Veľká balkánska Odysea vol. 3 (časť 4: Keď 150 km verejnou dopravou za deň nezdoláš)

29.8.2023 8:00 Oliver Dučák

Školské a pracovné povinnosti mi v kombinácii so snahou oddýchnuť si od nich umožnili napísať poslednú časť reportáže až teraz, len niečo viac ako rok od návratu z dovolenky. Hoci táto reportáž bude opisovať oveľa dlhšiu cestu, než spomínanú vzdialenosť, tak zistíme, že aj keď má úsek v konkrétnom štáte v najužšom úseku na šírku zhruba necelých stopäťdesiat kilometrov, je takmer nemožné zdolať ho za jeden deň, ak sa s tým snažíme začať krátko poobede. Zároveň sa v reportáži stretneme ešte s jednou dojímavou epizódkou, ktorej aktérmi budeme my a pokladníčka ŽFBH v Sarajeve. Ako už niektorí uhádli, reportáž bude o poslednom úseku našej cesty: Sarajevo – Gelnica.

V Sarajeve sme sa deň pred našim odchodom neplánovali zdržať, ale navštíviť aj jeho okolie. Našim cieľom bolo mestečko Visoko, ktoré je známe geologickým útvarom v jeho tesnej blízkosti, ktorý mnohí nepovažujú za niečo, čo vzniklo prirodzene. Reč je o údajnej bosniackej pyramíde. Pokladníčka nás na železničnej stanici ale odpálkovala tým, že doobeda do stanice Visoko nejde žiaden vlak (hoci to mala uvedené jak vo vyvesenom cestovnom poriadku vo svojom okienku, tak to bolo uvedené aj na stránke ŽFBH – áno, zase som tej stránke uveril). Moju žiadosť o informáciu o reálnom čase odchodu vlaku do nášho cieľa využila na to, aby sa nás zbavila tak, že nás poslala o dve okienka ďalej s tým, že tam sú informácie a máme sa informovať tam. „Danas nema voza za Visoko.“ - dostalo sa nám informácie. Táto odpoveď nás od nejakých cestovateľských plánov na daný deň úplne demotivovala (hlavne že v blízkosti pokladní je snáď dodnes vyvesený baner, možno z roku 2005, lákajúci na nákup Interrailu u ŽFBH) a jeho zvyšok sme strávili len bezbrehým prechádzaním sa po Sarajeve, pričom sme sa nezabudli zásobiť suvenírmi na domov na mestskej tržnici. Pred odchodom zo železničnej stanice sme sa však ešte zastavili na tej autobusovej stanici na nákup cestovných lístkov do Chorvátska na nasledujúce ráno.

23.7.2022, príchod do Slavonskeho Brodu, © Oliver Dučák

Naša cesta domov začala 23. 7. 2022, kedy sme skoro ráno vyrážali zo Sarajeva do Slavonskeho Brodu Volvom od Flixbusu. Vyrazili sme po diaľnici spájajúcej Sarajevo a Zenicu a následne sme sa Bosnou a Hercegovinou pretĺkali pozdĺž železničnej trate do Doboja po cestách rôznych tried, za to však z môjho pohľadu pomerne obstojnej kvality. Po zhruba piatich hodinách cesty sme konečne dorazili do mestečka Brod, ktoré je situované na pravom brehu rieky Sáva, ktorá v tomto mieste tvorí štátnu hranicu medzi Bosnou a Hercegovinou (prípadne Republikou Srbskou – jednou z jej entít) a Chorvátskom. Na ľavom brehu rieky Sáva sa nachádza náš cieľ – Slavonski Brod, kde sme prestupovali na osobný vlak do stanice Strizivojna-Vrpolje. Na P (Os) 2513 bola radená jednotka 6 111 024, ktorá bola beznádejne posprejovaná rôznymi graffitmi, pričom jej interiér už tiež naznačoval, že zažil aj lepšie časy (taktiež v nej absentovala klimatizácia). V stanici Strizivojna-Vrpolje sme mali takmer hodinu a pol na prestup, avšak v miestnej horúčave sa nám nechcelo terigať do dediny s ťažkými batohmi na ramenách a tak sme využili chládok miestnej čakárne na úkryt pred horúčavou. V čakárni sme prišli na to, že rovnaký nápad mali aj dva miestne túlavé psi, ktoré tam ležali v kúte také „vypnuté“ z toho tepla, že jeden z nich skontroloval nás – prichádzajúcich – iba pootvorením svojho oka.

23.7.2022, 6 111 024 na vlaku P 2513, ktorým sme sa odviezli do stanice Strizivojna-Vrpolje, © Oliver Dučák

Čas odchodu nášho P 6326 do Osijeku sa pomaly blížil a krátko pred ním sa v stanici objavila motorová súprava 7 121 017, v ktorej už bola našťastie nainštalovaná aj klimatizácia. Spokojne sme sa teda uvelebili v jednej zo štvoríc miest, užívajúc si prúdenie chladného vzduchu a po zhruba hodine sme už vystupovali v stanici Osijek, v ktorej si spokojne brblala posunujúca 2044 021 od Đura Đakovića, ktorá z rôznych vozňov akurát skladala súpravu nočného vlaku idúceho z Osijeku do Splitu. Samotná stanica bola toho času v stave rozsiahlej rekonštrukcie. Staničná budova bola úplne uzavretá pre verejnosť, otvorená bola iba dopravná kancelária. Predaj cestovných lístkov bol zabezpečený v unimobunke na parkovisku pri staničnej budove. Naše ubytovanie sa nachádzalo hneď vedľa lávky vedúcej ponad koľajisko. Vzhľadom k aktuálnej klíme v Chorvátsku musím konštatovať, že naprojektovať lávku pre peších tak, že je celá obalená sklom, je prejav architektovho donebavolajúceho sadizmu a zlomyseľnosti. Prechod lávkou z nás vysal snáď viac tekutín, ako cesta neklimatizovanou súpravou zo Slavonskeho Brodu do Strizivojny-Vrpolje.

23.7.2022, 6 112 115-2 v žst. Strizivojna-Vrpolje, © Oliver Dučák

Nasledovala krátka sprcha a už sme utekali na nákup proviantu na ďalší deň, s ktorým sme spojili aj prehliadku centra Osijeku. Cestou sme natrafili aj na električkovú trať, ktorá viedla okolo železničnej stanice, avšak išlo o jednokoľajný úsek. Neskôr som sa dozvedel, že v Osijeku premávajú dve električkové linky, pričom tie sa stretávajú v centre mesta. Linka číslo 1 premáva zo západného na východný koniec mesta a linka číslo 2 spája juhovýchodnú časť mesta s jeho historickým centrom, ktoré obchádza spomínanou jednokoľajnou časťou, ktorá tvorí okruh týmto historickým centrom. Vozový park tvoria v súčasnosti prevažne vozidlá Tatra T3R.PV, ktoré sú oficiálne modernizáciou starších T3YU. Stretnúť sa tu môžeme ale aj s niekoľkými kusmi od Düwagu.

Samotný Osijek má pekne zrekonštruované historické centrum mesta, od ktorého to nie je ďaleko k rieke Dráve, ktorá tečie v jeho blízkosti. Pivári určite ocenia aj miestny výrobok Osiječko, ktoré u mňa chuťovo vyhralo nad všetkými chorvátskymi pivami, ktoré som mal možnosť ochutnať.

23.7.2022, 2044 021 počas posunu v žst. Osijek, © Oliver Dučák

23. 7. 2022 nás čakal posledný deň našej dovolenkovej cesty. Cieľ bol jasný – Gelnica. Skoro ráno sme sa pobrali na lávku ku staničnej budove, aby sme zistili, že náš vlak P 6202 do stanice Beli Manastir bude nahradený náhradnou autobusovou dopravou. Neochotne sme teda nastúpili do pripraveného autobusu a pohli sa smerom do pohraničnej stanice. Tam nás už čakal pristavený Bzmot 257, alebo v súčasnom značení motorový voz 117 257 spoločnosti H-START. Nakoľko to bola moja prvá možnosť cestovať touto jednotkou v Maďarsku, bol som zvedavý na jej prípadné špecifiká. Tým najvýraznejším, ktoré ma aj potešilo, bolo usporiadanie sedadiel 2+2, na rozdiel od našich motorákov radu 810/812.

Zo stanice Beli Manastir sme po kontrole preukazov totožnosti vyrazili načas a ani sme sa nenazdali a už sme boli na maďarskej strane. Pohraničnou stanicou Magyarbóly sme na moje prekvapenie preleteli a zastavili sme sa až na zhlaví. Rušňovodič následne s motorákom zašiel na pripravený prívešák na vedľajšej koľaji. Po zvesení súpravy ešte prebehla kontrola preukazov totožnosti (keďže Chorvátsko v roku 2022 ešte v Schengenskom priestore nebolo) a pohli sme sa ďalej do stanice Päťkostolie (Pécs). Počas cesty za nami ešte došiel maďarský vlakvedúci s oznamom, že mierne meškáme a či chceme pokračovať z Päťkostolia do Budapešti. Ak áno, že zavolá dispečerovi, aby náš vlak IC 817 Tettye počkal. Túto ponuku sme vďačne prijali. Našťastie, v Päťkostolí bol prestup veľmi rýchly a na obed sme už pomaličky vchádzali do stanice Budapest keleti pu, kde sme mali zhruba pol hodiny na prestup. Ten čas sme využili k rýchlemu nákupu občerstvenia na zvyšok cesty a uvelebili sa v IC 184 Hornád smerujúcom do Košíc. Na Slovensku nás čakali už len dva rýchle prestupy v Košiciach a Margecanoch. Jediným „spestrením“ cesty bol lesný požiar nad Veľkou Lodinou, ktorého dym bolo možné vidieť až zo stanice Margecany.

Ďalšia nádherná a poučná dovolenka sa dostala na koniec. Počas našej cesty sme mali možnosť za jeden deň navštíviť rôzne rozdielne svety, vidieť množstvo fascinujúcich prírodných krás, alebo žasnúť nad skvostami, ktoré vznikli pod usilovnými ľudskými rukami, vrátane mnohých železničných stavieb. Hoci sú debaty o Balkáne mnohými ľuďmi často vedené s dešpektom, je to stále miesto, kam sa rád vraciam aj kvôli istej ľudskej stránke daného regiónu. Hoci je železničná doprava na Balkáne spravidla na veľmi zlej úrovni, fanúšikom železničnej má aj napriek tomu čo ponúknuť vďaka nádherným horským tratiam, po ktorých sa tam dá zviesť. Jediné, či nádejnému cestovateľovi ostáva je vyhradiť si veľké množstvo času na plánovanie cesty, ktorá navždy, či už v dobrom, alebo zlom, ostane v zásobách jeho spomienok.

Úvodná snímka: 23.7.2022, 7 121 017 na čele P 6326 do Osijeku pripravený na odchod v žst. Strizivojna-Vrpolje, © Oliver Dučák