Veľká balkánska odysea: Poklad na Striebornom jazere

Ráno 19.6.2017 som sa zobudil trošku skôr ako Lee, takže som sa s rannou hygienou neponáhľal. Po všetkých potrebných úkonoch som Lee zobudil, čo mi trošku trvalo, keďže po včerajšej večeri so Slovákom a Maďarom zaspala pomerne rýchlo. Z hostela sme chceli vyraziť zavčasu, aby sme stihli vlak EN 415 do Zagrebu (po slovensky Záhreb) a aby sme pred tým ešte kúpili cestovný lístok pre Lee. Na recepcií nás zastihla menšia nepríjemnosť s otváracími hodinami. Odhlásiť sa bolo možné až od 8:00 hod., pričom náš vlak odchádzal o 8:25 hod. Pri prihlásení sa do hostela sme prehliadli oznam, že skorší odchod je potrebné nahlásiť aspoň deň dopredu. Našťastie recepčná prišila do práce trošku skôr, a tak sme už o 8:00 hod. boli niekde na polceste na stanicu. Keď sme kúpili lístok pre Lee, ostal som prekvapený, že cestovný lístok z Ljubljany do Zagrebu stál iba 9,00 €. Do príchodu vlaku sme mali ešte pár minút, no aj tak sme sa už pobrali na nástupište. Vlak tam však akurát prichádzal a keď sme zbadali to množstvo ľudí, čo tam chcelo nastúpiť, tak sme sa k tlačenici pridali aj my, aby sa nám nejaké miesta ušli.

Pendolino SŽ v žst. Ljubljana © Oliver Dučák

Našťastie sa nám podarilo nájsť pár voľných miest, a tak sme už len čakali na odchod. Počas cesty sme sa od slovinských spolucestujúcich (mimochodom nádherné slovanské devy) dozvedeli dôvod plného obsadenia vlaku - akýsi festival v Zagrebe pri jazere Jarun. Po zhruba hodinke a pol cesty, kedy som miestami odkväcol, sme došli do pohraničnej stanice Dobova. Milo ma prekvapilo, že hraničná kontrola prebehla veľmi rýchlo, keďže cestujúcich skontrolovala dvojica policajtov skladajúca sa z jedného slovinského a jedného chorvátskeho (na rozdiel od Maďarov a Rumunov v Curtici a Lőkösháze). Po niekoľkých minútach sme sa pohli ďalej. Trošku som sa bavil na tom aká prekvapená ostala Lee, keď sa po chvíli objavila chorvátska vlakvedúca a začala kontrolovať lístky. Prekvapená ostala aj potom, keď som jej vysvetlil, že po prekročení hranice preberá daný vlak miestna železničná správa a že niekedy sa vlakové čaty dokážu vymeniť niekoľkokrát aj na vnútroštátnej linke. Jej prekvapenie pokračovalo skoro až po Zagreb (čo však nie je od slovinskej hranice veľmi ďaleko).

Výpravná budova žst. Zagreb Glavni kolodvor © Oliver Dučák

V Zagrebe som najskôr vymenil peniaze na miestnu menu (chorvátske kuny – HRK). To mi trošku dalo zabrať kvôli množstvu ľudí, ktorí chceli to isté, no nakoniec sa mi to podarilo. Svoje veci som si to potom uložil v úschovni batožín za 15,00 HRK (tvorenej z verejných skriniek) a pobrali sme sa s Lee objavovať centrum mesta (najprv sme však išli do hostela, kde bola ubytovaná, aby si aj ona mohla zložiť niekde veci). Pred budovou hlavnej železničnej stanice (po chorvátsky glavni kolodvor) sa rozprestiera Trg kralja Tomislava (Námestie kráľa Tomislava) s budovou Pavilónu umenia. Za tou budovou sa rozprestiera park Josipa Jurja Strossmayera a za ním natrafíte na Trg N.Š.Zrinskog (Námestie Nikolu Zrínskeho). Keď sa odtiaľ vydáte ďalej po Praškej ulici, dostanete sa na Trg bana J,Jelačića (Námestie bána J.Jelačića), ktorý zjavne slúži ako pomyselné centrum diania v hlavnom meste Chorvátska. Niekoľko sto metrov od tohto námestia nájdete miestnu katedrálu, toho času v rekonštrukcií. Takto sme prebehli väčšinu centra mesta, pričom na mňa osobne zapôsobila nádherne vyzdobená strecha kostola sv. Marka na Námestí sv. Marka (logicky).

Strecha kostola sv. Marka na rovnako pomenovanom námestí © Oliver Dučák

Nakoľko bola ohromná horúčava, ktorej okolitý betón rozhodne nebránil, rozhodli sme sa zakotviť v jednom podniku pod slnečníkom na Katarininom námestí a doplniť tekutiny. Po asi hodinke sedenia, kedy sme sa dali do reči so škótskymi turistami (a samozrejme sa dopodrobna rozobrala problematika „legendami opradeného“ brexitu) sme sa pobrali navštíviť Námestie obetí fašizmu. Na tomto námestí sa nachádza akási kruhová stavba, ktorej účel sme veľmi neskúmali. Nakoniec sme sa z tohto námestia pobrali k hostelu, kde bola Lee ubytovaná a kde sme sa rozlúčili s prísľubom, že počas svojho putovanie po Európe zavíta aj na Slovensko. Ja som sa pobral do úschovne batožín po svoje veci a premiestil som sa do mestskej časti (pravdepodobne) Trešnjevka, kde som mal dohodnuté ubytovanie cez couchsurfing u miestneho. K Ivanovi (tak sa volal) som dorazil podvečer a po zvítaní sa, krátkej sprche a navečeraní sa (z čoho som sa bohužiaľ nenajedol, keďže môj hostiteľ bol vegetarián a ja som pravý opak vegetariána) sme sa pobrali za jeho partiou na jazero Jarun, odkiaľ sme aj z diaľky sledovali vyššie spomínaný festival. Spolu sme si dali pivo (samozrejme miestne Ožujsko) a po chvíli tá malá jazyková bariéra, ktorá sa sem-tam objavila, padla úplne.

Slovensko-chorvátska partia pri Jarune © Oliver Dučák

Jedna Chorvátka ma pobavila hláškou, že kým nestretla mňa, tak si myslela že Chorváti rozprávajú mäkko. Koreňom úrazu, ak to tak môžem nazvať, bolo to, že mala občas problém s výslovnosťou niektorých slovenských slov a ja som jej prízvukoval, že to musí vysloviť mäkko a nie s tým tvrdým chorvátskym prízvukom. Takto sme strávili príjemný večer na brehu Jarunu a nakoniec sme sa na moju žiadosť s Ivanom pobrali k nemu domov, keďže ráno som skoro vstával. Na druhý deň ráno som sa zobudil pomerne skoro a pri odchode som len rozospatému Ivanovi zosmolil rozlůčenie v srbo-chorvátčine: Moram da idem brate, hvala da sve (Musím už ísť bratu, ďakujem za všetko), keďže ešte slovenčine nestíhal rozumieť, nakoľko bol stále v spiacom stave, aj keď už nespal. Pobral som sa na električku č. 9, ktorou som sa dostal na autobusovú stanicu. Cestou ma zaujal široký bulvár vyzdobený chorvátskymi a slovenskými zástavami (až neskôr som sa dozvedel, že to bolo kvôli návšteve nášho prezidenta Kisku v Zagrebe). Autobusovú stanicu tvorí obrovská socialistická budova s vestibulom a pokladňami na poschodí a autobusovými nástupišťami na prízemí.

Autobusová stanica Zagreb © Oliver Dučák

Po kontrole mojich cestovných lístkov, zakúpených prostredníctvom internetu (stránka www.buscroatia.com vás po kliknutí na možnosť kúpy lístka presmeruje na príslušnú stránku), som si svoj vak odložil v úschovni batožín (po chorvátsky garderoba) a pobral sa na nástupište. Na môj spoj 3183 spoločnosti Autopromet Slunj (Autotrans, Eurolines.hr) smer Plitvické jazerá bola nasadená ojazdená Setra, ktorá má v bývalej Juhoslávií pomerne hojné zastúpenie (ako som si stihol všimnúť). Šoférovi som odovzdal kópiu svojho internetového lístka (z pokladničnej verzie kúsok odtrhnú) a pobral som sa sadnúť si. Väčšinu cesty sme so slušne obsadeným autobusom absolvovali po diaľnici, no istú časť sme museli prechádzať chorvátskymi dedinami. Sem-tam je ešte možné vidieť pozostatky nedávnej občianskej vojny. Na chvíľu som zavrel oči a potom som sa zobudil pred zastávkou Plitvička Jezera, Ulaz 1 (Plitvické jazerá, vchod 1). Prichádzajúcich návštevníkov tam víta obrovská mapa národného parku Plitvické jazerá. Po zaplatení vstupného 110,00 HRK (cca 15,00 €) som dostal vstupenku s mapou národného parku. V cene vstupenky je zahrnutý transport návštevníkov po národnom parku loďou a akýmsi gumokolesovým premiestňovadlom, ktoré je zostavené z hnacej časti s priestorom pre cestujúcich a 2 vlečiek so sedadlami.

Gumokolesový vlak © Oliver Dučák

Počas prechádzky som vôbec netrpel množstvom turistov, čomu som sa divil, nakoľko mi obrovské množstvo ľudí spôsobuje miestami až veľmi silno potláčaný amok. Možno to bolo spôsobené nádherným prostredím, ktoré je pre mňa, milovníka prírody, hotový balzám na dušu. Počas potuliek som natrafil na jednu českú partiu, ku ktorej som sa na chvíľu prikmotril. Rozhodnutie to bolo dobré, keďže jeden jej zhovorčivý člen (ak si dobre pamätám, tak boli z Olomouca) mi odporučil isté pekné miesta. Po zohľadnení môjho času na prehliadku som musel prehodnotiť jeho návrhy, aby som sa k nim na prehliadke pridal a pobral som sa na gumokoleso naspäť ku vchodu č. 1, odkiaľ mi mal o necelú hodinu ísť autobus naspäť do Zagrebu. Na autobusovú zastávku som sa dostal zhruba 15 minút pred odchodom autobusu do Zagrebu.

Balzam na dušu v podobe NP Plitvické jazerá © Oliver Dučák

Dal som tam do reči s dvojicou amerických turistov, ktorí tiež plánovali cestovať do Zagrebu a odtiaľ do Srbska (po tejto informácií som ostal mierne škodoradostný, no zároveň mi ich prišlo ľúto vzhľadom k srbskej náklonnosti k hocičomu americkému, vrátane občanov USA). Autobus však naberal meškanie, čo mi začínalo po pol hodine meškania dvíhať tlak, keďže som v Zagrebe plánoval prestupovať. Našťastie tam bola tiež jedna Chorvátka, ktorá mala taký istý cieľ ako ja, a preto hneď zavolala príslušnému dopravcovi Promet Makarska, aby zistila čo sa deje. Bolo jej ohlásené, že autobus má každú chvíľu prísť, len ho zdržalo niečo pri Splite. Autobus našťastie prišiel a jeho šofér mi v snahe dohnať meškanie pripravil jeden z najväčších adrenalínových zážitkov v mojom živote. Autobus nebol veľmi obsadený, takže som na cestu videl dokonale. Do Zagrebu sme prišli cca 25 minút zmeškaní, čo však stále nebola katastrofa a stále som mal okolo hodiny času.

Na tento autobus tak skoro nezabudnem © Oliver Dučák

Tú hodinu som zajedol burekom (akýsi koláč s mäsom, alebo syrom). Po najedení sa som sa pobral na (v tom čase som si myslel že) autobus spoločnosti Pepeks Zagreb v spolupráci s Toping-Trade smer Banja Luka. Vidina pohodlného diaľkového autobusu sa rozplynula v momente, keď mi do očí udrela skoro zachovalá, no stále pojazdná maršrutka (bolo to Iveco). Šofér maršrutky bol fúzatý Bosniak, ktorý na mňa pôsobil mierne opitým dojmom. Toto podozrenie sa znásobilo, keď sme vyrazili z autobusovej stanice a začali sme počas celej cesty kľučkovať v jednom jazdnom pruhu. Zdesený som sedel za šoférom a chvíľu som pre svoj pokoj v duši kontroloval dopravné značenie. Po chvíli ma však zaujali ženské hlasy hovoriace za mnou anglickým jazykom. Po zapojení sa do rozhovoru som zistil, že tá tmavšia dievčina je z Brazílie a cestuje k nejakej kamarátke z univerzity do Banja Luky. Cestujúca, s ktorou sa dala do rečí, bola bosnianská Srbka, takže som automaticky prepol z angličtiny na rodnú reč, na čo ma Brazílčanka odrovnala otázkou: Odkud jsi? V tom momente mi sánka od prekvapenia skončila na operadle môjho sedadla. Po opätovnom nakoľajení sa som sa dozvedel, že dotyčná študuje v Plzni (na čo začal jeden cestujúci zo zadnej časti maršrutky ospevovať plzeňské pivo) a žije v jednej českej rodine. Vďaka rozhovoru som nevnímal šoférovanie zjavne opitého šoféra a zrazu sme sa ocitli na hranici.

Maršrutka do Banja Luky © Oliver Dučák

Chvíľu sme sa všetci zabávali na tom ako náš šofér išiel vyháňať kamionistu z pruhu pre autobusy, až prišla hraničná kontrola v mestečkách Stara Gradiška (HR) a Gradiška (BiH). Za čias Juhoslávie to bolo zrejme jedno mesto pretnuté riekou Sávou, no v súčasnosti sú to dve mestá s colnicami a pohraničnými orgánmi. Na chorvátskej strane sme museli všetci vystúpiť a po jednom pristúpiť k okienku s policajtom. Kontroly na oboch stranách hranice prebehli až prekvapivo rýchlo (tam som si všimol, že občanom EÚ zjavne stačí na návštevu Bosny a Hercegoviny občiansky preukaz, keďže Chorváti sa preukazovali práve nim) a o chvíľu sme sa už viezli smerom na Banja Luku. Za hranicou počet mešít poriadne narástol a nebolo výnimkou, že v skoro každej dedine bol jeden kostol a jedna mešita. Do Banja Luky som prišiel ešte za svetla a chvíľu som musel čakať na miestneho couchsurfera, u ktorého som v tú noc prespal. Ten čas som využil na prehliadku mierne rozbitého námestia medzi autobusovou a železničnou stanicou.

Ferhad-pašova mešita v Banja Luke © Oliver Dučák

Nakoniec som sa s Aľošom stretol a ešte pred odchodom k nemu domov som sa zastavil v informáciách na stanici zistiť si, po ktorú stanicu v Bosne mi platí FIPka a od ktorej si musím zakúpiť cestovný lístok so zľavou 50% pre železničiara. Po získaní informácií sme sa pobrali k Aľošovi domov, kde som si dal sprchu, ako je moje pravidlo (tam som zistil, že som u Ivana v Zagrebe zabudol sprchový gél) a pobrali sme sa do mesta, keďže som podľa Aľošu musel ochutnať pravý banjalucký čevap (kto by nevedel, tak u nás sa to volá čevapčiči). Musím povedať že ten čevap bol najlepší zo všetkých čevapov, ktoré som počas dovolenky ochutnal. Potom ma ešte zobral za svojim kamarátom do centra mesta, aby som ochutnal miestny Nektar (tak sa volá pivo) a nakoniec sme sa pobrali k nemu domov spať, keďže ráno som plánoval opäť skoro vstať, pretože som na druhý deň plánoval cestovať Talgom ŽFBH do Sarajeva. Ako to prebehlo, to sa dozviete v ďalšej časti cestopisu.

Úvodná snímka: Moderná jednotka dopravcu HŽ Putnički prijevoz na zagrebskej hlavnej stanici © Oliver Dučák