Baskické zápisky

Začíname pristátím v Madrid Bajaras, čo je natoľko veľké letisko, že medzi terminálmi má vlastný autobus aj vlastné automatické metro. Prepracujeme sa ku stanici prímestskej linky vlakov a začínam pomaly fotiť. Je tu istý, asi trojminútový rozdiel medzi hodinami v súprave a na nástupišti, čím vlak získava nezaslúžené meškanie, podľa uhla pohľadu. Ku našej Madrid Chamartín je to asi päť staníc. Sú tu vysokorýchlostné súpravy AVE aj Alvia, máme tu trochu času a tak si zasa fotím. Až do momentu, než na mňa vybehne drsný pán od securidados a je po fotení. Aspoň z toho má pekný záber z práce.

Madrid Chamartín: security pán vpravo ma ide zrušiť, inak 2x Alvia
© Tomáš Votava

 Než nasadneme do našej Alvie v triede Preferente prebieha na peróne niečo ako kontrola na letisku a vyrážame smer sever. Jazda je veľmi príjemná, okná nefotiteľné a neotváracie, vonku zpočiatku trochu plochá step, čo sa postupne zlepšuje pri rýchlostiach do 250km/h. Najväčšia zaujímavosť je pomalý prejazd malej haly vo Valladolid, kde sa za jazdy mení náš normálny rozchod na miestnych 1668 mm opúšťajúc vysokorýchlostnú trať. Je pred tým patričná značka ktorej záber nemám stojac práve pri bare s kávou bez fotoaparátu. Aspoň stíham zaznamenať firmu Talgo v Miranda de Ebro nech nie som za úplne nepohotového. Podvečer pristávame vo Vitoria Gasteiz, hlavnom meste Baskicka, miestopisne Euskal Herria, kde sa vlaky na stanici fotiť môžu.

Vitoria Gasteiz: Alvia z Madridu © Tomáš Votava

Sme tu len na jednu noc, teda historické centrum moc neopíšem, v každom prípade tu Baskické dráhy (po našom Euskotren) prevádzkujú električky od pochopiteľne baskickej firmy CAF. Nasledujúci deň pokračujeme opäť Alviou do San Sebastián. Toto je seriózna horská trať kde rýchlosť nepresiahne 80km/h a je veľmi fotogenická. V oblúkoch, tuneloch, mostoch znesie porovnanie so Semmering aj Gotthard, ak už jej nechcem dať popráve viac estetických bodov. Ideálne by bolo dostať sa až do Irun, ale pre výluku jednej koľaje jazdí v tomto úseku len osobný prímestský Cercanias. A jazdí presne, nečaká na málinko zmeškané expresy, napríklad na náš a máme opäť čas na staničnú kávu. Jednokoľajný úsek je naozaj dosť dlhý a teda aj málo priepustný. Vedľa nás možno vidieť súbežnú 1000 mm trať Euskotren, ktorej stanicu neskôr v Irun hľadáme. Stanice Irun aj Hendaye sú veľké prekladiská aj s osobnou dopravou, tá však nefunguje vzájomne pre opätovnú zmenu rozchodu.

Irun: stanica Euskotren pod ulicou © Tomáš Votava

Stanička Euskotren je dobre maskovaná ako podjazd pod ulicou a onedlho nám už prichádza súprava CAF smer konečná Hendaye. Je to kusá koľaj a pokladne, hneď pri stanici SNCF. Prvý deň nás vezie domáca domu (pani Mariasun), kde bývame, neskôr užívame služieb autobusov Hegobus. Majú nie úplne hustý cestovný poriadok, veľmi zložité trasy pokrývajúce čo najviac Hendaye a priľahlých dedín a cestovné 1€. Zaň vás malý autobus povozí naozaj podrobne po celom okolí. Nasledujúci deň pomocou Hegobusu a Euskotrenu mierime opäť do San Sebastián. Súpravy CAF 950 sú moderné, pohodlné, bez pazvukov. Poznať aj investície do infraštruktúry, hlavne v niektorých staniciach, niekoľko úsekov je pod zemou. Doprava je vzorne taktová a teda sú vlaky slušne obsadené. Čo rozhodne zaujme je pravidelný oznam o pokute za vstup do koľajiska, vyčíslenej na nepríjemných 6000€, slovom šesť tisíc €. Preto v Baskicku do koľajiska ľudia nechodievajú. Stanica San Sebastián - Donostia Amara je hlavová pre dve trate, súpravy tu buď končia, alebo menia smer. V oblúku pri vjazde na perón pred vlakom trysky automaticky polievajú koľaje asi vodou, zrejme kvôli zvuku.

San Sebastián–Donostia–Amara: polievanie koľají pred vlakom © Tomáš Votava

Fotiac si stojace súpravy z jednej vyšiel rázny strojvodca baskicko-anglicky sa pýtajúc, či fotím jeho. Moje vrelé uistenie že mi ide len o vlaky mu stačilo a s úsmevom odkráčal späť. Inak musím mesto vyzdvihnúť ako veľmi príjemné, so svojou zátokou sa mierne ponášajúce na Rio de Janeiro, len krajšie. Tu ide na vrch nad zálivom ku veži historický funikulár namiesto lanovky. Veža samotná má v sebe tak historický výťah, až je dlhoročne mimo prevádzky, takže si to treba vyšliapať. Vrchol celého kopca je poňatý turisticky a okrem iného dookola vedú koľajničky niečoho ako tobogán, ale nejazdilo to.

San Sebastián: pohľad z veže do zátoky, u dolného okraja oblúk tobogánovej
trate © Tomáš Votava

Dole v zálive sa masovo trénuje surfovanie, dôležitý šport celého pobrežia. Podvečer sme so sprievodkyňou nastúpení po miestnych baroch študujúc, čo robí baskický ľud vo svojom voľne. Ľud korzuje medzi barmi a konzumuje pinčos- malé jednohubky so viacmenej všetkým zapíjajúc to voliteľne ciderom, pivom, vínom. Mávajú ich okolo 20 druhov a všade robia iné. Úlohou je zistiť kde majú dnes najlepšie a stretnúť čo najviac ľudí. Znie to ako také ukusovanie, ale šesť podnikov stačilo na naprosté prejedenie sa. Nasledujúci deň mierime na francúzsku stranu do Biarritz. Z úvodu, majúc na to dosť času, sa púšťame do súboja s automatom na lístky SNCF. Síce sa dá prepnúť do angličtiny, po prvej stránke ho to však prejde a môžete tipovať z asi 7 pododdielov so skupinami. Hľadáme niečo ako Billet: standard, normal, adulté, one way, train, egalité, basque, euskadi - dajaké povedomé slovo, ale nie. S veľkou pravdepodobnosťou je výherca nášho tipovania „Billet pour le région Nouvelle Aquitaine“- teda Lístok pre Nové Aqvitánsko, ktorý nás dostáva do miesta určenia a bus No.8. do centra. Biarritz je vyhlásené letovisko s budovou bývalej koncovej stanice svedčiacej o jeho význame.

Biarritz: bývalá koncová stanica v centre, teraz kultúrne centrum © Tomáš Votava

V trochu nedobrom počasí prejdeme nábrežnú promenádu zaujímavých útesov a miestnym autobusom ideme do Bayonne. Podobnosť so slovom "bajonet" nieje náhodná. Je to skvelo zachované stredoveké mesto s domami stovky rokov starými a stanicou starou len o malinko menej. Značne už schodení s lístkami kúpenými radšej v pokladni si počkáme na náš obvyklý Alstom Coradia a vraciame sa cez Biarritz do Hendaye. Miestopisne treba doplniť, že sme síce v Novej Aquitanii, ale ľudia sú opäť baskovia ako v neďalekom Španielsku a opäť sa to rado výrazne prezentuje.

Bayonne: Coradia do Hendaye © Tomáš Votava

Ďalší deň mierime späť na španielsku stranu metrovým Euskotrenom. S prestupom v San Sebastián sa vezieme nesmierne členitou traťou do Bilbao. Vlak zastavuje poctivo všade a členitosť krajiny absolvuje podrobne. Rovných úsekov je tu minimum, niet núdze o 180st obraty, zastávky sú na rôzne úzkych miestach, celá trojhodinová jazda je veľmi fotogenická. O čom tak môžem len porozprávať, vezmúc si na to vybitú batériu. V meste sa vlak plynule včlení do systému mestských železníc a metra v Bilbau, infraštruktúra je opäť značne moderná. Na konečnej Bilbao Matiko po chvíli hľadania nastupujeme do pozemnej lanovky na vrch Artxanda pre celkový pohľad. V meste v doline si neskôr prejdem celé centrum ku obchodu, kde majú z dvoch tretín nabitú batériu do fotoaparátu (za výchovných „to-je-jedno-ajtak-ju-beriem“ 43€) a ide sa na nevynechateľnú dominantu mesta, Guggenheimovo múzeum moderného umenia od Franka Gehryho. Budova rozlohy bloku bez zbytočne rovnej steny obložená titánom sa prehliadnuť nedá a možno trochu berie dojem samému mestu, ktoré je samo o sebe pôsobivé.

Bilbao: Guggenheim Bilbao Museoa © Tomáš Votava

Rozbor súčasnej výtvarnej i performančnej tvorby ponechám na každého jednotlivého soudruha. Po návšteve nás taxi berie ku pozemnej lanovke v Trapagaran kedže vďaka nákupom batérií trochu nestíhame. Pán síce trochu nevie, kde to je, ľež po porade s kolegami plus dve opýtania sa nás doručí ku dolnej stanici na prvý pokus. Lanovku prevádzkuje Euskotren ako súčasť MHD do dediny La Reineta. Vozne sú skoro autobusová skriňa umiestnená na plošinových podvozkoch. Roky dozadu tu jazdila jedna kabína a jedna plošina na prevážanie automobilov.

Trapagaran: pozemná lanovka do La Reineta, vzadu vidno nájazdovú rampu
© Tomáš Votava

Stanice stále majú nájazdové rampy. Podľa stúpania a vzdialenosti by som aj veril vo víťazstvo lanovky v prípadných pretekoch, cesta je značne serpentinózna. Pochopiteľne sa zvezieme, aj s družinou patrične ukecaných detí zo školy a pokračujeme linkovým busom do Portugalete. Skoro priamo ku Bizkaiko Zubia, po našom Biskajskému gondolovému mostu. Neprehliadnuteľná 61 metrová konštrukcia preváža autá a ľudí cez rieku s námornou dopravou. Už 120 rokov nahrádza most vysoký dosť pre každú vtedajšiu plachetnicu, aký by sa sem do mesta rozhodne nevošiel. Dnes si dáva prednosť s oveľa väčšími loďami bez plachiet a je po zásluhe chránený Unescom.

Portugalete: Biskajský most © Tomáš Votava

Späť do centra Bilbao sa vraciame neďalekým metrom a späť do San Sebastián ideme autobusom, Euskotren žiaľ v našom čase nemá vhodný prípoj. Na autobusovej stanici ma rozhodne zaujala linka do Marakesch (áno, ten v Afrike) s jazdnou dobou 1d 9:30h.. Precestujúc kus Baskického územia sme doma ako tak za svetla a na dnes stačí. Nasledujúci pracovný deň vyrážame na francúzsku stranu do Saint Jean de Luz, príjemného prímorského letoviska. Neďaleko v horách tu operuje 1000 mm zubačka Train de la Rhune. Možno tu vidieť asi jediné trojfázové drevené lokomotívy na svete v službe, na ozubnici Strub. Stroj pred sebou tlačí dva letné vozne s dvomi a jednou nápravou, zimná prevádzka tu nieje.

Chemin de Fer de la Rhune: depo nad dolnou stanicou © Tomáš Votava

Predpoklad, že v pracovný deň mimo sezónu nebude s lístkom problém sa ukazuje byť úplne chybný, do podvečera je všetko vymiestenkované, tak aspoň zdokumentujem, čo sa pešo dá a ideme späť. Tentokrát meníme vlak za spomínaný Hegobus, ktorý nás do 5 km vzdialeného Hendaye vozí asi hodinu, zato však dôkladne. A to je za mňa približne všetko. Nakoľko som vypotreboval dovolenku, nasledujúci deň opúšťam náš dvojčlenný kolektív a vraciam sa v prvej triede TGV domov, s prestupom a kávou v „Tom meste s tou železnou vežou“. Do galérie pridávam aj snímky z Baskického železničného múzea v Azpeitia (po baskicky Burnibidearen Euskal Museoaren), kde som nebol. Ohľadne boja za nezávislosť (v Španielsku občas populárneho) moc nemáme, zdá sa, že baskický ľud sa momentálne príliš neoslobodzuje, tak mohla byť celá jazda o vlakoch a krásnej krajine.

Úvodná snímka: Chemin de Fer de la Rhune © Tomáš Votava