Záhorská rozprávka alebo Po 12 rokoch opäť vlakom do Plaveckého Podhradia

15.5.2017 8:00 Dušan Štefánik

Záhorie, mystická, mierne zabudnutá krajina, plná borovíc, ťažobných vrtov, pieskových dún, s dominantou Vysokej a Vápennej a rohožníckej cementárne. Tu nakrúcal Dušan Hanák svoje kúzelno-naturalistické filmy, v ktorých sa domácke záhorácke miešalo so starými poverami a čarami rómskeho obyvateľstva.

Rok 2017. Slovenské dediny pomaly menia svoju tvár. Dvory s malými latkovými plôtikmi, za ktorými si mohol zbadať krásne upravené ovocné sady, nahnevaného kohúta, vypasenú morku, či ucítiť smrad chlieva, miznú. Namiesto nich sa stavajú kamenné múry, ktoré v svojich nedohľadných útrobách skrývajú anglický trávnik a zopár štíhlych neosobných tují – v strede je síce funkčný, no akýsi chladný príbytok s veľkými oknami, cez ktoré vidno len ten obrovský múr – to väzenie, ktorým je dom obklopený a škrtený rovnako ako hypotékou naň uvalenou.

Pohľad na Záhorie z lúk Báborská nad Plaveckým Podhradím © Jakub Tóth

Svoju tvár nemenia len dediny, ale i vlaky. Do tmy iskriace parné lokomotívy sme nezažili už v prevádzke ani my, ale aby sa už vo vlaku čoskoro nedalo otvoriť okno a nebolo možné oflusať spolucestujúcich v zadnejších častiach vozňa, o tom sa nám, deckám, ani nesnívalo. Pretrvá čosi ako vlaková romantika, clivé pookriatie nad kombináciou výtvorov prírody a človeka, do budúcnosti?

Bude ešte takéto cestovanie vlakom možné? Archívna fotka. Rumunsko 2008
© Jakub Imriška

Rok 2017. Šepká sa to všade. Po dvanástich rokoch vyjde na trať do Plaveckého Podhradia pravidelný osobný vlak! Zatiaľ len cez víkendy a sviatky, no pre milovníkov železnice, fotomaniakov, zapisovačov, turistov, cyklistov i deti – pre všetkých je to radostná správa. Žeby predsa, po rokoch opäť, môže hĺbavá duša pozorovať rovinatú krajinu, lúky, borovicové, lesy, močariny, pasienky a na druhej strane majestát severozápadnej strany Malých Karpát z okna motorového vlaku? A bude sa mať cestovateľ na čo tešiť? Ostane tu čosi ľudské, čosi nedokonalé a hravé, čo nás kedysi na cestovaní vlakom tešilo a dnes mizne?

Výhľad na úsek trate medzi Plaveckým Podhradím a Plaveckým Mikulášom z Plaveckého
hradu © Jakub Tóth

1. máj 2017. Prvý osobný vlak vyrazil zo Zohoru do Plaveckého Podhradia pred dvoma dňami, no my, deti Trnavy, úrodnej podunajskej roviny, vyrastajúce pod opačným brehom Malých Karpát – pod tým brehom, čo je obklopený vinicami, v ktorých svojho času býval jeden spisovateľ, choval dve ovečky a na Vianoce vyhrával na lesnom rohu Tichú noc – my vyrážame do Plaveckého Podhradia až dnes, v deň, keď sa oslavuje práca ničnerobením. Po prestupe z rýchlika v Bratislave prechádzame cez naše malé veľhory, vítajú nás známe stanice ako Devínska Nová Ves a Zohor, kde vystupujeme a presadáme do bagetky, ktorá nás už pokojne čaká s pripojeným prerobeným prívesným vozňom, v ktorom namiesto stoličiek našli miesto stojany na bicykle. Vlak sa takmer úplne naplnil. Turisti, deti ale najmä vlako-maniaci ako ja, všetci čakajú na to, kedy sa to začne a prvýkrát sa budú hrkotať na jednej z najkrajších záhorských tratí. Niektorí maniaci prišli sami až zo Žiliny. A začalo sa to! Oddelili sme sa od elektrifikovanej hlavnej trate a vystúpili sme zo všednej každodennosti.

Režeme to jarným Záhorím pod patronátom Vysokej © Lukáš Tomek

Bagetka je plná, cestujúci sú šťastní, každý si užíva sviatočný deň. Vlak prechádza poľami, močarinami, hájmi a borovicovými lesmi, pristavuje sa pri opustených staniciach, ktoré sú zväčša schátrané, no oplotené a zadebnené. ŽSR sa postarali o nové modré tabuľky s názvami staníc, ktoré sú umiestnené na dvoch tyčiach pred staničnými budovami a o nový štrk na nástupiskových plochách. Turisti a deti nastupujú aj na ostatných staniciach po trati. Na túru na Plavecký hrad sa vybrali aj rómske tínedžerky z Lozorna, tiež sa tešili a človek si len prial, aby to bolo vždy tak, ako teraz tu – vo vlaku, bez nenávisti z tej či onej strany. Vlak zastavil aj v ešte využívanej stanici Kuchyňa, pri ktorej si strojvodca neodpustil zažartovať do mikrofónu a cestujúcim ohlásil „Kuchyňa, kto chce môže sa ísť najesť“, čo dopomohlo navodiť príjemnú atmosféru ako v odľahčenej českej komédie.

V prerobenom prípojnom vozni sa viezlo niekoľko bicyklov © Lukáš Tomek

Vlak obíde ozrutánsku rohožnícku cementáreň a pomaly sa blíži ku svojej konečnej stanici – Plaveckému Podhradiu – turistickej perle Malých Karpát s mnohými klenotmi ako sú Plavecký hrad, lúky Báborská a Amonova a vrchy Klokoč a Vápenná.

Nebývaný turistický ruch v stanici Plavecké Podhradie. Väčšina cestujúcich vystúpila
práve tu © Lukáš Tomek

Lipová aleja v Plaveckom Podhradí © Jakub Tóth

My sa vyberáme zo stanice smerom na hrad, ktorý poskytuje priam letecké pohľady na krajinu a okolitú nížinu. A niečím je predsa to Záhorie ešte výnimočné – ako sa tak človek pozerá, nikde nevidno žlté polia takmer všadeprítomnej repky olejnej, tie možno tušiť, len celkom vzadu na severe. Pod nami sú však lúky, kde-tu polia s rastúcimi obilninami a samozrejme typický záhorský borovicový les.

Pohľad na Záhorie z Plaveckého hradu © Jakub Tóth

Rozkvitnutý medvedí cesnak – symbol jari v Malých Karpatoch © Jakub Tóth

Z Plaveckého hradu prechádzame jarnými lesmi na lúku s mystickým názvom Amonova. Tu sa naobedujeme, oddýchneme si a požartujeme na primitívne témy. Ďalej naše kroky vedú na tajuplný Klokoč, jeden z najkrajších malokarpatských vrchov s nádhernými starými stromami a teplomilnou kvetenou, ktorej v lete dominuje obrovský žltý divozel.

Prebúdzajúca sa príroda na Klokoči © Jakub Tóth

V sedle Uhliská zisťujeme, že kvôli časovej tiesni musíme vynechať majestátne bralá Vápennej. Nevadí, pretože volíme lesnú cestu dole do Podhradia cez neznámu, no veľmi krásnu Suchú dolinu, ktorá svojimi skalnými útvarmi a kamennými morami pripomína veľkofatranskú prírodu.

Ponor alebo jaskyňa v Suchej doline © Jakub Tóth

Po vyjdení zo Suchej doliny vstupujeme do Plaveckého Podhradia, kde to dnes turizmom naozaj žije. Okrem turistov z vlaku a tých, čo sem prišli osobnými autami, je tu i maďarský autobus plný turistov, zväčša dôchodcov, ktorí zatúžili spoznávať históriu a okolitú prírodu bývalej osady Polovcov, národa, ktorý sa tu kedysi usadil a jeho úlohou bolo stráženie hraníc monarchie, no storočiami splynul s okolitým obyvateľstvom a po jeho pamiatke ostalo len zopár miestnych názvov (aj keď podľa iných historikov to nie je pravda a názov vznikol podľa svetlých = plavých vápencových brál). Do odchodu prvého spiatočného vlaku ostávajú len dve minúty a my prichádzame na železničnú stanicu Plavecké Podhradie, kde sa príjemne unavení a so zážitkami prírodných scenérií usadáme do modrých sedačiek vlaku.

Vlak sa o chvíľu pohne. Rušňovodič ohlási odchod vláčika-cyklovláčika. Cestujúci sú spokojnejší ako v bežný deň. Možno, že sa kdesi práve teraz deje korupčný podvod, niekto niekomu vynadal, či niekde sa vedie vojna. Ja však z chodbičky sledujem, ako sa vpredu krajinou kľukatí trať, v ruke držím svojho bieleho zvedavého psa, deti trúbia na srnky, aby nevbehli do koľají a detským neistým hláskom ohlasujú názvy nasledujúcich staníc a občas sa pomýlia. Cítiť pokoj, harmóniu a radosť z cesty a života.

Bez slov