Veľká balkánska odysea vol. 2 (časť 1: Košice – Bukurešť - Sofia)

Naša cesta začala 11.8.2019 vlakom EC 187 Hornád z Košíc do Budapešti. Väčšinu cesty sme sa rozprávali so spolucestujúcimi, najprv s jednou Slovenkou idúcou z Košíc na svoju záhradu v obci Encs a neskôr s jednou domorodkyňou, ktorá si najprv myslela, že ideme na Balaton. Keď sme jej povedali náš cieľ cesty, zmohla sa len na otázku, že prečo sme neleteli. Odpoveďou bolo, že z lietadla by sme toho veľa nevideli. Takto sme sa v priateľskej atmosfére dostali až do stanice Hatvan, odkiaľ sú cestujúci prepravení do Budapešti náhradnou autobusovou dopravou (NAD). NAD je tam z dôvodu rozsiahlej výluky spojenej s modernizáciou uzla okolo Budapešti a trvať bude minimálne do konca súčasného GVD, možno aj dlhšie. NAD majú H-START podľa môjho názoru vyriešenú perfektne. Už na nástupištiach cestujúci nájdu smerové ceduľky navádzajúce ich k autobusom, avšak v konečnom dôsledku stačí ísť v Hatvane s davom. Pred staničnou budovou už cestujúcich čakalo zhruba 5, alebo 6 autobusov. V jednom z nich sme našli útočisko a o hodinu sme už zastavovali v Budapešti pri stanici „Keleti pályaudvar“ v úzkej uličke Verseny útca vedľa staničnej budovy – vľavo pri pohľade na zhlavie.

11.8.2019, Výmena strojov v Hidasnémeti, kde namiesto 361 001 nastupuje 431 016 © Oliver Dučák

Pobrali sme sa vymeniť si peniaze, uložiť batohy do úschovne a hneď na to sme si už z automatu (s menu v slovenskom jazyku) vyberali celodenné lístky na miestnu MHD. Mali sme celý deň na objavovanie Budapešti a nakoľko tam bola Saša prvý raz, nemohli sme minúť parlament, hrad, či pozostatky rímskeho mesta Aquincum. Do mestečka Aquincum v mestskej časti Óbuda je možné dostať sa napríklad zo stanice Nyugati pu, odkiaľ premávajú vlaky každú polhodinu (smerom na Ostrihom). Zastávka Aquincum sa zároveň križuje s budapeštianskou rýchlou železnicou HÉV. Odtiaľ to je do múzea asi 800 metrov.

11.8.2019, Taurus GySEV 470 504 v žst. Budapest keleti pu © Oliver Dučák

Po prehliadke Aquinca sme mali do odchodu nášho vlaku IR 473 Ister do Bukurešti zhruba 2 hodiny, čo sme využili na večeru v obligátnej a neklimatizovanej reštaurácii priamo v priestoroch stanice Keleti pu. Pár minút pred odchodom vlaku sme sa pobrali na nástupište, kde sme prešli kontrolou rumunského sprievodcu a uvelebili sa v našom ležadlovom kupé, kde už boli ďalší naši spolucestujúci, a zhodou okolností naši rovesníci. V súprave bol radený vozeň AcBcmee, ktorý mi prišiel pohodlnejší, ako AcBcee, keď som pred troma rokmi s Jirkom Mazalom cestoval z Iaşi do Aradu. Výhoda pre mňa spočívala v tom, že vo vozni bolo možné otvoriť okná a preto sa dalo pohodlne fotiť a zároveň sa dalo aj vyvetrať pri prípadnom výpadku klimatizácie, čo pri vyše 12 hodinovej ceste do Bukurešti cestujúci náležite ocení. Počas hraničnej kontroly ma Saša mierne pobavila, keďže rozospatá skoro poslala maďarského policajta do teplých krajín a ten chudák tam len zmätene stál vo dverách kupé s čítačkou sledujúc, ako Sašu opäť ovláda spánok. Nakoniec sme šťastne prežili hraničné kontroly na oboch stranách a vyrazili sme v ústrety Rumunsku.

12.8.2019, Príchod do stanice Buşteni © Oliver Dučák

Zobudili sme sa však až kdesi ďaleko za Simeriou, čo som vydedukoval z motorového rušňa rady 64 na čele nášho vlaku. Počas cesty sme sa kochali nádhernými výhľadmi na rumunské hory a ja osobne som sa ohromne zabával na výpravcoch v niektorých staniciach v Rumunsku, ktorí vlaky vypravovali detskými výpravkami z hračkarstva. Po pár hodinách sme dorazili do Brašova kde náš motorík rady 64 vystriedala elektrika rady 400 229-7, ktorá nás dotiahla do Bukurešti.

Po príchode do Bukurešti sme sa s vidinou sprchy ponáhľali na náš hostel (Pura Vida Hub), ktorý sa nachádzal priamo v centre mesta. Najprv sme sa súpravou metra na linke M1 doknísali do stanice Piaţa Victoriei (na tom úseku sa jazdí veľmi pomaly), odkiaľ sme prestúpili na linku M2 Universitate, odkiaľ to bolo k nášmu hostelu zhruba 10 minút pešo. Po ubytovaní sa a výdatnej sprche sme si na recepcii vypýtali informácie o možnostiach ochutnať nejaké rumunské špeciality v blízkom okolí a zároveň sme sa opýtali aj na možné zaujímavosti, ktoré je v okolí možné navštíviť.

12.8.2019, žst. Sinaia © Alexandra Michelčíková

Počas potuliek ma Saša najprv stiahla do Múzea rumunského gýču, čo som po počiatočnej nechuti vyhodnotil ako veľmi dobrý nápad, nakoľko návšteva múzea bola celkom vtipný zážitok. Po prehliadke múzea sme zakotvili vo výbornom podniku Taverna Covaci neďaleko múzea a zároveň neďaleko nášho ubytovania. Varia tam výborne, za celkom rozumné ceny a pivárov poteší fakt, že tam varia vlastné a celkom chutné pivo.

Po obedo-večeri sme sa pobrali na prechádzku mestom, avšak jediné, čo sme v miestnej horúčave zvládli bola ešte prechádzka k budove parlamentu. Keď človek uvidí megalomanskú konštrukciu budovy parlamentu po prvý raz, cíti sa byť ohromne malý. Slovami sa to popísať ani nedá poriadne opísať. Zvyšok poobedia sme prečkali horúčavu v jednom z blízkych parkov (Parcul Unirii) a pobrali sme sa na hostel.

12.8.2019, Budova rumunského parlamentu © Alexandra Michelčíková

Na druhý deň sme nemuseli vstávať nejak výrazne skoro, nakoľko náš vlak z Bukurešti do Sofie vyrážal až na obed. V úplne pohodovom tempe sme si pozbierali veci a pobrali sa na stanicu Gara de Nord, kde sme čas do odchodu vlaku strávili v jednej kaviarni na raňajkách. Pri nákupe zásob na cestu som mal poriadne problémy, nakoľko rumunské bankomaty odmietali uznávať moju kartu, prevádzky na stanici spravidla možnosť platby kartou nemali a eurá sa nám pre poslednú pol hodinu meniť nechcelo. Keďže do odchodu vlaku nám ostávali posledné minúty ponáhľali sme sa radšej na nástupište dúfajúc (s odstupom času už vieme že naivne), že sa nám niečo na jedenie podarí kúpiť si po ceste, počas pobytu v pohraničných staniciach.

13.8.2019, Súpravy súkromných dopravcov v žst. Bucureşti Nord © Oliver Dučák

Naša súprava vlaku IR/MBV 461 Romania bola zložená z rumunskej mašiny rady 64, ktorá ťahala jeden obligátny bulharský Bmz a jeden turecký Aclm. Pôvodne som sa pri plánovaní cesty pohrával s myšlienkou cestovania v tom tureckom ležadle, avšak nakoľko ho v Gornej Orjachovici vyraďovali zo súpravy, tak tento nápad ostal len ako zbožné prianie (bol to priamy vozeň Bukurešť – Gorna Orjachovica – Halkali, preto by zbytočne robil okľuku na západ do Sofie). Náš vlak ešte v Bukurešti nabral meškanie z dôvodu čakania na zmeškaný Ister z Budapešti. Cesta z Bukurešti po stanicu Giurgiu Nord bola príšerne pomalá a dlhá. Pečúce Slnko v kombinácií s (ne)udržiavaným vozňom rady Bmz spôsobovalo muky. Jediná záchrana pre nás bola možnosť otvoriť si v tomto pojazdnom múzejnom exponáte okná a zároveň som nám v duchu ďakoval, že sme si so sebou do vlaku zobrali 6 litrov vody na cestu. V Giurgiu sa hraničná polícia s kontrolou dokladov vôbec neponáhľala, čo spôsobilo, že náš vozeň bol rozpálený ešte viac ako stodoly Odeskej železnice počas pobytu v Užhorode. Keď to už vyzeralo, že vo vozni všetci zhoríme, objavili sa rumunskí orgáni a porozdávali cestujúcim doklady. Prevliekli sme sa pomalým tempom cez Dunaj a o chvíľu sme už boli kontrolovaní bulharskými orgánmi v stanici Ruse. Rumunská mašinka od súpravy odstúpila, aby vzápätí odtiahla do Rumunska takú istú súpravu. Jediná útecha pri čakaní na koniec bulharskej kontroly bola strecha nástupišťa, ktorá na súpravu vrhala tieň a vo vozni tak bolo znesiteľnejšie.

13.8.2019, Prechod cez Dunaj – napravo Giurgiu (Rumunsko) a naľavo Ruse (Bulharsko) © Alexandra Michelčíková

K nášmu vozňu boli Plecháčom dotlačené ďalšie 3 obstarožné Bmz-ty a takto „obohatená“ súprava po chvíli vyrazila ďalej do Sofie. Zo stanice Ruse sme vyrazili hodinu zmeškaní a toto meškanie sme si udržali až po Sofiu (pre vytvorenie si predstavy o reálnej výške meškania prirátajte k tomuto údaju pobyty v staniciach Giurgiu Nord a Ruse, ktoré meškanie výrazne skrátili). Počas cestovania som sa ešte skontaktoval s majiteľkou ubytovania v Sofii, aby som ju oboznámil so situáciou a aby som zároveň zistil, či jej bude možné zaplatiť Eurami, nakoľko počas dňa sme prakticky nemali možnosť dostať sa k bulharskej mene. Po dohodnutí sa sme už len sledovali, ako sa okolitá krajina mení. Najviac upútali moju pozornosť megalomanské a predimenzované, no beznádejne neudržiavané staničné budovy v mnohých železničných staniciach v Bulharsku. Celkom pekný traťový úsek je medzi Mezdrou a Sofiou, avšak kvôli tme toho už veľa vidno nebolo, čo mi nevadilo, pretože som si cestu týmto úsekom mal ešte zopakovať o nejaký čas neskôr. Zhruba pred polnocou sme dohrkotali do Sofie, pričom už počas zastávky v stanici Sofia sever sme chceli otvárať šampanské (keby sme samozrejme nejaké mali). Zo stanice sme sa pobrali rovno na adresu ubytovania, neďaleko stanice (Kvartira Okeanat). Po zvítaní sa s veľmi milou majiteľkou bytu sme sa pobrali spať, nakoľko cesta bola dlhá a vďaka horúčave aj vyčerpávajúca.

Úvodná snímka: 12.8.2019, SNTFC 064 1190-9 odstupuje od IR 479 Ister v žst. Braşov © Oliver Dučák