Štyri zastavenia na trati medzi východoslovenskými metropolami

29.4.2015 8:00 Milan Weinwurm

Jedného krásneho predobedia, konkrétne 10. apríla tohto roku, som sa rozhodol čo-to pofotiť a pozisťovať pri výlete po trati ŽSR číslo 188. Svoj výlet som začal na zastávke v Obišovciach, odkiaľ som sa presunul do výhybne Ličartovce, pokračoval do železničnej stanice Drienovská Nová Ves a svoje reportážne putovanie skončil na stanici v Prešove.

Obišovce

Obec sa vyvinula na mieste starej dediny. Názov má od osobného mena Obuš. Spomína sa 1289. Patrila drienovským Abovcom. Zemepánmi boli Budimírskovci a Somosyovci, v 17. storočí Segneyovci, Fuzyovci, v 18. storočí Sztárayovci, Gorgeyovci, Károlyiovci, Okolicsányovci, Mednyánskovci, v 19. storočí Máriássyovci, Péchyovci. V r. 1828 mala 84 domov a 612 obyvateľov. Boli roľníci a pracovali v lesoch. Za prvej Československej republiky sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom a tkáčstvom, časť obyvateľov pracovala pri ČSD a v kameňolomoch. Zapojili sa do partizánskeho hnutia a SNP. JRD založili 1959. V obci je energetická rozvodňa a konzerváreň (spracovanie kapusty, zeleniny a ovocia). Obyvatelia pracujú v miestnych podnikoch, pri železnici a v priemyselných podnikoch Košíc.

Po príchode do Obišoviec som sa vybral pozrieť na železničnú zastávku, ktorá je tak trochu do kopca. Len čo som prešiel cez závory, začali zvoniť a blikať červené svetlá, tak som vedel, že o chvíľu príde vlak, ktorý som aj nafilmoval. Bol to vlak osobnej dopravy, ktorý smeroval do žst .Kysak. Počkal som, až odíde, urobil som niekoľko fotiek zastávky a vybral sa do výhybne Ličartovce.

Cesta k zastávke Ličartovce © Milan Weinwurm

Ličartovce

Obec leží v údolí rieky Torysy v nadmorskej výške okolo 243 metrov nad morom. Obec Ličartovce má dobrú polohu, leží približne v prostriedku medzi mestami Košice a Prešov. Občania využívajú autobusovú aj vlakovú dopravu. Obec patrí do Košicko-prešovskej aglomerácie, čo je najväčšia aglomerácia na Slovensku a kde žije 555 800 obyvateľov. Výhybňa Ličartovce je v peknom kopčeku, tak mi neostávalo nič iné, len pomaly sa peši dostať až k závorám, ktoré začali tiež zvoniť a blikať červeným svetlom. Narýchlo som sa pripravil, lebo od žst. Drienovská Nová Ves sa blížil vlak osobnej dopravy, ktorý prehrmel priamo predo mnou smerom k zastávke Obišovce, ako som opäť zachytil na video. Po jeho odchode som si urobil niekoľko záberov, aj na vlečkovú koľaj do medzinárodnej elektrickej rozvodne.

Direnovská Nová Ves

Prvá zmienka o obci Drienovská Nová Ves pochádza z roku 1335, spomína sa v listine o deľbe majetku šľachticov z Drienova. V listine sa uvádza, že obec vznikla v chotári staršej obce Židov, ktorej vznik spadá do 11. až 13. storočia. V 14. storočí sa v úradných listinách vyskytuje pod maďarským názvom Ujfalu, v druhej polovici storočia sa názov obce rozšíril o Somos, podľa rodiny Petra Somosyho, ktorý bol jej prvý známy majiteľ. Obec mu patrila až do roku 1449. V 14. až 15. storočí bola obec vo vlastníctve šľachticov z Drienova a ich príbuzných z Brezovice, Ploského, Žehne a Budimíra. V 16. storočí patrila Bočkajovcom a Horvátovcom. V roku 1619 patrila rodine Maryassiovej a od roku 1665 rodine baróna Andrassyho, v roku 1753 sa dostala do vlastníctva rodiny Dežoffiovcov a posledným majiteľom sa stal v roku 1800 gróf Andrassy.

Príchod k výpravnej budove stanice Drienovská Nová Ves © Milan Weinwurm

Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárskou výrobou a pálením vápna. V 18. storočí boli v obci kúpele a v 19. vznikla tehelňa a kameňolom. Pôvodný slovenský názov obce bol Rentavá Nová Ves, neskôr bola premenovaná na Somosujfaly. Po štátnom prevrate obec upustila od užívania maďarského názvu a vrátila sa k pôvodnému slovenskému názvu. Tento názov bol odvodený od slova „renta“ čo v šarišskom dialekte znamená „handra“ alebo, že niečo je deravé, naničhodné čo vzniklo podľa domov, ktoré sa v obci nachádzali. Boli to malé, slamou pokryté domy. Neskôr bola premenovaná župnými úradmi na Torysskú Novú Ves, pretože leží pri Toryse. Tento názov sa však používal len jediný rok, potom (pri vzniku Československej republiky) bola obec definitívne premenovaná na Drienovskú Novú Ves.

Po príchode do Drienovskej Novej Vsi som si to zamieril k železničnej stanici. Cestou som prešiel cez staré koľaje do starej tehelne, ktorá je v blízkosti železničnej stanice. Na stanici bolo málo ľudí, urobil som si niekoľko fotiek na pamiatku, odfotil som aj starú ručnú vodnú pumpu, porozprával som sa z zamestnancom stanice, však som cez ňu v čase mojej aktívnej služby ako mašinista skoro denne chodil. Na prešovskom zhlaví som uvidel MVTV, boli tam lipanskí trolejári, ktorí mali napäťovú výluku. Po odchode som urobil ešte niekoľko fotiek z tej starej tehelne, ktorá bola ohradená plotom z vlnitého plechu a vydal som sa do Prešova.

Stará tehelňa pri stanici Drienovská Nová Ves © Milan Weinwurm

Prešov

Počiatky osídlenia tohto územia siahajú až do doby kamenej, čo dokazujú aj významné archeologické nálezy nájdené v údolí potoka Delňa. Ďalšie stopy existencie osídlenia územia dnešného Prešova pochádzajú z doby bronzovej, keď tu boli objavené bronzové predmety, keramika, ale aj železný nožík a ihlice. Nález zlatých a strieborných rímskych mincí patrí k veľmi cenným dôkazom o existencií hospodárskych stykov tohto územia s rímskym impériom. Historicky doložené je aj osídlenie územia Prešova Slovanmi z prelomu 8. a 9.storočia.

Začiatkom 12 storočia bolo toto územie začlenené do uhorského štátu. Prvá písomná zmienka o Prešove sa nachádza v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. V tom istom storočí v roku 1299 udelil kráľ Ondrej III. Prešovu mestské výsady, ktoré rozšíril kráľ Ľudovít I. v roku 1374, čím sa mesto Prešov stal slobodný kráľovským mestom. V roku 1455 dostalo mesto od kráľa Ladislava Pohrobka svoj prvý mestský znak. Vďaka hospodárskej prosperite mesta 15. storočie znamenalo aj rozvoj stavebného ruchu, čo sa odzrkadlilo na honosnej architektúre meštianskych domov.

Výpravná budova stanice Prešov © Milan Weinwurm

Po príchode do Prešova, čo bolo náročné, pretože ten príchod vedie cez kruhový objazd, kde sa za prevádzky robí celková obnova hlavného vchodu do Prešova od Košíc, sa mi podarilo zaparkovať moje auto na benzínke, odkiaľ bol dobrý rozhľad na časť železničnej stanice. Odtiaľ som urobil niekoľko fotiek aj záber starej parnej mašinky U 47.002 ČSD. Potom som sa vybral do výpravnej budovy. Vošiel som dosť dlhým a spádovaným podchodom do jej spodnej časti, kde bolo dosť šero a cigánčatá tam hrali futbal. Celá spodná časť budovy je v pološeru, nachádza sa tam množstvo stánkov, no polovica je mimo prevádzky.

Potom som vošiel cez veľké sklenené dvere do tej krajšej a osvetlenej časti budovy. kde oproti mne bolo schodište. Tak som vyšiel po schodoch smerom hore. V hornej časti budovy ma milo prekvapila miestna knižnica s dvoma regálmi kníh a detský kútik. V tej knižnici ma zarazilo, že tam okrem spiaceho bezdomovca nebol nikto. Pobral som sa ďalej, kde bola čakáreň, ktorá bola momentálne zavretá. V hornej časti budovy sa nachádza aj WC a lekáreň, Celá horná časť výpravnej budovy je pekne z mramoru urobená. V rohu pri lekárni som zbadal veľký model sergeja 781.216-7, ktorý je za drôtenou ohradou.

Dole na chodbe na okrúhlych štýlových sedačkách sedeli cestujúci, ktorí čakali na svoj vlak. Vyšiel som mramorovým východom na perón, ktorý bol pomerne prázdny. Po krátkej chvíľke odchádzala elektrická jednotka 460.029 do Košíc, čo som nafilmoval. Za ňou išla pomaly 757.002-1 a na vedľajších koľajach stáli nákladné vlaky. Po odchode z peróna som zišiel podchodom do spodnej časti výpravnej budovy, kde bolo plno ľudí aj mnoho stánkov. Našiel som na stene aj mramorovú tabulu, ktorú som odfotil a potom som sa vybral von, kde ma oslepilo slniečko. Pri hlavnom vchode do výpravnej budovy je mnoho malých rôzných stánkov, popozeral som sa na ne a prešiel na benzínku, kde ma čakalo moje auto, ktorým som nabral kurz Košice.

Odkazy: