Krížom-krážom železničným rajom (5. časť)

Auto sme zaparkovali na necelý týždeň v Brunnene pri Vierwaldstättskom jazere (za poplatok len 20 SFr./týždeň) a ďalej sme využívali už len verejnú dopravu. V cene zájazdu bol 8-dňový Swiss Card s možnosťou využitia 2 dní nad rámec organizovaného 6-dňového programu buď pred- alebo po tomto. My sme si vybrali prvú možnosť a na ceste do Brunnenu v centrálnom Švajčiarsku sme trávili víkend v Zürichu. Po prekročení Nemecko – švajčiarskych hraníc v sobotu, pri Schaffhausene sme odbočili z diaľnice A4 hneď za mestom na Neuhausen am Rheinfall a pozreli sme si vodopády Rýna. Tie sú mohutné- široké asi 150 m, 23 m vysoké a s prietokom v lete až 700 m³/sec.

 
Neuhausen am Rheinfall, pri Schaffhausene: vodopády Rýna

Swiss Card nám umožnil cestovanie verejnou dopravou po Zürichu bez ďalších doplatkov, čo sme cez víkend dosýta využili. Lacnejšie ubytovanie cez víkendy, na predmestí, sme si našli cez internet, parkovanie zvlášť neúčtovali. Vďaka kvalitne fungujúcej hromadnej doprave je percento jej využitia v meste a v regióne nadpriemerne vysoké (počet prepravených osôb r. 2012= 323,3 milióna s rastúcim trendom) a rozšírené naprieč všetkými sociálnymi skupinami obyvateľov. Aktuálna reklama tvrdí, že s električkou ste po meste rýchlejší, ako s najlepším športiakom. Jedným z manažérskych benefitov vo švajčiarskych firmách je voľný lístok na verejnú dopravu- aj na 1. vlakovú triedu. V dopravných špičkách býva preto často 1. trieda plne obsadená.

Zürich: Schwamendingerplatz- električka linky č. 9 "Tram 2000"- Be 4/6 

Zachovalé staré mesto, výklady Bahnhofstrasse, unikátna zbierka moderny v Kunsthause, Corbusierov pavilón pri jazere, zoologická záhrada- patrili medzi propagované a doporučené atrakcie tohto mesta. Poslednú augustovú nedeľu sa konala aj obecná slávnosť „Dorffest“ na pravom brehu Limmatu, vytekajúceho z Zürišského jazera, v Niederdorfe. Na pešej zóne sme natrafili aj na alpské rohy vo forme tria, na konci dovolenky, ďalšiu sobotu hrali iní, v Chure, ako kvarteto. Podobne, ako fujara na salašoch, slúžili pôvodne alpské rohy aj na dorozumievanie sa na diaľku medzi tunajšími pastiermi.

Jeden z mnohých mostov nad Limmatom- pri radnici- je vyhradený len pre peších, ktorí sa tu môžu bez rizika úrazu obzerať dokola na panorámu mesta, aj po okolitých kopcoch. Mesto nemá metro, ale čiastočne podzemne vedené regionálne trate „S-Bahn“u, vedúce od hlavnej stanice na všetky svetové strany, električky s metrovým rozchodom, trolejbusy a samozrejme autobusy, s prestupovými terminálmi a zosúladenými cestovnými poriadkami.

 
Zürich: most pri radnici nad riekou Limmat, kostol Fraumünster

Tri noci sme v rámci zájazdu spali v rodinnom hoteli pri Vierwaldstättskom jazere, s chutnou polopenziou a pri peknom počasí sme mali výhľad na hory so zbytkami večného snehu. Ešte v pondelok sme absolvovali všetci trinásti prvý poldňový výlet parníkom na južný cíp jazera do Flüelenu s alternatívnym návratom vlakom, alebo loďou do Brunnenu. Večer padlo rozhodnutie, že sa v utorok vyberieme zubačkou na horu Rigi a ďalej do Luzernu.

V utorok ráno sme sa regionálnym autobusom odviezli do Vitznau, kde vedľa prístavu je údolná stanica prvej európskej ozubnicovej dráhy na Rigi. Duchovný otec tejto železnice bol zhodou okolností pán Niklaus Riggenbach, ktorý dal aj meno tu použitému systému ozubnice. Na kopci- Rigi Kulm nás zastihla hmla a vracali sme sa preto obratom dole k jazeru- čiastočne visutou kabínkovou lanovkou z Rigi Kaltbad, s prestupom vo Weggise na loď do Luzernu.

Vitznau: stanica ozubnicovej dráhy na Rigi, VRB č.13

V Luzerne sme viacerí v rámci voľného programu trávili najviac času vo Verkehrshause, v múzeu dopravy. Prístup je tam primeraný funkcii- neďaleko je rovnomenná stanica regionálnej železnice, na nábreží pred vstupom je prístav a okrem zastávky trolejbusov a autobusov je tu zrejme aj dostatok parkovísk. Nestihli sme poriadne pozrieť všetko, na to by bol snáď aj celý deň krátky. Najviac času sme trávili v hale venovanej železniciam, menej času ostalo na automobily, lode, leteckú dopravu a astronautiku.

Cestu späť do Brunnenu sme absolvovali podvečerným regionálnym vlakom, so samozrejmým prípojom na miestnu dopravu. V stredu ráno sme opačne, hneď po raňajkách sa odviezli miestnym autobusom a regionálnym vlakom do rýchlikovej stanice do Arth- Goldau, so zámerom spiatočnej cesty po gotthardskej trati do Lugana na južnej strane Álp. V Bellinzone za podstatne krajšieho počasia, ako bolo v centrálnom Švajčiarsku, sme cestu na niečo vyše hodiny prerušili a stihli sme navštíviť najbližšiu z troch pevností v tomto meste. Do Lugana sme potom došli súpravou FLIRT miestneho prepravcu TILO, ktorá ešte pokračovala do talianskeho Chiassa.

 
Bellinzona: súpravy Flirt, regionálny S-Bahn spoločnosti TILO

Návrat bol možný švajčiarskou naklápacou súpravou ICN, alebo (o plánované) dve minúty neskôr talianskym Pendolinom z Milána. Vybrali sme si druhú možnosť a po ceste do Arth- Goldau sme nabrali asi polhodinové meškanie, čo spôsobilo neskorší príchod na večeru, ktorá nás už čakala.

Na štvrtok, už v slnečnom počasí, bola po zastávke vo Wassene v pláne cesta Ľadovcovým („najpomalším“) expresom z Andermattu do Churu. Prvý úsek cez horský priechod Oberalp (2044 m n.m.) prekonávajú vlaky na trati MGB pomocou ozubnice, pri dlhšej zastávke v Disentise/Mustéri sa potom menila lokomotíva na adhéznu a tá nás doviezla údolím Rýna do Churu. Cez prielom Rýna medzi Ilanzom a Reichenau je v údolí akurát miesto pre trať a na peší/cyklistický chodník, širšia cesta už musela byť vedená vrchom.

 
Preda- Bergün/ Bravuogn: pohľad z regionálneho vlaku dolinou Albula

V Chure sme prestúpili do regionálneho vlaku Rétskej dráhy, ktorý nás doviezol- na krátkom úseku v protismere, na Disentis- do Filisuru, pri trati Bernina expresu, v údolí rieky Albula. Táto trať sa hrdí značkou svetového dedičstva Unesca a bola vyvrcholením celého zájazdu. Vo Filisure sme mali zabezpečené 2 nocľahy, ktoré nám umožnili v piatok absolvovať cestu Bernina expresom na južnú stranu Álp, do talianskeho Tirana. Počasie bolo aj v piatok perfektné, s výhľadmi na najvyššie končiare graubündenských Álp.

Tak, ako Ľadovcový expres mal jednu dlhšiu zastávku v Disentise, tak aj Bernina expres umožňoval za horským priechodom Bernina v stanici Alp Grüm (2095 m n.m.) vystúpiť z vlaku, nakrátko sa poprechádzať po okolí stanice a nadýchať sa vysokohorského vzduchu.

 
Alp Grüm: pohľad zo stanice na ľadovec Palü

Nasledovalo súvislé, max. 7% klesanie až po talianske hranice kúsok pred Tiranom (441 m n.m.). V meste sme trávili len asi hodinu a z viacerých možností prerušenia spiatočnej cesty regionálnymi vlakmi, ktoré tu jazdia v hodinovom takte, sme sa rozhodli pre Bergün/Bravougn a návštevu múzea. Inou, nami tentokrát nevyužitou možnosťou prerušenia cesty je pri prestupe v mondénnom St. Moritzi.

Na kusej koľaji pred múzeom v Bergüne je odstavený nepojazdný rétsky krokodíl s plošinovým vozňom, tvoriacim originálny vstup do múzea. O čosi nižšie do údolia, pod stanicou bolo vidieť aj pár metrov opustených koľají uprostred lúky- predchádzajúce stanovište krokodíla, ako sme to zistili z trochu staršieho DVD-čka. Žiaľ múzeum Albula zatváralo už o 17-tej a tak sme aj napriek štvrťhodinovému bonusu nemohli celú expozíciu v kľude vychutnať.

 
Bergün/ Bravuogn: model najsilnejšej úzkorozchodnej lokomotívy Bo´Bo´Bo´ (2400 PS)

Posledný deň programu v sobotu obsahoval presun regionálnym vlakom po raňajkách do Churu. So zhruba dvojhodinovým voľným programom v tomto najstaršom meste Švajčiarska a pre väčšinu z nás ešte následný presun do Zürichu/ Brunnenu. Okrem stavebných pamiatok je zaujímavosťou Churu pouličný úsek trate- pôvodnej samostatnej- dráhy do horského strediska Arosa. Tieto vlaky končia na uličnej strane staničnej budovy, na opačnej strane sú koľaje ostatných tratí Rétskej dráhy a trať normálneho rozchodu SBB do Zürichu, odkiaľ sme sa krátko popoludní odviezli aj my späť k zaparkovanému autu.