Krížom-krážom železničným rajom (3. časť)

Dážď uplynulých dní už ustupoval, podľa oficiálnej predpovede, aj podľa skúseností nášho sprievodcu, Petra Čermáka nás malo na taliansky hovoriacom juhu Švajčiarska vítať slnko.

V Arth - Goldau sme si chvíľu počkali na švajčiarsku súpravu ICN do Lugana v sektore, kde podľa elektronickej tabule mali zastavovať vozne 2. triedy. Je to praktická informácia a pre nás zrejme hudba budúcnosti. Elektrická klimatizovaná motorová súprava od Bombardiera s dizajnom od Pininfarinu prišla načas a aj bez miesteniek sme sa všetci štrnásti mohli pohodlne porozsádzať. Naše Swiss Passy platili bez doplatku aj v ICN vlaku.

 
Arth- Goldau: náš ICN vlak fy. Bombardier do Lugana prichádza presne

Cez Brunnen sme preleteli bez zastavenia a z počiatku sme plynule uháňali pozdĺž Vierwaldstättského jazera na juh. Od južného cípu jazera sme mohli už vidieť stavenisko otvoreného úseku novej trate, vedúcej k severnému portálu rozostavaného 57 km tunela pred Erstfeldom.

Pri špirálových tuneloch v okolí Wassenu sme z troch výškových úrovní mali možnosť cez okná, ktoré sa neotvárali, pozorovať medzi mrakmi nízkej oblačnosti tamojší kostol. Na druhý deň sme podľa plánu, pri lepšom počasí tu vystúpili z Postbusu a popozerali si okolie „zo zeme“.

 
Kostol vo Wassene, záber cez pevné zasklenie

Medzi stanicami Wassen a Göschenen naša súprava spomalila a napokon sme pred jedným kratším tunelom zastavili. Ku cti prepravcovi slúži, že behom hodinky, čo sme tam stáli, nás počnúc prvými pár minútami priebežne viacjazyčne informoval vlakový rozhlas.

Na voľnej pravej koľaji nás medzitým obehol iný ICN spoj. Záver bol taký, že pre blokovanie bŕzd nás súprava dovezie len do stanice Göschenen a tam dostaneme ďalšie pokyny. Tu po krátkom čase vošiel za nami omeškaný rýchlik, do ktorého sme sa pri troške skromnosti všetci pomestili. Po chvíli došiel sprievodca a na miesto kontroly lístkov každému rozdával bločky s dobropisom na služby SBB vo výške 10 CHF. Zažili sme vraj tak zriedkavú udalosť, že aj noviny o tom napíšu. Tie dobropisy sme využili pri úhrade parkovného, iní to využili v bufete.

 
Göschenen: pre poruchu naša ICN súprava tu končí, čakáme na ďalší vlak

Pri Göschenene je severný portál dvoch jednokoľajových, 15 km dlhých tunelov pod Gotthardským priesmykom. Spred stanice vychádza aj úzkorozchodná ozubnicová trať do stanice Rétskej dráhy Andermatt.

Existujúca pôvodná trať pod priesmykom, otvorená r. 1882, kompletne dvojkoľajná až od r. 1960, po ktorej sme išli, je kapacitne už na hranici svojich možností a kvôli hustému intervalu rýchlikov a expresov za Erstfeldom regionálne vlaky zastavujúce vo všetkých staniciach ani nepremávajú. Na južnej strane tunela sme zrazu boli v inom slnečnom svete, v Ticine, kde sa už hovorí po taliansky. Pokračovali sme plynule smerom do stanice Bellinzona, kde nás čakal prestup do Lugana.

Po dvoch špirálových tuneloch pri Bodiu sme znovu videli stavenisko novej vysokorýchlostnej trate (predpoklad max. rýchlosti 250 km/h), ktorá najskôr koncom r. 2016 bude skutočnou jedničkou v konkurenčnom súperení s dopravou cestnou a leteckou medzi Zürichom a Milánom. Aj jej význam pre nákladnú dopravu nebude zanedbateľný- limit max.150 vlakov za deň stúpne na 200 a ich hmotnosť z dnešných max. 2000 t na 4000 t.

 
Bodio - Bellinzona: nové koľaje vysokorýchlostnej trate sú už položené 

Pred obedom máme ešte možnosť na bleskovú návštevu Bellinzony, na peší prechod zo stanice na hlavné námestie a vyvezenie sa výťahom do najbližšieho z troch povestných stredovekých hradov- Castelgrande, s parádnym výhľadom do okolia.

Ďalej sme sa do našej pôvodnej cieľovej stanice Lugana viezli rýchlodrážnym Flirtom od Stadlera na linke S10, pod regionálnou značkou Tilo. Vystupujeme v Lugane, vlak pokračuje po trati č. 600 smerom do talianskeho Chiassa.

 
Lugano: takýto FLIRT na linke S10 regionálneho dopravcu TILO nás sem priviezol

Dohodli sme stretnutie skupiny na stanici na štvrtú, keď ešte zostáva nádej, že dôjdeme včas na večeru, pokiaľ vlak nebude meškať. Spoločne sme vstúpili na stanici do pozemnej lanovky- funicolare, ktorá je súčasťou mestskej dopravy a odviezli sme sa ňou na okraj historického mesta, ležiaceho pri rovnomennom jazere. P. Čermák nám ešte doporučoval zmrzlinu, ktorá je tu pravá talianska.

 
Lugano: pozemná lanovka do mesta končí priamo pod strechou stanice SBB

Na mesto máme zhruba dve hodiny času, ktoré sme využili okrem prechádzky po nábreží a po starých uličkách na obed u špecialistu na špagety, po ktorých sme si dopriali aj tú naozaj chutnú zmrzlinu. Z nábrežia plnej kvetín je perfektný pohľad na východe na Monte Bré, na juhu na Monte San Salvatore. Okolité kopce sú dobre dosiahnuteľné, vedú tam horské dráhy, len času je málo. Pred štvrtou už naťahujeme kroky a smerujeme na údolnú stanicu pozemnej lanovky.

 
Lugano: rovnomenné jazero, v pozadí Monte Bré

Mali sme dve možnosti, ako sa dostať rýchlymi vlakmi po 16-tej do Arth- Goldau, jednak švajčiarskou súpravou ICN, alebo o dve minúty neskôr talianskou EC súpravou- Pendolinom, ktorá má ísť do Zürichu. Vzhľadom na rannú skúsenosť sa dáme rýchlo presvedčiť pre druhú alternatívu. Kým ICN ide povestnou švajčiarskou presnosťou, Pendolino od Milána prišlo so štvorminútovým meškaním. Nastupujeme a po krátkom hľadaní nachádzame dostatok voľných miest pre našu skupinku v čele súpravy.

 
Lugano: Pendolino FS vchádza k nášmu nástupišťu

Zaujímavosťou pre mňa bol nepriamy pohľad cez dvojicu pomerne malých okrúhlych okien v dverách do predsiene a do strojvodcovskej kabíny na trať pred nami. Nie je to až taký zážitok, ako pri jazde na Rigi, ale predsa som párkrát vstal a vychutnával pohľad v smere jazdy. Vzhľadom na fotenie cez sklo som si musel absolútnu väčšinu obrázkov z tejto cesty nechať pre seba, ale cez ďalšie dva dni som si to čiastočne vynahradil.

Pri úzkych polomeroch oblúkov na gotthardských rampách bolo nakláňanie Pendolina citeľné a pokiaľ by sme mali voľnú trať, tak dôjdeme určite načas do cieľa.

 
Lugano - Bellinzona: náš sprievodca Petr Čermák

Na južnej rampe Gotthardu sme v niektorej stanici minuli zrejme celkom novú tunelovú záchrannú súpravu. Druhá je v pohotovosti na severnej strane. Počasie sa menilo aj na severe k lepšiemu a tak všeobecná nálada, napriek rastúcemu meškaniu skôr rástla.

Napokon sme Brunnenom, tak ako to podľa cestovného poriadku aj má byť, len preleteli a do Arth- Goldau sme došli s meškaním skoro polhodinovým. Stihli sme zaregistrovať oznam, že tento vlak do Zürichu už nepokračuje a všetci majú vystúpiť. Keď sme prešli podchodom k stanici v ostrovnej polohe, mohli sme už len zakývať odchádzajúcej súprave S3 rýchlodráhy do Brunnenu. Nebola to žiadna katastrofa, za pol hodiny nám išla ďalšia, S2 z druhej strany ostrova.

A aby bol aj koniec dobrý, výborná večera nás počkala a ostalo nám len balenie na presun ráno do Filisuru v Graubündene, kde sme mali zaistený pobyt s polopenziou na posledné dva dni zájazdu.

 
Arth - Goldau: podvečerné zátišie - pohľad od staničnej budovy na juh

 
Štvrtý deň programu - štvrtok (29.8.)

Opustili sme prvé miesto ubytovania v hoteli s krásnym výhľadom na jazero, ale aj na večný(?) ľad pod vzdialenými končiarmi kdesi južným smerom. Teraz nastupujeme v Brunnene do regionálneho vlaku smerom južným a cestujeme do Erstfeldu. Pred stanicou nás už čaká žltý linkový Postbus, ktorý ide do Göschenenu, ale my sme vystúpili už vo Wassene.

Batožinu sme odložili v hoteli za zastávkou a využili sme možnosť objednať si obed, dokonca u servírky zo Slovenska. Snáď všetci bez výnimky si zvolili rösti, obdobu zemiakových placiek na rôzny spôsob- so syrom, s bylinkami, so slaninkou a volským okom.

Nad dedinou tróni kostol, o ktorom už bola reč a kým bol obed hotový, vybrali sme sa na kopček s kostolom.

 
Wassen: kostol, v popredí vyhliadková terasa pod krížom

P. Čermák nás rovno viedol k vyhliadkovej plošine pod krížom s výhľadom na tri slnečné svetové strany a vyčkávame z ktorej strany sa kedy objaví prvý vlak. Trvalo to možno 5 minút a potom sa začali objavovať vlaky z oboch strán trate. Viac súprav vyššej kategórie, nejaký rýchlik, pár nákladných a jeden manipulačný vlak. Každý bolo možné odfotiť hlboko v údolí, potom zhruba v úrovni terasy a ešte raz vysoko na úbočí hory.

 
Wassen: jedna súprava ICN bližšie oproti nám, druhá na vyššej úrovni

Pri pohľade na juh k priesmyku dominuje diaľnica. Majstrovské inžinierske dielo, ktoré z dopravných stavieb najsilnejšie negatívne ovplyvňuje svoje okolie. Popri nesporných kvalitách má diaľnica zatiaľ veľký reálny nedostatok - vrcholový tunel bol vybudovaný len v polovičnom profile, následkom toho sa často a dlho čaká v kolóne, o bezpečnosti v tuneli ani nehovoriac.

Výsledkom postoja obyvateľov, opakovane potvrdené hlasovaním je, že do výstavby železníc sa prioritne investujú ohromné prostriedky a na cestných stavbách sa vo Švajčiarsku relatívne šetrí. Jasným zámerom je usmerniť alpský tranzit na koľajnice.

 
Wassen: pohľad z terasy pri kostole južným smerom k priesmyku

Po chutnom a rýchlom obede sme si počkali na autobus do Göschenenu, kde sme pred stanicou prestúpili do krátkej súpravy zubačky pendlujúcej z Göschenenu do Andermattu, kde nás čakal prestup na miestenkový Ľadovcový- Glacier expres Rétskej dráhy - Rhätische Bahn AG.

Po ľavej strane míňame severný portál Gotthardského železničného tunela a medzi tunelmi o chvíľu Teufelsschlucht- Čertovu roklinu, cez ktorú sa podľa legendy dlho nedarilo postaviť most. Na zlostné zvolanie, že nech ho čert postaví, ten si ako protihodnotu za most vypýtal dušu prvého živého tvora, čo prejde mostom. Prefíkaní dedinčania tam poslali capa.

Kvôli diaľnici r. 1977 preložili 220 t vážiacu Čertovu skalu o 127 m. Podľa moderného dodatku k legende to má za následok nevysvetliteľne množiace sa nehody na 17.km cestného tunela pod priesmykom.

 
Göschenen - Andermatt: Čertova roklina zo Schöllenbahnu

Na stanici Andermatt pod Gotthardským sedlom máme ešte do príchodu Ľadovcového expresu čas na obzeranie diania okolo seba. Na tri strany vedú čiastočne ozubnicové trate a Ľadovcový expres premáva tu po trati č. 144 z Zermattu spod Matterhornu do St. Moritzu za zhruba 8 hodín. Tých expresov je vlastne viac, tohto leta každým smerom 4, pričom dva posledné sa v Disentise/Mustér v smere do Churu spájajú. Povinné miestenky sme my mali hromadne zaistené cestovnou kanceláriou, individuálne sa dajú až 90 dní vopred objednať na internete za 33 CHF/osobu. Na tratiach premávajú okrem expresov aj pravidelné, štandardné denné vlaky asi každú hodinu, bez klimatizácie, panoramatických okien a povinnej rezervácie, zato s možnosťou prepravy bicyklov.

 
Andermatt: do stanice vchádza náš miestenkový Ľadovcový expres

Po príchode nášho vlaku sme nastúpili do určeného vozňa, kde sme mali zarezervované miesta a bolo tam už dosť plno. Sprievodca nás ochotne pustil do ďalšieho, prázdneho. Pre každého cestujúceho je k dispozícii viacjazyčný prospekt a malé slúchadlá s možnosťou voľby jazykov. Po zazvonení sa na displeji v čele vagóna počas vysielania objaví príslušné logo a možno si vypočuť upozornenia a komentáre k tomu, čo vidíme, ale aj všeobecné informácie o Švajčiarsku.

Napriek tomu, že je to podľa reklamy najpomalší expres sveta pohli sme sa načas, o 12,54 celkom svižne a pomocou ozubnice za chvíľu sme už prudko stúpali na Oberalppass.

 
Pod Oberalppassom (2033 m.n.m): nad hranicou lesa, najvyšší bod trasy

Počasie nám vyšlo, výhľad bol fascinujúci a za chvíľu míňame bez zastavenia najvyšší bod našej trasy- 2033 m n.m. Od Oberalppassu už plynule klesáme údolím Vorderrhein- Predného Rýna. Prechádzame okolo staveniskového zariadenia v Sedrune, nad prostriedkom nového Gotthardského tunela. Tunely sa vŕtali okrem oboch koncov aj odtiaľto- z prostriedku. Je tu aj vlečka Rétskej dráhy pre staveniskovú dopravu.

Zastavujeme až v stanici Disentis/Mustér, na vyše pol hodiny. Mení sa lokomotíva z ozubnicovej na „bezzubú“ a súprava nám narastá do dĺžky o ďalšie vagóny expresu, ktorý medzitým za nami dorazil od Andermattu.

 
Disentis/Mustér: náš Ľadovcový expres dostane inú, bezzubú :-) lokomotívu

Nad stanicou a obcou dominuje benediktínsky kláštor založený v 8. storočí, s barokovým kostolom prístupným pre verejnosť. Prestávka postačila práve na nenáhlivý peší výstup ku kostolu a návrat na stanicu bez zdržania. Na stanici sú nápisy dvojjazyčné- aj v nemčine, ale v obci už len v rétorománčine. Našťastie zablúdiť sa tam veľmi nedá, tak sme k vlaku prišli práve keď sa už dokončoval posun.

 
Disentis/Mustér: benediktínsky kláštor založený v 8.storočí a barokový kostol

Do Churu sme potom pokračovali bez ďalšej zastávky, odhliadnuc od príležitostného zastavenia pri míňaní sa s protiidúcimi vlakmi na jednokoľajnej trati. Na tomto úseku už ideme prevažne zalesnenou kultúrnou krajinou popri hornom toku Rýna. Asi najkrajšou partiou je tzv. švajčiarsky Grand Canyon, prieraz Rýna na úseku Ilanz- Reichenau krátko pred Churom.

 
Reichenau: sútok Predného a Zadného Rýna (Vorder- a Hinterrhein)

V Chure bolo len niekoľko minút na prestup na štandardný vlak, ktorý nás previezol späť po rovnakej trati až po Reichenau, kde sme odbočili údolím Hinterrhein- Zadného Rýna na stodesaťročnú Albulskú trať vedúcu na juh popod Albulský priesmyk na náhornú planinu pri St. Moritzi. Od obce Thusis, na začiatku výraznejšieho stúpania vchádzame na úsek trate „Bernina“, zapísaný Unescom na zoznam svetového dedičstva. Krátko pred miestom našej dnešnej cieľovej stanice, Filisurom prechádzame snáď najznámejší viadukt dráhy „Landwasser“.

Alvaneu - Filisur: Landwasser viadukt

Hneď po foto- akcii sa balíme a po výstupe kráčame v ústrety tónom alpského rohu pri bergünskom zhlaví stanice, kde nás víta hoteliérka rodinného penziónu Grischuna. Nižšie v údolí je z diaľky sympatická dedinka a z okien máme pekný výhľad na okolité hory.

Pravidelná premávka na trati končí po zotmení a my ideme spať na novom mieste. Na druhý deň máme rezerváciu na expres Bernina priamo z Filisuru, čo sa ukázalo ako vyvrcholenie zájazdu, ale viac o tom v 4. pokračovaní. 

Foto v titulke: Wassen: rýchliková súprava ide na juh, na obrázku však musí dočasne na sever