Cestoval som vlakom

(Opatrný) úvod

Do odchodu rýchlika Gemeran ostáva 10 minút. Všetky ostatné vlaky majú na displeji už vyhodené číslo nástupišťa, len ten náš nie. V celkom príjemnej čakárni košickej stanice začína mierna nervozita - “Veď ja ani nestihnem dôjsť na nástupište” hovorí rozrušená pani s barlami, ktorá vyšla až sem na poschodie, lebo prirodzene nechcela čakať na stojáka pred displejom v staničnej hale. Je mi jej ľúto, že je na niečo takéto odkázaná a dúfam, že vlak nebude napokon pristavený k rozostavanému tretiemu nástupišťu a ona nebude ešte blúdiť, kým nájde správny podchod, ktorým sa naň dostane. Ja už začínam byť tiež trochu v strese, opúšťam pohodlie čakárne a idem zistiť situáciu dolu v hale. 

Číslo nástupišťa neprichádza ani 10 minút pred plánovaným odchodom © Jaro Vybo

Pred hlavným displejom s odchodmi vlakov je už nakopených pár desiatok ľudí túžobne čakajúcich na číslo nástupišťa, keď sa z rozhlasu ozve “Prosím pozor…”. Áno, je jasné aká správa nasleduje. V hlásení o meškaní vlaku som však okrem informácie o +10 minútach zachytil aj čosi nenápadné: “...bude z technických dôvodov meškať…”. Hmm… vždy to predsa bývajú univerzálne “prevádzkové dôvody”. Ak priznali technické, tak to znamená poruchu na rušni alebo vozni a rozhodne to neskončí len pri desiatich minútach. Samozrejme, to bežní cestujúci netušia. Predtucha sa napĺňa rýchlo. Síce mám problém so státím na jednom mieste, desať minút pred displejom ešte vydržím, no dispečing potom volí “salámovú” metódu pridávania po piatich minútach. A vždy až vtedy, keď sa už blíži čas odchodu aj so započítaným meškaním. Ľudí proste treba držať v strehu. Pri 20 minútach to vzdávam, idem si opäť sadnúť do čakárne na prvom poschodí. Lúčim sa s tým, že si pri nastupovaní do vlaku medzi prvými chytím sedadlo na strane kde nepraží slnko. V Bdteeroch na Gemerane sa závesy nenosia a SHMÚ vydalo na dnes výstrahu pred vysokými teplotami v okresoch prakticky presne po celej jeho trase. 

Pritvrdzujeme, meškanie sa začne navyšovať nie o doterajších 5, ale o 10 minút. To už aj mňa presvedčí: “zle je”. Vo všetkom sa ale snažím nájsť pozitívum, aspoň budem o polovicu menej krát počuť “ohlásená doba meškania sa môže zmeniť”. V čakárni sa začínajú objavovať zúfalci, ktorých som predtým stretol v hale pred displejom. Postupne sa viacerí vystriedajú pri zásuvke, ktorá láka na nabíjanie mobilov, až kým všetci postupne nezistia, že šťavy sa z nej nedočkajú. Ja začínam vyrátavať, či stíham prípoj na miestny autobus vo Zvolene. Cesty vlakom si vždy plánujem s rezervou (ktovie prečo?), takže zvládol by som aj hodinové meškanie. Ak nám ale vlak zrušia, ehm.. odrieknu (toto slovo ma nikdy neprestane fascinovať), tak síce ďalší Gemeran ide už o dve hodiny (čo je na tejto trati luxus), no prípoj vo Zvolene nestíham. Pri +50 minútach zavládne radosť, objavilo sa vytúžené číslo nástupišťa, čakáreň sa rýchlo vypratáva aj so mnou.

(Šialená) jazda

Bola to radosť iná, bol to smútok. Povedal kedysi istý klasik a opísal aj naše pocity pri príchode na nástupište a pohľad na dve spriahnuté bagety. Na nástupišti počujem rozhovor zamestnancov, ktorí spomínajú nejaký problém s rušňom pôvodnej súpravy. Táto informácia je samozrejme pre cestujúcich nepodstatná a preto im nie je ani oficiálne oznamovaná. Nebudú teda nielen závesy, ale ani klimatizácia, no zato s bonusom v podobe nezameniteľného rámusu. Pozor: Ak si myslíte, že toto je vyvrcholenie príbehu, čítajte ešte ďalej. 

Po nastúpení neustále registrujem obzerajúce sa udivené hlavy s otáznikmi v očiach, že “či naozaj”. Teplota vnútri bagety sa šplhá vysoko nad 30 stupňov, takže aj BOZP by malo do toho čo povedať, ale mi tu predsa nie sme pri práci. Pohýname sa, prekvapuje ma, že bagety sú obsadené zhruba na polovicu. Oceňujem, že sa našli hneď dve jednotky. Aspoň máme to šťastie, že žiadna tlačenica sa v náhradnej súprave nekoná. 

Bagetami som na rôznych lokálkach precestoval viac kratších trás a vôbec ich tak nehejtujem ako iní. Asi preto, že na lokálkach okrem nich ste predtým mohli stretnúť iba ak 811/810 a voči tomu v bagete máte aspoň luxusný priestor a pomerne vyhovujúce sedadlá. No teraz intenzívne premýšľam ako v tomto zvládnem sedieť tri a pol hodiny! Uvedomil som si tiež, že klimatizácia v novších jednotkách má výhodu nielen lepšej tepelnej pohody, ale aj podstatne menšieho hluku, keďže teraz máme všetky vetračkové miniokienka pootvárané. Niežeby to pomáhalo znížiť teplotu vnútri, ale aspoň máte dokonalý zvukový zážitok. Nepočujete len hluk motora, ale aj celkový rámus bagety na koľajniciach v plnej rýchlosti. “Nie” odpovedá lakonicky sprievodca, keď sa ho spýtam, či máme na palube nejakú vodu a pokračuje v chôdzi ďalej, kým stihnem vysloviť druhú otázku, či v umývadle na WC tečie pitná. Vodou som sa síce vybavil, ale obávam sa, že sa mi minie kým dorazíme do Hanisky. 

Meškanie narástlo na 80 minút a ja si krátim strastiplnú cestu čítaním si možností odškodnenia u ZSSK. Len tak, z dlhej chvíle, aby som sa nezaoberal stále potom stekajúcim po tvári a tele, niežeby som plánoval sa tým reálne zaoberať. Spomínam si, že ma kedysi zaujala aj možnosť odškodnenia za nefunkčnú alebo chýbajúcu klimatizáciu vo vozni. Hmm… nie, nechcem sa vrátiť, chcem docestovať; prepravia ma mimoriadne aj EC, IC, SC, 1. triedou - ibaže nič z toho po Gemeri nepremáva; na zdraví (fyzickom) mi zatiaľ našťastie neublížili; supergarancia mimo IC končí v Komárne; občerstvenie v IC v hodnote do dvoch eur, to musí byť mňamka. Takže nič.

A potom to prišlo! Náhle šklbnutie a zastavenie uprostred polí. To ešte veľkú pozornosť u apatickej cestujúcej verejnosti nevzbudilo, no pri rozbiehaní prišlo na ďalšie šklbnutie a zastavenie. A potom ďalšie, a ďalšie. Spotené hlavy sa prebúdzajú z bdelej kómy, neveriacky sa obzeráme po sebe, venujeme si navzájom už súcitné pohľady, ale aj úsmevy, povzdychy, rozčarované kývania hlavou. Niekoľko minút ideme takýmto skackaním, ako keď sa nedá preradiť z jednotky do dvojky, prešli sme pritom…niekoľko metrov. Po pár minútach sprievodca prejde zo zadného stanovišťa bagety dopredu za rušňovodičom, ukľudňujúco to rozhodne nepôsobí. Úpenlivo sa vôľou snažím dotlačiť rozpálenú bagetu pri každom poskoku, nech dôjde aspoň do najbližšej stanice. Dva po sebe idúce “technické dôvody”, to už je fakt skvelý deň. A zrazu…zázrak! Matematicky povedané, po N-tom poskoku a X-tých minútach sa podarilo asi preradiť a motor sa opäť rozbehol pomaly ale plynulo. Po príchode do Moldavy nad Bodvou očakávam hromadný výstup zničených cestujúcich, ktorý sa budú snažiť vyviaznuť z plavby živí a zdraví, no na moje prekvapenie nedeje sa tak. Až som sa trochu zháčil pri mojom pláne na rýchlu evakuáciu. Napokon som ale vyhodnotil pri pohľade na zelenú šípku na mapa.zsr.sk, že nasledujúcemu Gemeranu sa podarilo z Košíc vyraziť a je nám vlastne v pätách. Náhle vystreľujem zo sedadla a z pečenej bagety. Ešte sa spytujem sprievodcu, či nevie, či súprava Gemeranu za nami je už štandardná. Odpoveď je síce neurčitá, ale nádej zomiera posledná (keď už umrela nádej na môj prestup na autobus vo Zvolene). 

Hlavné hrdinky príbehu na stanici v Moldave nad Bodvou © Jaro Vybo

V Moldave vystupujem jediný. Sú to odvážni hrdinovia tí cestujúci, ktorí zostali ako mäsitá náplň do bagety, ja som jednoducho pustil do gatí. Na stanici práve prebieha rekonštrukcia a elektrifikácia, je tu pusto a po tej doterajšej jazde neuveriteľné ticho. Rozbitá staničná hala s koridorom pre cestujúcich a vonkajší kontrast modernizovaných nástupíšť a buriny pri starých oknách nerekonštruovanej časti budovy majú svoje osobité čaro. Každopádne z modernizácie sa teším, hoci verím, že tu už nikdy nebudem musieť takto nedobrovoľne prestupovať z Gemeranu na Gemeran. 

Bagety si ešte stoja na nástupišti a pokojne naberajú ďalšie meškanie, kým sa železničiari zatiaľ dohadujú či to vôbec pôjde ďalej. Mňa predstava priechodu Soroška a fakt, že o 20 minút tu mám snáď lepšiu súpravu, donútila radšej vystúpiť. Bagety sa na moje prekvapenie napokon na ďalšiu cestu vybrali. Pri ich odchode som si všimol, že z výfuku zadnej súpravy sa valia splodiny, žeby riešením bolo použitie motora druhej súpravy, keďže predtým vrčal motor v prvej súprave? Budem rád, ak znalí prevádzky a fungovania motorákov doplnia v diskusii nám laikom svoje know-how. “Snáď dôjdu aspoň do Turne” poznamenali po odchode zamestnanci na stanici. Rozmýšľam, aké reči si takto vedie letecký personál. 

Gemeran č. 2 na mojej ceste, keď som sa už dostal z Košíc až do ďalekej Moldavy nad Bodvou, stihol na svojom príchode do Moldavy chytiť meškanie 10 minút. Okrem mňa sa na stanici objavila iba jedna rodinka. Aj oni už boli značne nervózni, keď 5 minút po plánovanom odchode nebolo chýru ani slychu po vlaku, či po informácii čo je s ním. To som už ja však víťazoslávne pozeral do smartfónu na mapu ŽSR s pohybom vlakov. Tu musím uznať, že je to u nás top vychytávka pre znalú cestujúcu verejnosť. Hlavne pri nástrahách, ktoré naše železnice ponúkajú. Celkovo pritom považujem (ne)informovanie a (ne)využitie rôznych informačných systémov a kanálov či už ZSSK alebo ŽSR za jeden z najslabších článkov služieb pre cestujúcich na slovenskej železnici.

Neplánovanú prestávku v Moldave využívam na oddych v práve rekonštruovanej staničnej budove. © Jaro Vybo

Za chvíľu sa objavuje súprava s mojimi vytúženými, tak akurát vychladenými troma Bdteermi. Nefrflite, že vozne určené pre osobáky sa tu asi ako jediné objavujú na rýchlikoch, nech sú radi, že tam vôbec nejaké rýchliky ešte majú! Súprava je tiež zaplnená možno ani nie na polovicu a moja šialená jazda (ten hluk a teplotu pri jazde náhradnými bagetami žiaľ pri čítaní článku nemôžete cítiť) sa tak vlastne končí a našťastie pokračuje ako pomerne pokojná. Na mape s pohybom vlakov ešte trochu sledujem, ako sa darí trpiacim v predchádzajúcej súprave. Na moje prekvapenie prešli aj Soroškou a neodstavili ich ani v Rožňave. Čas si krátim vyrátavaním, v ktorej stanici ich dobehneme a kedy si tí zúfalci budú môcť prestúpiť do našej súpravy. Spestrenie už príde iba pri dohadovaní sa s príbuznými na odvoze, keďže posledný miestny autobus zo Zvolena už nestíham. Tu sa ukáže, že trasa Gemeranu ide cez viac oblastí bez pokrytia mobilným signálom, resp. s veľmi slabým signálom, takže trošku adrenalínu pri mobilnej komunikácii som predsa len ešte zažil. 

Súprava bagiet napokon dorazila až do cieľovej stanice Zvolen. Keďže aj my sme mali “bežné” meškanie “z prevádzkových dôvodov”, tak sme ju napokon nedobehli a do Zvolena dorazili 15 minút po bagetách. Na mape ŽSR už svietila vo Zvolene červená bodka s meškaním obratového večerného Gemeranu do Košíc. Za tých 6 hodín sa nenašlo iné riešenie ako čakať na síce zmeškanú, ale o to luxusnejšiu súpravu. Čakajúci vo Zvolene, totiž podobne ako tí pred 6. hodinami v Košiciach ešte netušia čo ich čaká. Ja som napokon kvôli ďalšiemu odvozu vystúpil už v Detve a počkal si ešte na osobák do susednej obce. Samozrejme s ešte +20 minútami “z prevádzkových dôvodov”. Tretí vlak a tretie meškanie na mojej ceste, ktorá mala byť len úplne obyčajné zvezenie sa z jednej konečnej rýchlika na druhú konečnú. Na stanici v Košiciach som bol o 13-tej, teraz po 19-tej som v cieli cesty. Na cestu priamym vlakom z Košíc do Zvolena si radšej vyhraďte tak… 6 hodín. A veľa vody!

(Zmierlivý) záver

Opísaná jazda napokon nedopadla ani tak zle - prišiel som rýchlikom iba dve hodiny po tom plánovanom + treba zarátať “bežné” prevádzkové meškanie. Našťastie som nemal nejaký veľký ďalší prípoj napr. do zahraničia, či na lietadlo. Vlastne to bol napokon aký-taký “happy-end”. Na internete nájdete viacero starších článkov často s nadpisom “Cestoval som vlakom” s oveľa hororovejšími príbehmi o uviaznutí na niekoľko hodín, s deťmi, bez jedla, v noci a podobne. Pár linkov aj pridávam do súvisiacich odkazov. 

Je mi jasné, že raz za čas sa technika proste pokazí, stáva sa to aj vy vyspelejších krajinách. A verím, že zamestnanci sa aj posnažili pri hľadaní riešenia - napokon našli nám náhradnú súpravu namiesto prostého zrušenia vlaku. No ten pohľad z perspektívy cestujúceho, tá UX - “User experience”, ako hovoria vo viacerých oblastiach biznisu, je napokon taká, že vydalo až na tento antireklamný článok, možno ako formu vysporiadania sa s traumou. Za zmienku stoja tiež jednotlivé čriepky príbehu - v staniciach Košice, ani večer vo Zvolene sa nenašiel náhradný rušeň? OK, možno už bol nejaký nasadený inde. Sú postupy čo robiť pri takých teplotných extrémoch vo vlaku? Bude vedieť personál reagovať, keď tam ešte niekto skolabuje? Naozaj sa nedá spraviť viac pre informovanosť cestujúcich?

Dávno mám v pláne vytiahnuť rodičov - čerstvých seniorov - na “romantické spoznávanie zákutí Slovenska vlakom”. Ich vybavené “zadarmo-poukazy” už vyše roka kdesi ležia a ani oni ani ja akosi nenachádzame odvahu ich využiť.

Hlavne motivačné citáty občas hovoria, že život začína až za hranicou vašej komfortnej zóny. S týmto odhodlaním tak vyrážajú cestovatelia na hory, ďaleké výpravy, pustatiny na opačnom konci sveta, v extrémnych podmienkach, často na rôznych i netradičných dopravných prostriedkoch. A možno napokon vôbec netreba také veľké plány na prekročenie vašej komfortnej zóny. Stačí sa iba vybrať na cestu vlakom po Slovensku.

Súvisiace odkazy:

• https://blog.sme.sk/teplickova/spolocnost/ako-som-cestovala-vlakom
• https://blog.sme.sk/marian/nezaradene/cestoval-som-vlakom
• https://www.dailymale.sk/articles/ako-som-necestoval-vlakom_3833
• https://hnonline.sk/komentare/komentare/590449-hladny-smadny-a-frustrovany-ako-som-z-bratislavy-do-kosic-cestoval-9-hodin-blog

Úvodná snímka: Rýchlik Gemeran Košice-Zvolen prišiel do Fiľakova počas Zeleno Antonovej akcie, 18.6.2022 © Adrian Koronci