Do krajiny Mahábháraty, nie len za vlakmi (časť 2)

Keď sme sa 3. septembra večer konečne pohli Uberom smerom do stanice v Starom Dilí (názvy železničných staníc budem písať po anglicky, názvy miest a obcí, ktoré sme navštívili, budem písať po slovensky, pokiaľ slovenský názov danej lokality existuje), spadol mi malý kameň zo srdca, hoci som bol stále trošku nervózny, či sa nám podarí zo zápchy predrať včas. Cestou sme zároveň mali možnosť pozorovať dianie v uliciach indického hlavného mesta v čase, keď vonkajšie teploty klesnú dostatočne na to, aby sa v nich prebudil život (odhliadnuc od toho, že to aj večer pre mňa bolo demoverziou pekelných plameňov, ktoré ma čakajú za slzy všetkých ľudí, ktorých sa kedy môj humor negatívne dotkol).

3.9.2023, WAG-9HC 38208 počas posunu v žst. Old Delhi ©Oliver Dučák

Na železničnú stanicu, odkiaľ sme cestovali, sme dorazili asi pol hodiny pred pravidelným odchodom vlaku (aspoň tak mi to pripadá – Saša mi pri písaní článku tvrdila, že sme tam čakali oveľa dlhšie). Čas sme tam využili na nákup zásob džúsov a pitnej vody do vlaku a niečoho pod zub v čomsi, čo by sme s prižmúrením oka mohli nazvať staničnými potravinami európskeho formátu, keďže sme zatiaľ nemali predstavu, čo nás čaká. Po nákupe sme sa, prekračujúc ľudí čakajúcich na svoje vlaky, ležiacich krížom-krážom cez seba na dekách na zemi (a spravidla vyvalene na nás zízajúc), pobrali do vlaku. Najprv sme síce netušili, kde na vozni máme hľadať jeho označenie, no po dobre mierenej rade od miestnych sme sa nakoniec uvelebili v našom vozni M2 (trieda Third AC Economy) na spodných miestach 33 a 36 (Vozne sú v Indii označované štítkom v tvare striešky, aby sa zväčšil uhol, z ktorého je možné vidieť označenie vozňa. Štítok sa nachádza zavesený v strednej časti bočnej skrine vozňa). V podstate išlo o klasický plackartný vozeň, aký poznáme z rôznych postsovietskych krajín, s ležadlami na jednej strane kolmo usporiadanými voči smeru jazdy a na druhej strane rovnobežne voči smeru jazdy, akurát s tým rozdielom, že v tejto triede boli nad sebou tri ležadlá a pod spodným sedadlom sa nenachádzala truhlica na batožinu, ako to poznáme napríklad z obligátnych Ammendorfov. Klimatizácia aj elektrina fungovali bezchybne. V cene lístka sme mali zahrnutú aj posteľnú bielizeň, ktorá bola zabalená v dotrhanom papierovom obale, no všetko žiarilo čistotou. Išlo o jeden z mnohých vozňov, ktoré indickým železniciam od roku 1998 dodávala spoločnosť Linke Hofman Busch, ktorú v tom istom roku prebral Alstom, odkedy je známa ako Alstom Transport Deutschland (aspoň podľa Wikipedie).

3.9.2023, Spoločná fotka s indickým kolegom ©Alex Michelčík

Z Dilí sme vyrazili načas. Vlakom č. 22995 Mandore Expres sme sa viezli na jeho konečnú stanicu Jodhpur Jn v meste Džodpur, ktoré je druhým najväčším mestom v indickom štáte Radžastan. Krátko po odchode z Dilí prebehla kontrola cestovných lístkov. Sprievodca si skontroloval každého cestujúceho podľa jeho mena, ktoré mal zapísané v zozname v služobnom tablete. Keď nás skontroloval, poprosil som ho o spoločnú fotku, s čím nadšene súhlasil. Neskôr mi napadlo, že absolútne netušíme, ako to v Indii funguje s budením sa vo svojej cieľovej destinácii, ak by som vystupoval v jednej z nácestných staníc. Od miestnych (ktorí vedeli po anglicky) som sa dozvedel, že sa o to v podstate každý stará sám. Vlakom pravidelne prebiehali upratovacie čaty v krikľavých modrých uniformách/montérkach. Občas cez vozeň prešiel aj predajca čaju s obrovskou bandaskou plnou legendárneho masala čaju, ohlasujúci svoju prítomnosť prenikavým verklikovaním „ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ ČAJ“. Cesta vlakom ubehla rýchlo a relatívne príjemne a do našej cieľovej stanice sme dorazili s meškaním len necelých desať minút. Pred príchodom do Džodpuru (po mojom prebudení sa) púštnej scenérii dominovali predmestia s ohromným množstvom smetia, bordelu, opíc, túlavých psov a rôznych príslušníkov „nižších kast“ (v Indii je síce kastový systém oficiálne zrušený a spoločenská hierarchia založená na tomto systéme je zakázaná, no na obyvateľstvo to má v mnohých prípadoch – až na pár výnimiek – asi taký účinok, ako keby u nás nejaký optimista skúsil zákonom zakázať oslavovať Vianoce). Výstup z vlaku v Džodpure sa opäť nezaobišiel bez teplotného šoku spôsobeného horúčavou sálajúcou zo všadeprítomného betónu, pričom vestibul v staničnej budove bojoval s vysokými teplotami iba množstvom ventilátorov visiacich zo stropu. Akonáhle sme prešli bezpečnostnou kontrolou a ocitli sme sa pred staničnou budovou, boli sme obkľúčení miestnymi podnikavcami, ktorí nás zo všetkých strán častovali otázkami „Taxi?“, alebo „Tuk-tuk?“. Nakoľko sme už mali indické dáta a v Džodpure je dostupný UBER, so škodoradostným úsmevom a pocitom zadosťučinenia som sledoval, ako postupne namrzene odchádzajú po obdržaní informácie, že na cestu do hotela využijeme nepriateľa všetkých taxikárov. Pár minút na to sme už nastupovali do klimatizovaného auta.

4.9.2023, Výzdoba interiéru staničnej budovy v žst. Jodhpur Jn. ©Alex Michelčík

Šofér sa s nami okamžite dal do reči a po vyťažení všetkých informácií o našom pôvode a zamestnaní sa k nám z usmiatych úst donieslo g „Uelkam tu Džodpur, sr.“ (Welcome to Jodhpur, sir. – Vitajte v Džodpure, pane). Po asi 600 metroch príjemného rozhovoru auto náhle zastavilo na nejakom frekventovanom námestíčku plnom tuk-tukov a od šoféra k nám doznelo „Sr, aj mast stop hír. D kár kenot kontiňjú, bikóz of siti rúls“ (Sir, I must stop here. The car can not continue, because of city rules – Pane prepáčte, ale tu musím zastaviť. Auto nemôže pokračovať kvôli mestským pravidlám). Vo vrecku sa mi otvoril nožík (iba obrazne) pri pomyslení na to, že sa miestnym chytrolínom podarilo prísť na spôsob, ako vybabrať aj s algoritmami Uberu. Nie že by bola cena za Uber vysoká (niečo cez 2€), išlo mi opäť o princíp. Akonáhle však šofér na svojom mobile klikol na ukončenie cesty, cena v zapätí klesla z cca 200 INR na cca 90 INR, čo ma trošku upokojilo. Zároveň nám šofér ešte vybavil tuk-tuk k nášmu ubytovaniu za 150 INR. Po chvíli sa ukázalo, že naše ubytovanie je zašité v takých uličkách, že sa k nim ani tuk-tuk nedostane (čo ma po skúsenostiach s ubytovaním v Dilí trošku zneistilo) a tak nás vysadil na ďalšom neveľkom námestí, ktorému dominovalo niekoľko stánkov/obchodov s potravinami. Našťastie si Saša za pár sekúnd všimla smerovú tabuľu s názvom nášho ubytovania a po asi dvoch minútach šliapania úzkymi uličkami sme sa ocitli pred našim ubytovaním.

Náš hotel vlastne nebol hotel, ale tzv. guest house s názvom Cosy guest house. Ako sa neskôr ukázalo, výber tohto ubytovania bol zásahom do čierneho (opäť obrazne povedané – nie že si to niekto zle vysvetlí) a moje obavy boli neopodstatnené. Privítal nás starý pán, ktorý nás vo vstupnej hale usadil na gauč a okamžite nám naservíroval legendami opradený masala čaj. Nechal nás na pokoji, aby sme ho dopili a check-in prebehol až potom. Následne nás zaviedol do našej izby. V ten deň sme sa rozhodli po si väčšinu dňa oddýchnuť a do ulíc sa vybrať až neskôr. Prípadná možnosť zmeny plánu bola pár minút po tomto rozhodnutí eliminovaná mojím zakopnutím bosou nohou o mrežu, ktorá zakrývala dieru v podlahe pri našej izbe. Takto bola indická stavba pokrstená slovenskou krvou, ktorá mi z malíčka na ľavej nohe tiekla v na prvý dojem hrozivom množstve. Keďže ale k úrazu došlo asi meter od našej izby, tak som bol (hneď po tom, ako som okolitých Indov kultúrne obohatil rekapituláciou všetkých ľubozvučných slovenských vulgarizmov) jedným skokom v izbe, kde som si ranu okamžite zalial domácou pálenkou (percentá radšej neuvediem), ktorú sa nám podarilo prepašovať do Indie pre potreby každodennej vnútornej dezinfekcie, dúfajúc že som si nezabezpečil možnosť (nutnosť) návštevy indického zdravotníckeho zariadenia za účelom pichnutia tetanovky. Malíček mi stŕpol a každý krok bol nepríjemne bolestivý. Keď som majiteľovi oznámil, že som mu vlastnou krvou obohatil výzdobu zariadenia, nevedel sa mi prestať ospravedlňovať za umiestnenie mreže tak blízko izby a hneď mi opuch natrel nejakou octánovou masťou a zaviazal obväzom. Po obutí topánky sa vďaka jej tlaku na opuch bolesť znásobovala pri každom pokuse o krok, takže jediné, čo som si večer dovolil, bola krátka prechádzka uličkami okolo hotela.

5.9.2023, Výhľad z pevnosti Mehrangarh ©Alex Michelčík

Do rána malíček zdvojnásobil svoj objem a hral päťdesiatimi odtieňmi fialovej. Síce som už bolesť výrazne necítil, ale prišiel som na to, že to trvá len do momentu, kým si obujem topánku. Majiteľ hotela ma ráno súcitne prezrel a navrhol mi, že neďaleko je nemocnica a že ak chcem, môže ma tam zobrať ku svojmu doktorovi, aby mi ten malíček prezrel, či ho nemám zlomený. Ponuku som zdvorilo odmietol s tým, že ak by to bolo zlomené, tak by som nevedel od bolesti vôbec chodiť. Rozhodnutie prijal s tým, že ponuka stále trvá a oznámil mi, že by pre mňa bolo vhodné zakúpiť si nejaké sandále, ktoré by mi netlačili na obuv. S tým som voľky-nevoľky súhlasil (sandále považujem za nie veľmi praktickú obuv) a tak sme sa so Sašou pobrali do ulíc pohľadať nejakú predajňu obuvi. Našli sme ju neďaleko miesta, kde nás deň predtým vysadil tuk-tuk. Privítal nás usmiaty predavač s otázkou, ako nám môže pomôcť. Vysvetlil som mu situáciu, odvodzujúc od nej svoju požiadavku, ktorú som podoprel stavom svojej nohy, ktorú som mu ukázal. Odpoveďou bolo mierne teatrálne zalamanie rukami (ktoré s odstupom času s miernou istotou hodnotím aj ako úprimné) a pozvanie na čaj. Keďže vraj odmietnutie patrí medzi urážky, pozvanie sme prijali, na čo sa pri nás v sekunde zjavil jeho pomocník s malými papierovými kelímkami horúceho masala čaju, ktorý kúpil od jedného z pouličných predavačov. Počas pitia čaju nás spovedal (klasicky, odkiaľ sme a pod.). Keď sme dopili, podali sme mu kelímky s otázkou, či by ich hodil do koša. S úsmevom ich od nás zobral a vzápätí sme sa pri pohľade na kelímok letiaci ponad pult na ulicu dozvedeli, že tým smetným košom je samotná ulica. Následne sme prešli k obchodovaniu. Pomocník priniesol niekoľko škatúľ sandálov a začali sme skúšať. Predavač ma opatrne vyzul a ešte opatrnejšie mi na nohu navliekol sandál, ako princ Popoluške črievičku. Po miernom uvoľnení predného remienka som usúdil, že mi sandál sedí na nohe pohodlne a chôdza ma nebolí. Keďže som sa nechcel veľmi zdržiavať preberaním sandálov, opýtal som sa ho na cenu. Predavač skontroloval cenovku a oznámil, že sú za 700 INR (cca 8€), ale mne ich dá za 550 INR (ledva 7€). Pomyslel som si, že ak by som zjednával, mohol som ich mať ešte lacnejšie, ale už táto cena mi prišla absurdne nízka, a tak som bez odvrávania zaplatil a s úľavou sme vykročili v ústrety ďalším dobrodružstvám.

5.9.2023, Pevnosť Mehrangarh ©Alex Michelčík

Našim dnešným cieľom bola pevnosť Mehrangarh, ktorá sa týči na vysokom brale nad Džodpurom. Pešo sme zliezli na miesta, kam sa dá dostať autom a objednali sme si Uber, ktorým sme sa nechali vyviezť až k pevnosti. Pri pevnosti sme pri platení vstupného dostali ponuku na to, aby sme si zaplatili sprievodcu, ktorý nás prevedie po pevnosti a podá nám odborný výklad. Ponuku sme zdvorilo odmietli, no nepohrdli sme doplatkom za lístok na výťah (za stovku). Za vstupné od inostrancov chceli 600 INR, čo je 3x viac, ako pre domácich. Zahraniční študenti mali nárok na tretinovú zľavu. Zo srandy som sa im ukázal môj študentský preukaz z Masarykovej univerzity v Brne s otázkou, či mi priznajú zľavu aj na toto. Čuduj sa svete, priznali. Pobrali sme sa teda z pokladne na ku výťahu, ktorý nás vyviezol na vrchol pevnosti.

Prehliadka je spravená veľmi šikovným spôsobom, ktorý vedie návštevníka z vrcholu pevnosti na jej prízemie. Expozícia je veľmi rôznorodá a návštevník môže vidieť rôzne umelecké diela, staré zbrane (ktoré sú svojím vyhotovením tak či tak umeleckými dielami), či všelijaké predmety, ktoré súvisia s bežným životom miestnej nobility. Pamätáte si, ako som v minulej časti spomínal isté povinné selfíčka s miestnymi? Na jednom z poschodí si ma odchytila jedna partia miestnych, ktorí so mnou chceli fotku, najlepšie každý osobitne. Saša sa len v úzadí chechtala a túto scénku, kde som si pripadal ako jeden z delegátov na samite G20 v Dilí, ktorý sa odohrával pár stoviek kilometrov ďalej, natáčala.

5.9.2023, V obklopení zvedavých miestnych ©Oliver Dučák

Po prehliadke sme zakotvili v miestnej reštaurácii, aby sme sa najedli. Keďže u mňa stále pretrvávala nechuť k jedlu, uspokojil som sa s mangovým lassi. Ešte pred návštevou múzea dostala Saša taký bláznivý nápad navštíviť náučný chodník v okolí pevnosti, ktorý návštevníka prevedie expozíciou púštnej flóry. Hoci by som sa toho za iných okolností veľmi rád zúčastnil, vzhľadom k vonkajším teplotám a začínajúcim protestom mojej nohy voči zvyšovaniu záťaže sa u mňa tento nápad nestretol s pochopením. Po prehliadke sa horúčave podarilo presvedčiť aj Sašu, že to nie je najlepší nápad. Rozhodli sme sa teda pobrať na hotel, kde by sme sa skryli pred nemilosrdným Slnkom. To sme sa najprv museli prebiť cez ďalší fotkychtivý dav, ktorý nás za týmto účelom doslova obkľúčil. Venovali sme sa im, kým mi aplikácia Uber neoznámila, že náš odvoz dorazil a v tom momente sme sa cez dav nemilosrdne predrali a pohli smerom k autu.

Počas oddychu na ubytovaní sme sa skontaktovali s ďalším couchsurferom, s ktorým sme mali dohodnutý sprievod po meste, Suryanshuom. Vzhľadom k tomu, ako nás môj ranný úraz obmedzil, sme sa dohodli, že za nami príde aspoň posedieť do hotelovej reštaurácie. Pán domáci to ochotne povolil so slovami „Jór frends ár máj frends, sr.“ (Your friends are my friends, sir. – Vaši priatelia sú aj mojimi priateľmi, pane.). Predtým nám ešte napadlo, že by sme sa na druhý deň išli pozrieť do púšte a nechať sa pritom zviezť na chrbte tiav. Na stránke Tripadvisor Saša našla možnosť zaplatiť si takúto jazdu s rôznymi vedľajšími službami. Rozhodli sme sa ale opýtať sa na radu pána domáceho, keďže sme aj na recepcii videli ponuky takýchto zájazdov do púšte. Ten nám okamžite povedal, že nám to zabezpečiť vie, a to ešte o čosi lacnejšie, pretože jeho synovec, ktorý žije asi 30-40 km od Džodpuchu, chová ťavy a vozí na nich turistov. Po asi 20 minútach zjednávania, určovania programu sme sa nakoniec dohodli na cene 6000 INR , čo bolo o 500 INR lacnejšie, ako na stránke Tripadvisor. V cene sme mali zahrnuté vyzdvihnutie autom z najbližšieho miesta, kde sa autom dalo dostať (my sme z praktických dôvodov zvolili železničnú stanicu, kam nás ešte zobrali tuk-tukom, ktorý bol tiež v cene), odvoz do Mandorských záhrad v Mandore, do Hanumanovho chrámu v Osiane a odvoz na dohodnuté miesto v púšti, kde nás vyzdvihne synovec pána domáceho aj s ťavami. Ten nás mal na ťavách odviezť k sebe domov na dedinu, kde sme sa mali navečerať. Akurát pri zavŕšení obchodu sa nám ozval Suryanshu, že sa blíži k hotelu a tak sme ho vyšli čakať na ulicu. Po zvítaní sa prebehlo odovzdanie pozdravov zo Slovenska v podobe kexíkov od Sedity a už sme sedeli v hotelovej reštaurácii v družnom rozhovore. Takto sme strávili príjemný večer s teplotami presahujúcimi 30°C aj po 22:00 miestneho času (akurát už bez toho Slnka).

5.9.2023, Mandorské záhrady ©Alex Michelčík

V nasledujúci deň sme si dopriali poriadny spánok,  keďže sme do púšte išli až poobede. Malíček hral už len 49 odtieňmi fialovej a chodilo sa mi trošku lepšie. Keď nastal čas nášho odchodu, jeden zo zamestnancov hotela nás odviedol do iného hotela, ktorý bol súčasťou rodinnej „korporácie“ Cosy. Tam nás veľmi úctivo privítali a poprosili nás o strpenie, kým dôjde odvoz (ak si dobre pamätám, tiež sa nám za pár sekúnd v rukách objavili kelímky s čajom). Ten došiel, ako bolo uvedené, v podobe tuk-tuku, ktorý nás odviezol na železničnú stanicu, pre ktorú sme sa z praktických príčin dohodli. Návštevu Mandorských záhrad sme pôvodne z dôvodu horúčav zavrhli, avšak chvíľku po odchode zazvonil šoférovi telefón, ktorý mi následne podal. Z telefónu sa ozval synovec pána domáceho, ktorý nás poprosil o neskorší príchod. Ako dôvod uviedol, že je príliš horúco aj na ťavy a nechce ich preťažovať (aj keď ide o mimoriadne húževnaté zvieratá). To vo mne vzbudilo dojem, že zrejme naozaj nepôjde o člena neslávne slávnej skupiny prevádzkovateľov takejto atrakcie, ktorí dokážu zviera pre zárobok uštvať na smrť. Rozhodli sme sa predsa len skúsiť návštevu záhrad. Záhrady sa nachádzajú v mestečku Mandore, ktoré bolo Džodpurom pohltené do takej miery, až skončilo ako jeho predmestie (samotný Džodpur bol založený vládcami z Mandoru). Miestne záhrady plné rôznych chrámov (a opíc) patria medzi najväčšie atrakcie regiónu. Od miestnych sme sa dozvedeli, že stavby v záhrade sú staré 2000 rokov, avšak pri troche overovania na internete som prišiel na to, že sa trošku sekli a cca 500 rokov im pridali (k tomuto údaju pridaj tiež nejakú odchýlku).

5.9.2023, Mandorské záhrady ©Alex Michelčík

Po príchode pred záhrady nám šofér povedal, že ho máme kontaktovať cez WhatsApp až s prehliadkou skončíme a on zatiaľ ide skryť auto niekde do tieňa. Samotné vstupné do záhrady bolo pre zahraničných turistov diskriminačne najpriaznivejšie. Miestni platili poplatok 20 INR a cudzinci závratných 25 INR. V záhrade sme strávili medzi chrámami a opicami asi hodinu, pričom naša prehliadka bola priebežne prerušovaná foteniachtivými miestnymi. V jednej chvíli som to už nevydržal a pri fotení sa s jednou partiou som „hlavnej fotografke“ vopchal do ruky svoj telefón so slovami, že keď sa oni fotia s nami, tak sa aj my odfotíme s nimi, čo bolo prijaté veľmi priaznivo.

Po prehliadke sme sa skontaktovali so šoférom a pokračovali sme v našej ceste do asi 30 km vzdialeného mesta Osian. V ňom sa nachádza veľmi dôležitý chrám opičieho boha Hanumana. Zo šoféra sa vykľul veľmi zaujímavý sprievodca indickými reáliami, ktorý nám ochotne okomentoval všetko, na čo sme sa opýtali. Po ceste sme stretávali davy ľudí idúcich či už autom, na skútri, pešo a pod., o ktorých nám sprievodca povedal, že sú to pútnici smerujúci do chrámu. Zároveň sme v pravidelných intervaloch míňali rôzne zariadenia, kde sa pútnici mohli zastaviť, najesť sa, napiť sa, oddýchnuť si, či prespať. Po asi polhodine cesty sme dorazili do mesta Osian. Šofér nás opäť vysadil so slovami, že až skončíme s prehliadkou, máme sa mu ozvať a on príde. Pred odchodom nám ešte ukázal cestu kadiaľ sa dostaneme ku chrámu a už ho nebolo. Cestou do chrámu sme napriek počiatočnému nasmerovaniu omylom zablúdili do obytnej časti, čo bolo sprevádzané vyvalenými očami žien, detí, kôz a iných zvierat, ktoré tam zdieľali s ľuďmi svoj životný priestor. Nakoniec sa nám ale cestu podarilo nájsť. Prešli sme bezpečnostnou prehliadkou, odložili sme si obuv do úschovy a zaradili sa do davu, ktorý si prišiel uctiť svojho boha. Po niekoľkých metroch si nás všimli vojaci, ktorí chrám strážili a previedli nás svojimi cestičkami do tej najzaujímavejšej časti chrámu. Došlo mi, že im bolo jasné, že sme sa tam neprišli modliť, tak sa rozhodli trošku nám to čakanie v rade uľahčiť, za čo sme im boli pri pohľade na dlhý rad veriacich trpezlivo čakajúcich na možnosť pomodliť sa úprimne vďační.

5.9.2023, Hanumanov chrám v Osiane - ďalej už bolo zakázané fotiť ©Alex Michelčík

Z chrámu sme sa vrátili na dohodnuté miesto a dali sme to na vedomie nášmu šoférovi, ktorý sa mal okamžite pohnúť za nami. Čakanie sme strávili ďalším fotením sa s miestnymi, ktorí okolo nás opäť vytvorili takú bariéru, že ak by sa rozhodli urobiť nám čokoľvek proti našej vôli, nemali by sme proti nim šancu. Cestou sa s nami šofér zastavil v nejakom stánku so zeleninou, kde šofér kúpil zemiaky, cibuľu a ešte niečo s odôvodnením, že to je na našu večeru v cene výletu. Po pár minútach sme zastavili uprostred ničoho, kde nám šofér po jednom krátkom telefonáte povedal, že ťaví odvoz sa dostaví za chvíľu.

Ako povedal, tak aj bolo a za pár minút sa spoza duny vynoril usmievavý chlapík, ktorý na lane viedol dve ťavy – samcov. Nasledovalo krátke zvítanie sa, rozlúčka so šoférom, s ktorým sme sa mali vidieť až večer a odfotenie sa so zvieratami. Následne už len stačilo vysadnúť na ťavy a vyraziť do púšte. Aby sme na nich mohli vysadnúť, bolo nutné donútiť ich, aby si ľahli. To majiteľ vyriešil jednoducho. Obe ťavy mali nad nozdrami cez kožu prerazenú dieru, cez ktorú viedla taká kovová tyčka – ako keď si istá subkultúra ľudí vkladá do kože náušnice, či rôzne ohavnosti a volá to piercing. O túto tyčku bol priviazaný tenký špagát,  za ktorý majiteľ s úsmevom jemne potiahol a ťava si s protestným ručaním kľakla. Druhá, ktorá o ňu bola priviazaná si kľakla automaticky a bez protestov hneď, ako si všimla, že si kľaká aj tá pred ňou. Najprv majiteľ usadil do sedla Sašu a následne sa venoval mne. Ja osobne som k ťave pristupoval s možno väčším rešpektom, ako by bolo nutné, keďže od môjho otca, ktorý svojho času pracoval v košickej ZOO viem, akú nevyspytateľnú povahu ťavy zvyknú mať a ako rázne dokážu dať najavo to, ak sa im niečo znepáči.

5.9.2023, Povinná fotografia na ťavách ©Alex Michelčík

Keď sa ťava postavila, hrozil som sa toho, že z nej zletím. Mojich ôsmymi kilami jemne prekročených sto kíl je však pre také zviera nič. Čakala nás asi polhodinová cesta púšťou na chrbte ťavy. Po chvíli sa nám podarilo aj prispôsobiť naše pohyby v sedle ťavej chôdzi a jazda prebiehala relatívne pohodlne. Zhrozil som sa len v momente, kedy nás majiteľ tiav doviedol na miesto, kde cestička pokračovala po extrémne strmom klesaní dolu kopcom. Problém bol v sedle. Kým na sedle na koňa sa nachádza tzv. hruška, ktorá sa v prípade najpoužívanejšieho typu sedla postupne rozširuje, „hruška“ na sedle na ťavu bol tupý, hrozivo vyzerajúci kolík, ktorého prítomnosť by človek veľmi intenzívne pocítil, ak by sa v tom klesaní na neho v sedle zošmykol (veď viete).

Dokonca aj v šírej púšti boli teploty príjemnejšie ako v meste a klesli na takú úroveň, že som prvýkrát od príchodu do Indie vyhladol. Do cieľa – u majiteľa tiav doma – sme dorazili sprevádzaní jeho vysmiatymi deťmi a ich bratrancami/sesternicami, ktoré tam s nimi bývali. Po príchode si ťavy zase poslušne ľahli a my sme svižne zoskočili dolu. Privítaní sme boli majiteľovým svokrom, ktorý spokojne relaxoval pred domom, usadený v tureckom sede na posteli, ktorých rošt tvorila rohož spletená z pružných látok. Takéto postele pripravili na sedenie/ležanie aj nám, spolu s neodmysliteľným masala čajom. Majiteľ nám oznámil, že na večeru si budeme musieť trošku počkať, kým to jeho žena pripraví. Zároveň nám oznámil, že za chvíľu zapadne Slnko a ešte by sme to mohli stihnúť, ak by sme západ Slnka chceli pozorovať. Dokonca nám (so sprisahaneckým žmurknutím) navrhol, že nás tam odvezie na svojom terénnom aute. Hoci sme sledovanie západu Slnka a odvoz na dunu nemali predplatenú v cene výletu, myšlienka sa nám pozdávala. Keď sme sa opýtali na cenu, oznámil nám, že normálne to je za 3000 INR, avšak nám to dá za 1600 INR s podmienkou, že sa o tom nezmienime jeho strýkovi. Túto ponuku sme sa rozhodli prijať a viac nevyjednávať, na čo  sme boli okamžite odprevadení k autom na ktorého korbe sme sa usadili. Išlo o miniatúrny pick-up, ak to tak môžem nazvať. Na dunu s nami išiel aj jeho syn. Po pár metroch cesty sme dorazili ku krave, ktorá zjavne považovala cestu za najpohodlnejšie ležovisko. Táto prekážka nás donútila zastaviť sa, avšak majiteľov syn v tom momente z auta zoskočil a párkrát plesol kravu po zadku (podľa zvuku, ktorý plesnutie vydalo som usúdil, že má na cca 9 rokov v ruke celkom dobrý švih), čím ju donútil neochotne sa dvihnúť a uhnúť nám z cesty (napriek všadeprítomnej úcte ku kravám v Indii zrejme nie sú úplne nedotknuteľné).

6.9.2023, Všedný deň v uliciach Džodpuru ©Alex Michelčík

Tesne pred dunou sme sa s autom na poľnej ceste rozbehli na rýchlosť cca 60 km/h, čoho vedľajším efektom bolo to, že som si o mrežu, na ktorú a na korbu zavesí celta, pekne otrieskal hlavu. Na dunu sme vybehli malú chvíľku pred západom Slnka. Naskytol sa nám priam gýčový pohľad na nádhernú púštnu scenériu. Saša, ako vášnivá fotografka takýchto prírodných úkazov a zlatej hodinky, bola vo svojom živle. Za účelom fotenia si nás profesionálne nainštaloval aj pán domáci, ktorý nás pri západe Slnka niekoľkokrát odfotil (z toho vyšli obligátne turistické zábery momentu, keď ožiarení rôznofarebným obzorom vyhadzujeme do vzduchu púštny piesok). Po zotmení sme sa zviezli naspäť k pánovi domácemu (ťavy stále disciplinovane ležali pred domom). Hneď po príchode nám bola naservírovaná večera, ktorú som konečne s chuťou zjedol. Po večeri nás pán domáci odniesol na miesto stretnutia, kde nás mal prebrať taxikár. Tentoraz sme namiesto tiav sadli do auta.

Cestou taxíkom do Džodpuru sa nás taxikár opýtal, či by nám nevadilo, ak by sa zastavil na nákup, ktorý mu jeho žena prikázala urobiť (čo sme mu veľkoryso dovolili). Keďže sme zistili, že je môj ročník, otočili sme rozhovor na rodinu, aby sme si mohli trošku urobiť obraz o miestnych zvykoch. Dozvedeli sme sa, že už je pätnásť rokov ženatý (majte pritom na pamäti, že sme s taxikárom rovesníci – ročník 1993). Ženu mu vraj vybrali rodičia, ale ako s úsmevom poznamenal, vybrali mu ju dobre. Po sobáši podľa jeho slov ešte obaja žili oddelene, každý u svojich rodičov, a do spoločnej domácnosti ich pustili zhruba v sedemnástom roku života (ako som si neskôr domyslel, znamenalo to, že sa nevesta presťahovala do ženíchovej domácnosti k jeho rodine). Majú vraj dvoch synov a manželka by aj chcela ďalšie (kvôli vytúženej dcérke), no taxikár ich už viac nechce. Príjemný rozhovor, dopĺňaný ukážkami slovenskej folklórnej hudby na Youtube, zrazu prerušilo zvonenie taxikárovho telefónu. Bolo po 22:00 a už sa jeho pani manželka dožadovala jeho návratu domov. Niečo jej zabrblal po hindsky a venoval sa nám ďalej. Za chvíľu však nátlak na návrat domov pokračoval. Jeho manželke sa evidentne rýchlosť návratu domov nepáčila a rozhodla sa v nátlaku pritvrdiť, oslovením svokry, ktorá svojho syna tentoraz kontaktovala.

6.9.2023, Ghanta ghar ©Alex Michelčík

Urýchlene sme teda prišli do ubytovacieho zariadenia, kde nás na daný výlet prijali a rozlúčili sme sa s našim šoférom. Odtiaľ sme ešte boli odvedení na náš hotel (Sprievod som si vyžiadal ešte ja pred odchodom. S dochrámanou nohou som nechcel riskovať túlanie sa nočnými uličkami Džodpuru, hoci na mňa toto mesto pôsobilo omnoho prívetivejšie, ako Dilí) jedným zo zamestnancov, čo som v cieli – na jeho radosť – ocenil sladkým pozdravom zo Slovenska vo forme Horalky. Pánovi domácemu, ktorý nás prišiel privítať a zároveň skontrolovať, sme zreferovali naše dojmy z výletu a pobrali sme sa spať.

Nastal náš posledný deň v Džodpure. Ešte pred check-outom som pána domáceho požiadal o možnosť ponechať si batožinu u neho a o možnosť osprchovať sa večer pred odchodom, keďže sme z Džodpuru odchádzali nočným vlakom. Našej prosbe bolo ochotne vyhovené. Rozhodli sme sa teda daný deň stráviť flákaním sa po meste. Naše kroky nás zaviedli do jedného z chrámov mne neznámeho božstva. Podstatné bolo, že sa tam dalo na chvíľu skryť pred horúčavou sálajúcou z púštneho mesta.

Našou ďalšou zastávkou bol Ghanta ghar. Ide o hodinovú vežu uprostred trhoviska. Na trhovisku sme si aspoň zaobstarali miestne suveníry. Keďže sme sa počas nášho pobytu stihli s domácimi na hoteli odfotiť, rozhodli sme sa im z našej prechádzky po meste priniesť darček v podobe vytlačenej fotografie. Tú nám vytlačili za smiešnych 40 INR neďaleko železničnej stanice. Odtiaľ sme pokračovali naspäť do uličiek mestečka. V rámci snahy pripraviť sa pred odchodom do Indie na miestne reálie som doma sledoval mnoho cestovateľských videí Slovákov a Čechov, ktorí túto krajinu navštívili. Jedno video ma inšpirovalo k tomu, aby som sa nechal ostrihať miestnym holičom. Do jedného z lepšie vyzerajúcich holičstiev sme teda zavítali. Miestne osadenstvo na nás pozrelo vyvalene ako inkvizítori, pred ktorými vypočúvaná bosorka obvinila z bosoráctva biskupa. Okamžite sa ma však jeden z holičov ujal a predtým, než sa mi pustil do vlasov, mi poctivo vyumýval hlavu. Následne som mu načrtol moju predstavu a pustil sa do práce, ktorá bola sprevádzaná objektívmi mobilov namierenými na mňa (vrátane Sašinho). Po dostrihaní som požiadal o ďalšie umytie hlavy, nech sa tie odstrihnuté zvyšky dostanú z mojej hlavy preč, na čo mi holič váhavo odvetil, že sa za to platí extra poplatok. Po načrtnutí ceny som premohol smiech a bez výhrad súhlasil. Všetky poskytnuté služby ma vyšli dohromady na niečo o trochu viac ako 2€. Na záver ešte skonštatoval, že som jeho druhý beloch v živote, ktorého strihal. Následne sme sa skontaktovali so Suryanshuom, s ktorým sme zvyšok večera strávili v príjemne klimatizovanom a moderne vyzerajúcom podniku. Pri rozlúčke nám ešte pomohol zjednať dobrú cenu za tuk-tuk k nášmu ubytovaniu (150 INR).

6.9.2023, Motorová jednotka DEMU ©Oliver Dučák

Ako som čakal, vytlačená fotografia pána domáceho náramne potešila. Okamžite nás poprosil, aby sme sa mu na jej rub podpísali a hrdo ju ukázal akémusi európsky vyzerajúcemu páru, u ktorého akurát prebiehal check-in. Po rýchlej sprche – tentoraz už v súkromnej kúpeľni domácich – sme sa ešte navečerali v miestnej reštaurácii, rozlúčili sme sa s domácimi a pobrali sa na stanicu. (Mimochodom, za počas ubytovania sme si ešte doplatili za spustenie klimatizácie a v súčte sme pri odchode zaplatili aj za všetko jedlo, ktoré sme počas nášho pobytu zjedli v hotelovej reštaurácii. Ubytovanie na tri noci + strava + klíma nás vyšlo na ledva 35€ pre dve osoby.) Trošku sme sa ešte museli naťahovať s tuk-tukárom, ktorý si pomyslel, že nás môže trošku oholiť o nejaké prebytočné Rupie, avšak už ako mierne oboznámený s miestnymi reáliami som mu naznačil, že mám predstavu o cene za vzdialenosť z bodu, v ktorom sme nastupovali, na železničnú stanicu. Na stanicu sme sa dostali zhruba hodinu pred odchodom vlaku. Neostávalo nám teda nič iné, ako čakať, kým sa náš vlak ukáže na svetelnej tabuli. Popritom som sledoval okolitú prevádzku. Fotiť bol opäť problém, jednak kvôli masám ľudí, ktorí mi liezli do záberu, a jednak kvôli tomu, že som sa nechcel od Saši veľmi vzďaľovať. V jednom momente okolo nás prešla aj jednotka Vande Bharat, s rysmi vysokorýchlostných jednotiek vyrábaná od roku 2019, ktorá je používaná na rýchle spojenia, ako je napríklad Bharat Express medzi Novým Dilí a Váránasí. Príležitosť odfotiť si ju sa mi aj naskytla, avšak môj mobil si v tom momente povedal, že mi tie fotky jednoducho neuloží, a tak mi pohľad na jednotku Vande Bharat ostal aspoň v pamäti.

Po pristavení nášho vlaku sme sa pobrali na nástupište pohľadať naše miesta. Opäť sme ich mali zakúpené do triedy Third AC Economy, avšak stav vozňa na tomto vlaku č. 12308 JU HWH Expres bol o poznanie horší, ale bolo tam čisto. Našim cieľom bolo mesto Ágra s miestnou pomerne slávnou atrakciou, ktorú vytýčila Saša, ako jedno z miest, proti návšteve ktorého nemám nárok na protesty (podobne, ako ona v prípade železničného múzea). O tom, ako naša cesta pokračovala, sa dozviete v ďalšej časti.

Úvodná snímka: 6.9.2023, Vzorka všadeprítomných túlavých, no posvätných krav ©Alex Michelčík