Čriepky z histórie: Železničné depo v období parnej prevádzky

1.4.2009 12:00 Peter Šimko Zdroj: Považské múzeum v Žiline

Parné lokomotívy mali pomerne krátky akčný rádius, pretože si vyžadovali časté ošetrovanie. Bolo potrebné zbrojiť ich uhlím, odstraňovať popol, doplňovať piesok, olej i vodu a museli byť otočené na smer nasledujúcej jazdy. Z týchto dôvodov lokomotíva zachádzala do rušňového depa pred každým výkonom. Objekty depa stáli v blízkosti významných železničných staníc a v konečných staniciach.

Na začiatku písania tohto článku som premýšľal, akým obrazovým materiálom ho doplním. Napokon mi stačil pohľad asi 500 metrov od nášho múzea. Tu sa totiž nachádzajú živé pamiatky obdobia parnej trakcie. Vďaka tomu sú všeobecné informácie doplnené fotografiami rušňového depa bývalej konečnej stanice Považskej železnice v Žiline.

Pohľad na rušňové depo v Žiline na konečnej stanici Považskej železnice v čase jeho otvorenia (1883).
Vpravo sa nachádza pozdĺžna remíza (dnes elektrická remíza), v strede v pozadí vodáreň.
© Fotografia v archíve Považského múzea v Žiline

Základnými stavbami výhrevenskej služby rušňového depa boli výhrevne vrátane remíz a opravovní, rôzne mechanické prevádzkové zariadenia, točne a presuvne, príp. triangle – dvojité úvrate a vodárne. Rušňové depo muselo obsluhovať a udržovať všetky jemu pridelené rušne a motorové vozy, ako i rušne a motorové vozy prichádzajúce z iných diep. K mechanickým prevádzkovým zariadeniam patrili hlavne uhoľné sklady, zariadenia pre zbrojenie a odpopolovanie rušňov, na uloženie a výdaj pohonných látok a mazacích hmôt, na zásobovanie pieskom a vodou, na vymývanie rušňových kotlov, na využitie odpadového tepla z rušňov, kompresné stanice a zariadenia na predkurovanie vlakových súprav.

Pohľad na to isté depo po 125 rokoch. Vpravo budova pozdĺžnej remízy v typickom štýle architektúry spoločnosti StEG vyznačujúca sa okrasnými súčasťami fasád, viktoriánsymi oknami združenými do dvojičiek. V štítovom múre sa nachádza typický kruhový otvor (na fotografii nezachytený). Jednotlivé koľaje pre lokomotívy vchádzajú do ôsmich portálov s dvojdverovým otváraním dverí. Prítomné je i prelínanie sedlových striech. © Peter Šimko

Po službe sa lokomotívy odstavovali do výhrevní – budov, kde boli chránené pred nepriaznivým počasím a aby tu boli uskutočnené údržbárske práce. Vo výhrevni sa vykonávali periodické údržbové práce ako vymývanie kotla, čistenie žiarových a dymových trubiek a klenutí, čistenie a vyhrievanie lokomotív. Podľa Príručky pre strojvodcov parných lokomotív (1948) výhrevne boli samostatnými pracoviskami, ktorých správu viedol inžinier s prideleným technickým a administratívnym personálom. Menšie výhrevne, vedené technickým úradníkom, sa nazývali pobočné, bez technického úradníka vozebné alebo strojové. Podľa tvaru sa výhrevne delili na pozdĺžne s vjazdom točňou alebo výhybkami, alebo kruhové s točňou umiestnenou dnu alebo vonku. K strojným zariadeniam výhravne patrilo zariadenie na čistenie trubiek (staršie lokomotívy sa čistili dlhými vrtákmi s oceľovými kefami, novšie boli vybavené zariadeniami na čistenie parou alebo stlačeným vzduchom) a zariadenie na umývanie lokomotív.

Už iba spomienka na parnú prevádzku – rušeň CS 400 (3614/1957) v koľajisku žilinského depa v máji 2008
© PhDr. Zbyněk Zlinský

Správkáreň bola dielňa, ktorá vykonávala menšie a väčšie opravy lokomotív a revízie ich súčastí. V každej väčšej dielni bolo zariadenie na vyväzovanie jednotlivých náprav lokomotív a tendrov (vyväzovacie spúšťadlo, po česky hříž). Okrem toho boli súčasťou správkarne sústruhy, vŕtačky, frézy, brúsky, kováčska dielňa a iné.

Základom parnej prevádzky bolo spoľahlivé vodné hospodárstvo. Z toho dôvodu bola nevyhnutnou súčasťou depa vodáreň, ktorá sa spravidla nachádzala v blízkosti rieky alebo jazera. Vo vodárenskom domčeku sa nachádzali sacie filtre, cez ktoré čerpadlá čerpali vodu do nádrže a ďalej do zásobníka – vodojemu. Tu sa voda obvykle upravovala (zmäkčovala). Následne sa privádzala k vodným žeriavom. Existovalo viacero typov vodných žeriavov, najznamejší bol Spitznerov žeriav s chobotom, ktorý umožňoval pohodlný príjazd lokomotívy i naplnenie vodou. Tlakové žeriavy zas dokázali urýchliť dobu zbrojenia. Lokomotívy doplňovali vodu i v nácestných staniciach kvôli jej vysokej odparivosti. Doprava vody zo zásobníkov až k výtokom sa uskutočňovala čerpadlami, ktoré mohli mať parný, vodný, elektrický, benzínový, plynový, petrolejový alebo aj veterný pohon.

Vodáreň žilinského rušňového depa, pohľad z východnej strany od trate Košicko-bohumínskej železnice. Ako jeden z mála objektov neprešla rekonštrukciou, pozmenená je iba vrchná fasáda z hladkej omietky na omietku z brizolitu.
© Anna Kucharčíková

Ďalšou dôležitou tekutinou bol olej. Používal sa strojový olej na mazanie ložísk a valcový na mazanie všetkých častí, ktoré boli pod tlakom horúcej pary.

Kanva na olej, ktorú používali kuriči na prenášanie oleja k lokomotívam. © Zbierka Považského múzea v Žiline

Vyzbrojovanie lokomotív uhlím sa uskutočňovalo spočiatku pomocou košov alebo vozíkov. Koše sa naplnili asi 50 kg uhlia a potom sa pomocou rôznych, v staršom období väčšinou mechanických, zariadení vyniesli až k tendru, kde sa ich obsah vysypal. Potom sa začali používať zauhľovacie výťahy Teudolff alebo zauhľovacie žeriavy, z ktorých sa uhlie sypalo priamo do tendrov. Výťahy Teudolff s elektrickým pohonom dokázali vyviezť vozík s uhlím s hmotnosťou až 500 kg. Vozík, umiestnený v špeciálnej klietke, sa vydvihol do výšky tendra a jeho obsah sa vysypal. Vo veľkých staniciach, kde sa súčasne zišlo aj niekoľko lokomotív čakajúcich na vyzbrojenie uhlím, sa používali nádrže na uhlie. Vo vyššie položenej nádrži sa nachádzala väčšia zásoba uhlia, z ktorej sa potrebný objem vysypal do tendra.

Pohľad na železničnú stanicu Žilina zo začiatku 20. storočia. Vidíme tu vozíky, pomocou ktorých sa k lokomotívam privážalo uhlie. © Fotografia v archíve Považského múzea v Žiline

Prehliadka a čistenie popolníka a dymnice sa uskutočňovala pri popolových jamách. V ich blízkosti sa často nachádzali i vodné žeriavy, aby mohla byť zásoba vody doplnená zároveň pri čistení popolníka. Popol a nečistoty sa z jamy buď nahadzovali ručne do pracovných vozíkov, alebo bola v čistiacej jame úzkokoľajná trať pre vozíky, do ktorých sa popol vysypal priamo z lokomotívy.

Detail záberu na pôvodnú jamu na popol. © Anna Kucharčíková

Hoci parná trakcia na našich železniciach je dnes už len vecou múzeí a historických spolkov, dodnes máme na Slovensku veľa železničných diep, pamätajúcich na staré časy. Napríklad v žilinskej motorovej remíze sa údajne nachádza i kolosústruh a vyväzovačka, ktoré sú na základe spomienok pamätníkov zasypané v zemi a pomerne ľahko zrekonštruovateľné. Sú teda zachovaným priamym historicko-technickým mobiliárom používaným pri opravách a údržbách. Pravdepodobne sa nezachoval nikde inde na Slovensku.

Stavby remíz či výhrevní v rôznych kútoch Slovenska sú tiež dielami typického železničného slohu a preto by si viaceré zasluhovali stať sa kultúrnymi pamiatkami. Dnes sú spomienkami na dobu, keď sa muselo do služby nastupovať dlho pred odjazdom vlaku, aby sa lokomotíva mohla ošetriť, vyzbrojiť uhlím a vodou a rozkúriť.