Veľká balkánska Odysea vol. 3 (časť 2: Do baru do Baru)

14.8.2022 sme sa skoro ráno rozlúčili s našim novým kamarátom Veľkom, ktorého pohostinnosť sme využili a taxíkom sme sa pobrali na železničnú stanicu Novi Sad, nakoľko nás čakala cesta do hlavného mesta Srbska – Belehradu. Cesta na stanicu ubehla rýchlo a zakrátko sme už stáli na jej prvom nástupišti, kde sa už reprezentatívne vynímala jednotka Stadler KISS, v miestnom značení 410 006, ktorú štátny dopravca SrbijaVoz prezentuje pod menom COKO (čítaj „SOKO“, znamená to „Sokol“).

Pri nákupe cestovného dokladu pre Sašu, v deň predtým, mi k mojej FIPke pokladník odmietol vydať miestenku napriek mojej žiadosti. Odôvodnil to tým, že mi tam miestenku netreba. Sašin cestovný lístok, ktorý som jej u neho kúpil, ale miestenku obsahoval. Pridelené miesto vo vlaku sa nám ale veľmi nepáčilo, a tak sme sa vybrali na horné podlažie, kde sme sa uvelebili a čakali na odchod. Vlak vyrazil z Noveho Sadu načas, svižným tempom. Cestujúci majú na medziposchodí jedného vozňa k dispozícii bufetový oddiel s obsluhou, kde si môžu kúpiť nejaké občerstvenie, ktoré si odnesú na mesto. Nakoľko ale tieto jednotky zatiaľ premávajú iba na trati Novi Sad – Beograd centar, kde je jazdná doba niečo vyše pol hodiny, obávam sa, že jediná položka v sortimente, ktorú si budú ľudia kupovať, bude káva (ak vôbec).

14.7.2022, Zrekonštruovaná budova pôvodnej železničnej stanice v Belehrade ©Alexandra Michelčíková

Po polhodine cesty sme rezko vchádzali do priestorov novej hlavnej stanice Beograd centar, ktorá bola postavená v rámci modernizácie hlavných železničných ťahov v Srbsku a ktorá je podľa mňa pomerne neprakticky umiestnená, mimo centra mesta, vedľa rušnej štvorprúdovky, uprostred ničoho. V Novom Sade sme sa od Veľka dozvedeli, že pôvodne sa v Srbsku diskutovalo o rekonštrukcii všetkých dôležitých tratí v Srbsku na rýchlosť 140 km/h. Nakoniec ale zvíťazil variant modernizácie jedného hlavného ťahu naprieč Srbskom na rýchlosť 200 km/h, na ktorý sa má následne napojiť plánovaná VRT v Maďarsku.

Po príchode do Belehradu sme sa najprv pokúšali nájsť nejakú úschovňu batožín priamo v danej stanici, nakoľko sme nechceli stráviť deň v Belehrade s ťažkými batohmi na chrbtoch, pričom najhoršie by to znášala v tomto prípade Saša, kvôli jej problému s nohou. Na stanici však momentálne nenájdete ani len samoobslužné úschovné skrinky, nieto ešte úschovňu batožín (snáď to už od našej návštevy napravili). Nakoľko je ale autobusová doprava v týchto končinách oveľa viac rozvinutá, ako tá železničná, pobrali sme sa hľadať úschovňu batožín na autobusovú stanicu. Vďaka mojej predchádzajúcej návšteve Belehradu v roku 2017 som presne vedel, kde treba ísť. Otázkou bolo, ako sa tam dostať. Na štvorprúdovke pred železničnou stanicou sa našťastie nachádza zastávka MHD, avšak bez možnosti nákupu cestovných lístkov (staničnou budovou sa to nazvať nedá, nakoľko ide o súbor podzemných nástupíšť, ktorých strechu bude v budúcnosti tvoriť – súdiac podľa toho, ako to tam vyzeralo – obrovské parkovisko). Autobusom linky 36, miestnej MHD, sme sa zviezli priamo k bývalej koncovej železničnej stanici Beograd, z/do ktorej som cestoval vlakmi v roku 2017. Cestovné lístky nám šofér odmietol predať, nakoľko „mašina za štemple neradi“ (nefungovali označovače lístkov) a tak sme si len sadli a modlili sa, aby sa v autobuse neobjavil revízor.

14.7.2022, Jednotka rady 412 v žst. Beograd Centar ©Oliver Dučák

Ten sa našťastie neobjavil a po necelých desiatich minútach krútenia sa uličkami Belehradu sme vystupovali pred pôvodnou železničnou stanicou. Spred nej sme pokračovali priamo na autobusovú stanicu, kde sme celí šťastní našli funkčnú úschovňu batožín. Pri odovzdávaní batožín sa nás zamestnanec opýtal, odkiaľ sme, keďže som s ním komunikoval po slovensky. Po odpovedi, že sme Slováci, nám venoval priateľský úsmev, na čo sme sa s pozdravom pobrali to mesta.

Keď som bol v okolí starej železničnej stanice Beograd v časoch, keď vlaky končili a začínali svoju jazdu práve tam, staničná budova mi svojím stavom výrazne pripomínala priestory bratislavskej hlavnej stanice. To už ale v súčasnosti neplatí. Exteriér budovy je nádherne zrekonštruovaný, predpokladám, že aj interiér. Akurát už v objekte stanice absentuje koľajisko. V srbskej diskusnej skupine na sociálnej sieti som zachytil informáciu, že v objekte stanice plánujú Železnice Srbije zriadiť železničné múzeum. Uvidíme teda, čo z toho v rámci reálií daného regiónu bude. Výstavbe múzea ale držím palce.

Objavovanie Belehradu ale muselo ustúpiť raňajkám, nakoľko sme v Novom Sade ráno nič nejedli, pretože nás vtedy hlad ešte netrápil. Tie sme absolvovali v prevádzke s retrofuturisickým komixovým dizajnom vesmírnej lode v interiéri. Následne sme sa pobrali do centra mesta mieriac si to k miestnej pevnosti. V tej sme ale tentoraz navštívili aj mučiareň a následne sa kochali výhľadom na sútok Dunaja a Sávy, ktorý je ale trošku pokazený novou zástavbou v podhradí. V centre mesta ma Saša stiahla aj na prehliadku Múzea aplikovaného umenia. Nakoľko sa ale v danej dennej dobe prihlásila k slovu ukrutná horúčava, útočisko sme po prehliadke múzea našli v jednom bare, kde sme sa v rámci zotavovania sa z prehriatia, osviežili miestnym pivom. Tam som už komunikoval cez messenger s mojim kamarátom Branislavom, s ktorým som sa v Belehrade stretol aj počas mojej predchádzajúcej návštevy, aby sme naplánovali stretnutie aj v daný deň.

14.7.2022, Aj Gavrilo Princip má v Belehrade svoj pomník ©Alexandra Michelčíková

V určený termín sme teda opustili klimatizované priestory baru a vybrali sa na námestie Slavija, k rovnomennému hotelu, kde sme sa s Braňom mali stretnúť. Po stretnutí, ktoré prebehlo v príjemnej atmosfére, sme sa s Braňom rozlúčili a pobrali sa k neďalekej katedrále sv. Sávu, ktorá má už v súčasnosti dokončený interiér, čo v čase mojej prvej návštevy Belehradu ešte nemala. Odtiaľ sme sa ešte vydali hľadať nejakú lekáreň, v ktorej sme kúpili niektoré položky nevyhnutné k tomu, aby Saša prežila nadchádzajúci pobyt pri mori bez výraznejšej ujmy a pobrali sme sa na autobusovú stanicu vybrať si batožinu. Cestu linkou 36 sme opätovne absolvovali bezplatne, nakoľko sme nikde nevedeli nájsť automaty pre nákup lístkov a ani v stánkoch, na ktoré sme natrafili nám predavačky nevedeli pomôcť (naozaj by ma zaujímalo, ako miestny dopravný podnik cestovné lístky predáva a aké má vôbec tržby).

V podzemných priestoroch železničnej stanice bolo po celom dni horúčav dusno ako v peci. Dýchajúc ťažký vzduch sme sa uvelebili na nástupišti, ktoré už bolo okupované obrovským davom, čakajúcim na vlak. Vlak B 433 Lovćen, premávajúci na trase Zemun – Bar, dorazil na nástupište včas. Súprava bola ťahaná dvoma rušňami rady 461, pričom v nej boli zaradené dva plné kryté autovozne. Raritou na tomto vlaku je lôžkový vozeň WLBl, ktorý je súčasťou súpravy Modrého vlaku (Plavi voz), ktorý používal juhoslovanský prezident Josip Broz Tito.

14.7.2022, B 433 Lovćen prichádza do žst. Beograd Centar, odkiaľ pokračuje do Baru ©Oliver Dučák

Môj plán bol pri objednávaní miest v tomto vlaku zohnať lôžkové lístky priamo do tohto vlaku. Kolegyni z Rezervačného pracoviska ale SrbijaVoz oznámili, že do súpravy tento rok tento vozeň radiť nebudú. S touto možnosťou som rátal, nakoľko v mojej komunikácii so SV mi bolo oznámené, že tam tento vozeň zaradia iba v prípade, že sa im na tom podarí dohodnúť so ŽPCG. Zmieril som sa preto s tým, že pocestujeme v štvormiestnom ležadlovom kupé. O to viac som sa zlostil v momente, keď som tento vozeň zbadal v súprave.

Kým v staničnom podzemí bolo ako v peci, v ležadlovom vozni AcBc bolo ako vo vysokej peci. Vozeň pôsobil značne zanedbane, avšak v čase príchodu v ňom bolo relatívne čisto. Na moje prekvapenie, v kupé fungovali elektrické zásuvky, čo sme so Sašou okamžite využili pre nabitie našich telefónov. Vlak mal v Belehrade pobyt pätnásť minút, pravdepodobne preto, aby dav, ktorý ním má v pláne cestovať stihol do súpravy nastúpiť bez vygenerovania meškania. Pri pohľade na počet ľudí, ktorý tam v Belehrade na vlak čakal, som zavrhol myšlienku, že by bola sedačková časť povinne miestenková napriek tomu, že stránka dopravcu tento vlak uvádza, ako povinne miestenkový. V rámci toho ma až mrazila predstava cestovania v tejto časti vlaku do Baru.

15.7.2022, Legendárny viadukt Mala Rijeka ©Oliver Dučák

Po pätnásťminútovom pobyte vlaku v prehriatom podzemnom koľajisku stanice sme sa už poriadne varili vo vlastnej šťave. Osvieženie nastalo až po odchode vlaku, kedy sme pootváraním všetkého, čo sa otvoriť dalo, vyvolali prievan. Začiatok cesty nočným vlakom z Belehradu do Baru sprevádzala hlasná techno hudba z vedľajšieho kupé a fajčiari na chodbičke (z nejakého zákazu fajčiť si cestujúci v Srbsku lámať hlavu nebude a sprievodca ležadlového vozňa, ktorému častokrát visí vajgel z gamby ako prvému, už vôbec nie – ten náš sprievodca výnimočne nefajčil). Slastne som si teda otvoril plechovku piva na dobrú noc (ten zvuk, ktorým je jej otvorenie sprevádzané, predstavuje po ťažkom horúcom dni slastný moment) a kochal sa okolitou krajinou, kým ešte bolo vonku niečo vidno. Pred spaním som ešte išiel poprosiť sprievodcu, či by bol taký dobrý a prišiel ma ráno zobudiť pred viaduktom Mala Rijeka, nakoľko jazda vlakom po ňom patril medzi moje sny. Zakrátko sme obaja zaspali. Jediné prerušenie nášho spánku predstavovali hraničné kontroly v staniciach Prijepolje (Srbsko) a Bijelo Polje (Čierna Hora).

Ráno som sa na území Čiernej Hory zobudil pomerne skoro a sám, bez pomoci sprievodcu. Z toho som usúdil, že pravdepodobne meškáme, avšak nakoľko sme sa nikam neponáhľali – v Bare sme mali na prestup niečo vyše troch hodín – necítil som potrebu riešiť to. Spokojne som sa kochal výhľadom do hlbokých roklín v nádherných horách, ktorými vlak prechádzal. Pomerne dlhý pobyt sme zaznamenali vo výhybni Lutovo, kde sme sa križovali s ranným IC z Baru do Belehradu. Počas cesty prešiel sprievodca okolo nášho kupé niekoľkokrát, takže to, že ma nebude musieť budiť určite registroval. Napriek tomu sa u nás zakrátko zastavil s tým, že čoskoro prídeme k viaduktu. Z výhľadu z viaduktu som nakoniec nemal nič, nakoľko je jeho zábradlie lemované plechom, ktorý celkom úspešne bráni vo výhľade. Po prekonaní doliny viaduktom vlak začal citeľne klesať, o čom okrem zreteľného naklonenia súpravy, informovali aj sklonovníky na trati (miestami informovali aj o sklone 25 promile na celkom dlhých úsekoch). Postupne sme klesli z hôr až k Podgorici, kde nás opustili naši spolucestujúci z nášho kupé a tým pádom sme mali kupé pre seba až po konečnú. Kto si myslí, že na čiernohorských tratiach sú zaujímavé výhľady iba v horách, mýli sa. Len pár kilometrov od Podgorice vlak prechádza malebnou krajinou, po hrádzi v Škadarskom jazere, cez ktoré prechádza čiernohorsko-albánska hranica. Následne vlak prekoná blízky horský masív tunelom, z ktorého sa súprava vynorí priamo medzi domami v prímorskom letovisku Sutomore. Miestna železničná stanica v čase našej návštevy prechádzala rekonštrukciou.

15.7.2022, Vlak dorazil do žst. Bar s meškaním 150 minút so 461 035 na čele ©Oliver Dučák

Do Baru sme to už nemali ďaleko a tak sme si začali baliť veci a zbierať smetie, ktoré po nás ostalo, aby sme sa po príchode do cieľovej stanice zbytočne v súprave nezdržiavali. Vlak nakoniec dorazil do cieľa zmeškaný stopäťdesiat minút (v duchu som sa chvíľku zabával na tom, že pokus žiadať odškodnenie od SrbijaVoz za meškanie vyššie ako 120 minút, v rámci platných medzinárodných predpisov, by bol celkom zaujímavý sociálny experiment). Čas do odchodu autobusu do Budvy sme chceli zo žartu vyplniť návštevou nejakého baru v Bare, vďaka príznačnému názvu daného mestečka. Nakoľko nám ale do odchodu autobusu ostávala už len necelá hodina a samotná železničná stanica je pomerne vzdialená od centra Baru, rozhodli sme sa počkať na autobus už priamo na autobusovej stanici. Asi sto metrov od nej sme našli prevádzku s vonkajším posedením, výčapom a grilom, takže náš žartík sa nám predsa len podarilo preniesť z teoretickej na praktickú úroveň.

Neskôr, počas nášho čakania na autobus sa nám v reakcii na jazyk, ktorým sme komunikovali prihovoril jeden pán, ktorého som zozačiatku na základe jeho zjavu považoval za miestny staničný element. Zistili sme, že ide o Slováka z Vojvodiny, ktorý ide na výlet do Albánska. Nakoľko sa ale blížil náš čas odchodu, rozlúčili sme sa s ním. Moje ilúzie o cestovaní klimatizovaným autobusom v nastupujúcej rannej horúčave sa rozplynuli hneď, ako som uvidel ojazdený Mercedes B15D, ktorý na našom spoji prevádzkovala spoločnosť MAGIC LINE CETINJE. Rezignovane sme si teda uložili batožinu do príslušného priestoru a usadili sa medzi podozrivo vyzerajúce individuá v zadnej časti mikrobusu, keďže predné sedadlá už boli obsadené. Budva našťastie nie je od Baru veľmi vzdialená a tak sme už po zhruba hodine vystupovali z maršrutky na miestnej autobusovej stanici. Odtiaľ sme to mali k ubytovaniu necelých 10 minút pešo. Nasledujúce dva dni sme strávili činnosťami, pre väčšinu čitateľov tohto portálu vrcholne nezaujímavými – plávaním v mori, rekreáciou a oddychom. Koho ale naše dovolenkovanie bude zaujímať aj po tejto stránke, môže si pozrieť fotky v galérii.

15./16.7.2022, Budva ©Oliver Dučák

Koho by zároveň zaujímalo niečo o našej cieľovej destinácii, Budva je významné historické mesto, pričom jeho historická atmosféra na návštevníka priam dýcha okamžite po prekročení mestských brán na nádherne zachovanom opevnení v starom meste. Návštevník môže v spleti úzkych uličiek natrafiť na múzeum v priestoroch miestnej benátskej citadely. Práve Benátska republika sa počas správy/okupácie (záleží na tom, s kým sa o tomto období bavíte), ktorá trvala okolo tristopäťdesiat rokov, podpísala na vzhľade historického centra najviac.

V ďalšej časti sa budeme venovať návšteve regiónu, v ktorom v súčasnosti železničná doprava absentuje, ale v minulosti tam existovala.

Úvodná snímka: 14.7.2022, SV 410 006 na čele vlaku IC 542 COKO v žst. Novi Sad ©Oliver Dučák