Ideme kamsi do hája

13.1.2021 8:00 Sebastián Langhoffer

Je to úplne ľudský prístup, že až keď sa priblíži osudný dátum alebo je už úplne neskoro, až vtedy sa zvyčajne rozhýbeme k činom, ktoré už nemajú zmysel. V tomto prípade našťastie nešlo o život ani nič dôležité, no ak som chcel doplniť zbierku tak bol (vtedy) najvyšší čas. Koncom roka 2019 sa začali vo verejnom priestore šíriť rôzne chýry o tom, že rušne radu 742, hojne prevádzkované pod hlavičkou ZSSK Cargo po celom Slovensku, by mali byť vo veľkom rekonštruované.

V čom bude rekonštrukcia spočívať, koľko strojov sa jej podrobí, kedy sa začne, to v tej dobe nikto nevedel a možno to doposiaľ nikto ani nevie. Možno išlo len o zmätočnú klebetu, ktorá sa rozšírila po celej sieti ako Z a K po tratiach ŽSR... No tejto fáme nasvedčoval aj presun niekoľkých 736-iek na Považie. Útočiskom strojov známych aj ako „malý čmeliak“ je aj Trenčianska Teplá a vy už teda asi tušíte kam máme dnes namierené.

Kto by si náhodou nevedel priradiť číslo 742 k správnemu objektu tak tu má pomôcku

Doobedňajšiu bojovú úlohu sa mi podarilo splniť v obstojnom čase a tak ostával zvyšok dňa voľný. Čo s ním? Tak určite by sa našlo množstvo užitočnejších činností, no puzdro s fotoaparátom vyzeralo príliš lákavo. Pozrel som do cestovného poriadku, čas bol ideálny, obliekol som vetrovku, hodil fotoaparát cez plece, zbalil vestu a vybral sa, respektíve vybehol na stanicu. Cestu na stanicu už poznáte, aj prvé nástupište už poznáte, kto ho nepozná má smolu, prípadne sa môže zúčastniť predošlého výletu.

To nástupište je skutočne nekonečné

Niet času nazvyš, vbieham sa zaradiť do radu pri pokladni. Ono pokladní je vždy dosť, aj rady sú krátke, len niektorí zákazníci majú dlhé vedenie... Dostávam už obvyklý obdĺžnikový lístok a na tabuli odchodov hľadám svoj vlak. Úspešne ho nachádzam a smerujem na druhé nástupište, ja viem, mal by som obzrieť prvé nástupište, aj tretie nástupište, no vôbec sa mi nechce. Zas tento skvelý podchod, kde pod informačnou tabuľou sedia a stoja ľudia, ktorí takto „uľahčujú“ prechod. Pri schodisku druhého nástupišťa opäť vidím denné svetlo a idem teda za ním.

350.015 v šturci

Druhé nástupište. Tu má sídlo vonkajší výpravca, na východ od jeho búdky je lavička, ktorú zvyčajne okupuje sprevádzajúci personál vlakov, či už nastupujúci na vlak s východiskom zo Žiliny alebo striedajúci personál niektorého rýchliku z Košíc alebo Bratislavy. Na opačnej strane búdky, na západ, je malý priestor pre ľudí trpiacich závislosťou a úrovňový prechod cez koľajisko. Ten smú samozrejme používať len ľudia s patričným papierom, ako napríklad páni v zelenom, ktorí zvyčajne chodia vo dvojici. Je to provokácia? Nie. Chodiť po schodoch je náročné pre pohybový aparát, preto sú schody ideálne len pre matky s kočíkom a ľudí vo veku šesťdesiat plus. O tom že v Žiline je len jeden podchod na jednom konci nástupišťa, čo je pri niektorých prestupoch značne „zaujímavé“ ani nehovorím.

Janík pripravený v čele vlaku

Číslo vlaku ani čas odchodu vám opäť nepoviem, no v čele bola ktorási gorila a vozne neboli múzejné, keďže sa išlo na Blavu a tam si ZSSK také niečo dovoliť predsa len nemôže. Miesto nachádzam v otvorenom vozni v niektorej štvorke blízko dverí. To, že v cieľovej stanici to budem mať z tohto vozňa najďalej k podchodu som vtedy ešte nevedel... Vyrážame plus mínus načas. Míňame depo, traťovákov – tu sa niekedy musím staviť, a aj ďalej sledujem trať, keďže tadiaľto som ešte nešiel. Zaujíma ma hlavne stav depa v Púchove.

Čo ma asi tak mohlo zaujať v traťovke?

Ten sa však len tak ľahko nedozviem. V Púchove zastavujeme pri nástupišti – nič neobvyklé, keďže tu máme stáť, no určite tu nemáme mať pobyt v podobe „dilej“ 10 minút... V okne sa predtým mihol akýsi český stroj. Fotiť? Nefotiť? Beriem kapsu a idem fotiť, v najhoršom odídu bezo mňa. Jedno oko na hľadáčik, druhé na terčík sprievodcu. Pár záberov a späť do vlaku. Stojíme ešte pár minút kým nepríde vlak z protismeru. Ide sa ďalej. V akom stave je depo? Rotunda stojí, točňa je tam a stavia sa akási hala, prebiehajú tu opravy vozňov. Kto je vlastníkom som nezistil.

Počas pobytu v Púchove fotím eso

Ďalej po trati zisťujem dôvod nášho meškania, trať sa podrobuje rekonštrukcii. Nakoniec sa konečne dostávame do Trenčianskej Teplej. Ihneď si všímam depo ľahko identifikovateľné na prvý pohľad vďaka ceste so zábradlím pri trati a zdvihákom pri točni. No vlak nezastavuje, ideme ďalej, ďalej, ďalej, tak to bude dobrá prechádzka... Zastavujeme dobrých 10 kilometrov od depa. Dobre, trochu som to prehnal, ale to depo je dosť ďaleko za nami. Po vystúpení z vlaku zisťujem, že podchod je ešte ďalej ako depo...

Železničná stanica v Trenčianskej Teplej

Po prehliadke nástupišťa opúšťam stanicu. Popri, pravdepodobne hlavnej, ceste idem okolo depa električiek, ktoré zvečním na niekoľkých fotografiách pochybnej kvality, nakoľko slnko je už bližšie k západu. Nasleduje stúpanie na železničný nadjazd, potom samozrejme klesanie a na téčku odbáčam vpravo. Pokojná periféria, ktorú avizoval aj „gúgl“ vo svojich mapách. Vpravo v dvore ktosi čosi zvára. V jednom dvore natrafím na značne nervózneho psa, inak je tu kľud. Ten sa však končí keď sa dostanem na koniec normálnej cesty. Čo povedať k tej nenormálnej ceste? Blato, mláka, mláka, kameň, blato, voda, bahno, kam som sa to zas dostal.

Čo dodať?

Idem správnym smerom? Vpravo pole, vľavo pole a predo mnou dáky háj. Poďme ďalej, uvidíme. Po niekoľkých mlákach, ktorých počet by bol vyjadriteľný nejakým trojciferným číslom, a zistení, že moje topánky nie sú v skutočnosti čierne, ale hnedé vchádzam do hája. Prichádzam k akejsi závore s tabuľou „Obvod rušňového depa“, no nevyzerá to na vchod ktorý by som hľadal. Ide sa teda ďalej. Ďalšie závora, tu nie je napísané nič, ani toto som asi nehľadal. Takže pokračujem ďalej až sa konečne dostávam k vstupu do depa.

Konečne správny vchod

Za vstupnou závorou je vľavo administratívna budova a vpravo rotunda. Prechádzam okolo stojanu s bicyklami a dostávam sa k točni. Do oka ihneď padnú došlé 736-ky a pár 742-jok. Inak je všetko pozatvárané v rotunde nakoľko je momentálne vykurovacia sezóna. Samozrejme charakteristický zdvihák a jedna odstavená 751-ka. Ja idem teda podopĺňať zbierku a vy sa tu zatiaľ porozhliadnite.

Depo Trenčianska Teplá

Nakoľko som sa tentokrát ešte držal pravidla „oficiálnej cesty“ tak spiatočná cesta viedla opäť cez krajinu tisícich mlák a blata. Popisovať ju nebudem, pretože to nie je práve cesta, na ktorú by som rád spomínal. Po príchode na stanicu som si zaobstaral lístok a s pocitom hanby za svoj zovňajšok som čakal na vlak. Ostal ešte nejaký čas, tak som vyfotil niečo na stanici, no po odznení staničného hlásenia ostalo už len pár chvíľ do príchodu vlaku a konca tejto zablatenej výpravy do hája. Takže zatiaľ zdar!