Železničné príbehy 1 - Kriváňom cez hory do Nemecka

Cieľom týchto článkov nie je podať presný dokumentačný obraz danej doby, ale rozpovedať Vám ako som tú dobu vtedy vnímal ja – a tak trochu nostalgicky si zaspomínať. Vzhľadom na môj vtedajší vek si myslím, že môj pohľad bude očistený od rôznych ideologických otázok, ktoré nás môžu trápiť. Je to jednoducho vnímanie života a skutočností tak, ako to vtedy bolo, fungovalo očami dieťaťa, resp. dorastenca,.

Otázky toho, či to bolo dobré alebo zlé neriešim. Rovnako by som bol rád, aby ste tieto príbehy vnímali aj Vy – mimo optiky ideológie a politiky, ale čisto ako príbehy spomienok. Pretože vášeň pre železnicu a modelárstvo bola prakticky v každom očistená od ideológie tej doby. Mali sme proste radosť z pohľadu na vlaky, užívali sme si cestovanie vlakom, tešili sme sa z každého nového modelu.

Prosím Vás, aby ste príbehy čítali ako oddychovú tému. Jedná sa len o moje spomienky a preto je možné že niektoré detaily si presne nepamätám. A tak mi odpustite možné drobné nezrovnalosti vo faktoch. Samozrejme, ak si tie chybné fakty všimnete, budem rád, ak sa s nimi podelíte v diskusii pod článkom.

Príbehy nie sú chronologicky zoradené ale sú pozbierané z rôznych období môjho detstva a mladosti. Prvým z nich je jazda na Kriváni. Príbeh sa odohráva v roku 1988.

Koncom 80-tych rokov už moje „modelárčenie“ bolo v plnom prúde. Aj keď to „modelárčenie“ sa vzhľadom na okolnosti obmedzovalo len na drobnú zbierku modelov a občasné rozloženie pár koľajníc na koberci alebo posteli. Zohnať v tej dobe čokoľvek na modelovú železnicu nebolo jednoduché. Modelárske obchody boli plné väčšinou vecí, ktoré nikto nechcel alebo nepotreboval. A tak väčšina modelárskeho materiálu (lokomotívy, vozne, ale aj koľaje – a to nielen profilové PILZ, ale aj plecháče PIKO) bol nedostatkový alebo podpultový tovar. Túto realitu som smutne zažíval aj ja a tak napriek tomu, že som si dokázal ušetriť pár „stokorun“ (šibačka, zbieranie papiera, železa, zálohovaných fľaší), nemohol som si za ne kúpiť vytúžené modely.

V tom ako blesk z jasného neba boli vypočuté moje sny a môj nevlastný otec, pracujúci na železnici zahlásil, že sa vyberieme na výlet do Drážďan. No, krajší povianočný darček som dostať nemohol.

Ja viem, z dnešného pohľadu sa nejedná o nič výnimočné, ale vtedy cestovanie len tak na výlety nebolo až tak bežné. A ešte k tomu do zahraničia. Lebo aj keď sa jednalo len o DDR, bolo s tým kopec vybavovačiek.

Ale samotné cestovanie nebolo to, čo ma tešilo (aj keď ako skalný fanda železnice som za sviatok považoval každú chvíľu strávenú na stanici alebo vo vlaku). Každý deň mi „slnko do duše“ vlievala vidina modelárskych obchodov v DDR plných všetkých tých koľají, vozňov a lokomotív, o ktorých som roky len sníval, ale kúpiť nebolo kde.

Čím bližšie bol deň „D“, tým nekľudnejšie som spával a tým väčším kamarátom bol aktuálny cestovný poriadok, v ktorom som hádam aj 100x do dňa podrobne študoval jazdu vlaku, ktorý ma mal priviezť za vytúženým snom – pár vlakov 480/481 Kriváň.

Výňatok z prehľadného CP (1987/1988) jednotlivých spojov. Táto novinka bola v CP zavedená pár rokov predtým a mne poskytovala oveľa lepší prehľad o vlakov ako klasické zobrazenie diaľkových liniek. Za povšimnutie stoja predovšetkým tie jazdné doby, ktoré by sme dnes asi neboli schopní akceptovať.

Nastal deň „D“ a ja som sa precízne pripravil. Skontroloval som všetky moje našetrené peniaze a nezabudol som si pribaliť aj môjho verného kamaráta – Cestovný poriadok a katalóg PIKO, ktorý mi mal byť pomocníkom aby som si najlepšie vybral to, čo si chcem kúpiť.

Titulná strana katalógu PIKO z konca 80-tych rokov. Vtedajšia „biblia modelára“ Zdroj – Sken úvodnej strany katalógu

Večer už bolo všetko nachystané a vybrali sme sa na stanicu v Čadci. Tam som netrpezlivo vyčkával, kedy sa na žilinskom zhlaví objavia dve malé svetielka lokomotívy vlaku, ktorá nás odvezie za mojím vytúženým cieľom. Zhruba pol hodiny po desiatej večer sa tie svetlá objavili.

Výňatok z CP 1987/1988 – Trať 320 Žilina – Bohumín s uvedením večerných spojov a nášho vlaku.

V čele vlaku bola moja „srdcovka“ – lokomotíva E499.2. Bol som nadšený, lebo táto lokomotíva sa mi strašne páčila a zároveň sa v Čadci objavovala veľmi zriedkavo.

Lokomotíva E499.2 na dobovej fotografii na pražskom Hlavnom nádraží, po príchode s rýchlikom 804 „Šohaj“. Zdroj – Sken pohľadnice vydanej v rámci súboru obrázkov pod hlavičkou DTM : „Elektrické a motorové lokomotivy a vozy ČSSR“

Rovnaká lokomotíva ale tento krát na továrnom snímku výrobcu. Zdroj – Sken originálneho prospektu škoda k lokomotíve E499.2

V duchu som sa radoval, že cesta začína parádne. A to nehovorím o tom, že exkluzivitu tohto vlaku vo mne umocňovalo radenie, kde vlak hral všetkými možnými farbami a nie len tou klasickou zelenou. A vidieť u nás na stanici vozne MITROPA nebolo zas tak bežné.

Radenie vlaku Kriváň v období 1987/1988

Nastúpili sme do vlaku. Naše miesto bolo v klasickom „B“-čku, lebo zohnať v tej dobe lôžko alebo lehátko asi nebolo až tak jednoduché a predpokladám že na vtedajšie platové pomery ani lacné. Ale priznám sa, toto som vôbec neriešil. Akonáhle som bol totiž vo vlaku tak únava ako by zmizla a dokázal som aj celé hodiny zízať cez nie veľmi čisté okná do okolitej tmy (kde som okrem svetiel staníc a zastávok aj tak nič nevidel). Pohli sme sa presne a ja som sa vytešoval, že som v tak parádnom vlaku (lôžkové vozne hrajúce inou než zelenou farbou) s ešte parádnejšou lokomotívou. Priznám sa, cítil som sa ako pán sveta jazdiaci v nadprirodzenom vlaku.

Ako som už spomínal, oka som cestou nezažmúril. Rýchlo ubehol úsek do Českého Těšína, ktorý som veľmi dobre poznal a na ktorom ležala fascinujúca (predovšetkým v noci) stanica Třinec s obrovskými železiarňami a ešte väčším koľajiskom pre nákladné vlaky, doplnená technologickými zariadeniami (ako napríklad obrovské zariadenie na vyklápanie uhlia z bežných vysokostenných vozňov). Táto stanica na mňa vždy pôsobila dojmom diaľok a dýchala „veľkosťou sveta“ a „mohutnosťou“ železničnej dopravy.

Za Českým Těšínom nasledoval pre mňa výnimočný zážitok, lebo sme nešli „klasickou“ trasou cez Karvinú a Bohumín, ktorú som už celkom dobre poznal, ale pre mňa netradičnou trasou cez Havířov. Z Těšína sme odišli po pre mňa nezvyčajnej koľaji po ktorej sme za zastávkou Chotěbuz vystúpali na vysoký násyp a prešli ponad trať, s ktorou sme sa rozlúčili aby sme sa po niekoľkých desiatkach kilometrov s ňou znovu stretli – tento raz už ale na „opačnej strane“. Za Havířovom sme sa začali pomaly blížiť k Ostravskej aglomerácii, kde sme prešli bez zastavenia velikánske stanice Bartovice, Kunčice, a zastavili (pre mňa nepochopiteľne) v maličkej stanici Ostrava-Vítkovice. Vždy som totiž dôležitosť zastávky vlaku chápal podľa veľkosti stanice ... Nasledovala Polanecká spojka, ktorou sme zbehli na bývalú ferdinandku, kde stále vládla pre mňa zvláštna ľavostranná prevádzka. Za Prosenicami bol pre mňa ďalší výnimočný zážitok, kde sme sa vyhli Přerovu a Dluhonickou spojkou sme prešli plynule na trať vedúcu do Prahy. Výnimočné to bolo hlavne tým, že až na pár výnimiek väčšina vlakov prechádzala úvraťou cez Přerov.

Keďže do Prahy sme občas chodievali, nasledoval úsek, ktorý som celkom dobre poznal. Sledovanie okolitej krajiny bolo vcelku bezproblémové, lebo vo vlaku nebolo úplne plno a množstvo cestujúcich s pribúdajúcimi stanicami ubúdalo a tak bolo možné v kupé si zhasnúť. V Pardubiciach sme prešli na úsek trate, ktorým som nikdy nešiel (a tešil som sa, ako si ho po návrate vyznačím ako prejdený - fixkou na mojej železničiarskej mape).

Dôverne známa situácia každému železničnému fandovi – mapa s vyznačenými prejdenými traťami. Na mape pekne vidno trasy vtedajšieho rýchlika 480/481 Kriváň. Zdroj – Sken mapy z CP 1986/1987.

V Hradci Králové som sa musel s trochu ťažkým srdcom rozlúčiť s našou „krásavicou“ E499.2 a do čela nastúpil Brejlovec. Vlak už bol za Hradcom takmer prázdny, a tak si rodičia urobili (aj pre mňa) z klasického vozňa lôžkovú úpravu. Oni sa natiahli na lavice v jednom kupé, ja som mal spať v druhom. Spať sa mi však nedalo a tak som ďalej „čumákoval“ do tmy. Priznám sa, že táto časť cesty na mňa veľmi nezapôsobila, lebo jednak sme mali v čele „nejaký podradný dízel a nie elektriku“ a jednak rýchlosti menej ako 100km/h neboli to, na čo som sa tešil.

Ale zdarne sme sa nocou dopracovali až do hraničnej oblasti a v staniciach Hrádek nad Nisou/Zittau sme absolvovali hraničnú kontrolu a výmenu lokomotív. Hraničná kontrola v tých dobách nebola nič jednoduché. Čas státia si presne nepamätám, ale napriek tomu, že sme cestovali do spriatelenej socialistickej krajiny bola to viac ako hodina.

Na nemeckom území v našom čele už stála majestátna lokomotíva radu DR 118, ktorú som dovtedy videl len na obrázku v modelárskom katalógu PIKO.

Pýcha vtedajšej železničnej správy DR na neelekrifikovaných tratiach. Zdroj – Sken obrázku modelu z katalógu PIKO

Z pohraničnej stanice Zittau sme sa bez zastávky a relatívne rýchlo „šinuli“ smerom k cieľu – k Drážďanom. Keď sme o niekoľko hodín zastavili v cieli našej cesty, bol som radosťou a údivom bez seba. Priznám sa, aj keď som bol zvyknutý na stanicu v Prahe, tak majestátna stanica a koľajisko stanice Drážďany Hbf na mňa urobilo dojem.

Ohromenie však muselo ustúpiť praktickej stránke veci. Okrem doplnenia energie bolo potrebné splniť hlavný cieľ „misie“ – nájsť modelársky obchod. Keďže moje detské telo bolo celkom v pohode ale rodičia boli predsa len trochu unavení z „pohodlného“ spánku na „B“-čkových laviciach, nechcel som ľudovo povedané „tlačiť na pílu“. Našťastie po chvíľke sami rodičia videli túžbu v mojich očiach a tak sme sa popri „vizitácii“ Drážďan vybrali hľadať aj modelársky obchod. Čo ale úloha nebola vôbec jednoduchá, lebo mesto je to veľké, znalosti nemčiny úmerne malé veľkosti mesta. Pár hodín sme sa túlali míňajúc pamiatky, ktoré mne vtedy nič nehovorili (rozbombardovaný kostol, ...) až sme nakoniec našli môj vytúžený cieľ. Blížiac sa do obchodu už som spriadal plány, čo si vlastne kúpim. Na pláne boli rýchlikové vozne, koľaje, vyskostenné nákladné vozne, výsypné vozne ... a mnoho ďalších pre mňa tak „prepotrebných“ vecí. Samozrejme, finančné prostriedky boli obmedzené (cca 600 Kčs) a tak sa dalo kúpiť len niečo a vo mne rástli obavy, či si vyberiem tie správne veci. Nanešťastie sa krátko po vstúpení do obchodu a rozhliadnutí sa po ňom som zistil, že moje obavy boli zbytočné. Obchod bol síce veľký, ale výber modelov zhruba zodpovedal tomu, na čo som bol zvyknutý u nás. Žiadny veľký výber lokomotív (a ak tak len DR), vozne tam prakticky neboli, o koľajniciach som si mohol nechať len snívať. Na druhej strane tam bol ale obrovský výber náhradných dielov. Priznám sa, že dodnes netuším, či sme len nenašli ten správny obchod (jednalo sa o obchod primárne určený na náhradné diely?) alebo situácia v obchodoch v NDR bola s tovarom identická ako v ČSSR. Sklamanie bolo veľké, a tak som sa ho po dlhej dobe snažil zahnať aspoň výberom a kúpou setu s „cirkusom na koľajach“ – ako som to neskôr nazval.

Pod katalógovým číslom 5/0721/100 sa skrýva set, ktorý som si nakoniec kúpil. Nereálne farby nakoniec neboli to najhoršie na tom sete. Vozne nemali totiž žiadne vnútorné vybavenie, lokomotíva nemala osvetlenie. Na predajni mali aj set zobrazený nižšie, ktorý by bol určite do budúcnosti viac použiteľný (vozne boli komplet vybavené, aj náter lokomotívy bol realistický). Avšak cena bola identická a tak vo mne zvíťazila myšlienka na viacero vozňov za rovnakú cenu.

Zvyšok dňa už pre mňa nebol nijako zaujímavý. Sny o krásnych rýchlikových vozňoch po ktorých som roky túžil sa rozplynuli, rovnako ako aj sny o ďalších koľajniciach (predovšetkým rovných) a ten set bol len slabou náplasťou na zranené modelárske srdce. Trochu sme sa ešte motali po mne neznámom meste (ja s obrovskou krabicou v rukách) až sa pomaly blížil večer. S blížiacou sa šiestou hodinou popoludní sa totiž blížil aj odchod nášho obratového vlaku Kriváň.

Cesta po hranice ubehla pomerne rýchlo aj preto, že som vo vlaku konečne zaspal (predsa len viac ako 24 hodín bdenia už bolo aj na mňa dosť). Vlak bol pomerne plný a kupé bolo plne obsadené, takže zdriemnutie bolo len formou sediacou pri okne. Z driemania ma prebrala hraničná kontrola, ktorá nás opäť dostatočne dlho zdržala. Cesta do Hradca Králové ubehla pomerne nudne a rýchlo, lebo som opäť driemal. Vlak bol už po poznanie prázdnejší (predpokladám, že značná časť cestujúcich vo vlaku na Nemeckej strane boli ľudia žijúci v pohraničí chodiaci na nákupy do Drážďan). V Hradci sa svet zasa trošku zmenil k lepšiemu, lebo v čele vlaku opäť stála krásavica E499.2 a tak som sa v očakávaní vyšších rýchlostí a zaujímavejšieho okolia opäť prebral a prilepil na okno.

Cesta nočnou krajinou ubiehala relatívne rýchlo ... bez zastávky sme tento raz preleteli Choceň aj Ústí nad Orlicí, prešli sme pod horou svetiel vo veľkej vlakotvornej stanici Česká Třebová, so záujmom som si pozrel nočný zraz lokomotív v Olomouckom depe, prešmykli sme sa Dluhonickou „skratkou“ a po čudnej ľavej strane sme sa vybrali smerom k Ostravsku. A takto ubehlo ešte pár staníc a nad ránom nás opäť vítala Čadčianska stanica. Cestou zo stanice domov som už asi viac spal ako kráčal, ale nakoniec som to dal a doma čakal vytúžený odpočinok.

No a ako dopadol môj nie veľmi želaný ale predsa len úlovok z výletu. Chvíľku som s ním jazdil, postavil som si z neho aj nejaký ten rýchlik, ktorý sa mi ale nie veľmi páčil. Najväčšie využitie tak mali snáď len koľaje a trafo, ktoré hoc riadne osekané ale aj tak použiteľné na to, aby som mohol na nezávislých koľajách jazdiť dvoma vlakmi. A tak po relatívne krátkom čase mašinka aj vozne trávili čoraz viac času v škatuli, ktorá mi taktiež čoraz viac vadila (predsa len sa mi časom podarilo prikúpiť ďalšie modely – ale o tom inokedy). Koniec bol potom neslávny. Z vozňov som naaranžoval parádnu železničnú nehodu (s použitím klieští aj kladiva a nakoniec aj zápaliek), takže okrem dymu mi zostali len podvozky s dvojkolesiami. Mašinku som vykuchal a neskôr kúpenú ČSD Ľudmilu som upravil na dva hnacie podvozky s dvoma motormi (na počudovanie to jazdilo celkom dobre).

Pod katalógovým číslom 5/6010 sa skrýva DR verzia lokomotívy, ktorú PIKO vyrábalo aj v prevedení ČSD (v katalógu uvedená Bez obrázkov). Na rovnakej strane sa nachádzal aj na vtedajšiu dobu veľmi dobre spracovaný model „Sergeja“, ktorý mi do zbierky pribudol neskôr kúpou na burze. Zdroj – Sken z modelárskeho katalógu PIKO.

Karoséria tej „cirkusovej“ mašinky bola rovnako ako vozne využitá na simuláciu poriadnej nehody. Teraz už zbytočná krabica bola rozkúskovaná a vyhodená. Koľajnice som spolu s ostatnými (neskôr dokúpenými) ešte relatívne dlho používal až nakoniec boli časť z nich predaná a zvyšok po rokoch vyhodený v časoch, kedy som už v dospelosti reštartoval svoj modelársky koníček a prešli sme na profilové koľajivo Roco. Najdlhšie vydržalo (aj keď mimo aktívnej služby) trafo. To bolo ako nefunkčné zlikvidované až pred pár rokmi a poslúžilo na vyťaženie medeného drôtu.

Z hmotných vecí teda nezostalo nič. Ale spomienky na tento úžasný výlet pretrvali dodnes napriek tomu, že sa vtedy môj modelársky sen nenaplnil tak, ako som očakával.

Na záver – aj keď sa hovorí, že zobraziť sen je ťažké, môj mal vtedy túto konkrétnu podobu. Zdroj – Sken z modelárskeho katalógu PIKO.

Úvodná snímka: E499.2011, štrbská rampa, X/1984  © archív RaMa