Do krajiny Mahábháraty, nie len za vlakmi (časť 1)

Reč je o Indii. Za normálnych okolností by som pravdepodobne patril k skupine ľudí, ktorá cestuje spravidla v Európe. Naše cestovateľské priority ale zmenil portál couchsurfing. Nakoľko už niekoľko rokov bývam sám a byt mám po rekonštrukcii ako-tak reprezentatívny, so Sašou sme sa v júni 2022 rozhodli vyskúšať couchsurfing z opačnej perspektívy a namiesto návštevy domácnosti v zahraničí ubytovať niekoho u seba. Našou prvou návštevníčkou bola Kanika z Indie, ktorá nám počas svojho pobytu povedala, že ak niekedy pôjdeme do Indie, máme sa jej ozvať a ona recipročne prichýli nás. To nám pochopiteľne dalo chrobáka do hlavy a hneď po návrate z minuloročnej dovolenky, ktorú som opísal aj v článkoch, sme si začali odkladať peniaze na letenky. V tom sme boli úspešní a tak sa nám v máji 2023 podarilo zakúpiť si spiatočné letenky z Viedne do Nového Dilí s prestupom v Dohe (Katar). To bola tá najjednoduchšia časť všetkých príprav na cestu. Prípravy na dovolenku v Indii popíšem jednotlivo, pričom popis všetkých týchto procesov bude v prvej časti cestopisu pravdepodobne prevažovať.

2.9.2023, Jeden z mnohých Gándhího pomníkov ©Alex Michelčík

Víza

Na webe indickej ambasády na Slovensku som sa dočítal, že občanom EÚ stačí na vstup do Indie elektronické výpalné vízum, pričom sa na príslušný portál dalo prekliknúť tlačidlom na stránke. Keďže mi moje schopnosti práce s internetom neumožnili nájsť na danej stránke nejaký súbor s podmienkami (alebo sa na ich umiestnenie na stránku kompetentní jednoducho vybodli – neviem), utvrdil som sa, že ak tam chceme cestovať len na dva týždne, postačí mi vybrať možnosť „mesačných víz“. Avšak, pri mesačných vízach mi časový odstup neumožňoval výber dátumu príchodu do Indie. Takto som to skúšal asi dva mesiace, až som sa nakoniec rozhodol risknúť to a vybrať si možnosť „ročných víz“. Takto sme vyplnili všetky požadované údaje (vrátane toho akú vieru vyznávame, či som vojak, alebo či som žil/narodil sa v Pakistane), zaplatili sme príslušný poplatok 40 USD za osobu (informácie na stránke ambasády hovorili o poplatku 80 USD za osobu) a pod napätím čakali na výsledok. Po zhruba jeden a pol dni na mňa počas môjho večerného relaxu za PC Saša zakričala zo spálne, aby som si skontroloval e-mail. Správne predpokladáte, čo ma tam čakalo.

2.9.2023, Chrám "Shri Laxmi Narayan Temple" ©Alex Michelčík

Itinerár cesty

Od Kanikinej návštevy u nás nás navštívilo ešte zopár couchsurferov a každému som na prosbu, aby som im odporučil niečo zaujímavé na Slovensku odpovedal, že kdekoľvek na Slovensko pôjde, všade natrafí na niečo pekné a zaujímavé, pričom pri takej malej krajine človeku paradoxne nestačí jeden život na to, aby to všetko navštívil. Teraz túto myšlienku uplatnime na Indiu a pokúsme sa aplikovať ju pri snahe navštíviť čo najviac miestnych zaujímavostí, avšak v takej miere, aby sme si to dokázali užiť. Pre plánovanie cesty vlakom som použil oficiálnu stránku indického štátneho dopravcu www.irctc.co.in. Ak sa nájde medzi čitateľmi tohto článku osoba, ktorá má negatívny názor na fungovanie internetového obchodu ZSSK, po pokuse zakúpiť si cestovné doklady na stránke indických železníc bude na internetový obchod ZSSK (prípadne iný internetový obchod európskeho železničného dopravcu) reagovať s nostalgickým úsmevom. Pri pokuse o nákup cestovných dokladov som natrafil na viacero nástrah:

• Nákup cestovného lístka je podmienený prihlásením sa do konta/vytvorením si konta na stránke.
• Kto takým kontom nedisponuje (ja), musí si ho vytvoriť. Tomu predchádza boj s húževnatou captchou, ktorá po troch dňoch opisovania kódu z obrázka usúdila, že asi naozaj nebudem robot a veľkoryso mi umožnila posunúť sa o krok vpred.
• Nasleduje vyplnenie údajov o cestujúcom, vrátane tých kontaktných. Následne – ak nie ste z Indie – vám stránka zahlási, že ako cudzinec musíte svoj ďalší postup vykúpiť aktivačným poplatkom vo výške 100 Rupií (cca 1,00€).
• Po úspešnom zaplatení ďalšieho symbolického výpalného je užívateľ dotlačený k overeniu e-mailovej adresy a telefónneho čísla. Toto overenie prebieha klasicky, kliknutím na aktivačný odkaz, ktorý je zákazníkovi zaslaný na e-mail, ktorý uviedol. Nasleduje dobrodružnejší krok, ktorým je overenie telefónneho čísla SMS kódom (predvoľba už bola predvolená, SMS napriek tomu neprišla). Ten mi však dodnes neprišiel ani po výdatnej e-mailovej komunikácii so zamestnancami Indických železníc (čo však musím pochváliť, je rýchlosť odpovede, ktorá sa približuje rýchlosti, akou odpovedajú kontaktné centrá ZSSK, ČD, H-START atď. – cca do 24 hodín).

3.9.2023, Vnútorná expozícia v železničnom múzeu v Novom Dilí ©Alex Michelčík

Naše šťastie (v nešťastí) bolo to, že sme mali v Indii kontakt, ktorý mal možnosť pomôcť nám dostať sa z tejto....kaše. Pre záchranu svojho zdravého rozumu som sa rozhodol využitie toho testu emócií, ktorý mi spoločnosť IRCTC pripravila, na vyhľadanie vlakových spojení s tým, že po naplánovaní cesty požiadam Kaniku, aby nám tie cestovné lístky zakúpila a poslala nám ich na e-mail (plán bol vyrovnať finančné rozdiely v Indii počas osobného stretnutia). Tento postup nám odobrila aj Kanika a následne ho uviedla aj do praxe. Náš pôvodný plán, ktorý zahŕňal aj zvezenie sa úzkorozchodnou traťou na trase Kalka – Shimla bol narušený zosuvmi pôdy, ktoré zniesli železničnú trať na mnohých miestach. Napriek tomu, že sa to miestnej správe podarilo opraviť za pomerne krátky čas, krátko po zrekonštruovaní trate sa prihnali ďalšie monzúnové dažde, ktoré trať zničili do takej miery, že jej oprava si už vyžadovala omnoho viac času, čo nám do nášho pobytu v Indii nezapadalo. To spôsobilo, že som týždeň pred odletom musel trasu upraviť, čo komplikovali vypredané vlaky. Dohodli sme sa teda s Kanikou na určitom železničnom „okruhu“, pričom po jeho naplnení sa odvezieme autobusmi do Himalájí, kde sa s ňou stretneme. Nakoľko nám podľa jej slov nehrozilo vypredanie autobusov z dôvodu veľkého množstva spojov jazdiacich na trase do bodu, kde sme sa s ňou mali stretnúť, padlo rozhodnutie kúpiť lístky na autobusy až v Indii.

31.8.2023, Rex 2527 v žst. Bratislava hl.st. ©Oliver Dučák

Dňa 31. 8. 2023 sme konečne vyrazili z Margecian vlakom Ex 606 do Bratislavy, odkiaľ sme pokračovali do Viedne, kde sme mali dohodnutý nocľah u mojej sesternice. Cesta ubehla tak, ako len cesta po veľakrát prejdenej severnej trase, môže prebehnúť. Do Bratislavy sme dorazili s miernym omeškaním, vďaka čomu sme do Viedne museli pokračovať vlakom idúcim o hodinu neskôr. Nasledovalo zvítanie sa s mojou sesternicou a večera v jednej z viedenských pizzerií, kde sme po chvíli zistili, že je nám pri komunikácii s personálom nemčina úplne zbytočná (Viedeň evidentne už dávno prebrala Budapešti titul najväčšieho slovenského mesta).

Ráno 1. 9. 2023 sme zavčasu vyrazili S-kom zo stanice Wien-Mitte do stanice Flughafen Wien. Hoci náš let QR190 odlietal až o 10:20, nechceli sme nechať nič na náhodu a preto sme si privstali (ďalším dôvodom bolo to, že som naposledy cestoval lietadlom v roku 1998). Check-in a všetky bezpečnostné kontroly však prebehli veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v autobuse, ktorý nás viezol od brány k lietadlu. Išlo o „menší“ Airbus, evidentne staršieho dáta. Sedadlá však boli vybavené operadlami s dotykovými obrazovkami, ktoré ponúkali možnosť napojiť sa na zábavný portál. Na dotyk však reagovali mizerne. Keďže som si od môjho posledného letu stihol vypestovať neopodstatnený strach z výšok, pri nástupe do lietadla mi stres zabezpečil určité dýchacie ťažkosti, ktoré ale ustúpili krátko po vzlete (vracali sa priebežne pri každej turbulencii, hlavne nad Perzským zálivom). Čakal nás let do hlavného mesta Kataru -  Doha, trvajúci zhruba päť hodín. Let, až na pár spomínaných turbulencií (počas jednej sa lietadlo muselo presunúť do vyššej polohy, čo bolo sprevádzané tým, že si letušky museli okamžite čupnúť), prebehol bez problémov. Katar nás privítal fackou v podobe ťažkého a horúceho vzduchu, ktorého horúčava bola umocnená všadeprítomným betónom v areáli letiska. Do terminálu nás tiež odviezol pristavený autobus. Tam nás čakali necelé štyri hodiny pauzy, kým nastal čas odletu lietadla do Indie. Ten sme strávili flákaním sa po letisku, a obzeraním si tovaru v predražených duty-free obchodoch a vysedávaním pri verejných elektrických zásuvkách za účelom nabitia batérií v našich mobiloch.

1.9.2023, Pozemná lanovka na letisku v Dohe ©Alex Michelčík

Terminál letiska v Dohe disponuje technickou zaujímavosťou v podobe dvoch kabín pozemných lanoviek s kolesami vybavenými pneumatikami, premávajúcich na betónovom podklade. Každá z týchto lanoviek disponuje svojou vlastnou traťou, ktoré spájajú dva najvzdialenejšie konce terminálu, čo funguje ako najrýchlejšia možnosť transportu medzi vzdialenejšími bránami.

Odlet nášho lietadla do Indie sa priblížil a tentoraz sme do neho nastupovali priamo z výsuvného zariadenia na bráne (nie som znalý leteckej terminológie, verím však že to, ako som to opísal, čitateľovi dáva predstavu, čo mám na mysli). Nastupovali sme opäť do Airbusu, tentoraz však o dosť väčšieho a o poznanie novšieho. Obrazovky na sedadlách reagovali na dotyk bezchybne a zábavný portál disponoval možnosťou zobrazenia prenosu z lietadlových kamier, takže som mal pekný prehľad o tom, čo sa deje pod lietadlom pred odletom.

Táto časť cesty sa už v miestnom časovom pásme odohrávala v nočných hodinách a na Medzinárodnom letisku Indiry Gándhiovej sme pristali nad ránom. Nakoľko na oblohe nebolo ani mráčika, pohľad z nočného letu nadol bol nesmierne fascinujúci. Pasová kontrola prebehla bez problémov a korektne (akurát som vstupnú pečiatku a pečiatku s vízami do pasu dostal na stránku s názvom „úradné záznamy“ a nie na stránku, kde sa takéto pečiatky zvyčajne dávajú). Nakoniec sme ešte pri bežiacom páse hodnú chvíľu čakali na našu batožinu, kde som so zdesením zistil, že sa mi v batohu nejakým spôsobom poškodila fľaša so sprchovým gélom, ktorého obsah sa následkom toho rozlial po batohu.

2.9.2023, Hala s pasovou kontrolou na letisku v Novom Dilí ©Oliver Dučák

Namrzene som si ho vyhodil na chrbát a pobrali sme sa so Sašou hľadať vchod do metra, snažiac sa vyhnúť dotieravým taxikárom. Od uniformovaného pána s útočnou puškou sme sa dozvedeli, že metro o takomto čase ešte nepremáva, ale že môžeme ísť autobusom, ktorý stál neďaleko. Pri autobuse sme ale nenašli ani živej duše a to sa k nám už zbiehali rôzne existencie ponúkajúce taxi služby. Voľky-nevoľky sme sa jedným nechali nahovoriť na odvoz do centra mesta, keďže sme ešte nedisponovali indickou sim kartou s dátami, aby sme si zavolali UBER. Dotyčný nám sľúbil, že nás odvezie za cenu 500 INR (len o trošku viac, ako 5,00€), čo mi prišlo znesiteľné (hoci podozrivo lacné), no neskôr sme sa na ceste dozvedeli, že to je len poplatok, ktorý im účtuje letisko za parkovanie a začali si od nás pýtať cca šesťkrát vyššiu sumu. V Novom Dilí sme nakoniec zistili, že v čase nášho príchodu začínal aj samit predstaviteľov štátov zo skupiny G20. Tomu zodpovedali aj mnohé policajné zátarasy po ceste, ktoré nám a našim „taxikárom“ doraziť do lokality, kde sme mali rezervované ubytovanie. To náš taxikár využil na to, aby nás zaviedol do akéhosi turistického centra, kde sme sa dozvedeli, že náš hotel vraj kvôli samitu zrušil našu rezerváciu. To sa nám snažili nahovoriť aj v telefóne, keďže sme im z toho „turistického centra“ zatelefonovali. Nahnevane som zložil, vyhulákal som sa na „taxikárov“ vytrvalo sa z nás snažiac dostať sumu, ktorú som im v strese odsúhlasil, zahlásil som im polovražedným tónom, že im dohodnutú sumu nedám, lebo nás neodviezli do destinácie, na ktorú sa suma vzťahovala a dal som im o pár stoviek menej. Taxikár síce súhlasil, no vrhol na mňa pohľad ako Hemingway na prázdnu fľašu vína. Nakoľko sme neboli ďaleko od adresy ubytovania (z letiskovej wifi som si stiahol do mobilu offline mapu Nového Dilí, aby som mohol sledovať jak to, kam nás vezú taxikári, tak to, kde aktuálne sme), rozhodli sme sa tam už ísť pešo, nakoľko po ceste aj tak každú chvíľu išlo nejaké vojenské, alebo policajné auto, ktoré by prípadného narušiteľa poriadku spacifikovalo.

2.9.2023, jeden z chrámov v blízkosti nášho hotela ©Alex Michelčík

Po asi tristo metroch chôdze prázdnym Dilí sa k nám odnekiaľ prikmotril tuk-tuk, ktorý išiel krokom vedľa nás asi pol kilometra a vytrvalo nám ponúkal odvoz. Keďže som už bol unavený, začal som s ním vyjednávať o cene (agresívny tón som si už pre istotu ponechal), pričom nám ponúkol cenu okolo 2€, keďže nám tiež začal čosi tvrdiť o uzávere mesta. Povedal nám, že nás teda vezme a cestou sa zastaví zistiť cestu. Moje vnútorné božstvo trpezlivosti odistilo svoj guľomet, keď sme sa s tuk-tukom opäť objavili pri spomínanom „turistickom centre“. Po pár minútach rozhovoru (s ťažko potláčaným výlevom v mojom prípade) sme sa za pomoci relatívne ochotného zamestnanca „kancelárie“ dohodli s tuk-tukárom na cene cca 6-7€, nakoľko kvôli zátarasám musel ísť okľukou (tento argument som mu bol ochotný akceptovať, keďže nás v danú noc naozaj cez niektoré zátarasy vojaci nepustili).

Takto sme sa asi o štvrtej ráno miestneho času (prílet sme mali okolo druhej nad ránom) dorazili do hotela Shivdev International. Skutočný šok nás čakal práve tam. Kým za cenu uvedenú na booking.com od nás chceli, aby sme mali check-out presne za 24 hodín (o pol piatej ráno....to ani náhodou), za check-out v čase, ktorý deklarovali na ceduľke nad recepciou (12:00) už chceli o pár stoviek Rupií viac. Nastala ďalšia hádka, kde som ja hral agresívneho a recepčný blbého, až kým sme rezignovane cenu neprijali (o takom čase sa nám iné ubytovanie hľadať nechcelo a asi by sme nič, čo by sa z nášho pohľadu blížilo k normálu, asi nenašli. Recepčný nám pritom ešte nemal z čoho vydať, pričom nám ale sľúbil, že pri check-oute dostaneme peniaze naspäť (dostali sme). Saša to pre istotu celé nenápadne nahrávala.

2.9.2023, V centre Nového Dilí pri zastávke metra Rajiv Chawk ©Alex Michelčík

Izba, na ktorú nás jeden zo zamestnancov zaviedol bola vrcholom pre vytvorenie si prvého dojmu o hlavnom meste Indie. Zatuchnuté obliečky, špinavé steny a špinavá kúpeľňa, vyslovene čosi iné než to, čo hotel uvádzal v galérii na booking.com. Zamestnanca, ktorý nám ešte s dotieravým úsmevom podával menu, z ktorého si môžeme vybrať a objednať jedlo do izby priamo z hotelovej reštaurácie (za čo sme na neho pozreli ako Mária Antoinetta na gilotínu), sme radšej poslali preč a nejak sa umyli (v smradľavej vode idúcej z kohútika) a pokúsili sa spať hovoriac si, že jednu noc tam vydržíme a dúfajúc, že išlo o poslednú zlú skúsenosť s Indiou (čerešnička: záchod bol síce západný, ale vylúčený odpad sme museli splachovať vodou z obrovského vedra, ktoré bolo vedľa neho).

Keď sme sa zobudili, rozhodli sme sa, že sa pôjdeme skúsiť niekam najesť a následne si vymyslíme program. Náš kontakt, couchsurfer Rahul, s ktorým sme sa mali stretnúť, aby nás po Novom Dilí sprevádzal, sa nám počas cesty do centra mesta ospravedlnil že nemôže prísť, pretože ho deň predtým zrazilo auto, keď išiel kamsi na svojom skútri. Keď som mu zreferoval, ako vyzeral náš príchod do Indie, vyjadril nad tým hlboké poľutovanie spojené s ospravedlnením a do budúcna nám odporúčil, aby sme v rámci Nového Dilí nebrali do úvahy, že mestská časť Paharganj (čítaj zhruba ako Pahargańdž) má výhodnú polohu pri centre mesta a železničných staniciach, keďže ide o lokalitu, ktorej charakter hraničí so slumom. Útočisko pred pražiacim Slnkom sme našli v podniku Chai Point, kde sme videli stravovať sa rodinu s deťmi, ktorá vyzerala byť po finančnej stránke na vyššej úrovni, čo bol jeden zo signálov, ktorý nám indikoval, že návšteva a konzumácia tam môžu byť bezpečné.

2.9.2023, Červená pevnosť v Novom Dilí ©Alex Michelčík

Počas raňajok sme si ako prvý cieľ určili Červenú pevnosť, kam sme sa vydali metrom. Miestne metro patrí k veľmi prepracovaným a moderným systémom verejnej dopravy. Bezpečnosť je ale všade kladená na prvé miesto. Rovnako ako v prípade letísk a železničných staníc, aj v prípade metra sa musia vchádzajúci najprv podrobiť bezpečnostnej kontrole (batožina na pás na röntgen, osoba sa prejde cez rám, pričom je ešte po prípadnom zapípaní rámu dodatočne prehľadaná ručným detektorom, ktorý je obsluhovaný jedným z prítomných vojakov/vojačiek. Bezpečnostná kontrola je zároveň rozdelená na pánsku a dámsku časť, pričom dámska časť je ohradená stenou (pravdepodobne zo sadrokartónu), aby bola prehliadka ušetrená zvedavých pohľadov okoloidúcich. Keď sme sa pri pokladni dostali na rad predrali cez dav, aby sme si kúpili lístky na metro, požiadal som rovno o celodenný, ktorého inzercia na okienku upútala moju pozornosť. Jeho cena bola 200 INR, z čoho 50 INR tvorí zálohu za čipovú kartu, na ktorú je cestovný lístok nahrávaný.

Samotný vozový park miestneho metra pozostáva zo štvorvozových súprav vyrobených konzorciom na čele s Mitsubishi v indickom závode BEML (Bharat Earth Movers Limited). Napájací systém je 25 kV/50 Hz, ktorý súprava odoberá z trolejového vedenia nad traťou. Súpravy sú priechodzie a výrazne klimatizované, čo spôsobuje nepripravenej osobe silné teplotné šoky. Počas našich jázd metrom som zaregistroval pohyb klimatizovaného vzduchu, čo ma (spoteného z vonkajšieho prostredia) potešilo asi ako vegetariána účasť na zabíjačkovej hostine. Miestne autority nezabúdajú ani na ženy, ktoré majú v každej súprave vyhradenú časť súpravy, kam majú chlapi zákaz vstupu. Raz sme omylom vliezli do výhradne ženskej časti, na čo sme boli (som bol) vzápätí upozornení miestnymi ženami. Chvíľu na to nabehli do vozňa bezpečáci s bambusovými tyčami, ktorými vyhnali ostatných chlapov, ktorí sa upozorneniami žien nedali vyviesť z miery. Metro sa nepohlo, kým z dámskej časti nevyhnali posledného chlapa. Cesta metrom každopádne patrí medzi rýchle a lacné spôsoby prepravy v Novom Dilí.

2.9.2023, Mešita Jama Masjid ©Alex Michelčík

Zo zastávky Rajiv Chowk sme sa odviezli do stanice Chandni Chowk, odkiaľ sme plánovali ísť do Červenej pevnosti. Pri hľadaní vchodu do múzea sa nám nechtiac podarilo zatúlať do blízkeho slumu. Našťastie na nás miestni zazerali len o trošku menej začudovane, ako miestne makaky. Po uvedomení si nášho omylu sme sa jednoducho otočili a vrátili sa tou istou cestou. Na okraji slumu sme stretli skupinu belošiek, z ktorých sa vykľuli francúzske turistky. Pri hľadaní vchodu do pevnosti sme sa rozhodli pripojiť k nim. Pri vstupe do pevnosti sme však naše rozhodnutie prehodnotili. Nie že by sme nečakali fakt, že budú v pokladniach od zahraničných turistov vyberať omnoho vyššie vstupné, ako od domácich a boli sme s tým celkovo zmierení, avšak cenník v Červenej pevnosti nás mierne vytočil. Od domácich chceli za vstup 50 INR, zatiaľ čo od zahraničných požadovali 950 INR. Hoci navýšené vstupné nepredstavovalo v prepočte nejakú horibilnú sumu (v konečnom dôsledku išlo o nejakých 10-11€), percentuálne sme to ale považovali za bohapustú zlodejinu. Nakoľko Sašu začalo až nebezpečne ubíjať Slnko, rozhodli sme sa radšej pohľadať miesto, kde by sme sa pred ním skryli. Ako úkryt nám poslúžila neďaleká klimatizovaná lekáreň, kde nás lekárnik pohostil pohárom vody (najprv nám ju išiel načapovať z vodovodu, ale potom sa uprostred pohybu zasekol, pozrel na nás a následne sa obrátil k automatu s balenou vodou).

Našim náhradným cieľom bola neďaleká mešita Jama Masjid. Ide o nádhernú mughalskú stavbu, ktorá bola vybudovaná na základe rozhodnutia mughalského císara Šahdžahána v 17. storočí. Stavebným materiálom je kombinácia červeného pieskovca (ktorý sa veľmi ľahko rozžeraví a spáli vám nohy) a bieleho mramoru. Po zdolaní schodiska, keďže sa mešita nachádza na vyvýšenej plošine, sme si museli dať obuv do úschovy a do mešity sa vydať bosí. Ja som ešte od jedného z miestnych dedkov obdržal handru, ktorú som si musel uviazať na boky, nakoľko som mal kraťasy, ktoré mi nezakrývali kolená. Chôdza naboso po rozpálenom pieskovci ma tešila zhruba ako akupunktúra belemnofobika, avšak miestni sa vynašli a v priestore boli vytvorené „chodníčky“ z látok porozhadzovaných po zemi, ktoré boli rozpálené trošku menej, ako okolitý kameň. Pozornosť miestnych a povinné selfíčka s nimi boli samozrejmosťou už od rána. Pri odchode sme ešte zažili mierne nedorozumenie, keď sme sa pri preberaní obuvi od dedka dozvedeli, že nám zabudol oznámiť, že (bieli) ľudia musia za úschovu platiť. Už len z princípu sme zdrhli hneď, ako jeho pozornosť upútala dvojica Švajčiarov.

2.9.2023, Chrám "Shri Laxmi Narayan Temple" ©Alex Michelčík

Našim posledným cieľom na daný deň bol chrám bohyne Shri-Lakshmi (čítaj Šri-Lakšmi), ktorý sa ale skladá z mnohých svätýň. Práve tam sme našli aj príjemnú a bezpečne vyzerajúcu reštauráciu, kde sme sa rozhodli ostať a stráviť večer. Následne sme sa presunuli na náš....hotel, aby sme sa ozvali príbuzným.

Nasledujúci deň nás čakalo železničné múzeum v Novom Dilí, ktoré som určil ako povinnú jazdu bez možnosti protestov (našťastie to Sašu tiež zaujímalo). Najprv nás ale čakalo balenie a odchod z...hotela. V predchádzajúci večer pri návrate som zaregistroval relatívne slušne vyzerajúci hostel (s nápisom backpacker friendly) pár metrov od nášho....hotela a rozhodli sme sa, že tam poprosíme personál, či by sme si tam mohli uschovať veci. Tento nápad nám personál hostela odobril (dokonca bezplatne) a už nám nič nebránilo v ceste. Najprv sme sa vybrali na raňajky do už spomínaného Chai Pointu. Následne sme sa už chceli vybrať na metro, keď sa nám zrazu prihovoril jeden z miestnych (také to klasické interview odkiaľ sme atď.). Keď už videl, že sa ho snažím poslať tam, kde Slnko nesvieti, ubezpečil nás, že nám nechce nič predať a po krátkom rozhovore nás ešte zaviedol do akejsi vládnej turistickej kancelárie (bola tak aj označená). Tam sa nám (hneď ako sme dopili masala-chai, ktorý nám okamžite ponúkli) podarilo zohnať sim kartu miestneho operátora s dátami (1,5 GB na deň počas nášho pobytu) za cca 6€ a tiež sme si kúpili cestovné lístky na autobus do Himalájí. V tomto prípade nás ale tiež pekne oholili (v ďalších častiach sa k tomu dostanem), avšak za tú vzdialenosť sme zaplatili podľa mňa sumu porovnateľnú s cenami cestovných lístkov na diaľkové autobusy do zahraničia na Slovensku (na Indiu však pekne drahé). Išlo o nejakých 35€ na osobu.

3.9.2023, B-779 (asi tiež) z úzkokoľajky v Darjeelingu v železničnom múzeu v Novom Dilí ©Alex Michelčík

Po úspešných transakciách a aktivácii sim karty, ktorá bola podmienená a zaslaním fotografie mojej tváre operátorovi Airtel som si ešte pomocou miestnej wifi stiahol aplikáciu UBER (nebudem predsa drahocenné dáta mrhať na sťahovanie aplikácií) a pobrali sme sa do železničného múzea. Objednaný šofér prišiel takmer okamžite (bonusom bolo klimatizované auto) a o pár minút sme už vystupovali pred múzeom. Predtým, než sme sa dostali k pokladni, sme si museli tľapnúť rukami s okolo idúcou školskou skupinou (jeden odvážlivec prišiel a suverénne, „európsky“ si s nami aj potriasol rukou) v nádherných uniformách s oranžovými košeľami a sivými nohavicami. V pokladni pri múzeu sme si zakúpili vstupenky za 50 INR (niečo vyše 0,50€) s doplatkom 20 INR za Joy Train, na ktorom je možné zviezť sa v areáli múzea (v železničnom múzeu zrejme neočakávajú nával zahraničných turistov, takže sme výnimočne neboli cenovo znevýhodnení oproti domácim).

Samotné železničné múzeum je rozdelené na vonkajšiu a vnútornú expozíciu. Vonkajšia expozícia zahŕňa desiatky kusov historickej železničnej techniky, ktorá je napriek zjavným vplyvom počasia pôsobivá. V areáli vonkajšej expozície je zároveň možné zviezť sa na Joy Train. Ide o úzkorozchodnú súpravu ťahanú imitáciou parného rušňa s naftovým motorom po malom okruhu prostred areálu, pomedzi niektoré vystavené rušne a vozne. Z môjho pohľadu veľkú zaujímavosť miestneho múzea tvorí unikátny železničný systém, ktorý krátko fungoval v indickom kniežatstve Patijála. Ide o jednokoľajku, ktorá premávala po jednej stredovej vodiacej koľaji, pričom rovnováhu udržiavala jazdou po betónovom podklade. Podrobnejšie informácie o tomto zaujímavom systéme nájdete na Wikipedii. Jej trať tvorí v múzeu tiež menší okruh, avšak v čase našej návštevy jednokoľajka (s parným hnacím vozidlom) nepremávala. Rovnako po svojom okruhu nepremávala ani modelová železnica v mierke 1:8. Vo vnútornej expozícii múzea nájdeme hlavne exponáty, ktoré návštevníkom priblížia základné fungovanie železníc na indickom subkontinente, prípadne sa návštevník dozvie aj čosi o histórii železníc v tejto časti sveta, pričom natrafiť tam môžete aj na prierezy vozňami, stavbou tunela, alebo pulty z dopravných kancelárií a podobne.

3.9.2023, Konštrukčný rad som nevypátral, vzhľadom mi ale trochu pripomínajú naše 754 ©Alex Michelčík

V areáli múzea sa nachádza aj reštaurácia, kde sme sa zastavili na obed a pri konzumácii parathy s paneerom (také múčne placky s indickým syrom, ktorý je dosť podobný tvarohu) sme vymýšľali, čo ďalej. Nakoniec sme sa rozhodli ísť do Lotosového chrámu. Ide o jeden zo štrnástich bahájskych chrámov. Baháizmus je náboženstvo, ktoré (veľmi zjednodušene povedané) považuje všetkých bohov svetových náboženstiev za predstaviteľov dlhého radu božích prejavov jedného, univerzálneho celosvetového boha. Nič z toho by na tom vo mne nebudilo dojem sekty, ak by medzi tieto prejavy nepovažovali aj zakladateľa tohto náboženského prúdu Bahá´u´lláha, ktorý žil v 19. storočí. Uberom sme sa nechali priviezť takmer ku vchodu, ku ktorému sme sa ale museli predrať cez množstvo národov. Po bezpečnostnej prehliadke, vystaní si radu a zabalení si obuvi do vrecúška, ktoré sme niesli so sebou, sme boli na asi 15 minút vpustení do sály, kde sme si mohli oddýchnuť, rozjímať, či pomodliť sa a následne nás už hnali von, aby mohli do sály pustiť ďalšiu várku návštevníkov. Musím podotknúť, že to množstvo ľudí tam mali zorganizované tak efektívne, že aj organizáciu milujúci Švajčiari by si možno so závisťou robili poznámky. Chvíľu po odchode z chrámu sa pri Saši objavila istá žena, už na pohľad patriaca do nižších kast, ktorá jej na čelo otlačila farbou základ akéhosi náboženského symbolu. Pre pokračovanie ale natiahla ruku a spustila „money money money money, na čo sa jej odo mňa dostalo odpovede „nou mani“ a odkráčali sme preč. Po chvíli sme si všimli viac turistiek s európskymi črtami s nedokončenými farebnými symbolmi na čelách.

3.9.2023, Lotosový chrám ©Alex Michelčík

Ostávalo nám už len niečo cez 4 hodiny do odchodu vlaku, čo nám už nedávalo veľa času na ďalšie prehliadky, avšak Saša ma ešte presvedčila, aby sme sa išli pozrieť do chrámu Akshardam. Ten bol otvorený (čo som sa dozvedel až pri písaní tohto článku na Wikipedii) v roku 2005. Napriek tomu pôsobí pomerne historickým dojmom a ide o jeden z najväčších hinduistických chrámov. Vstupu predchádza (kvôli množstvu ľudí) asi polhodinová bezpečnostná prehliadka, pričom drvivú väčšinu vecí si musíte odložiť v perfektne zorganizovanej šatni. Pri prehliadke mi však vojaci našli zakázanú externú batériu, čím som si vyslúžil ešte jeden prestoj v rade na šatňu. Saša na mňa musela čakať v chráme osamote a ja som išiel zošalieť od strachu o ňu v tej mase ľudí. Chrám je nádherná mramorová stavba v mimoriadne rozľahlom areáli. Vzhľadom k tomu, že sa v ňom ľudia hlavne modlia, čo je pomerne intímna záležitosť, je v chráme zákaz fotenia.

Po prehliadke chrámu sme hodnú chvíľu čakali na UBER, ktorým sme sa odviezli do hostela v ktorom sme si nechali batohy. Tie sme našli neporušené tam, kde sme si ich položili. Nastal ale problém, že na ulici, na ktorom sa ten hostel nachádzal, bola pomerne rozsiahla zápcha a vlak do Džodpuru (v anglickom zápise Jodhpur) nám odchádzal z trošku vzdialenejšej stanice Old Delhi. Po asi trištvrť hodine žiadostí o odvoz a ich odmietaní, sa nám ako tak podarilo zohnať UBER na príslušnú stanicu, na ktorú sme sa dostali asi pol hodiny pred pravidelným odchodom vlaku 22995 Mandore Expres. O cestovaní v tomto vlaku si už povieme ale v ďalšej časti (aby sa to málo z miestnej železnice, dostalo aspoň po troške do každého článku).

Úvodná snímka: 3.9.2023, F1-734 v železničnom múzeu v Novom Dilí ©Alex Michelčík