfotil si ten snehový hrad. 

Zdokumentoval som stanicu Mlynky z pohľadu od lyžiarskeho svahu a z vchodového zhlavia od Dediniek. Potom som sa presunul na stanicu a počkal som si na rýchlik. Meškal päť minút.  Na čele rýchlika R 821 Horehronec bol opäť rušeň 757 008-8. Ale čo ma prekvapilo, že na konci vlaku bol zavesený 721 102-2 a za ním, úplne na konci  motorová dvojička 913 029-5/813 029-6. Zaujímavo zložený vlak. Tú zadnú časť som fotil už v rýchlosti. Stál som dosť blízko koľaje, takže fotky sú také, aké sú. Nevydarené. Vlastne som ani nič zaujímavé na konci vlaku nečakal. Aj týmto rýchlikom pricestovalo len pár cestujúcich a nenastupoval tuším nikto.
    A týmto sa náš rodinný výlet skončil. Po návrate na Dobšinskú Mašu sme sa zbalili a pobrali sa domov. Ešte pre zaujímavosť niekoľko perličiek zo života tejto osady, ktorá správne patrí pod obec Dedinky. Osadu tvorí iba jedna ulica s domami po oboch stranách cesty. Je to postavené v strmom kopci. Autom som parkoval dole, na začiatku osady na otočke autobusov. Pokúsil som sa autom vyjsť dohora k domu mojej sestry, ale keďže priestor na parkovanie tam nebol, ani otočiť sa nebolo kde, cúval som naspäť dole na začiatok osady. Ani sanitka sa nedostala celkom hore, len do polovice kopca. Prikladám i fotku tunajšieho  cintorína, z ktorého som v lete fotil rýchlik Horehronec. A fotili ho z tohto miesta určite aj iní šotouši. Teraz cintorín takmer nevidno. Ak by chcel niekto v tejto osade v týchto dňoch zomrieť, bol by problém so snehom. Ale domáci obyvatelia sa nesťažujú. Sú na takýto sneh zvyknutí.
    A celkom na záver chcem povedať, že som nesmierne rád, že z malého rodinného výletu sa mi viac náhodou podarilo urobiť aj zábery so železničiarskou tematikou. Nie vždy sa to dá. Všetky štyri dokumentované stanice (zastávky) ležia na hranici Národného parku Slovenský raj, ktorý je našej rodine, ako turistom,  srdcovou záležitosťou. Chodievame sem dlhé roky a poznáme tu každú cestičku.  Preto aj takýto názov reportáže z trate č. 173.