Polstoročie zo stanovišťa rušňovodiča

Bol to taký silný zážitok, že od tejto chvíle som sa chcela stať rušnovodičkou!

Na stretnutie s pani Dankou som sa tešil. S dámou, ktorej by sme na našich železniciach a v ich okolí hľadali páru asi márne. Ako vždy, keď sa náhodou stretneme na stanici alebo si zatelefonujeme, rozoberáme aktuálnu prevádzku, obehy rušňov, rôzne humorné situácie, ale aj vážne témy, kam sa železnica uberá a aká je budúcnosť vlakovej dopravy. Posledné stretnutie bolo tak trochu výnimočnejšie. Neprechádzali sme sa pri rušňoch na stanici, ale listovali v albumoch u nej doma.

„5. júla 2017 budeme mať výročie! Ja a železnica. Je to už päťdesiat rokov!“ víta ma hneď pri dverách. Byt pani Danky je také menšie železničné múzeum. Od železničných výšiviek, cez obrázky rušňov na stenách, kalendáre, až po aktuálnu nástennú mapu siete slovenských železníc.

Pani Danka ma oslovila ešte pred mesiacom: „Dušan, treba niečo vymyslieť, výročie sa blíži a ja sa chcem všetkým poďakovať, ktorí mi umožnili si postupne plniť môj sen. Viezť sa vlakom, ale nie z pohľadu cestujúceho - to môže vidieť každý - ja som vždy chcela ísť na rušeň!“ Zadumaný odpovedám – napíšeme krátku reportáž na VLAKY.NET.

Novozámocká T 478.1083 krátko po nasadení do prevádzky.

Rušňové depo vo Zvolene na prelome 60. a 70. rokov.

Na stole sú položené albumy plné fotografií. Zoradené chronologicky podľa dátumu fotografovania, miesta alebo typu lokomotívy. Vo všetkom je ukážkový poriadok, ktorý dnes na skutočnej železnici chýba. Fotografie strojov, ktoré už dnes neexistujú, rýchliky, vozne, ľudia spojení so železnicou. Z každej stránky albumov cítiť veľký kus histórie ČSD, ŽSR, ZSSK ale aj susedných železničných správ. „V Nemecku, na dieselhydraulike sa na mne zabával rušňovodič, keď bola počas jazdy šálka kávy pevne zovretá v mojich rukách... vysvetlila som mu, že u nás by už káva bola rozliata alebo na strope kabíny. Najlepšie fotografie z čias ČSD majú dnes nemeckí železniční fanúšikovia, ktorí mi častokrát posielali poštou svoje fotografie. Tak sa mi naskytla možnosť mať snímky, ktoré nik na Slovensku nemal.“ Nechce sa mi veriť, že fotografie nie sú vyvolané včera. Nemám odvahu ich vyberať z albumu, fotím ich preto priamo z albumu.

Fotografie z ciest za nemeckými železnicami.

Ako ste sa dostali k železnici? „Detstvo som prežila v Plavých Vozokanoch, dedine, kde železnica nikdy nebola a ani nebude. Najbližšia železničná stanica sú Tekovské Lužany. Nikdy nezabudnem na svoje prvé stretnutie s vlakom. Mohla som mať tak štyri a pol roka, keď sme sa s mamou vybrali do Levíc. Vláčik, vtedy ešte parný, prichádzal od Želiezoviec. A pretože bol ukrytý v údolí, najskôr som videla len stúpajúce kúdoly dymu, potom sa vynoril komín a o chvíľu celá mašinka. Vytrhla som sa mame z ruky a pustila sa bežať pomedzi koľajnice. Od nadšenia som mávala a kričala, že tí na mašinke sú najmúdrejší ľudia, lebo vedia tak „kerovať, že nespadnú z čiarky”. Čo to je koľajnica, o tom som nemala ani tušenie.“

Danka a osobný vlak Brezno – Zvolen po príchode do Banskej Bystrice, 1.2.1975.

Rok 1972, Praha střed.

Ako šesťročná doslova ušla z domu a vybrala sa sama za babkou do Levíc, hnaná túžbou opäť vidieť mašinku. Rodičia sa mohli pominúť od strachu, no ju doprava fascinovala od malička. Pri rozhodovaní sa o štúdiu na strednej škole mala teda Danka jasno. Zaúradovali však rodičia. Tí rozhodli, že bude zdravotnou sestrou. A keďže sa vtedy ešte rodičia poslúchali, neostávalo nič iné, iba na strednú zdravotnú školu nastúpiť. Po vyštudovaní išla pracovať do nemocnice v Želiezovciach a neskôr do Banskej Bystrice. Čo sa ale nestalo.

Priamo z nemocničných okien mala železnicu a vlaky ako na dlani. To ju nejaký čas neodbytne vábilo, priťahovalo, až nadišla chvíľa rozhodnutia. Opustila zdravotníctvo a požiadala o prijatie na železnici. Ako dvadsaťšesťročná nastúpila do rušňového depa vo Vrútkach ako operátorka strojmajstrov. Tam pracovala aj v chemickom laboratóriu, po čase prestúpila do depa vo Zvolene. Prešla všetkými druhmi dielní, ktoré boli bezprostredne potrebné pre budúcu funkciu rušňovodiča. V tom čase sa však vydala a ako sa k železnici ťažko dostala, tak z nej ľahko odišla. Skutočnou železničiarkou bola iba krátke tri roky 1978-1981.

Rýchlik 540 do Prahy - priamo z okna nemocnice v Banskej Bystrici, rok 1977.

„Kyklop“ T 499.0002.

Keďže nepovolaným osobám nie je dovolené voziť sa na rušni, požiadala najskôr o povolenie fotografovať a neskoršie o pobyt na stanovišti rušňovodiča. Ako pravý železničný nadšenec bola všade tam, kde sa niečo dialo – doma i za hranicami. O zážitky nemala núdzu. Rada spomína, ako sa chcela vyhnúť colníkom a vystupovala z rušňa do koľajiska. Na tú smolu stúpila colníkovi priamo na plece. Ešteže to zobrali s humorom. V Nemecku dokonca na jednej z nostalgických jázd robila kuriča na rušni radu 02. Neostalo však len pri kúrení.

"Teraz to už môžem povedať, trinásť rokov som na stanovišti rušňovodiča jazdievala „na čierno“. Z tratí mám najradšej úseky Banská Bystrica – Čremošné a Margecany – Červená Skala. Keď som tadiaľ cestovala prvýkrát, obdivovala som tú nádheru s otvorenými ústami. Ako zvykli hovoriť kedysi husári, svet z konského chrbta vyzerá inak, podobne aj každý rušňovodič vám potvrdí, že „z mašiny“ je všetko iné. Rušne ma vždy fascinovali. Je to kus technicky nádherne spracovaného kovu, je v nich sila, robustnosť aj elegancia. Navyše, teraz ma k nim viažu ešte aj spomienky na mladosť, na cestovanie, na vzrušujúce jazdy, na mnohých vzácnych ľudí. Hoci už na železnici nie som, želám železničiarom 100-percentné stroje, obrovskú dávku tolerancie, zdravie, pevné nervy a veľa peňazí."

Trať Margecany - Červená Skala, jedna z tých, ktoré Danke najviac prirástli k srdcu.

Ako jedna z mála žien sa nebála postaviť s lopatou pred žeravý kotol parného rušňa a nahádzať doň zopár metrákov uhlia. V Čechách absolvovala jazdu Pendolinom na stanovišti rušňovodiča. V Nemecku sa zúčastnila na exkluzívnom nahrávaní zvukov parných rušňov. Udržuje živé kontakty s domácimi i zahraničnými zberateľmi, každé dva roky je môžete stretnúť na veľtrhu InnoTrans v Berlíne... Pani Danka dokáže o železnici hovoriť celé hodiny.

V súčasnosti býva a žije neďaleko železničnej stanice Nové Zámky. Častokrát prichádza na stanicu, aby „skontrolovala“ situáciu, stretla sa s priateľmi, povyzvedala, čo je nové, poradila. Už veľakrát dokázala, že o mašinách vie toho viac ako niektorý činný rušňovodič. Preto si ju železničiari vážia a rešpektujú. Svojim prístupom, rozhľadom a encyklopedickým vedomosťami si získala aj prestížnu prezývku – hlavná dispečerka. A je na to patrične hrdá.

Zátišie s „pomarančmi“ pred halou depa Brezno.

Pani Danka by tak rada aj touto cestou vyslovila poďakovanie všetkým srdečným ľuďom, železničiarom, ktorí jej počas tých 50 rokov pomohli odkrývať krásne tajomstvá železničnej prevádzky a nepovedali "nie" jej neuveriteľnej vášni pre stroje, preháňajúce sa po oceľových "čiarkach". Tie stretnutia a priateľstvá, z ktorých mnohé vznikli ešte za čias, kedy bolo problematické čo i len fotografovať Československé štátne dráhy, pretrvali dodnes...

Fotografie pochádzajú zo zbierky Dany Sádovskej.