Veľká balkánska Odysea vol.3 (časť 3: Jeden autobus a tri hraničné priechody)

Kto si dokázal indície pospájať vie, že našim cieľom bola Bosna a Hercegovina. Vzhľadom k železničným reáliám navštívených regiónov bude reportáž, hlavne jej galéria, ochudobnená o zmienky o železnici – bohužiaľ.

Vstávanie sedemnásteho júla ráno v Budve sa nieslo v duchu odchodu na miestnu autobusovú stanicu. Cestovné lístky na autobus sme si kúpili večer predtým v pokladni, čo navodzovalo predstavu, že sa nejak extra ponáhľať nemusíme, ak vyrazíme zavčasu. Sašina zranená noha ale spôsobila, že bolo naše tempo pomalšie ako za normálnych okolností, a na stanicu sme napriek krátkej vzdialenosti od ubytovania dorazili tesne pred pravidelným odchodom autobusu. Našim cieľom bol Dubrovnik.

Aj keď cestovanie autobusom veľmi neobľubujem, opisovanie pobrežia Kotorskej zátoky má svoje čaro. Po pomalom krútení sa po úzkych cestách po obvode tejto zátoky obrovským diaľkovým autobusom sme sa po asi dvoch hodinách ocitli na hraničnom priechode Debeli Brijeg/Karasovići, na ktorom nás vyhnali z autobusu k okienku, kde prebehla pasová kontrola. Odtiaľ sme museli pešo pokračovať do územia nikoho, kam po nás došiel autobus, aby sme mohli na druhej strane hranice celý postup zopakovať. Celý tento proces mi neprišiel nejak extra logický, keďže sa colníci absolútne neobťažovali kontrolovať autobus za účelom hľadania kontrabandu. Ani som nevidel, že by ho prehnali cer RTG skener. Pravdepodobne sa ani pasováci necítili byť dostatočne platení na to, aby boli motivovaní opustiť svoju klimatizovanú búdku, a tak musel substrát prísť za nimi (možno to má niečo dočinenia s horou a Mohamedom).

16. 7. 2022, cestovné lístky na autobus do Dubrovnika © Oliver Dučák

Pokračovaním úspešného zdolania štátnych hraníc boli úžasné výhľady na more z úpätia hory, po ktorej cesta do Dubrovnika viedla. Po asi dvoch hodinách cesty sa mesto skutočne objavilo pod našim autobusom potom, čo sa autobus vynoril spoza jedného oblúka. Do mesta sme začali klesať odbočením na križovatke, ktorá je tesne pred mostom Franje Tuđmana. Ubytovanie sme mali pár krokov od autobusovej stanice. Tam sme si odložili batohy, zbalili sa do menšieho batohu a pobrali sa pozrieť si Kráľov prístav (prípadne King´s Landing, alebo Královo Přístaviště. Kto nevie, o čo ide, odporúčam mu pozrieť si jeden fantasy seriál).

Aj keď medzi moje pôvodné plány patrilo objavovanie železničných pamiatok v Dubrovniku, hneď potom, čo by sme si so Sašou prebehli miesta, ktoré boli použité pri natáčaní seriálu, miestna horúčava, ktorú nezmierňovali ani uzučké uličky starého mesta, nám plány rapídne zmenila. Keďže ma už počas prechádzky mestom začalo z horúčavy vypínať, rozhodli sme sa upustiť od mojej časti programu na daný deň a stráviť zvyšok dňa na pláži. Keď sme sa vyčľapkali do červena, pobrali sme sa na ubytovanie trošku si oddýchnuť. Deň sme zavŕšili nákupom cestovných lístkov na autobus do Mostaru v Bosne a Hercegovine. Na autobusovú stanicu, keďže nákup cestovných lístkov na toto spojenie nebol možný online, sme išli pomerne nervózni, lebo kým dva mesiace pred výletom mi vyhľadávač Busticket4.me uvedené spojenie ukazoval, dva dni pred odchodom z Dubrovnika už toto spojenie vo vyhľadávači absentovalo. V pokladni som sa teda nesmelo pozdravil a poprosil si cestovné lístky do Mostaru. Na rozdielny prístup Chorvátov k iným slovanským jazykom som celkovo zvyknutý, no v tomto prípade to bola pre mňa novinka. Ako odpoveď mi pokladníčka nahnevane šplechla do tváre: „Ja ne razumem vaš jezik!“. Nakoniec som však na angličtinu prepínať nemusel a z pokladne sme spokojne odišli naspäť na ubytovanie aj s cestovnými lístkami.

17. 7. 2022, potulky Dubrovnikom © Alexandra Michelčíková

18. 7. 2022 sme v ranných hodinách vyrazili z Dubrovnika - smer Mostar. Viezli sme sa v Neoplane bosniackeho dopravcu Centrotrans Sarajevo. Keďže jednou zo zastávok na tejto linke bol aj Metković, bol som zvedavý, aká bude cesta touto peážnou autobusovou linkou. K hraničnému priechodu Zaton Doli/Neum nám to trvalo asi dve hodiny. Na hranici nás opätovne – tak, ako deň predtým – vyhnali z autobusu do neúprosnej horúčavy a do autobusu sme nastúpili naspäť až na bosniackej strane. Tam náš autobus absolvoval aj povinnú pauzu pre šoféra, konkrétne pri čerpacej stanici spojenej s hotelom na kopci s nádherným výhľadom na Neum – jediné prímorské letovisko Bosny a Hercegoviny a Neumský záliv. Prestávka trvala zhruba pol hodinu. V Neume sme nabrali ďalších cestujúcich pri jednom z novinových stánkov a hneď na to nás opäť vyháňali z autobusu na hraničnú kontrolu na priechode Klek. Z Kleku sme vyrazili smerom na Ploče, kde končí železničná trať zo Sarajeva, pričom Chorvátsku patrí posledných cca 20 km tejto trate. Pri obci Opuzen sme však zabočili doprava do začínajúceho údolia rieky Neretva, aby sme pár minút na to opäť poslušne opúšťali autobus za účelom ďalšej, už tretej hraničnej kontroly, v priebehu zhruba dvoch hodín. Ani jedna z hraničných kontrol našťastie nepresiahla pol hodinu (prakticky nám boli skontrolované len preukazy totožnosti, colníci sa neobťažovali zisťovať, čo kto preváža), takže sme sa ani nenazdali a vychádzali sme z Ćapljiny, našej poslednej zastávky pred Mostarom.

18. 7. 2022, staničná budova železničnej stanice Mostar © Oliver Dučák

Príchod do Mostaru bol oproti Dubrovniku istým druhom facky. Výstup na spoločnej autobusovej a železničnej stanici mi pripomínal Slovensko v čase, keď som mal asi štyri roky. Bordel, špina a žobráci, ktorých by som označil za príslušníkov rómskeho etnika. Ubytovaní sme boli na priváte na kopci nad železničnou a autobusovou stanicou. Že to je privát sme zistili, až keď sme došli hore. Išlo o viac-menej novostavbu rodinného domu s dvoma poschodiami, pričom prízemie a poschodia mali oddelené vchody. Domáci obývali prízemie a na poschodiach prevádzkovali ubytovací biznis (až neskôr som zistil, že išlo o moslimov, čo som sa dovtípil iba vďaka pohľadnici s nápisom Allah, ktorá im visela na stene, ináč to na nich nebolo vidno).

Zvyšok dňa sme strávili potulkami po historickom centre Mostaru. Aj keď je jeho centrum veľmi pekne zrekonštruované, obytné zóny, ktoré ho obklopujú, ešte stále nesú stopy občianskej vojny, ktorej koniec je stále pomerne nedávny. Na jednej zrúcanine – pravdepodobne obchodného domu – sme našli dieru s priemerom dobrých tridsať centimetrov, z čoho usudzujem, že jej pôvodcom určite nebola nejaká útočná puška.

18. 7. 2022, potulky Mostarom © Alexandra Michelčíková

Centrum Mostaru, ktoré bolo našim lákadlom, je plné všelijakých obchodíkov a kaviarničiek. Je však zároveň plné žobrákov rôzneho veku, vyššie spomínaného etnika, pričom jedna z nich (asi sedemročná) bez rozpakov plesla Sašu po zadku a skôr než som stihol zareagovať aj inak ako zvýšením hlasu rýchlo ušla. Tento incident bol našťastie jediný tohto druhu, ktorý nás v Mostare postretol.

Konečne sme dorazili k (replike) mostu, ktorý je dominantou mesta Mostar. Most prekleňuje rieku Neretvu, ktorá tadiaľ tečie veľmi dravým prúdom a je pomerne viditeľné, že je v týchto miestach aj poriadne hlboká. Jej hĺbku potvrdzuje aj miestna atrakcia, ktorou sú miestni odvážlivci. Tí po vyzbieraní dostatočného finančného obnosu skáču z vrcholu mosta do rieky.

Nasledujúci deň sme vyrazili do neďalekej dedinky Blagaj, kde sa nachádza komplex, ktorý by som teoreticky mohol prirovnať ku kresťanským kláštorom, zvaný tekija. Ide o miesto obývané dervišmi - najjednoduchšie povedané - moslimskými mystikmi, ktorí v týchto komplexoch vedú asketický život a vo veľkej miere ho venujú náboženstvu. Do dedinky sme vyrazili zo zastávky MHD spred železničnej stanice. Trvalo mi niekoľko dní, než som pochopil schému a linkovanie mostarskej MHD, keďže ich stránka disponuje iba bosniackou verziou (aj tak by som ju už len z princípu uprednostnil pred anglickou) a predsa len, lepšie rozumiem jej hovorenej forme.

19. 7. 2022, vyvieračka rieky Buna pod tekijou © Alexandra Michelčíková

Vozový park mostarskej MHD, s ktorým som sa počas nášho pobytu v Mostare stretol, bol tvorený prevažne ojazdenými autobusmi značky Mercedes a MAN. Odbavenie cestujúcich v autobuse bola jedna z vecí, ktorá mi pripomenula maršrutky v Rusku alebo na Ukrajine, akurát s tým rozdielom, že cestujúci po zaplatení dostane aj cestovný lístok, na ktorý šofér orazí obligátnu pečiatku. Cesta na konečnú v obci Blagaj trvá asi dvadsať minút, počas ktorých má cestujúci možnosť vidieť miestne reálie. Zdalo sa mi aj, že sme prešli okolo základne jednotiek mierovej misie ALTHEA.

Samotná obec Blagaj je nenápadná dedinka, akých sú na Balkáne tisíce. Jej zvláštnosťou je už vyššie spomínaný komplex Blagaj Tekija. Je postavený pod skalným previsom, hneď nad vyvieračkou riečky Buny. Aj keď je tesné okolie tekije obklopené väčším množstvom reštaurácií a predajní suvenírov, miestu vládne úžasný pokoj (aspoň v čase, keď sme tam boli). Pri vstupe je ale potrebné dodržať isté pravidlá obliekania. Napríklad nikto nesmie do priestorov tekije vstúpiť s odhalenými kolenami (a ramenami). Pri pohľade na mňa žena v hidžábe, ktorá nás obsluhovala, nad mojimi krátkymi nohavicami prižmúrila oči (siahali mi tesne pod kolená, čo ešt bolo snesiteľné), Saša však okamžite vyfasovala sukňu, ktorú si uviazala okolo pása a šatku, ktorú by som zo všetkých možností ženských pokrývok hláv pre moslimky, mohol označiť za hidžáb, alebo shaylu.

19. 7. 2022, Blagaj Tekija © Alexandra Michelčíková

Prehliadka tekije nám zabrala pomerne značnú časť dňa, pričom sme natrafili aj na možnosť plavby nafukovacím člnom do jaskyne v skalnom previse, v ktorom sa náchadza vyvieračka rieky Buny. Nejaký čas sme ešte museli stráviť v pohostinstve v blízkosti autobusovej zastávky, kde sme sa skryli pred horúčavou, keďže spojenie MHD do obce Blagaj svojou frekvenciou nevyniká. V autobuse sme opäť absolvovali rituál opečiatkovania cestových lístkov a po necelej polhodine sme už prešľapovali v rade pred pokladňou na železničnej stanici Mostar, aby sme sa vyhli ranným stresom súvisiacim s nákupom cestovného lístka.

Síce je pravdou, že ŽFBH na svojej stránke umožňuje online nákup cestovných lístkov na svoje trate, polovičnú zľavu k preukazu FIP tam ale akosi zabudli zaradiť medzi možnosti zliav. To bol dôvod našej návštevy osobnej pokladnice.

Pokladníčka nás ale po prednesení našej požiadavky poslala do teplých krajín s tým, že ona predáva cestovné lístky iba na vlak, ktorý odchádza za pol hodinu. Mňa to po mojej skúsenosti s dopravcami v Bosne a Hercegovine (viď stará reportáž) z miery až tak nevyviedlo, zato Saša na mňa pozrela s dojatím v očiach, pričom keď sme sa pobrali na ubytovanie, utrúsila niečo o tom, že ak niekto nadáva na úroveň železničnej dopravy na Slovensku, mal by sa ísť povoziť do Bosny a Hercegoviny (nie že by u nás nebolo čo zlepšovať, keď sa železničnú dopravu dalo posledných tridsať rokov vo veľkom množstve prípadov úspešne držať mimo pozornosti štátnych inštitúcií). Neostávalo nám teda nič iné, ako sa zbaliť a vyčkať na ráno v posteli.

20. 7. 2022, zakonzervované nástupište v žst. Mostar © Oliver Dučák

Ráno sme teda opäť absolvovali cestu do osobnej pokladnice ŽFBH a prišli sme akurát včas, aby sme boli svedkami hlasného prekonávania jazykovej bariéry medzi anglicky hovoriacim turistom a osobnou pokladníčkou, vzdorovito odmietajúcou komunikovať akýmkoľvek iným ako jej rodným jazykom. Keď sa konečne dopracovali k platbe, anglicky hovoriaci turista zahlásil, že chce platiť kartou (ako je to u nich zvykom). Na to ho pokladníčka odpálkovala, že má terminál poruchu (ako je u nich zvykom?). To bolo signálom pre mňa, aby som nechal Sašu strážiť naše miesto v rade, kým sa tí dvaja dohádajú, a vydal som sa hľadať bankomat, aby sme predišli podobnej roztržke. Onedlho nastal ten moment, kedy sme prišli na rad my. Pokladníčke som predniesol požiadavku na výdaj cestovných lístkov z Mostaru do Sarajeva, pričom jeden som požadoval s 50% zľavou k preukazu FIP 50% (ŽFBH poskytuje zahraničným železničiarom iba zľavu. Voľný lístok FIP platí len na tratiach ŽRS v srbskej časti Bosny a Hercegoviny). Požiadavka na výdaj cestovného lístka s takouto zľavou bola pre ňu evidentne za celé desaťročia jej pokladničnej kariéry novinkou, nakoľko jej oči vyliezli z lebky do takej miery, že ak by nemala na nose nasadené okuliare, tak by sa jej asi váľali po stole. „Ja vam ove karte nemožem prodat. Ove karte kupite u vozu.“ S pobavením som aspoň sledoval obrad vypisovania a opečiatkovania cestovného lístka, z ktorého sme dostali druhopis, na ktorý bol zároveň pripnutý bloček z registračnej pokladne (prvopis ostal v pokladnici).

20. 7. 2022, B 720 prichádza z Ćapljiny do Mostaru, odkiaľ pokračuje na konečnú do Sarajeva © Oliver Dučák

Spokojní, tušiac že vo vlaku už nebudeme pravdepodobne doplácať nič, sme sa pohli na nástupište, kde po asi dvadsiatich minútach zastavil B 720, na ktorom bola radená súprava od výrobcu Talgo, ťahaná rušňom rady 441, ktorá je pre krajiny bývalej Juhoslávie, typická (aspoň čo sa týka tratí s napájacou sústavou 25 kV/50 Hz). Keďže nám miestenky vydané neboli (Vydáva ich ŽFBH vôbec? Má to zmysel?), uvelebili sme sa v jednej zo štvoríc Talga a začali sa venovať aktivitám podľa našej chuti – Saša začala doháňať spánkový deficit a ja som sa nalepil na okno, aby som sa mohol kochať nádhernými scenériami trate, ktorá vedie údolím rieky Neretvy. Výhľady na trati sú dych vyrážajúce a po celú cestu som ľutoval, že Talgo nemá možnosť otvoriť okno, z ktorého by sa mi to všetko lepšie fotilo. Na jednom z úsekov sme natrafili aj na vykoľajené nákladné vozne, okolo ktorých sa to hemžilo množstvom robotníkov, avšak vzhľadom k tomu, že som nikde nevidel nakoľajovaciu techniku, som nadobudol podozrenie, že vozne čoskoro skončia pod autogénom. Niekoľko minút po odchode z Mostaru sa zjavil sprievodca, aby skontroloval cestovné lístky. Keď som mu podal môj preukaz a oboznámil ho s tým, čo mi povedala pokladníčka, prekvapene si preukaz začal obzerať. Následne na mňa znechutene fľochol pohľadom, ako keby som ho snažil presvedčiť ku konverzii na kresťanstvo (na menovke mal nejaké moslimské meno), šmaril mi preukaz a zahlásil, že som si mal kúpiť lístok v pokladni (že som mu hovoril, že práve pri pokuse kúpiť si lístok v pokladni som sa dozvedel informáciu, ktorú som mu odovzdal, bolo irelevantné).

20. 7. 2022, po prekonaní stúpania pri Konjici sa cestujúcim naskytne úchvatný výhľad do doliny © Oliver Dučák

Po prekonaní výškového rozdielu oblúkmi pri meste Konjic začala trať pomaly klesať k Sarajevu, kde sme plánovali stráviť najbližšie dve noci. Ubytovanie sme mali zabezpečené na okraji starého mesta, neďaleko mestskej časti Baščaširia. Na ubytovanie sme sa dostavili električkou, od ktorej to bolo ešte cca päť minút pešo. Sarajevo bolo našim posledným hlavným cieľom. Ako sme cestovali domov, sa dozviete v poslednej časti cestopisu (tentoraz tam už bude železničná doprava opäť dominovať).

Úvodná snímka: 20. 7. 2022, 441 913 na čele B 720 po príchode do Sarajeva © Oliver Dučák