Veľká balkánska odysea vol. 2 (časť 4: Čakacie časy, Craiova a cesta domov)

Dňa 19.8.2019 sme sa zobudili po niekoľkých dňoch relatívne oddýchnutí. Kto nečítal predchádzajúce reportáže, tomu pripomeniem, že sme cestovali nočným vlakom MBV 1460 z gréckeho Solúnu, do bulharskej Sofie, odkiaľ sme pokračovali na bulharsko-rumunskú hranicu do mesta Vidin, kde nás čakal prestup na vlak do rumunskej Craiovy. Napriek tomu, že sme mali v Sofii čas na prestup niečo okolo hodiny, čo by bolo dôvodom ostať pokojný, tá pohodová atmosféra vo vlaku mi prišla trošku podozrivá. Skontroloval som teda polohu vlaku na mape na mojom telefóne a moja zlá predtucha sa potvrdila. Od Sofie sme boli ešte celkom ďaleko. Rumunský sprievodca mi povedal, že meškáme zhruba hodinu (pamätajúc na moje skúsenosti zo Srbska ma to vôbec neprekvapilo). Trpezlivo som čakal v kupé, ako sa situácia vyvinie (Saša zatiaľ ešte spala). To posledné, čo som chcel bolo zmeškanie osobného vlaku do Vidinu, čoho príčinou by bolo výrazné narušenie itinerára. Počas môjho čakania a pozorného sledovania polohy vlaku sa prebudil aj náš bulharský spolucestujúci, ktorý, keď som mu oznámil našu situáciu, začal rezignovane nadávať na všetko domáce, počnúc vládou, prechádzajúc železnicou a končiac národným hospodárstvom (tá slovanská črta mentality sa nezaprie ani po storočiach tureckého vplyvu).

19.8.2019, Jednotka BDŽ rady 32 v žst. Boičinovci © Oliver Dučák

Keď sme boli zhruba pol hodiny od Sofie a ja som usúdil, že by bolo teoreticky možné náš prípoj stihnúť, vydal som sa hľadať po súprave bulharský vlakový personál (ono to v súprave v zložení 1x BDŽ Bmz + 1x SNCFT AcBcmee nebol až taký problém). Členov vlakového personálu BDŽ – na dva vozne bolo treba sprievodcu, aj vlakvedúceho, odhliadnuc od dvojice rumunských sprievodcov v rumunskom ležadlovom vozni – som našiel v jednom z kupé v susednom Bmz vyvalených na sedadlách a driemať. Zobudil som ich (to som si dovolil) a slušne ich poprosil, aby telefonicky požiadali dispečera o čakanie vlaku BV 7620 na náš zmeškaný MBV 1460. Odpoveďou mi bolo rozospaté citovanie nášho železničiarskeho motta „Nedá sa“ a rôzne výhovorky, prečo to nejde. Moja reakcia bola: „Chlapi, nehnevajte sa, ale robím na železnici na Slovensku a tak viem, že to ide.“ Vlakvedúci sa trošku prebral a opýtal sa: „To ty si ten slovenský železničiar v ležadlovom vozni?“ Na moje prikývnutie už vraviac „Počkaj“ tasil telefón vytáčajúc dispečera. Sprievodca mi zatiaľ s potmehúdskym úsmevom hovoril, že mám šťastie, lebo som narazil na najlepšieho vlakvedúceho v BDŽ. Tento najlepší vlakvedúci mi nakoniec zistil ešte aj nástupište, pri ktorom bol náš vlak pristavený, čím nás ušetril od orientačného behu po sofijskej stanici a zisťovania pristavenia nášho prípoja v časovej tiesni. S úsmevom som sa im poďakoval a s pocitom spokojnosti som odišiel do kupé prichystať sa na šprint z jedného nástupišťa na druhé.

19.8.2019, Plecháč BDŽ na osobnom vlaku v žst. Brusarci © Oliver Dučák

Pred dovolenkou som presne kvôli obave z možnej straty prípoja písal e-mail na BDŽ zháňajúc informácie o čakacích časoch na sieti BDŽ. Odpovedala mi akási manažérka, že o nás dá vedieť na príslušné miesta. Na túto odpoveď som sa radšej nespoliehal, avšak stále to považujem za pekné gesto a príjemnú zmenu oproti mojim predchádzajúcim zážitkom z balkánskeho regiónu.

Náš prípoj na nás nakoniec čakať nemusel, nakoľko sa rušňovodičovi podarilo trošku skrátiť meškanie – čo mi na miestnej infraštruktúre prišlo ako zázrak – a do Sofie sme tak dorazili asi 5 minút pred odchodom nášho prípoja BV 7620, čo na šprint na susedné nástupište stačilo. Pri kontrole cestovných lístkov energický vlakvedúci s výrazom vševediaceho skonštatoval: „Tak ste ten prestup nakoniec stihli“. Dispečer mu zjavne oznámil, že vo vlaku bude mať delegáciu zo zahraničia a tak bol na nás pripravený. Tento vlakvedúci bol zjavne pre substrát cestujúci na trase Sofia – Vidin známa firma. Na skoro každej zastávke nastupoval niekto, s kým si vlakvedúci podával ruku, alebo prehodil pár slov počas vypravovania vlaku. Miesto sme si našli v obligátnom ojazdenom vozni ABy z Nemecka, na ktorom sa už pobyt v Bulharsku poriadne podpísal. Svojim zjavom a vakmi sme upútali pozornosť miestneho otca malej dcérky, ktorý svoje dieťa pravdepodobne pre zážitok zobral povoziť sa vlakom. S úprimnou zvedavosťou začal vyzvedať, odkiaľ sme, odkiaľ a kam ideme, a podobne. Keď sa dozvedel, že s takými malými vakmi cestujeme už asi dva týždne po Balkáne, iba uznanlivo kýval hlavou. V tom čase som už pomaly začínal rozumieť aj hovorenej bulharčine – v Bulharsku som komunikoval s miestnymi po rusky, keďže bulharčina má v slovnej zásobe veľa pozostatkov slovnej zásoby ešte od turkotatárskych Bulharov (nazývaní aj Protobulhari), ktorí boli v rannom stredoveku asimilovaní slovanským obyvateľstvom a zároveň, podľa môjho názoru na jazyk niekoľko storočí vplývali aj Turci, ktorí tomuto regiónu vládli tiež.

19.8.2019, Plecháč na čele vlaku BV 7620 po príchode na konečnú v žst. Vidin © Oliver Dučák

Ja som si počas rozhovoru užíval cestu nádherným údolím rieky Iskar (ako najkrajší mi prišiel úsek Sofia - Mezdra). Napriek tomu, že náš vlak bol oficiálne kategórie BV (Brzi voz – rýchlik), jeho jazda mi častým zastavovaním aj v tej najväčšej diere pripomínala cestu obyčajným osobákom (možno aj preto je cestovný čas tohto vlaku od 7:25 do 11:58). Do Vidinu sme dorazili načas (čiže zmeškaní zhruba 5 minút). Do odchodu prípoja do Rumunska sme mali niečo vyše pol hodiny času, čo sme využili na obed v pohostinstve vedľa stanice (ach, aká príjemná zmena to bola, keď som za obed pre dvoch platil okolo 5,00€ a nie 25,00€) a nákup zásob na cestu. Po obede sme sa pobrali do zamrežovanej časti stanice (Že by Bulhari vo Vidine preventívne rátali s rozpadom EÚ a obnovou prísnejších hraničných kontrol?) a naše občianske preukazy sme odovzdali bulharským orgánom na kontrolu. Usalášili sme sa v rozbitom rumunskom Desire, ktoré nám napriek svojmu zlému stavu pripadalo, ako súprava z vyspelej a rozvinutej krajiny.

Náš vlak MBV/IR 1090 vyrazil z Vidinu načas a svižným tempom sme svišťali k novému cestno-železničnému mostu cez Dunaj. Pri takejto rýchlosti mi prišlo zvláštne, prečo by sme do Craiovy mali cestovať skoro 3 hodiny. Odpoveď mi dal rumunský zvršok hneď po prekročení Dunaja. Počas slimačieho tempa, kedy podľa mňa vlak neprekročil rýchlosť 40 km/h som pochopil, prečo vlaky premávajúce na trase Craiova – Calafat/Vidin dostali ironickú prezývku Calafatská strela. Desiro nabralo vyššiu rýchlosť až pár kilometrov pred konečnou stanicou Craiova.

19.8.2019, Potulky mestom Craiova © Alexandra Michelčíková

V Craiove sme najprv zažili menší kultúrny šok. Pri pohľade na priestor pred staničnou budovou sa človeku tlačila na jazyk otázka „Kde sme to pre boha prišli?“. Po upokojení sa sme prekonali menšiu jazykovú bariéru s bábuškami v stánkoch so znakmi miestnej MHD. Jeden stánok sa venoval predaju lístkov a druhý podávaniu informácií. My sme si žiaľ pre informácie vybrali zlý stánok a tak sme najprv poslušne odkráčali vedľa, kde sme si zistili, ktorý autobus nám ide najbližšie k nášmu hostelu a až potom sme sa mohli vrátiť vedľa a kúpiť si cestovné lístky. Autobusom linky 29B sme sa potom odviezli na zastávku Simion Bărnuţiu, odkiaľ sme to mali do hostela Alfredo hostel pár krokov. Osoba, ktorá nás v hosteli prijala mala s angličtinou zjavný problém. Vďaka našej čiastočnej znalosti románskych jazykov (ja sa dohovorím po francúzsky a Saša zase po taliansky) a vďaka výraznému slovanskému vplyvu na rumunský jazyk sme dokázali vydedukovať, čo od nás vlastne chce. Po ubytovaní sme sa okamžite vrhli do sprchy, nakoľko sme bez nej boli 4 dni a od rána sme už na sprchu pociťovali abstinenčné príznaky.

Poobedie sme strávili objavovaním mesta Craiova. Napriek počiatočnému zhrozeniu sa ukázalo, že to môže byť celkom útulné miesto s pekným historickým centrom. Na jeho objavovanie však úplne stačí jedno poobedie. V centre mesta sme natrafili aj na miestnu pekáreň, kde som ochutnal bryndzové pečivo. Už na chuti mi bolo jasné, že my Slováci sme výrobu bryndze priviedli k dokonalosti. Rumunská bryndza výraznú chuť nemala – chutila, ako keby ju niekto zriedil s vodou. Cestou späť na hostel sme sa ešte zastavili v supermarkete po miestne dobroty na večer (pivo) a po proviant na cestu, ktorá nás čakala na ďalší deň.

19.8.2019, Potulky mestom Craiova – radnica © Alexandra Michelčíková

Večer sme si s pivom sadli k Japoncovi v strednom veku, ktorý sa nám predstavil ako pán Takeši. Sprevádzala ho Češka Ivča. Neskôr sme sa dali do reči aj s postavičkou, ktorá nás odbavila pri check in-e. Vytiahli sme z neho, že sa volá Giorgio a že je z Talianska. Po tom, čo sme do neho naliali jedno pivo (bol tenučký, ako domový pavúk a takýto objem tela veľkú výdrž neposkytne) sa rozhovoril a zistili sme, že ho do Rumunska priviedol jeho priateľ Alfredo, ktorého spoznal doma v Taliansku a ktorý bol majiteľom hostela. Chvíľu na to si už na ňom Saša cvičila svoje znalosti taliančiny a ja som s ním bol na moje vlastné prekvapenie schopný komunikovať po francúzsky s tým, že mi odpovedal po taliansky – angličtina nebola jeho silná stránka. Neskôr sa do našej konverzácie pridal aj jeden rumunský dedko, ktorý bol v hosteli ubytovaný. Takto sme v pomalom tempe dokázali viesť konverzáciu v rumunčine, taliančine a francúzštine. Aj keď sme si navzájom nerozumeli vždy a každé slovo, dokázali sme si domyslieť, o čom je reč. S pokročilou nočnou hodinou sme sa so Sašou rozlúčili s našimi spoločníkmi a pobrali sme sa spať. Po dvoch nociach na lodi mimo postele a jednej vo vlaku sme sa na veľkú posteľ úprimne tešili.

19.8.2019, Potulky mestom Craiova © Alexandra Michelčíková

Na druhý deň ráno sme pri odchode z hostela stretli majiteľa hostela, Alfreda, ktorý našťastie po anglicky vedel a zavolal nám taxík, ktorý nás za smiešny peniaz odviezol na stanicu. Na stanici sme čakanie na vlak IR/IC 72 Traianus vyplnili raňajkami. Náš vlak dorazil do Craiovy načas a načas aj odišiel. Po nastúpení do vlaku som ľutoval, že som nekúpil aj miestenky, nakoľko súprava bola úplne preplnená. Do súpravy totiž boli zaradené (až) 3 vozne, z ktorých dva aj tak ostali v pohraničnej stanici Curtici. Čakala nás 11 hodinová cesta, ktorá sa nám vďaka ohromne dlhému horskému úseku s pomalou jazdou predĺžila o hodinu. Počas pravidelných zmien miest, nakoľko sme cestovali bez miestenky sa na mňa stihol vykričať aj sprievodca. Vadilo mu, že som si dovolil neobsadiť voľné miesto. Sprievodca mi okamžite vytmavil, že ak sa niekde uvoľní miesto, mám si sadnúť, aby som mu nezavadzal v pohybe, keď sa zo svojho miesta dvihol vypraviť vlak. Na trojvozňovú súpravu sme mali opäť dvoch členov vlakového personálu. Cestou sa vo vozni ešte pokazila klimatizácia, takže sme po stanicu Lőkösháza poriadne trpeli vo vlastnej šťave. Po maďarskej hraničnej kontrole a privesení maďarských vozňov (tiež vyradený nemecký By, avšak v oveľa lepšom stave, ako jeho bulharský súkmeňovec) sme sa okamžite presunuli do jedného z týchto vozňov. Hneď bolo vidno, že sa Maďari o svoj vozový park v porovnaní s Bulharmi starajú. Maďarský posunovač, ktorý akurát otváral prechodové dvere medzi vozňami však za nami po chvíli prišiel, že klímu opravil a že sa môžeme vrátiť do rumunského vozňa, čo sme mu však odmietli uveriť a radšej sme sa s blaženým výrazom v tvári nechávali ofukovať prievanom prúdiacim cez vozeň otvorenými oknami vo vozni. Chvíľku na nás nedôverčivo pozerali maďarské sprievodkyne. Vlak je pravdepodobne aj vo vnútroštátnej  preprave v Maďarsku povinne miestenkový a im chvíľu nešlo do hlavy, prečo nemáme miestenky a nesedíme v rumunskom vozni, keď ideme z Rumunska. Uspokojili sa s vysvetlením, že v tom rumunskom vozni už nevieme vydržať a po Budapešť nám dali pokoj.

20.8.2019, Po výmene hnacích vozidiel v žst. Lőkösháza © Oliver Dučák

Do Budapešti sme došli mierne zmeškaní a okamžite sme sa vydali hľadať ubytovanie v zariadení East End Hostel, ktoré sa nachádza neďaleko stanice Keleti pu. Po chvíli blúdenia, keďže hostel nemal žiadne viditeľné označenie sme už stáli na recepcii absolvujúc potrebné formality. Starší pán na recepcii vedel po slovensky (skôr by som to označil za zmes slov z rôznych slovanských jazykov) a tak som nemusel loviť v pamäti maďarské slová, ktoré sa mi už od únavy veľmi nedrali na jazyk. Boli sme ešte upozornení na ohňostroj, ktorý mal do hodiny pri príležitosti štátneho sviatku začať. Na izbe sme zažili ešte jednu zaujímavú a úsmevnú situáciu. Jeden z ubytovaných vošiel do izby zdraviac sa ľubozvučným pozdravom Dobry wieczór. Dozvedeli sme sa od neho, že s kamarátom cestujú motorkami naprieč Európou. O chvíľu vošiel do izby aj jeho kamarát, zdraviac sa spevavým "Dobroho večora" – ako sa mi len páči melódia ukrajinského jazyka. A vraj Budapešť je maďarské mesto.

 K Dunaju, kde mal ten ohňostroj byť sa nám ísť nechcelo, keďže sme boli odstrašení množstvom ľudí, ktoré sa tam určite nahrnulo pri tejto príležitosti. Večer sme chceli zavŕšiť v pohodlí nejakej maďarskej reštaurácie na tradičnej maďarskej večeri, no kvôli sviatku malo skoro všetko skrátené otváracie hodiny. Boli sme teda nútení absolvovať „romantickú“ večeru v jednej z prevádzok rýchleho občerstvenia so žemľou v ruke, ktoré prevádzkuje nadnárodná spoločnosť a tá si zo štátnych sviatkov ťažkú hlavu nerobí.

21.8.2019, Marfuša 416 012 v žst. Hatvan © Oliver Dučák

Na druhý deň ráno sme zamierili k zastávke NAD na Verseny útca. Autobusom NAD sme sa odviezli do Hatvanu, odkiaľ sme už pokračovali kmeňovou súpravou vlaku EC/IC 182 Rákoczi do Košíc.

Táto dovolenka patrila k ďalším zaujímavým dobrodružstvám, ktoré som absolvoval, tentoraz už s mojou priateľkou. Opäť som sa naučil mnoho nových vecí do života a zároveň sme so Sašou aspoň čiastočne nadobudli poznatky o živote v iných krajinách Európy. Hlavnú časť celého itineráru sa nám zázračne podarilo dodržať a našťastie nebolo nutné hľadať náhradné riešenia prepravy na miesto, kde sme plánovali stráviť noc, čo je na pomery na Balkáne podľa môjho názoru slušný výkon. Ostáva len rozmýšľať, kam nás objekty mojej choroby z povolania (alebo lásky k nemu) dovezú najbližšie.

Úvodná snímka: 19.8.2019, Desiro SNTFC v zamrežovanej časti žst. Vidin © Oliver Dučák