Putovanie po Semmeringu

Moja cesta začala prvým ranným autobusom do neďalekého mesta St. Pölten, kde som prestúpil do prvého vlaku railjet, ktorý išiel na trase Linz Hbf - Flughafen Wien. Po ani nie 25 minútach a jednej medzizastávke vystupujem v stanici Wien Meidling, takmer v centre hlavného mesta Viedeň. Kvôli veľmi skorej rannej hodine som nefotil a cestu regionálnym vlakom do stanice Payerbach-Reichenau, ktorá trvala takmer hodinu a pól, som celú prespal. Zobudil ma až sprievodca v zastávke Schlöglmühl, kde ma upozornil na zmenený a skrátený prestup v konečnej stanici. Trať bola prvý deň po dvojtýždňovej uzávierke, takže ma v stanici Payerbach čakalo veľké prekvapenie v podobe jednej mimoriadnosti.  

Payerbach-Reichenau: Súprava 4020 250 na horkých “pendloch”, v pozadí súprava zo Znojma a Viedne © Adam Gorbár

V stanici bola pristavená, dnes už takmer historická jednotka ÖBB 4020 v modrom laku. Na Semmeringu boli tieto súpravy niekedy doma, ale v posledných rokoch sa ukazovali len CityJety alebo súpravy Talent. V stotine sekundy som zmenil plány a vystúpil v zastávke Küb. Rozhodol som sa loviť tento vlak.  

Küb: rj 131 smer Venezia Santa Lucia © Adam Gorbár

Küb: R 6478 (Semmering – Payerbach-Reichenau) © Adam Gorbár

Po hodine a pól išiel ďalší vlak smerom hore, samozrejme že to bola jednotka 4020. Po 20 minútach a asi 13km jazdy vystupujem v stanici Breitenstein am Semmering, kde som sa po krátkom rozhovore s rušňovodičom rozhodol začať menší pochod okolo trate.  

Breitenstein: Môj cieľ, stanica Semmering © Adam Gorbár

Prechádza to bola pekná, zo stanice som išiel po zelenej značke smerom na Ghega Museum, pri ktorom sa nachádza najznámejší viadukt celej trati, “Kalte Rinne”. (Carl von Ghega bol architekt a inžinier, ktorý naplánoval a nechal postaviť Semmeringbahn). Po asi pól hodine prichádzam už za spoločnosti neznesiteľnej horúčavy ku múzeu, akurát pre fotku 4020tky na viadukte. Zostal som 20 minút, kým som sa neposunul asi o 300m ďalej. Ghega Museum nechalo pred niekoľkými rokmi postaviť platformu, kde je omnoho lepší výhľad na trať a viadukt.  

Ghega Museum, Semmering: ÖBB 1144 231 na ceste hore © Adam Gorbár

Ghega Museum, Semmering: Platforma © Adam Gorbár

Ghega Museum, Semmering: 4020 250 na Viadukte © Adam Gorbár

Ďalej pokračovala moja cesta po žltom chodníku, známom ako “Semmering Bahnwanderweg”, ktorý ide okolo celej trati. Sú tu nádherné výhľady, a ak by nebolo proti slnko, dalo by sa tu nádherne fotiť.

Niekde medzi “Kalte Rinne” a Adlitzgraben Viadukt © Adam Gorbár

Asi po hodine chôdze som prišiel ku Adlitzgraben Viaduktu. Ten sa nachádza v 100. kilometri Südbahn-u (Južnej dráhy). Znova som prišiel len veľmi tesne pre fotku súpravy 4020, mal som veľké šťastie. Pri tomto Viadukte som zostal niečo vyše hodiny.  

Adlitzgraben Viadukt zhora © Adam Gorbár

Na obed pokračovala moja prechádzka ďalej po Bahnwanderweg-u. Prešiel som popod Adlitzgraben Viadukt, a pokračoval som po východnej strane železnice, až kým sa nezačal objavovať smerovník pre “20 Schilling Blick”.  

Oblasť Breitenstein: Smerovník © Adam Gorbár

Na ceste boli neskutočné výhľady, chodník bol perfektný, len to neustále stúpanie a klesanie bolo za spoločnosti neskutočných horúčav dosť náročné. Po asi 35 minútach som dorazil na platformu “20 šilingového pohľadu”. Samozrejme som si nemohol odpustiť počkať na nejaké vlaky a trošku fotiť. Zážitok to je neskutočný. Človek tam len stojí, opiera sa o zábradlie a žasne nad výhľadom. Odporúčam každému fanúšikovi železnice, sem prísť.

1144 na vlaku EC 158 prechádza cez najkratší tunel na Semmeringu

stanica Breitenstein: 4020 250 na vlaku R 6483 smer Mürzzuschlag © Adam Gorbár

Ďalej pokračovala moja cesta po turistickom chodníku ku zastávke Wolfsbergkogel, kde som bol dohodnutý s kamarátom na fotenie. Keďže mi cesta peši trvala príliš dlho, stihol som len 2 fotky, a už sme sa museli vrátiť na zastávku.

Wolfsbergkogel: rj 133 na ceste do Benátok © Adam Gorbár

Samozrejme že sme cestovali súpravou 4020 250, ktorá sa na vlaku 6488 vracala do stanice Payerbach-Reichenau. Vystúpili sme v stanici Eichberg, kde sme okolo trati asi za 25 minút prišli na náš posledný flek.  

Eichberg: Jeden z mnohá vlakov railjet na ceste do doliny © Adam Gorbár

Podvečer sme sa rozišli na stanici v Eichberg-u, kde som sa posledný krát previezol súpravou 4020 250 do konečnej stanice Payerbach-Reichenau, tam som prestúpil do pristaveného osobného vlaku do Viedne a vydal sa na cestu domov.  

Skoré ranné vstávanie, veľa nachodených kilometrov aj neskorý príchod domov naozaj stály za to. Ako som už povedal, takúto “prechádzku” odporúčam každému fanúšikovi železnice, či fotografovi.