Svarožičom za Svantovítom (časť 1)

Ráno pred siedmou sme sa so Sašou stretli na košickej stanici, odkiaľ sme išli vlakom IC 510 do Žiliny. Cesta ubehla pomerne rýchlo a načas. V Žiline sme sa plánovali hodinu zdržať, kým by sme prestúpili na ďalší rýchlik, ktorým sme sa chceli dostať do Bohumína na Varsoviu. Zhodou okolností sme stihli Ex 142 Petr Bezruč idúci o hodinu skôr a tak sme do neho nastúpili. Pri tejto spontánnej zmene plánu sme sa rozhodli cestovať až do Ostravy, odkiaľ Varsovia odchádzala tiež a ktorá bola pre nás zaujímavejšia ako Bohumín. Vďaka tomu, že sme stihli skorší vlak sme mali zhruba 2 hodinky na objavovanie Ostravy.

Návšteva Ostravy a samotné mesto mi zo začiatku – kým sme sa dostali do jeho historického centra – pripomínala jedno veľké sídlisko. Po prechádzke Ostravou a osviežení sa vianočným punčom na vianočných trhoch sme sa pobrali naspäť na hlavnú stanicu, odkiaľ sme pokračovali vlakom EC 130 Varsovia do stanice Rybnik.

Potulky Ostravou © Oliver Dučák

V Bohumíne ma trošku prekvapil posun spravy po stanici, kedy bola súprava preposunovaná na prvú koľaj a nasunutá priamo na poľskú EP09, ktorá súpravu ťahala z Bohumína až na konečnú. Oproti mojej prvej ceste Varsoviou do Poľska, kedy sa jazdilo cez hraničný priechod Zebrzydowice gr. sa v tentoraz išlo cez hraničný priechod Bohumín gr. smerom na Chałupki. Úvraťou sme teda opustili Bohumín a zároveň aj Českú republiku a vyrazili sme v ústrety dobrodružstvám v Poľsku.

EP09-17 čakajúca v žst. Bohumín na súpravu EC 130 Varsovia © Oliver Dučák

Na poľskej strane sme zažili mimoriadnu hraničnú kontrolu spôsobenú akýmsi politickým humbukom v Poľsku. Policajti však boli slušní a korektní. „Dzień dobry, kontrola graniczna, jakieś wasze dokumenty proszę,“ ozvalo sa z uniformovaného mužíčka, boli nám skontrolované občianske preukazy a páni v mundúroch sa pobrali ďalej svojou cestou. Po príchode do Rybnika sme sa pobrali na prechádzku do mesta, keďže do odchodu vlaku TLK 45154 Halny sme mali približne hodinu.

Mesto Rybnik je mestečko s malebným historickým centrom a ohromnou katedrálou. Do roku 907 jeho územie patrilo Veľkej Morave a v súčasnosti je jedným z najväčších miest Sliezkeho vojvodstva (Wojewódstwo Śląskie).

Objavovanie Rybnika © Alexandra Michelčíková

Keďže bol akurát deň sv. Mikuláša, Mikulášov ste mohli vidieť na každom kroku. Po prieskume centra mesta sme sa pobrali naspäť na stanicu, kde sme sa však dozvedeli, že náš vlak mešká vyše 50 minút (na čo mi na Facebooku kamarát Czarek, ktorého možno poznáte z jednej staršej reportáže, zareagoval otázkou: „Tylko?“). Keďže sa nám už do mesta ísť nechcelo, čas sme strávili v miestnej výdajni kebabu, keďže nič poľské po ruke nebolo a mne už poriadne škvŕkalo v bruchu.

Vlak TLK 45154 Halny bol zväčša radený zo starších vozňov B¹⁰ou a im podobných. Boli však mimoriadne dobre zachovalé a cestovalo sa v nich veľmi príjemne. Jediné, čo by som tým vozňom vytkol, boli nie veľmi vydarené sedadlá v kupé pre 8 ľudí, ktorých operadlá boli tvarované tak, aby si tam naozaj dokázali sadnúť štyria ľudia a aby to žiadneho jedinca ani náhodou nepokúšalo zabrať časťou tela čo i len kúsok susedného miesta. Ak by ste sa o to pokúsili, v takom prípade vás to nepríjemne tlačilo medzi lopatkami (za čo si u mňa vyslúžili poľskú prezývku p*eprzona ortopeda). Cesta do Wrocławu ubehla za tmy pomerne nezáživne, no meškanie sa nám podarilo stiahnuť na 40 minút. Po príchode do žst. Wrocław Główny sa človek ocitne v nádhernej staničnej budove pripomínajúcej železničné katedrály nachádzajúce sa hlavne v krajinách bývalého ZSSR. Električkou číslo 8 sme sa pobrali na zastávku Dworzec Nadodrze, neďaleko ktorej sa nachádzal náš hostel.

Nádherne nasvietená staničná budova pripomínajúca katedrálu © Alexandra Michelčíková

Ešte v Rybniku mi na môj mobil došla SMS so všetkými prístupovými kódmi do hostela, nakoľko v hosteli, v ktorom sme spali, absentuje recepcia. Náš plán bol po zložení sa na hosteli ísť preskúmať historické centrum mesta, hoc aj za tmy. Pri odchode z izby sme však natrafili na partiu ukrajinských gastarbeiterov hodujúcich za stolom v spoločných priestoroch a bez pričinenia našej slobodnej vôle sme zrazu sedeli v ich bratskom zovretí s pohárikom v jednej ruke a chlebom v druhej. Čo nám to nalievali, doteraz neviem, avšak na základe ich informácií to bolo niečo domáce (údajne ukrajinské limoncello – podľa ich slov).

Po treťom poháriku sme už museli doslova utekať, ak sme niečo z mesta ešte chceli mať. Električkou sme teda vyrazili naspäť a o niekoľko minút sa nám už v centre mesta parilo z horúceho punču v hrnčekoch na vianočných trhoch. Po zhruba hodinke sme sa pohli naspäť k hostelu. Keďže posledná električka nám utiekla pred nosom, pobrali sme sa na hostel pešo. Naši ukrajinskí bratia už našťastie spali, takže sme sa ďalšiemu bratskému „sovietovaniu“ úspešne vyhli a mohli sme ísť spať.

Vianočné trhy Wrocław © Alexandra Michelčíková

Na druhý deň ráno som sa zobudil s miernym hučaním v hlave (taký ten pocit, ako keď sa vám niekto snaží do vrchnej časti lebky vraziť tupý nôž). Aj keď sme toho včera neskonzumovali dostatočne veľa na to, aby sme sa dostali mimo triezveho stavu, bol som rád, že vôbec vidím po tom, čo sa s nami naši ukrajinskí bratia podelili o ich zásoby samohonky z domácej pálenice. Po rýchlej rannej hygiene sme vyrazili na železničnú stanicu, odkiaľ sme sa presúvali do ďalšieho významného strediska Poľska s bohatou históriou, do Szczecina. Na presun sme využili vlak TLK 48111 Swarożyc (čo je meno ďalšieho z bohov slovanského panteónu – po slovensky Svarožič). Cesta rovinatou krajinou prebiehala pomerne monotónne a jediným „spestrením“ bol transport americkej vojenskej techniky, na ktorý sme natrafili v žst. Kostrzyn. Do Szczecina sme dorazili za upršaného počasia, ktoré sa cestou do centra mesta zmenilo na mrholenie. Až na pár výnimiek na mňa centrum mesta veľmi nezapôsobilo, čo je spôsobené skoro úplným zničením mesta počas druhej svetovej vojny, a tak sme sa v turistických informáciach informovali o možnosti najesť sa niečoho poľského a zároveň sme to brali aj ako možnosť ukryť sa pred neutíchajúcim dažďom a trošku obschnúť. Zamestnankyňa informácií (biuro turystyczne) nám odporúčila navštíviť prevádzku zvanú Nowy browar Szczecin. Túto prevádzku odporúčam navštíviť všetkým turistom smerujúcim do tohto mesta. Nie len že tam varia výborný żurek, ale aj pivo, ktoré tam varia, stojí za zmienku (pričom poľské pivovary sa slovenským či českým málokedy vyrovnajú). Keďže zlé počasie sa neplánovalo v blízkej dobe umúdriť, pobrali sme sa na železničnú stanicu, odkiaľ nám o necelú hodinu odchádzal vlak do Nemecka.

Objavovanie mesta Szczecin © Alexandra Michelčíková

Našim cieľom bolo mestečko Greifswald, v ktorom sme boli cez couchsurfing ubytovaní u dievčiny menom Marlene s jej priateľom. Po príchode k nej domov sme sa po krátkom oddychu a zoznámení sa vybrali na miestne vianočné trhy, kde sme sa najedli a zoznámili s jej spolužiakmi zo školy – muzikantmi, vďaka čomu sme našli spoločné slovo s ďalšími ľuďmi, keďže Saša i ja sme tiež muzikanti (medzi nimi bol zhodou okolností jeden Rus). Na trhoch sme strávili asi hodinu a pol. Po krátkej prechádzke po nábreží riečky Ryck ústiacej do Baltského mora sme sa pobrali k Marlene domov, keďže nás na ďalší deň čakala návšteva Rujany. Ako prebiehala sa dozviete v ďalšej časti reportáže.