Veľká balkánska odysea vol. 2 (časť 3: Morskí ježkovia, Heraklión a začiatok cesty domov)

Dňa 16.8.2019 sme mali pôvodne v pláne navštíviť Mykény, avšak rozhodli sme sa ostať v Aténach a skúsiť navštíviť miestnu akropolu. Po príchode na miesto nás už privítal poriadny rad ľudí pri vstupe a preto sme sa rozhodli navštíviť miestne múzeum. Jeho prehliadka nám zabrala asi 2 hodiny. Následne sme sa vrátili na ubytovňu po batohy a pobrali sa na metro. Červenou linkou č. 2 sme sa odviezli na stanicu Omonia, kde sme prestúpili na zelenú linku č. 1, ktorou sme sa odviezli na konečnú stanicu Piraeus. Vačšina trate vedie od stanice Omonia na povrchu a človek tak má možnosť sledovať všedný život Aténčanov. Konečná stanica metra Piraeus je vo veľmi peknej krytej staničnej budove. Po vystúpení z metra sme sa pobrali vybrať si lodné lístky na loď spoločnosti BlueStar Ferries, ktorou sme mali večer cestovať na Krétu.

16.8.2019, Súprava metra na konečnej stanici Piraeus © Oliver Dučák

Keď sme si vybrali lodné lístky, presunuli sme sa na jednu z miestnych pláží (Votsalakia – kamenistá, ale pekná pláž), kde sme si chceli pri mori oddýchnuť od cestovania a trošku aj upraviť svoj výzor, aby bolo doma všetkým jasné, že sme boli pri mori a na Slnku. Počas morských radovánok sa mi podarilo šliapnuť na morského ježka, ktorého pichliač som si niesol v nohe po zvyšok dovolenky a vytiahnuť sa mi ho podarilo až týždeň neskôr, keď som už bol doma v Košiciach. Prvú pomoc mi poskytli plavčík s jedným starším pánom, ktorý mi proti bolesti priniesol kúsok aloe vera, ktorého slizkou dužinou mi potrel vpich (neverili by ste, ako rýchlo to zabralo). Zvyšok pobytu na pláži som teda ja osobne strávil vyvalený na kamenistej plytčine.

V miestnej krčmo-reštaurácii sa nám prihovoril jeden, asi 10 ročný chlapec otázkou „Promiňte, mohu se zeptat? Vy jste ze Slovenska?“, keď nás začul rozprávať sa. Z rozhovoru s ním sme sa dozvedeli, že je u otca Gréka na prázdninách. Tento chlapec sa ukázal ako veľmi dobrý pomocník pri komunikácii s obsluhou podniku, nakoľko ovládal grécky jazyk (obsluha prevádzky totiž v tom anglickom jazyku až taká dobrá nebola). Počas obeda sme si zároveň výborne podebatovali s amazoňanom (jeden z najinteligentnejších druhov papagájov) jeho otca, ktorého klietka bola vedľa nášho stola.

16.8.2019, Plavidlo uprostred je náš trajekt na Krétu © Oliver Dučák

Pomaly sa blížil čas, kedy mala naša loď odplávať na Krétu a preto sme sa presunuli do miestného prístavu. Naša loď Blue Horizon bola zakotvená na móle E3. Pred ňou sme už videli rad ľudí. Problémy mohli začať.

Keď som mesiac pred tým telefonicky objednal a zaplatil lodné lístky cez telefón (čomu predchádzalo asi 20 minútové počúvanie stupídnej zvučky, ak bolo obsadené, alebo ak vám operátor vyhľadával informácie), bolo mi oznámené, že kajuty (o ktorých som ani veľmi neuvažoval) sú už vypredané. Vypredané boli aj sedadlá označené ako „Air seat“ s usporiadaním, ako v lietadle. Posledná (a zjavne jediná) možnosť, ktorá mi bola ponúknutá bola tzv. „Back seat“. Netušil som čo to znamená, avšak pani bola dobrá obchodníčka a ja ako laik, ktorý trajektom v živote necestoval (a už vôbec nie v noci) som jej uveril, že sa jedná o znesiteľný spôsob prepravy na Krétu počas nočnej plavby trajektom. Ďalej som bol ubezpečený, že v prípade, že budú ešte na lodi voľné miesta, ak by sa niekto nedostavil na plavbu, bude možné doplatiť si za čosi lepšie (bolo mi jasné už vtedy, že nebude). Napriek mojej žiadosti som informácie o lístkoch na e-mail nedostal, takže som mohol iba dúfať. Lístky som si totiž musel vyzdvihnúť v Grécku.

17.8.2019, Nádherne farebné maľby zdobiace niektoré ulice v centre Herakliónu © Alexandra Michelčíková

Dobrý dojem a naše očakávanie pohodovej cesty umocňoval všadeprítomný a usmiaty personál, ktorý nás ustavične zdravil a vítal na lodi. Na recepcii lode som sa pýtal, kde sú vlastne naše miesta. Odpoveďou bolo, že nikde konkrétne a že sa môžeme usadiť, kde chceme. Výsledkom toho bolo to, že nás každú chvíľu z rôznych miest vyhadzovali námorníci s tým, že bránime v pohybe, čo môže byť v prípade mimoriadnosti na škodu (na lodi boli desiatky, možno stovky ľudí v našej situácii, ktorí ale boli na tento spôsob cestovania zjavne zvyknutí). Niekedy uprostred noci nás jeden námorník zobudil, že ak chceme, tak si môžeme nájsť miesto v miestnej samoobslužnej reštaurácii, nakoľko ju už zatvárajú. Takto sme sa už naozaj nahnevane presunuli na odporúčané miesto dúfajúc, že nás už nikto odtiaľ nevyhodí (na celej lodi neznesiteľne fučala klimatizácia).

Ráno po príchode do Herakliónu sme sa najprv ponáhľali niekam naraňajkovať, čo najďalej od prístavu, čo však ježkov tŕň v mojej nohe občas komplikoval. Po raňajkách sme absolvovali prechádzku ranným, ešte ľudoprázdnym centrom mesta, v ktorom zanechali jeho dávni obyvatelia nádherné pamiatky tvoriace jedinečnú atmosféru. Kvôli mojej problémovej nohe, únave z nie práve pohodlnej cesty trajektom a stúpajúcej horúčave sme sa vzdali plánu navštíviť palác Knoosos, ktorý patrí k najvýznamnejším antickým pamiatkám na Kréte a rozhodli sme sa prejsť sa po meste a zvyšok dňa stráviť na pláži. V jednom z miestnych hotelov sa nám nenápadne podarilo presvedčiť recepčného, aby sme si u neho mohli nechať batožinu na pár hodín, kým budeme objavovať mesto.

17.8.2019, Potulky Herakliónom © Alexandra Michelčíková

Postupom času sa centrum mesta čoraz viac zapĺňalo turistami a miestnymi. Nás najviac zaujalo miestne trhovisko, kde sme mali možnosť ochutnať plody opuncie (taký druh plochého kaktusu). Ochutnávka spôsobila, že som mal okrem ježkovho pichliača v nohe aj mikroskopické pichliače z toho plodu zapichnuté v prstoch (pre navodenie toho pocitu skúste chytiť do holej ruky sklenú vatu). Po tomto objavovaní mesta sme si vyzdvihli batohy a zvyšok dňa sme strávili na miestnej pláži. Pláž vyzerala byť ako jedna z tých, kde chodia len miestni (nachádza sa medzi futbalovým štadiónom a ústim rieky Rema Giofiros do Krétskeho mora). Pasce na turistov a gýčové plážové bary chýbali a jediná možnosť občerstvenia bola malá plážová reštaurácia (Taverna Ta Kalitera), do ktorej vás v plavkách nepustili. Okolo stolov viseli zo stropu všeliake mumifikované morské živočíchy (nášmu stolu dominovala malá, asi 80 cm dlhá múmia žraloka). Po výbornom obede nám čašník priniesol ešte dezert pozostávajúci z koláčikov, zmrzliny, ovocia a pol deci pálenky Raki. Na moju námietku, že sme si to neobjednali odvetil, že to je v cene obedu. Odišiel a spoza rohu nás pozoroval, ako sme sa po chvíli pustili do raki. Nerátal však s tým, že na nás, Slovákov odchovaných na borovičke a iných pokladoch slovenskej destilačnej tradície to nespraví žiaden dojem. Na jeho tvári som zazrel hlboké sklamanie, keď z našich výrazov tvárí po degustácii vyčítal nemilé prekvapenie a priam až nemiestny výsmech z toho, čo nám to naliali (vôňou sa to tvárilo, ako niečo veľmi silné, no keď to človek vypil, mal pocit, že to zriedili s veľmi veľkým množstvom vody).

18.8.2019, Výhľad z akropoly na Atény a Egejské more © Alexandra Michelčíková

Na loď sme sa poučení z predchádzajúcej noci vybrali s riadnym predstihom, aby sme si stihli obsadiť nejaké dobré miesta na spanie. Cestou sme sa pokúsili zavolať si taxík, avšak operátorovi sme nedokázali povedať našu presnú adresu a tak nám zložili. Túto situáciu sme vyriešili na čerpacej stanici Shell, kde sme poprosili obsluhu, aby nám taxík do prístavu zavolala, nakoľko sa nám už nechcelo šliapať späť do mesta v tej horúčave. Chvíľu na to sme už stúpali eskalátorom do útrob trajektu (3 hodiny pred odplávaním). Noc na lodi prebehla už trošku lepšie ako tá predchádzajúca, avšak od ďalšej nočnej cesty loďou som sa vlastným pričinením a nevedomosťou demotivoval, pokiaľ si nebudem istý kajutou a posteľou.

Ráno, po príchode na pevninu sme sa vybrali z Pirea vlakom na aténsku stanicu, kde sme si v skrinke na batožinu nechali batohy a pobrali sme sa na akropolu. Vybrali sme sa tam asi hodinu pred otvorením a urobili sme dobre, nakoľko sme takto mali možnosť akropolu navštíviť v čase, keď bola ešte skoro ľudoprázdna. Návšteva akropoly s milovníkom histórie poriadne zamáva. Veď po týchto miestach sa pred vyše 2000 rokmi prechádzali osobnosti ako Perikles, Miltiades, Solón a ďalší slávni tvorcovia Európy a jej histórie v takej forme, v akej ju poznáme dnes! Na akropole sme strávili asi 2 hodiny, pričom po zhruba hodine a pol od otvorenia sa tam už skoro nedalo ani pohnúť.

18.8.2019, Korintský prieplav © Oliver Dučák

Do odchodu vlaku do Solúnu bolo ešte plno času a preto sme rozmýšľali, čo s načatým dňom. Rozhodli sme sa, že navštívime centrum ďalšieho z významných starovekých mestských štátov – Korint, ktorý je od Atén vzdialený asi 80 km. Nastúpili sme teda do jedného zo všadeprítomných elektrických Desir a o necelú hodinu sme prefrčali ponad Korintský prieplav. Po vystúpení na novej stanici, ktorej niektoré koľaje sú splete normálneho a úzkeho rozchodu vedúceho na juh (toho času mimo prevádzky) som sa v pokladnici opýtal, ako sa môžeme dostať do starého Korintu (súčasné mesto Korint leží asi 10 km na severovýchod od pôvodného mesta, obývaného v staroveku, pričom nová železničná stanica sa nachádza niekde medzi nimi). V pokladni nám poradili taxík a tak sme už o pár minút stáli v pokladni miestneho múzea a chvíľu na to sme sa už prechádzali pomedzi vykopávky antického mesta, ktorému dominovali pozostatky Apolónovho chrámu.

18.8.2019, Spleť rozchodov na jednej z koľají v žst. Korint – momentálne odtiaľ na juh nič nepremáva © Oliver Dučák

Pôvodne sme uvažovali aj o návšteve stredovekej pevnosti na kopci nad starým Korintom, avšak všadeprítomná horúčava nás presvedčila, že sa nám ten kopec zdolať nechce. Prechádzku sme zakončili príjemným obedom v jednej z reštaurácií sledujúc, ako Iónske more obmýva grécku pevninu zo západu. Chvíľu na to sme sa taxíkom odviezli naspäť na stanicu a onedlho sme už v Desire frčali ponad korintský prieplav späť do Atén. Z Atén sme sa previezli vlakom IC 58 do Solúnu, odkiaľ sme pokračovali nočným vlakom MBV 1460 do Sofie. V našom ležadlovom kupé sme mali ešte jedného spolucestujúceho z Bulharska, pred ktorým sme sa riadne hanbili. Po dvoch nociach strávených na lodi a pred treťou, ktorú sme plánovali stráviť vo vlaku sme boli už tretí deň bez sprchy, čo sa s veľkou pravdepodobnosťou podpisovalo aj na našom zjave. Chvíľu na to sme už boli ponorení v hlbokom spánku, ktorý prerušila jedine hraničná kontrola. Tentoraz som rozospatý skoro poslal bulharského policajta do teplých krajín ja, keďže môj sladký spánok prerušil zásahom svetla z extrémne výkonnej baterky priamo do mojej tváre. Po hraničnej kontrole nášmu spánku až po Sofiu nič nebránilo.

Úvodná snímka: 18.8.2019, TrainOSE 120 010 na čele vlaku IC 58 do Solúnu v žst. Atény © Oliver Dučák