Moje prvé FIPkárčenie: Objavovanie Warszawy a návrat domov

Nebudem sa tu už namáhať s prekladom a prepisom miestnych názvov, nakoľko opakovaný vtip už nie je vtipom. Tak sa na to pozrime.

Na tretí deň môjho pobytu som bol s Czarkom dohodnutý, že sa s ním stretnem vo Warszawe, ktorú mi mal poukazovať. Tak som teda ráno vstal a ponáhľal sa SKM-kou na stanicu Gdynia Główna, odkiaľ som išiel do Warszawy vlakom EC (u PKP IC je to značené ako EIC) 105 Sobiesky. V kupé ma zaujalo usporiadanie elektrických zásuviek, ktoré mi prišlo celkom praktické a vďaka ktorému má prístup k elektrine každý cestujúci v kupé. Po nejakom čase si ku mne prisadli nejakí spolucestujúci, s ktorými som reagoval na čerstvú politicko-futbalovú správu (len Anglicko dokáže opustiť Európu 2x za týždeň).

EP09-011 posunuje so súpravou EIC 105 „Sobiesky“ na nástupište © Oliver Dučák

Využil som aj služby WARS v reštauračnom vozni, kde som sa podobne ako pri Utasellátó výborne najedol a kde bola čašníčka taká šikovná obchodníčka, že ma presvedčila aj na akýsi koláčik, ktorý miestni volajú szarlotka (čo by človek pre peknú ženu nespravil). Cestou som sa od Czarka dozvedel, že z rodinných dôvodov nemôže prísť. Tak som sa teda musel predierať Warszawou sám. Po príchode som sa zastavil v turistickom centre v Paláci kultúry, kde som chcel zistiť polohu historického centra Warszawy. Dostal som celkom prehľadnú mapu centra hlavného mesta, s ktorou som sa to centrum pobral hľadať.

Vyhliadkový autobus © Oliver Dučák

Cestou ma tak napadlo že pojem historické centrum je vzhľadom k nešťastnej minulosti Warszawy trošku diskutabilný, no Poliaci sa vynašli a človek si pri pohľade na centrum Warszawy (aspoň v mojom prípade) nemá šancu všimnúť, že tie budovy nemajú ani sto rokov. Pri potulkách hlavným mestom som zablúdil aj do miestnej ZOO, ktorú som navštívil, keďže vplyvom otca, ktorý pracoval v košickej ZOO som veľkým milovníkom zvierat (živých, alebo prispôsobených na konzumáciu na predo mňa predloženom tanieri). Počas potuliek po ZOO som sa skontaktoval s Robom, ktorý v ten deň sprevádzal vlak EIC 3522/3 Kaszub.

Stacja Warszawa Centralna © Oliver Dučák

Na centrálnu stanicu som sa pobral električkou a metrom a musím sa takto poďakovať aj všetkým miestnym, ktorí mi pomohli sa zorientovať, ináč by som ten vlak nestihol. Na nástupište som prišiel len tak tak a bol som Robom usadený do starého vozňa prvej triedy prehláseného za druhú (ak ma pamäť neklame). Poviem vám, bol to úžasný pocit otvoriť si okno pri rýchlosti 160 km/h. Kus cesty som prespal, no niekde pred Malborkom som sa zobudil včas aby som videl miestnu pevnosť, ktorú som si zaumienil v budúcnosti navštíviť. Po príchode sme sa pobrali ukončiť Robovú smenu a kúpiť si nejaké tekuté „suveníry“, ktoré si z každej cesty nosím domov.

Suveníry z Poľska fotené už u mňa doma © Oliver Dučák

Na druhý deň ráno som si privstal ešte skôr, aby som stihol Pendolino do Warszawy (EIP 5400), kde som prestupoval na Varsoviu. Vo Warszawe som mal teda dosť času na prestup, čo som si dal aj do rezervy pre prípad meškania Pendolina. V stanici Wschodnia som si všimol na nejakom vlaku (asi Polonez) ruské a bieloruské lôžka, ktoré pokračovali na Varsovii ďalej na Budapest. Vo vlaku som sa usadil na svoje miesto a čakal na odchod. Prisadli si ku mne dvaja Erazmusáci (Poľka a Ukrajinec), s ktorými som prekecal celú cestu až po Žilinu, kam cestovali. Opäť som využil služby Utasellátó, ktoré si opäť raz pochvaľujem.

Pendolino posunuje na nástupište v Gdyni © Oliver Dučák

Naša Varsovia ako má vo zvyku meškala a tým pádom sme v Bohumíne nestihli a mali sme 2 hodiny času. Bankomat fungoval a staničné pohostinstvo tiež (presne to vedľa tých spŕch), takže sme o program na najbližšie 2 hodiny mali postarané. Netrvalo dlho a v podniku sa namiesto miestnych nárečí ozývala prevažne slovenčina, poľština a ukrajinská poľština. Dve hodiny zbehli rýchlo, tak sme zaplatili a pobrali sa k vlaku. V Žiline som im ešte pomohol nájsť spoj k internátu, na ktorom sa mali hlásiť, a pobral som sa čakať R 611 Intersport, ktorým som šťastne došiel domov.

Pevnosť Malbork © Oliver Dučák

Po tejto ceste musím povedať, že v mnohých veciach môže Poľsko doháňať nás a zase naopak, v mnohých veciach môžeme doháňať my Poľsko. Ľudia sú dobrí všade, a to hlavne vtedy, keď sa človek prejaví ľudsky ako prvý. Nebol som v Poľsku prvý krát, no takto ďaleko na severe to bola moja prvotina. Určite sa tam raz vrátim, nakoľko je tam mnoho miest, ktoré ešte chcem navštíviť. Chcel by som tiež poďakovať Robovi (EC-Transalpin) za poskytnutý nocľah. Ak by ste boli zvedaví na všetky fotografie z môjho výletu, nájdete je na mojom FB profile. Som zvedavý, z akého miesta napíšem článok najbližšie.

Úvodná snímka: Cestou domov som ráno v Rumií natrafil na „sergeja“ © Oliver Dučák